Rozhovor: Timo Laine - cesta v ústrety slnku

Na bicyklovaní z domu domov nie je nič zaujímavé, no keď je tvoj terajší domov v Petržalke a rodný dom takmer na hranici polárneho kruhu, to už zaváňa dobrodružstvom.

Takto pred polrokom sme spolu robili rozhovor o tvojich bikepackingových výletoch po celej Európe, a som nesmierne rada, že toto tvoje šialenstvo v tom najlepšom zmysle slova pokračuje.

Tvojím snom bolo zabicyklovať z tvojho terajšieho domova do tvojho rodného mesta. Nebolo by na tom nič zvláštne, kebyže tieto dve miesta nedelí podľa Google máp 2 500 km. Ty si dokonca zabicykloval omnoho viac (3 272 km), a mňa veľmi teší, že nám o svojom dobrodružstve rozpovieš.

Pociťoval si pred touto cestou nejakú trému? Väčšinou si pred odchodom ciele nerobíš, ale tentoraz bol predsa len cieľ dostať sa až domov. O motiváciu tak teda asi nebola núdza...
Nejakú veľkú trému som nemal, aj keď bolo zvláštne hovoriť ľuďom, kam to až chcem dotiahnuť. Počas predchádzajúcich bikepackingov som si nechával maximálny cieľ pre seba, pretože som si sám nebol istý, či sa dostanem tak ďaleko. Tentoraz som však bol taký odhodlaný, že som pochybnostiam nenechával priestor. Nič mi nemohlo zabrániť dobicyklovať až domov, pokiaľ sa nezraním alebo neochoriem. Taká silná bola moja motivácia.


Už počas tvojej cesty som podľa Stravy sledovala, že si si nevybral tú najkratšiu možnú trasu. Podľa čoho si si trasu plánoval?
Hneď na začiatku som sa musel rozhodnúť, či prejdem Malé Karpaty z východu alebo zo západu. Vybral som si západ, pretože tadiaľ sa dá ľahšie dostať do Sliezska, ktoré poznám. Medzi Slovenskom a Fínskom je vlastne veľa miest, ktoré som už predtým navštívil alebo v nich dokonca býval.


Trasu som teda plánoval tak, aby som mohol cez tieto známe miesta prejsť. Niekedy som však spravil úplný opak. Navštívil som napríklad mesto Klaipeda v Litve alebo Liepaja v Lotyšsku práve preto, že som tam ešte nikdy nebol.


Kaliningradská oblasť bola špeciálny prípad. Chcel som tadiaľ ísť na sto percent, aj keď som si musel požiadať o víza a najpriamejšia cesta z Varšavy do Rigy viedla cez koridor Suwałki. Keďže sa však zaujímam o moderné dejiny Ruska, chcel som sa chytiť príležitosti. Cestovať do Ruska však aktuálne počas vojny neodporúčam, pokiaľ na to nemáte vážne dôvody.

Trochu som zmenil naplánované trasy najmä v Pobaltských krajinách. Často sa mi stávalo, že ma navigácia „vypľula“ na nejakej neprejazdnej ceste. Poučený z chýb som si potom stiahol Google Earth, ktorá predpovedala stav vozovky lepšie ako ja.


Na ceste si strávil skoro 2 mesiace. Nebojoval si s monotónnosťou? Ako sa s ňou vyrovnávaš?
Presne sedem týždňov. Počas cesty som počúval audioknihy, podcasty, miestne rádiá a niekedy fínsku hudbu. Neviem si bez toho predstaviť byť v sedle niekoľko hodín denne. Keďže som v minulosti počúval zahraničné stanice, obzvlášť ma zaujímali miestne rádiá. Pomáhali mi vžiť sa do krajiny, v ktorej som sa práve nachádzal.

Ak som sa musel sústrediť na cestu alebo sa bolo na čo pozerať, nič iné som nepotreboval. Najmä ráno som počúval zvuky prírody. Hneď na začiatku som začal počítať kukučky. Počas cesty som ich nakoniec narátal 50!


