Tour de France 2024 – čo všetko rozhodlo súboj o žltý dres?

Giro vs. chýbajúce pretekárske dni, vysoké W/kg vs. málo domestikov. Aké boli šance Jonasa Vingegaarda na porážku slovinského fenoménu?

Každé preteky napíšu množstvo príbehov a obvykle sa snažím tie najsilnejšie zhrnúť do krátkeho sumáru. Dalo by sa to aj tentokrát (a niečo málo v závere isto spomeniem), no po tejto Starej dáme ma to predsa len ťahá k tej najhlavnejšej téme, a síce k súboju o žltý dres. Navonok výrazná dominancia Tadeja Pogačara, no všetci vieme, ako vyzerali predošlé ročníky – skrátka, obaja boli podstatne vyrovnanejší. A tento rok to tak zrazu nebolo. Otázka je, čo všetko stojí za Pogiho úspechom?

Malé okienko do minulosti

Asi každý, kto sleduje Tour de France poctivo, si vybaví minuloročnú 17. etapu a legendárny výrok Tadeja Pogačara: „I’m gone. I’m dead.“ Extrémne náročná etapa, vysoké horúčavy, toto boli minulý rok jeho jasné slabiny. Povrávalo sa, že oproti Jonasovi je slabší na 40+ minútových kopcoch a práve preto vraj zdolal Plateau de Beille za 39 minút. To je presne ten kopec, kde Jonas nastúpil, Pogačar sa za ním zviezol, potom si v 30 km/h bez držania sa riadidiel vylial vodu na hlavu a následne nastúpil, aby prekonal Pantaniho rekord…

Oproti minulému roku ma však viac zaujala iná vec. Časovka v treťom týždni spolu so zmienenou 17. etapou rozhodla o celkovom poradí. Pogi „nakúpil“ na 22 km vyše minúty a pol, Jonas mal časovku dokonale načítanú. A UAE si to očividne neplánovalo zopakovať aj tento rok – z toho, čo som zachytil, Tadej na „koze“ trénoval v zime ďaleko viac… A niečo málo asi prispela aj nová raketa od Colnaga. Ten bicykel vyzerá už na prvý pohľad rýchlo.

Tadejove zlepšenie v tejto disciplíne sa ukázalo už na Giro d’Italia, koniec koncov, v jednej z časoviek tam porazil aj takého špecialistu, akým je Pippo Ganna. A na Tour to bolo ako cez kopirák. Na rovinatejšom profile sa síce tešil Remco Evenepoel (čo asi nikoho neprekvapilo), avšak Tadej tu stratil len 12 sekúnd. Vo finále v Nice zdvíhal ruky nad hlavu už on. Domáce cesty, nejaké pošetrené sily, vyhovujúci profil. Hneď sú z toho desiatky sekúnd k dobru.

Sila jedného domestika

Pravdepodobne najtvrdšiu ranu dostal Vingegaard len pár dní pred Tour. Zo súpisky Vismy na poslednú chvíľu vypadol Sepp Kuss kvôli covidu a Dán tak prišiel asi o najcennejšieho domestika. Pred pár rokmi som písal, že Pogačara dokáže poraziť jedine silný tím. A tým tento rok disponoval skôr on sám. Krásne to bolo vidieť v 4. etape cez Galibier – UAE vysokým tempom očesalo pelotón a pripravilo Vingegaarda o všetkých domestikov.

To, že mu nemal kto ťahať tempo a pripraviť živnú pôdu pre útok, asi až tak problematické nebolo. Pogačar zaútočil, Vingegaard prešiel vrchol len s niekoľkosekundovým mankom. Nožnice sa začali roztvárať až v zjazde, kde Pogi nabral najväčší náskok. Opäť sa budem odkazovať na minulé roky, kde to Vingegaardovi vždy niekto „zvážal“ a napríklad taký van Aert vždy nastolil tempo, ktoré nechutilo ani Pogačarovi. Tentokrát nie, otázne je, odrazil sa na psychike v zjazdoch aj nedávny ťažký pád na Baskicku?

