Reportáž: Triathlon Attack – keď je hlava silnejšia ako telo

Vysnívaná hranica 11 hodín to tentoraz ustála, no dokedy vydrží odolávať tvrdohlavej matke na materskej?

O Triathlone Attack som už písala dvakrát. Dlho som teda rozmýšľala, či má zmysel púšťať sa do písania aj tretíkrát. Tento extrémny triatlon s dĺžkou 2,1 km plávania, 139 km bicyklovania (+ 3000 m) a 23 km behu (+ 1300 m) má však to čaro, že každý ročník vie prekvapiť niečím novým.


Po prvom absolvovaní celého Attacku pred dvoma rokmi som si v cieli povedala, že už nikdy viac. Na druhý deň sa z „nikdy“ stalo „možno“ a o dva dni neskôr som už spriadala plány, ako si čas 12 hodín a 41 minút vylepšiť. Možnosť postaviť sa na štart sa naskytla až tento rok, keďže vlani som bola len dva mesiace po pôrode.

V decembri 2023 som sa rozhodla, že idem do toho naplno – mojím cieľom bolo dokončiť Attack v časovom limite. Chcela som vyskúšať, čo moje telo a myseľ dokážu pri výchove malého dieťaťa a pri limitovanom množstve času na tréning. Vedela som však, že to nedokážem sama, a tak som po štyroch rokoch tréningu na vlastnú päsť siahla po trénerovi. Teraz mi je už úplne jasné, že by som to bez Lukáša nedala.


Pôvodný plán bol, že by sme Attack absolvovali spolu s mojím nastávajúcim mužom. Veľmi rýchlo sme však zistili, že obaja rodičia trénovať na takýto dlhý triatlon nedokážu, preto sa Ivo obetoval a v tréningoch ma maximálne podporoval. Drvivú väčšinu z nich som však absolvovala, keď naša dcérka „ešte“ alebo „už“ spala – čiže okolo piatej ráno alebo ôsmej večer. Suma sumárum sa mi darilo trénovať okolo 8-11 hodín týždenne.

Už po pár mesiacoch som zistila, že štruktúrovaný tréning má svoje čaro. Výrazne som sa zlepšila bežecky (aj keď som ešte stále pomalá), ale najväčšie prekvapenie bolo, že ma beh posúva aj cyklisticky. Výsledkom bolo 3. miesto na Sereďmaratóne a titul majsterky Slovenska v aquabiku (1900 m plávanie, 90 km bicykel).

Dlhý vytrvalostný tréning však z pochopiteľných dôvodov chýbal, a tak som mala pred štartom za 8 mesiacov nabicyklovaných 125 hodín, nabehaných 95 hodín a naplávaných 30 hodín. Cieľ bol napriek malým objemom neskromný – finišovať v čase pod 11 hodín.


Prvá mentálna výzva bola nechať našu dcérku prvýkrát na noc mojim rodičom a vyraziť na miesto prevzatia štartových čísel bez nej. Po ceste sme si ešte kúpili zabudnuté veci u staviteľa trate Mira Leitnera v Mýte pod Ďumbierom a šup ho do Divína. Tam sa tradične konal „otvárací ceremoniál“ s kultúrnym programom a podvečer sme sa presunuli do Lučenca, odkiaľ to potom bolo na miesto štartu do Ľuboreči len asi 20 minút.

Štart organizátori posunuli na 5:15, a tak sme sa začali zbiehať v depe s kruhmi pod očami ešte za tmy, okolo 4:30. Ani neviem ako a už sme prekonávali prvé plavecké metre. Tradične som sa ocitla v otvorených vodách sama a išla som si vlastné tempo. Až posledných pár metrov ma odtiahol oddielový kamarát Oliver a mohla som vybehnúť do depa.


V depe rýchlo gél, vysušiť nôžky a obuť ponožky – postojačky sa mi to nepodarilo, ale veď pri takých dlhých pretekoch sa nie je kam ponáhľať. Tohto pravidla som sa držala aj pri „skoku“ na bicykel.

Prekvapilo ma, že držiteľka traťového rekordu Vierka Slivková (9 h a 22 min) ma predbehla už po pár sto metroch, ale popriala som jej veľa šťastia a snažila som sa ísť vlastným tempom. Cyklistickú trať nájdete na tomto odkaze.


Plán bol prijímať sacharidy v podobe gélov každých 25-30 minút. Na rozdiel od minulých rokov, tentoraz som mala stravu natrénovanú a tešila som sa, ako to bude odsýpať. Po štvrtom géli a dvoch hodinách na bicykli však došlo nepríjemné vytriezvenie – z ničoho nič ma začal veľmi bolieť žalúdok a na gél som nemohla ani pomyslieť. Snažila som sa nepanikáriť a môjmu mužovi v aute som zakričala, že prechádzame na plán B – v konečnom výsledku to znamenalo, že mi bude podávať len kolu a vodu.


