Reportáž: Salzkammergut trasa B – keď víťazstvom je zúčastniť sa

Salzkammergut Trophy už určite napísalo niekoľko výnimočných príbehov. Ja si dovolím tvrdiť, že toto je jeden z nich a rád vám ho rozpoviem.

Účasť na hocijakej trase na Salzkammergut Trophy je pre mnohých cyklistov vrcholom sezóny. Nepoznám však nikoho, kto by sa na nejaké podujatie tešil práve tak ako Jakub na tieto preteky. Ako dieťa do tejto oblasti chodil s rodinou na dovolenky a možno preto má k Hallstattskému jazeru a jeho okoliu taký špeciálny vzťah.

Prvýkrát tu bol na pretekoch pred 2 rokmi a vtedy som mu držal palce na diaľku. Odjazdil B-trasu a napriek tomu, že si siahol na dno svojich síl, týždeň po podujatí sa prihlásil na tú najdlhšiu A-čkovú trasu. O Salzke mi básnil tak, že ma dokonale namotal a ďalší rok som sa prihlásil aj ja, avšak na B-čko. A-čkových vyše 200 km a takmer 7 000 výškových na MTB mi príde ešte aj dnes tak trochu ako šialenosť.

Plán bol jasný. Stretneme sa niekde po trase, prípadne v cieli a spoločne oslávime, že sme to prežili. Obaja sme tak trochu odpočítavali dni do pretekov už niekoľko mesiacov pred nimi. Jedného dňa mi však Jakub prestal odpisovať a po týždni ticha som vedel, že niečo nie je v poriadku. Vážny úraz hlavy pri nehode na bicykli ho dostal na mesiac do umelého spánku. Smrti unikol o vlások, ale prognóza nebola dobrá ani po zobudení.


Nakoniec som na vlaňajší Salzkammergut šiel sám, ale mal pre mňa trpký nádych. Snažil som sa však užiť si krásy tamojšej prírody a atmosféru, ktorú mi Jakub veľmi chválil. Snažil som sa myslieť na to, aké máme všetci, čo sme vtedy štartovali, šťastie, že sme živí a zdraví a môžeme si to odjazdiť.

Kubo medzitým podstupoval dlhotrvajúcu rehabilitáciu tela a mysle. Správy o ňom som dlho dostával len na diaľku prostredníctvom jeho blízkych priateľov. Veľmi som sa bál, či nezanevrie na cyklistiku, keď sa preberie. Avšak už v prvých momentoch po zobudení bolo jasné, že je len otázka času, kedy znova sadne na bike. Telo silnelo, spomienky sa vracali a keď už bol zase schopný písať správy, tak v každej našej konverzácii odznela veta: „Šiel by som sa previezť na bicykli.“

V zime už sedel na trenažéri a začal mi písať o Salzkammergute. Medzitým sme sa párkrát stretli a ja som mal možnosť vidieť jeho veľmi rýchle pokroky. Ale stále som bol zdržanlivý ohľadom Salzky. On však už na jar začal pravidelne bicyklovať a keď mi napísal, že je už prihlásený na Strecke B a je odhodlaný tam ísť, tak som sa prihlásil aj ja a po roku sme zase začali odratúvať dni štartu.


A tak sme tu v Bad Goiserne a dávame si ešte pred štartom jednu kávičku. Obaja sme v očakávaní, či to vôbec zvládneme v časovom limite. Kubo si od nehody takú nálož, aká nás práve čakala, ešte nedal a ja tiež nie som v tom momente v najlepšej forme. Na štarte dohralo Hells Bells a mohli sme štartovať. Vyrazili sme na konci druhého bloku a vo vlažnom tempe sme začali veľmi náročné stúpanie k prvej občerstvovačke. Celú noc pršalo a hneď ako sme sa ocitli na kamenistých strmých chodníčkoch, tak sa šliapanie premenilo na tlačenie bicykla proti prúdu stekajúcej vody.

V tomto štýle sme došli na prvú stanicu, kde sme sa vôbec neponáhľali. Doplnili sme energiu a v servisnom stánku aj tlak v Kubovom mäkkom tlmiči. Vďaka bratom Čechom za pomoc, hneď sa stúpalo oveľa lepšie.


Nasledovali alpské gravelové cestičky, ktorým zase dážď z noci pomohol, dodal im grip a výborne sa po nich či už stúpalo, ale aj zjazdovalo. Pokračovali sme spoločne, v postupnom tempe sme v stúpaniach obiehali jazdcov, ktorí nám to zase ukázali pri zjazde. My sme ale šli vlastné preteky a hlavne sme si pochvaľovali, aká krásna je horská cyklistika v tejto podobe, keď si človek môže v 1000 metroch nad morom bezstarostne stúpať pod obláčikom v príjemnej teplote po štrkovej cestičke a kochať sa lesom a horami okolo.

Pristavili sme sa pri zúfalom chlapíkovi s defektom, ktorý si asi chvatne našrouboval bombičku do pumpy tak, že nešla vôbec povoliť a nechcelo mu ani vypustiť CO2 a keďže sme inú bombičku nemali a on minipumpu mal, nemali sme mu už ako pomôcť. Musel sa pustiť do fúkania a my sme šli ďalej.


