Ako prekonať svoje hranice: veď vek je len číslo...

Pocit, keď nazriete za vlastnú hranicu, je najkrajšia a najúžasnejšia odmena, akú si človek môže dopriať. A to v akomkoľvek veku.

Písať o tom, že cyklistika je úžasný šport a človek si ho môže naozaj užívať v každom veku, by bolo nosením dreva do lesa. Rovnako je zbytočné filozofovať o tom, koľko nových zážitkov, pocitov, poznaní, priateľstiev a hromady fyzických i duševných benefitov to človeku dáva. V každom z nás sa kdesi skrýva ten škriatok, ktorý nás stále burcuje, aby sme tu a tam prekonali sami seba. A niekedy sa v našich hlavách naozaj zrodia nápady, na ktoré sme sa predtým ani neodvážili pomyslieť.

A predsa, práve vďaka týmto škriatkom a na prvý pohľad bláznivým nápadom sa často presviedčame o tom, že ani zďaleka nepoznáme vlastné hranice. Aj keď si už myslíme, že to, čo sme práve dosiahli, je naše maximum, stále máme kdesi ukrytú rezervu, ktorá nám umožní nazrieť aj za tú pomyselnú hranicu. S vekom sa tie hranice síce menia, ale pocit z ich objavovania a prekonávania je stále rovnaký.

Môj predchádzajúci článok som končil konštatovaním: „Mal som síce na pláne zdolať Jebel Jais, ale sám som si na to netrúfal. Predsa len, tých takmer 40 km s priemerom 5 % nie je pre mňa sranda a to sú tam aj úseky s 15+ % stúpaním a problém bol aj s logistikou. Emirát Ras al Kaimah je od Dubaja vzdialený cca 150 km. Ale nabudúce to nejako zorganizujem. V neďalekej požičovni sa schádzajú nadšenci vo svojom klube a cez víkendy organizujú spoločné výjazdy, tak sa k nim možno pridám, ak by mali v pláne práve Jebel Jais. Bicykel tam už mám, ešte doriešiť prepravu do Ras al Kaimah a ideme na to.“

Jeseň 2023 sa blíži

Už som sa nesmierne tešil na jeseň, keď teploty v UAE aspoň trochu klesnú. Nahovoril som aj kamaráta z Prešova, aby sa pridal. Doma jazdievam väčšinou sám, aby som nebol na nikom závislý a ani nikoho nijako neobmedzoval. Ale tu som parťáka považoval za spestrenie i istú nevyhnutnosť alebo za podmienku pre zvýšenie vlastnej bezpečnosti.

Hneď pri prvom výjazde som dostal na tých 13 km trikrát defekt.

Predsa len - cudzia krajina, trasy dosť ďaleko od civilizácie, absolútna neistota, čo ma čaká... Stať sa mohlo čokoľvek aj Maťovi a bez jazykovej podpory by si asi ťažko poradil. Bicykle sme už riešiť nepotrebovali (ja som mal u syna môj a syn si medzičasom tiež kúpil pre seba MTB rovnakej značky).


Na pláne sme mali najprv nejaké rozjazdenie na Al Qudre. Jednak som to tam už dobre poznal, a na druhej strane si tam človek naozaj dokáže naplánovať výjazd podľa vlastnej chuti a kedykoľvek si ho vie predĺžiť alebo skrátiť. Spestrovali sme si to pri spiatočnej ceste „brúsením“ po okolitých rezidenčných oblastiach a postupne „nabaľovali” kilometre.

Väčšinou sú tie rezidenčné sídla pospájané absolútne bezpečnými cyklochodníkmi, ktoré sa z roka na rok predlžujú, pribúdajú nové a sprístupňujú tak aj inak pre cyklistov nedostupné atraktívne lokality (Global Village, Arabian Ranches, Falcon City of Wonders, Al Qudra Lakes, Damac Hills a iné).