Počas takejto dlhej cesty musia zákonite prísť aj nejaké komplikácie. Aké ťa postretli tentoraz? Rozprával si mi príhodu o zabudnutom telefóne, ktorý by narobil riadne problémy...
Vtedy mi skoro zastavilo srdce. V poľskom meste Mikołów som si zrazu uvedomil, že nemám mobil. Nikde som ho nevedel nájsť a potom som si spomenul, že som ho asi nechal na lavičke v centre mesta, ktoré bolo vzdialené 13 kilometrov.

Keď som na prvého mája vyrazil z Bratislavy, v severnom Fínsku bol ešte stále sneh.

Moja poľská kamarátka, s ktorou som sa mal stretnúť práve v Mikołówe, mi štyrikrát prezvonila, no nikto nedvíhal. Rozhodli sme sa objednať si taxík a čo najrýchlejšie sa dostať na „miesto činu“. Keď sme tam dorazili, nemohol som uveriť vlastným očiam! Po hodine a pol bol mobil stále na lavičke. Asi nebol pre zlodejov dosť dobrý.


Ďalšie zaujímavé dobrodružstvo sa udialo v Lotyšsku. Večer som dorazil na ubytovanie a kľúč od izby som našiel v zakódovanom boxe. Keď som zatvoril dvere, kľúčom nešlo pootočiť a nakoniec sa úplne zasekol v zámku. Dvere boli zamknuté a nemohol som ich nijako otvoriť. Bol som väzňom vo vlastnej izbe. Našťastie som mal aj napriek nepríjemnosti v Poľsku mobil.

Hostiteľka na miesto zalarmovala muža, ktorý mi cez okno podal náradie, aby som kľúčom otočil. Keď sa následne po mojich neúspešných pokusoch kľúč zlomil, musel ma evakuovať cez okno. Pod oknom však bol vchod do pivnice. Aby som nespadol dole, muž mi postavil z jednej dosky most. Keď som bol konečne voľný, dostal som novú izbu.


Vo všeobecnosti cesta odsýpala podľa plánu. Vo Fínsku sa už začínal ozývať bicykel, no nakoniec vydržal až do konca. Vydržalo aj moje telo, aj keď som začal cítiť slabú bolesť v ľavom kolene už na druhý deň cesty. Pravdepodobne to spôsobil protivietor. Prispel k tomu aj fakt, že pred odchodom som stihol iba dva tréningy dlhšie ako 80 kilometrov. Kolená tak ešte neboli zvyknuté na dlhodobú záťaž. Po niekoľkých ľahších dňoch, počas ktorých som aj tak musel prejsť okolo 100 kilometrov, však bolesť našťastie zmizla.

Prešiel si spolu 9 štátov. Už si niekedy na jednej ceste išiel cez také množstvo štátov? Čím to bolo špecifické v porovnaní s inými cestami?
Pred dvoma rokmi na ceste z Bratislavy do Atén som prešiel desať štátov. Ani vtedy som nešiel najkratšou cestou. Tentoraz bolo na ceste najšpecifickejšie to, že som išiel smerom domov. Bolo to prekvapivo vzrušujúce.

Čím viac som išiel na sever, tým viac známych vecí bolo v okolí. V Poľsku začali borovicové lesy a aj v obchodoch bolo o niečo viac fínskych potravín. V Olštýne mi bola povedomá už aj architektúra. V Lotyšsku bol dokonca populárnejší fínsky Hesburger ako americký McDonald’s.

Keď som sa dostal do Estónska, zaváňalo to tam už domovinou. Nielenže som v Estónsku žil, ale mal som odtiaľ aj manželku. V Tallinne som potom nastúpil na trajekt a suchou nohou vystúpil v Helsinkách.