V pohodovom tempe sme sa dostali až na Ewige Wand (Večnú stenu) - ikonické miesto, ktoré nie je asi potrebné predstavovať. Tam nás dobehli jazdci na krátkej F-trati, čo nebolo najpríjemnejšie. Práve tu sa začína dlhé zjazdovanie po úzkych singletrackoch spať do Bad Goisernu. A väčšinu času okolo nás lietali jazdci, ktorí šli v kontraste s nami úplne na hranu a snažili sme sa im nezavadzať.

Čo by asi tak povedali lekári, ktorí Kuba dávali dokopy po nehode, keby ho teraz videli?

Dolu nás čakal zaujímavý prejazd po schodoch pomedzi domy a peší most cez rieku Traun. Kubo celkom zaostal a tak som ho čakal. Keď sa objavil, tak sa pochválil, že sa na schodoch šmykol a padol. Videl som odreniny na jeho ruke a spýtal som sa banálnu otázku, či je v pohode. Na to som dostal veľmi priamu odpoveď: „Prosím ťa, nepýtaj sa ma na k******* a poďme ďalej.“ To asi malo znamenať, že áno.


Nemal som ani poňatia, kde presne a kedy je prvý časový limit, ale asi sme ho stihli v pohode, lebo sme si už užívali 20 km po relatívnej rovine okolo Hallstattského jazera. Na občerstvovačke som premazal reťaz, niečo sme zhltli a šli sme v ústrety tomu najhoršiemu.


Brutálne stúpanie nad Hallstattom, krútiacim sa zig-zagom zakončeným extrémne strmou betónkou. Nakoniec to však nebolo až také zlé, ako som sa obával, lebo na prvej zákrute zig-zagu sme zosadli z bicyklov a celé si to vytlačili. Pritom som porovnával našu rýchlosť s tými, ktorí sa rozhodli zostať na biku. No a tlačenie mi v tomto kopci nakoniec prišlo ako najrozumnejšia alternatíva. Solídna priemerka a tepy v pohode. Hneď pripravení nasadnúť na bike pri náznaku rozumnejšieho sklonu.

Aj keď sme už boli na biku, nekonečné stúpania pokračovali, až kým sme nedosiahli najvyšší bod celej trasy v nadmorskej výške 1507 m n. m. S Kubom sme sa mimo občerstvovačiek rozprávali minimálne. Ja trochu viac vpredu. On kúsok za mnou, spoločne a zároveň každý vo svojom svete sme zdolávali výškové metre.


Práve za týmto bodom mi začalo dochádzať, že to fakt odjazdíme. Asi aj v časovom limite. Čo by asi tak povedali lekári, ktorí Kuba dávali dokopy po nehode, keby ho teraz videli? Ako by sa asi tvárila tá ošetrovateľka, ktorá mu pri rehabilitácii utrúsila, že na bicykel nech zabudne? Pravdepodobne by nemala slov a tvárila by sa previnilo.

A naopak, ako hrdí môžu byť teraz všetci tí, ktorí ho počas posledného roka neustále podporovali a povzbudzovali. V prvom rade jeho rodičia, ktorí doma sledujú online, ako jeho štartovacie číslo prechádza cez jednotlivé checkpointy. Veď za ten rok si prešli všetkými útrapami spolu s ním. Hlavne Kubovej mame patrí obrovské uznanie za to, že tu teraz môže byť.

Pri týchto myšlienkach mi po chrbte prešiel mráz a v oku sa zjavila slzička. Ale ak sa ma na toto niekto spýta, tak poviem, že to bol podvečerný alpský vetrík a kvapky dažďa, ktoré sa začali objavovať počas zjazdu k nádhernému Gosausee. Teplota klesala a my sme boli radi, že môžeme od jazera zase stúpať, nech sa zahrejeme.


Pri následnom zjazde do dediny Gosau sme pri ceste pomohli poriadne doudieranému pretekárovi z A-trasy. Niekto mu vraj vbehol do cesty a pri páde dostal aj defekt a nemal náhradnú dušu. Srdce ma na sekundu zabolelo, keď som si uvedomil, že mám pri sebe len Tubolito. Ale pomoc sa neodmieta. Bombička nestačila, tak sme to ešte dofúkali pumpičkou. Chalan sa len stroho poďakoval a ufujazdil preč, čo ma trochu zarazilo. Ale povedzme, že to pripíšeme tomu, že bol celkom otrasený po drsnom páde.


Dojazd už bol v pokojnom duchu. Do cieľa sme prišli bok po boku s Kubom a vítal nás tam sám Trophy Devil. Dokonalé zakončenie si vyžadovalo hneď jedno oslavné pivko, o ktorom mi Kubo už týždne písal. Finišerská fotka a po krátkom spamätaní sme sa pobrali vytočiť nohy na ďalších 10 km späť na naše ubytko.

Úspešné preteky boli za nami. Avšak úspešný príbeh, ako sa dostať po ťažkých časoch nielen späť na bike, ale aj do života, stále pokračuje, a minimálne pre mňa je a bude inšpiráciou.