Nebudem tu opisovať svoje ručanie ako pri jelenej ruji, ale v Detve (po 3 hodinách na bicykli) došlo k vyprázdneniu žalúdka a pokračovala som naozaj len na kole a na vode. Aj napriek tomu som však bola prekvapená, ako dobre mi fungujú nohy a ako mi kilometre odsýpajú.

Zahnala som všetkých démonov a v hlave som mala len jeden cieľ, a to preteky dokončiť.

Keď som na trati stretla kamaráta Maťa, ktorý išiel duatlon a boril sa s podobnými (ak nie ešte horšími) problémami, bolo nám spolu dobre. Vo finálnom stúpaní na Srdiečko (12 km, 6 % priemer) sme sa síce rozdelili, ale opäť sme sa stretli v depe pred bežeckou časťou.


Aj napriek všetkým peripetiám som odštartovala finálnu časť presne po siedmich hodinách pretekania a veľmi som dúfala, že plán finišovať v čase okolo 11 hodín mi vyjde. Na Kosodrevinu, kde bola prvá občerstvovačka, sme vyšli s mojím tatom, s ktorým sme sa ďalej mali stretnúť až na Chopku.

Smerom na Krížske sedlo som ešte dokázala ako-tak cupkať, v čom mi pomohol ďalší pretekár a objatie členky ženskej štafety, no po hodine bol môj pohár energie úplne prázdny. Začali ma predbiehať ďalší a ďalší pretekári a ja som sa ledva potácala z nohy na nohu. Pokračovali závraty a ďalšie vyprázdňovanie žalúdka.


Na Krížskom sedle ma prekvapil chalan na kontrole, z ktorého vypadlo, že číta moje články na MTBIKERi. Už si veľmi nepamätám, čo som mu odpovedala, ale týmto ho pozdravujem. Odtiaľ sa začala nekonečná cesta po hrebeni smerom na Chopok.

Táto časť je na papieri celkom behateľná, no ja som sa doslova plazila. Keď mi zapípali hodinky, že mám takmer vybitý mobil, jediné, čo mi napadlo, bolo zavolať s plačom môjmu mužovi. Bolo mi tak príšerne, že som to na Chopku chcela zabaliť a odviezť sa dole lanovkou. Po všetkých tých mesiacoch driny, skorého vstávania a obetách môjho muža...

Tento triatlon nie je len o výkonoch, ale aj o komunite skvelých a svojím spôsobom šialených ľudí, ktorí sú vždy pripravení pomôcť.

Asi pol kilometra pred vrcholom sme sa stretli s tatom, ktorému som sa znova rozplakala a docupkali sme na občerstvovačku, kde nasledoval mental breakdown číslo 3. Všetci dobrovoľníci boli takí úžasní – objímali ma, naplnili mi fľaše a nakopli ma, aby som pokračovala. Medzi nimi bola aj legenda slovenského ultra trailu Igor Buček, ktorý rázne povedal, že to dám. Zjedla som teda štyri DRU tyčinky, vypila dva poháre koly a započala som dvojhodinový zbeh do cieľa s tatom.


Prekvapilo ma, ako ma tých asi 15 minút na občerstvovačke nakoplo – zahnala som všetkých démonov a v hlave som mala len jeden cieľ, a to preteky dokončiť. Po asi kilometri cupkania môj tato nepekne spadol a mal niečo s nohou. Posielala som ho naspäť na lanovku, no on ma donútil pokračovať, že to „rozchodí“ a potom ma dobehne. V tej chvíli som totiž bola ešte stále na druhom mieste.

Po ceste dole ma zmiatla ešte viac zmätená turistka, ktorá nevedela trafiť na Kosodrevinu. Stratila som tam s ňou ešte asi ďalších 5 minút, ale v konečnom zúčtovaní to bolo jedno. Posledný kilometer do cieľa so mnou utekala moja sestra a mamina.

Cieľ som preťala s dcérkou na rukách, ktorú stihol muž len tak-tak prebaliť. Pozrela sa mi do očí a prvýkrát mi sama od seba dala pusu. Bol to ten najkrajší pocit na svete. Radosť z môjho malého víťazstva prekryla čistá láska. Vôbec mi nevadilo, že som finišovala v čase 12 hodín a 15 minút.


V cieli mi organizátorka Katka Belicová vybavila dve infúzie od milých záchranárov, kvôli čomu som nestihla vyhlasovanie. Na stupienku som však mala milé zastúpenie v podobe sestry a dcérky (spoločnú fotku sme doplnili neskôr). Infúzia mi už dotekala a zrazu sa v sanitke objavil môj tato s doráňanou nohou a rozťatou rukou – to je už však na iný článok. Podpora rodiny je ale na nezaplatenie.


Veľmi dúfam, že si tento triatlon vyskúša v budúcnosti aj viac ľudí. Nie je to totiž iba o výkonoch, ale aj o komunite skvelých a svojím spôsobom šialených ľudí, ktorí sú vždy pripravení pomôcť. Cyklistická trať vedie krásnymi krajmi a upravenými cestami, ktoré je škoda si nevyskúšať. Tak čo, vidíme sa o rok?