Začať treba pozvoľne

Nakoľko kamarát Maťo jazdil na synovom MTB, museli sme sa zladiť tak, aby sa neuštval. Ono je predsa rozdiel jazdiť na 13-kilovom MTB a na 9-kilovom cesťáku. A to aj napriek tomu, že mám na krku o dva krížiky viac. Vyrážali sme vždy skoro zrána. Hlavne kvôli príjemnej teplote (okolo 20 - 22 °C) a tiež kvôli slabšej premávke. Predsa len nás čakalo 13 km po diaľnici do strediska Mira, kde sa dá pripojiť na cyklochodník vedúci na Al Qudru. Od minulého roku aj na tomto úseku pribudol asi 4-kilometrový paralelný cyklochodník, z ktorého sú to na Miru už iba cca 2 km.


Na Al Qudre sme si potom naplánovali ďalší výjazd podľa toho, na čo sme si trúfali, alebo čo som chcel Maťovi ukázať a začali sme odkrajovať kilometre.


Hneď pri prvom výjazde som dostal na tých 13 km trikrát defekt. Statočne som si precvičil najprv dofukovanie, potom výmenu duše a po pár kilometroch znovu dofukovanie. Potom opravu defektu na vymenenej duši a ďalšiu výmenu. Nevedel som si vynachváliť veľmi praktické „samolepky“. Nakoniec som posledný kilometer na Al Qudru prešiel opatrne na ráfiku (kvalitný plášť to vydržal bez akejkoľvek ujmy).

V servise zistili, že ten defekt spôsobovala opakovane lajdácky založená páska na ráfiku. Jeden jej koniec bol vychýlený a ostrou hranou dušu na rovnakom mieste proste zakaždým prepichol. Vymenili ju za novú, širšiu z bezdušového ráfika a dali mi novú dušu. Keď som platil (cca 18 € za pásku, dušu a prácu), pokladníčka ma oslovila krstným menom. Mala moje dáta uložené v systéme ešte z mojej prvej návštevy. A pamätala si, že som tam bol vtedy aj s vnukom. Neuveriteľné! Pri tých stovkách cyklistov, ktorí tade denne 365 dní v roku prejdú...

Je skutočne veľmi príjemné cítiť, že vás tam všetci berú ako starých známych, zakývajú, pozdravia, nováčikovia sa opýtajú na vhodnú trasu. „Servisáci“ na Al Qudre ochotne skontrolujú bicykel. Ak treba, dofúknu kolesá, doladia prehadzovačku, premažú reťaz... Alebo si len tak o niečom podebatujú. „Ah! Slovakia, Sagan.“ Zaujímajú sa, ktorou trasou sa vydávame a zaželajú šťastnú cestu.

Občas má človek pocit, že tie roviny sú nekonečné. Napriek tomu ubiehajú pomerne rýchlo a jazda po nich je veľmi príjemná. Pitný režim je tu vždy absolútnou prioritou. Okolo 9:00 sa už teplota aj v decembri šplhá k 30 °C a po celej trase paradoxne nie sú žiadne zdroje vody (napriek tomu, ako „vyšperkované“ sú samotné cyklotrasy). Okrem centra Al Qudra, kde je k dispozícii automat na pitnú vodu (zdarma), je jediným miestom, kde sa dá doplniť bidon, mešita asi 10 km od centra.

Trasy sú naozaj navrhnuté tak, aby neboli vyložene nudné. Zhruba každých 10-15 km je odpočívadlo prekryté plachtou, s odpadkovým košom a mapou cyklotrás s vyznačeným miestom, na ktorom sa nachádzate. Tu a tam sa terén mierne dvihne a objaví sa aj „kopček“, kde si môžete aj „dupnúť“, alebo vás prevedú pomedzi duny inak zaujímavými miestami (s výskytom antilop, dravcov, okolo ohrád s ťavami, okolo mešity uprostred púšte, okolo jazdeckých areálov pre kone i ťavy...). Dokonca sme stretli aj pár bežcov alebo korčuliarov. Ale to už naozaj považujem za extrém.


Tie výjazdy poriadne preveria kvalitu prípravy i vybudovanú kondíciu. Preceňovanie vlastných síl môže byť dosť zradné. Pred výjazdmi v tých končinách aj napriek minimálnemu prevýšeniu musí mať človek rešpekt. Ja som mal v novembri najazdených necelých 6000 km. Maťo sotva 1500 km. Popri vedení prešovského velodrómu, trénovaní mladých cyklistov, účasti na pretekoch a pri ich organizovaní na viac nebol čas. A ono sa to počas jedného výjazdu aj prejavilo – jazdil na MTB a nemal toho veľa najazdené.