Celkovo som však nemal pocit, že sledujem tú istú Vismu čo minulé roky. Všetko bývalo dokonale rozplánované, všetko do bodky splnené. Na druhú stranu vyznieva úsmevne, že UAE vyslalo do útoku Yatesa, aby ho neskôr Pogi predbehol. Jednoducho, sledujeme dva absolútne odlišné prístupy, nalinkovanú Vismu a „srdciarske“ UAE. Pogi sa očividne nevie zadržať, aby útočil v každej etape, dokonca sme ho videli aj v dojazdoch šprintov. Keď sa na to pozrieme z diaľky, vyznieva to takmer ako výsmech súperom. Zažil na TdF 2024 svoju životnú formu? Je to dosť možné…

Čísla ako z ríše snov

Poďme sa na celú vec pozrieť cez čísielká. V už spomínanej minuloročnej časovke dokázal Jonas dosiahnuť v záverečnom stúpaní normalizovaný výkon cca 7,5 W/kg. Vtedy všetci krútili hlavami, no predsa len, bol to len krátky kopec. Pogačar to pri stúpaní na Pla d’Adet vytiahol na 6,85 W/kg, avšak po prepočítaní na hladinu mora je to 7,16 W/kg. Po dobu takmer 30 minút. Nie nadarmo sa aktuálne hovorí, že sme boli svedkami pravdepodobne najlepšieho vrchárskeho výkonu 21. storočia.

Naopak, čo sa týka nástupov, vyhráva Vingegaard. Pri útoku na Plateau de Beille išiel 7,33 W/kg po dobu vyše 13 minút. Prepočítané na hladinu mora to dáva 7,65 W/kg. Z toho vyplýva jediné – Vingegaard nohy mal, no Pogačar bol jednoducho ešte o triedu vyššie.

Prekonaný rekord pod lupou

A Pogačar v perfektných výkonoch pokračoval. Extra pozornosť si určite zaslúži jeho rekordný výjazd na Plateau de Beille. Vo finále z Pirátovho času ukrojil 3:30, čo opäť vzbudilo podozrenia z dopingu. Tak si stúpanie rozmeňme za pomoci nášho MTBIKER fóra na drobné. V prudšom úvode si držal oproti Pantanimu len malý náskok na úrovni asi pol minúty. Prvých 20 minút stúpania mal Matteo Jorgenson jasnú úlohu – nastoliť čo najvyššie tempo s tým, že Vingegaard neskôr zaútočí.

Útok prišiel na méte 10,5 km pred cieľom a Jonas dostal tak trochu ochutnať vlastnej medicíny – ťahal špicu a žltý dres mu visel na zadnom kolese. Pogačar osamote pokračoval až 5,3 km pred cieľom, kedy sa náskok na Pantaniho vyšplhal na 2:17. Keď si vezmeme jeho finálnu hodnotu 3:30, tak de facto dve tretiny odpracovala Visma. Tým samozrejme Pogiho výkon nijako neznevažujem, aby ste ma nepochopili zle. Ale keď vezmeme do úvahy všetky faktory, prekonanie rekordu je pochopiteľná vec:

• netreba podceňovať aerodynamiku. Pantani zvykol jazdievať v stoji, Pogi prešiel celé stúpanie v sede. Krátke kľuky, aerodynamickejšia pozícia v sedle, toto sme rozobrali v článku z Gira. Ďalším aerodynamickým faktorom je „tradičný“ dres vs. aerodynamická kombinéza. A nezabúdajme na karbónové ráfiky, optimalizovaný rám a integrovanú kabeláž.
• šírka plášťa vs. valivý odpor. 21 mm duše vs. 30 mm bezdušáky. Opäť nejaký ušetrený watt
• Pantani prešiel celé stúpanie sám, aspoň podľa dostupných záznamov. O (pravdepodobne nechcenej) pomoci zo strany Vismy som písal vyššie.
• niečo málo ovplyvní aj odlišný pohon a novodobé mazivá.