Ako sa počas cesty menilo počasie a ako si sa s týmito zmenami vysporiadal?
Keď som na prvého mája vyrazil z Bratislavy, v severnom Fínsku bol ešte stále sneh. Domov som však došiel až na prípravy sviatku Juhannus – vo Fínsku je to druhý najväčší sviatok po Vianociach, sviatok letného slnovratu.

Väčšinu predchádzajúcich bikepackingov som absolvoval v lete, takže vyraziť na jar bolo príjemné. Teplota bola viac-menej ideálna a aj vietor mi väčšinou fúkal do plachiet. Nepríjemný bol len dážď, ktorý ma zastihol v Lotyšsku a vo Fínsku. Vo všeobecnosti mi však nerobí problém jazdiť za každého počasia – čím náročnejšie sú poveternostné podmienky, tým spokojnejší môžem byť, že som to dotiahol až na hotel.

Počas cesty bolo zaujímavé sledovať, ako sa predlžujú dni. Zmena nastávala rýchlejšie, pretože spolu s nástupom leta som postupoval ešte aj na sever. Keď som došiel domov do Kuusama, slnko už vôbec nezapadalo za horizont. Preto bola táto cesta aj cestou v ústrety slnku.


Do cesty sa ti postavilo aj Rusko – prebicykloval si cez Kaliningrad. Porozprávaj nám o tomto zážitku. Aké bolo ísť do Ruska počas prebiehajúcej okupácie Ukrajiny? Koľko dní si tam strávil? Mňa veľmi pobavil aj príbeh, že ti tam nefungovala Strava...

Čím idete viac na sever, tým je príroda drsnejšia a ľudí menej. Na druhej strane, zvýši sa počet komárov a sobov.

V Rusku som strávil sedem dní. Tá vec so Stravou bola naozaj absurdná. Po februári 2022 v Rusku zablokovali vyše stotisíc internetových stránok, medzi nimi bolo veľa západných médií, ale dokonca aj športovcami obľúbená Strava. V tomto prípade to fungovalo asi tak, že sa mi trasa automaticky stiahla, no nevedel som si ju otvoriť. Vtipné bolo, že som dostával upozornenia, že si mi dala na aktivitu kudos – ty si ju na Slovensku videla, no ja v Rusku nie.

O Rusku by som vedel rozprávať hodiny, no na to by sme potrebovali druhý článok. Mohol by som však aspoň priblížiť prechod hranice medzi Poľskom a Ruskom.


Poliaci mali kamery nad cestou asi štyri kilometre pred hranicou. Keď si ma všimli, poslali mi v ústrety auto. Pohraničníci v aute ma zastavili a vypytovali sa, čo tu vlastne hľadám. Povedal som im o bikepackingu a ukázal som im tašky. Potom ma auto nasledovalo ešte zvyšné dva kilometre na hranicu.

Na jedinom otvorenom prechode medzi Poľskom a Ruskom nebol nikto, kto by sa túto hranicu snažil prekročiť. Dokonca som musel hľadať aj colníkov, pretože pravdepodobne nečakali žiadnych „zákazníkov”. Nakoniec mi Poliaci skontrolovali tašky trikrát a Rusi dvakrát. Našťastie som ich nemusel obrátiť hore dnom.


Na ruskej colnici mi nejaká žena kontrolovala bicykel pomocou zrkadla a baterky. Bolo to naozaj vtipné. Najprv so zrkadlom skontrolovala „podvozok“ bicykla, potom si posvietila na riadidlá – nič však nespravila pre to, aby sa mohla pozrieť dovnútra. Vyzeralo to tak, že žena ani nevie, čo má robiť, no musela vykázať nejakú činnosť.

Pobavil si ma po absolvovaní tejto cesty slovami „Fínsko je celkom cool krajina“. To si myslíme aj my Slováci, ale od Fína by som to nečakala. A už vôbec nie od teba, keďže máš Fínsko precestované... akými inými očami si sa na Fínsko pozeral na bicykli?
Nikdy by som tomu neuveril, no táto cesta mi zmenila pohľad na Fínsko. Pravdepodobne to je tým, že v bežnom živote sa na veci nepozeráte rovnako ako na bicykli. Počas šliapania do pedálov som sa na Fínsko pozeral ako nezaujatý pozorovateľ.