Raz po asi 70 km mierne „skolaboval“. Ale dve coca-coly a čokoládový croissant to napravili a po polhodinovej pauze v „chládku“ (vlastne iba v tieni) sme mohli pokračovať – tentokrát síce okľukou, ale zato takmer celú spiatočnú cestu po cyklochodníku, ktorý nás priviedol aj k športovému centru s plaveckým štadiónom princa Hamdana.


Cyklochodníky pribúdajú v Dubaji a okolí ako huby po daždi. A postupne spájajú významné dubajské atrakcie a nádherné obytné štvrte plné zelene. Za posledný rok pribudol nový cyklopark pre MTB, kompletný je už aj cyklochodník na Jumeriah Beach a existujú aj trasy, ktoré križujú Dubaj v smere od pobrežia na juh do púšte.

Aj mimo Dubaja sú krásne traily pre horskú cyklistiku (Fujairah, Hajar, Hatta, Al Ain). Šport tu má vo všeobecnosti obrovskú podporu. Veľkým mecenášom a podporovateľom všetkého športu je Sheikh Hamdan bin Mohammed bin Rashid Al Maktoum. Po Al Qudre a pri poznávaní okolia Dubaja sme takto najazdili okolo 600 km a boli pripravení vyraziť na Jebel Jais.

Vyrážame na Jebel Jais

Cykloklub aktuálne výjazd na Jebel Jais nemal v pláne. Bolo nereálne ísť na Jebel Jais na MTB. V požičovni nás už dávnejšie prekvapila vedúca predajne, ktorá ovládala aj niekoľko českých fráz. Napriek tomu, že to bola moslimka, opýtala sa „filipínskou“ češtinou: „Nastar! Dás si pivooo?“ Boli sme tam niekoľkokrát dokúpiť nejaké drobnosti, bidony, výživu, tlakomer, náhradné duše a plášte na môj bicykel (za ten rok, čo sa na bicykli nejazdilo, plášte v tej horúčave popraskali).

Až tu som si uvedomil, ako vysoko sme sa už dostali. A nechcel som tomu veriť.

Zjednali sme cenu za požičanie bicykla pre Maťa (Wilier Montegrappa za cca 25 € na 24 hodín). Z „van handrid piptííí, van pajp zirooo“ na „van handrid tventííí, van tu zeróóó“ („pilipínčania“ nemajú vo svojej výslovnosti „f“, takže napr. päť je „pajp“ a koncovky vždy výrazne predlžujú) a tešili sa na ráno.


Sobota 2. 12. ráno pred 6:00. Naložili sme bicykle a vydali sa autom do Ras al Kaimah.


Je to emirát na úpätí pohoria Al Hajar na hraniciach s Ománom s najvyšším bodom v nadmorskej výške 1934 m n. m. V cyklopožičovni nám poradili vyviesť sa na vrchol, „roztočiť" nohy cestou nadol a pokračovať naspäť na vrchol.


Tá cesta nadol bola úžasná. „Vietor vo vlasoch “, vychutnávanie si perfektnej asfaltky so širokánskou krajnicou a slušná rýchlosť, až mal v zákrutách človek obavy, že to neubrzdí... Proste paráda. Človek si to prevýšenie cestou nadol ani poriadne neuvedomoval.

Poďme na to

„Aj cesta dlhá tisíc míľ sa začína prvým krôčikom.“ - Lao C’

Trasa Jebel Jais sa začína v oáze Jebel Jais Entrance a vedie asi 10 km miernym stúpaním pozdĺž vačšinou vyschnutého koryta rieky (vadi). Krajnice v hornej časti sú už zrána plné áut. Turisti tu čakajú často aj cez noc na východ slnka. Na niektorých miestach majú dokonca postavené aj stany a prenosné grily.


Tu a tam je na opačnej strane koryta rieky nejaká kamenná usadlosť, okolo cesty a na rozšírených odpočívadlách sa pasú kozy (neviem, čo v tej pustatine žerú). Postupne sme sa dostali až do skalnej rozsadliny, za ktorou nás čakal šok. Zrazu sa otvorila celá panoráma trasy Jebel Jais až po jej najvyšší bod.