Podtrženo, sečteno, oproti Pantanimu Pogačar mohol ušetriť okolo 40 wattov. Ak by sme ale jeho výhody zmazali a porovnali čas, ešte stále by mal mať okolo trištvrte minúty k dobru. Takže klobúčik dolu. Mimochodom, Pantaniho rekord sa podarilo prekonať aj Vingegaardovi a Evenepoelovi, Mikel Landa zaostal len o zhruba 25 sekúnd. Ďalší dôkaz toho, aký vysoký podiel má na celej veci novodobá technika.

Pretrénovanosť vs. nedotrénovanosť

Posledný faktor asi navždy zostane len na úrovni špekulácií. Pogi mal pred Tour za sebou jarné klasiky – víťazné Strade Bianche a Miláno – San Remo. Následne ovládol Okolo Katalánska, Liége – Bastogne – Liége a vrhol sa na talianske cesty. Čo sa týka Vingegaarda, dominoval na O Gran Camino a Tirreno-Adriatico. Následne už prišiel pád na Baskicku, zotavovanie sa a vysokohorské kempy. Ak niekto povie, že Jonas nemal dotrénované, skrátka sa mi tomu nechce veriť. Čísla z wattmetra neklamú, podával solídne výkony, Pogačar bol tohto roku skrátka lepší. A so solídnejšou tímovou podporou…

Čo ešte stojí za zmienku

Na záver treba dať priestor aj niekoľkým pekným príbehom:

• Romain Bardet si na svojej poslednej Tour de France konečne prvýkrát obliekol žltý dres
  
• Mark Cavendish prekonal rekord Eddyho Merckxa v počte víťazstiev napriek tomu, že v prvých etapách bojoval so žalúdočnými problémami a teplom. Otázkou, pravda, je, koľko sa z rekordu pri Pogiho forme bude tešiť.
• Biniam Girmay získal zelený dres a stal sa prvým Afričanom, ktorému sa to podarilo. Sympatický chalan, veľmi som mu to prial a dúfam, že ich ešte niekoľko do zbierky pridá.
• Primož Roglič bohužiaľ opäť preukázal svoje kvality skokana na lyžiach a opäť ho to ťahalo k zemi. Posledné vyšetrenia indikujú zlomeninu v spodnej časti chrbtice. Tak snáď aspoň tá Vuelta „vydá“.
• Jonas Vingegaard je prvý, kto porazil Tadeja Pogačara v šprinte jeden na jedného. V 11. etape to Pogi zjavne nevychytal so sacharidmi a kvôli ich nedostatku ho Jonas nielenže dobehol, ale aj prešprintoval na páske.
• asi najemotívnejšiu reakciu na výhru nám ukázal Victor Campenaerts. A hlavne, konečne mu to tam padlo.
• z víťazstva sa tento rok tešilo 12 tímov z 22
• neviem, či ste to zachytili, ale Mark Cavendish nosil ponožky v hodnote 999 libier a „zobáčik“ Dylana Groenewegena stál 350 € (bez okuliarov)
• mimochodom, všimli ste si, ako málo stačilo k tomu, aby Jonas obhájil prvenstvo?

Hoci som fandil Pogimu, treba prejaviť Jonasovi plný rešpekt – už len postaviť sa na štart 3 mesiace po tak ťažkom páde si vyžaduje riadne „gule“. Súboj o žlté dresy sa opäť preklopil na Pogačarovu stranu. No ďalší ročník už môže písať úplne iný príbeh. Dovtedy však budem netrpezlivo vyčkávať majstrovstvá sveta a už teraz som zvedavý, či Pogi korunuje túto fenomenálnu sezónu dúhovými pruhmi.