Keď človek vyrazí zo strednej Európy, Fínsko je zrazu úplne iná krajina. Mestá sú akoby utopené v strede lesa. Aj na predmestiach sú vždy stromy a lesy. Cyklotrás je veľa a je bezpečné jazdiť aj mimo nich. Pozdĺž ciest sú farebné lúky a veľa jazier. V reštauráciách je chutné jedlo a nekonečné množstvo šalátu, za ktorý sa neplatí osobitne. Veľká časť disponuje saunou. To podľa mňa neznie zle!

Na posledný deň si si naplánoval najdlhšiu trasu celej cesty. Prečo?
Čím idete viac na sever, tým je príroda drsnejšia a ľudí menej. Na druhej strane, zvýši sa počet komárov a sobov. Medzi Suomussalmi a Kuusamom nebolo žiadne ubytovanie, obchod ani reštaurácia, a tak som musel prejsť 145-kilometrovú trasu naraz. Čo čert nechcel, celú cestu mi pršalo. V podstate mi to však nijak neprekážalo – každú hodinu som na chvíľku zastavil, aby som sa najedol a nakoniec som domov prišiel o hodinu a pol skôr, než som predpokladal.

Bolo neopísateľné na konci dňa zbadať erb, ktorý je môjmu srdcu najdrahší – erb môjho rodného mesta. Je na ňom sob, nad ktorým žiari polárna žiara.


Čakalo na teba doma nejaké prekvapenie, keď si došiel? Čo hovorila na tvoje „šialenstvo“ tvoja rodina?
Keď som došiel na náš dvor, uvidel som môjho otca, ktorý sedel za počítačom. Zakýval som mu. Keď som vypol Garmin, vyšiel von a za ním vybehol pes mojej sestry. Býva 220 kilometrov od Kuusama, ale rozhodla sa ma prekvapiť a prišla ma privítať.

Bol to naozaj príjemný večer. Vo vzduchu bolo cítiť, že môj výkon celkom ušiel. Namiesto piva sme si vychutnali pohár grapefruitovej limonády.


Koľko si po tejto ceste regeneroval?
V podstate som regenerovať nemusel, pretože som mal rovnomernú záťaž počas celých siedmich týždňov. Po príchode som si dal jeden oddychový deň a vyrazil som na plaváreň. Behať som znovu začal až na Slovensku – počas siedmich týždňov na bicykli sa mi zranenia vyhýbali, no hneď na druhom behu som sa pekne „rozbil“ na štrku. Odniesli si to obe kolená a lakeť. Boli mi teda dopriate nejaké tie „rege“ dni navyše.


Absolvoval by si niekedy túto cestu aj opačným smerom?
Radšej si vymyslím nejakú novú trasu. Mohol by som však nejakú cestu ukončiť v Bratislave? Zaujímavý nápad. Mám však pocit, že exotika je dobrá motivácia. Zvyšuje sa, keď zo známeho mesta odchádzam preč.


Nedá mi nespýtať sa, ale nebol toto „highlight“ tvojich bikepackingov? Bola toto bodka alebo plánuješ o rok už zase niečo nové?
Hoci si niekto môže myslieť, že 3 272 kilometrov je na bikepacking dosť, nie som nijaký ultra športovec. Nehľadám svoje hranice, ale robím iba to, čo ma baví. V podstate by som mohol bicyklovať hocijako ďaleko, ale nie je to môj primárny cieľ. Verím však, že tento výlet bude mať na mojom cyklistickom piedestáli špeciálne miesto.


Na bicyklovanie však nezanevriem. Je súčasťou mojej identity od mojich štyroch rokov. Veď nemám ani auto. Po kompletnom servise je teda môj dvojkolesový tátoš pripravený na nové dobrodružstvá.