Keď som si uvedomil, kam sa chceme vyšplhať, hovoril som si: „Starý, tebe riadne hrabe! To tam sa chceš vyštverať?“ Ľutujem len, že práve tento výhľad som si neodfotil. Asi účinkom adrenalínu a endorfínov som na fotenie často úplne zabúdal. Ale aj napriek tiahlemu sústavnému stúpaniu sa išlo veľmi príjemne a kilometre i výškové metre pekne pribúdali. Konečne sme asi po 15 km dorazili k prvému parkovisku a žasli pri pohľade na nádhernú panorámu (titulná fotografia), v ktorej sa celá prejdená trasa vinula ako tenká stužka.


Až tu som si uvedomil, ako vysoko sme sa už dostali. A nechcel som tomu veriť. Ale od toho bodu začali serpentíny, na ktorých na nás čakali aj úseky, ktoré občas pôsobili dosť demotivujúco. Stúpania boli miestami výrazne strmšie, v zákrutách aj slušne cez 15 %. Ale, napodiv, zvládali sme ich celkom v pohode. Až som mal niekedy dojem, že mi Garmin klame a sklon nie je až taký prudký.


V druhej polovici trasy už boli parkoviská častejšie a núkali vždy okrem občerstvenia úžasné výhľady. A sebavedomie rástlo pri každom pohľade na trasu, ktorú už máme za sebou. Proste sa mi nechcelo veriť, čo sme už zvládli.

Príjemným pohladením ega bolo, keď nám ponúkol fotenie nejaký zámožný „lokál“ v neuveriteľne bielom dišdaši (mužské oblečenie), ktorý dorazil na červenom Ferrari kabriolete s Pinarellom na zadnej kapote. Zaujímal sa o to, odkiaľ sme, koľko mám rokov a potom so zdvihnutým obočím dodal: „Tak v tvojom veku sem veľa ľudí nechodí...“


Krátko pod vrcholom som náhle stratil motiváciu pokračovať. Nebolo to tým, že by som nevládal. To ani zďaleka. Cítil som dostatočnú rezervu. Skrátka sa mi zrazu nechcelo pokračovať. Maťo to ešte potiahol nejaké 2-3 km až na úplný vrchol (Jebel Jais Viewing Deck Park). Dole zišiel autom. Ja som zvolil cestu nadol zase „po vlastných“.


Krásny deň bol za nami a dopriali sme si úžasný zážitok. Zase som raz prekonal sám seba a potvrdil si, že všetko je „v hlave“ a ako tu už ktosi niekde písal: „Ak nevládzeš, pridaj!“. To je pre mňa to najcennejšie poznanie. Aj keď mám voči sebe malú výčitku, že som to ukončil tak blízko vrcholu. Ale pre moje uspokojenie mi stačilo to, čo som zvládol. Viac som si dokazovať nepotreboval.


Záznam trasy nájdete v aplikácii Strava. Video zhrnutie celého výletu nájdete na tomto odkaze.

A už sa vo mne začal rodiť nový bláznivý sen…

Teším sa zase na jeseň. Pokúsim sa vyjsť Jebel Jais dvakrát po sebe. To by bolo niečo vyše 2 800 výškových metrov... Žeby Gerlaching v UAE? Po minuloročnej skúsenosti by to nemuselo byť nereálne. Za nejakých 6-7 hodín by sa to malo dať. Hoci, roky neoklameš - to mi už bude klopať na dvere sedemdesiatka, ale bude to poriadna výzva. Ale ja mám také výzvy rád. Navyše som si osvojil zásadu, že každá nová výzva by mala byť o niečo náročnejšia ako tá predošlá. Inak človek nemôže napredovať.

Aj tak sa ma mnohí pýtajú, čo ma v mojom veku ešte poháňa. Vtedy si spomeniem na slová nášho školníka v čase, keď som ešte „direktoroval“ a pýtal som sa ho raz, čo ho vedie k tomu, že aj vo veku 82 rokov je každé ráno už od šiestej v škole. „Stojatá voda zosmradne...“ A vek? Vek je pre mňa len číslo.