Z Považia na Liptov alebo ako obísť Strečno

Séria článkov Okolo slovenských regiónov v Magazíne už existuje, ale čo tak pospájať niekoľko z nich do jedného výjazdu? Vyber sa so mnou z Dolného Považia až na Liptov.

Som z tých ľudí, ktorí doma neobsedia. Určite to poznáte – v lete sú takmer všetci z partie známych rozlietaní po dovolenkách. Keď teda nie je s kým, človek si vymyslí program aj sám. Chcel som ešte využiť „zotrvačnosť“ po akcii Trnava-Rysy.

Keď sa mi naskytla voľná sobota týždeň nato, už zostávalo len vymyslieť cieľovú destináciu. Srdce zavelilo smer Ružomberok a načúvajúc prísloviu „Kde je vôľa, tam je cesta“ rozum vyhútal aj to, ako obísť Strečno. Cesta v hlave naprogramovaná, už stačilo len ráno vyraziť.


Naspäť som chcel ísť vlakom o 17:33 hod. a pri predstave cca 200 km trasy som vyrazil radšej o ôsmej, aby som mal aj nejakú časovú rezervu, ak by ma náhodou postretli nejaké technické problémy. Cesta zo Starej Turej do Nového Mesta nad Váhom je už síce s novým asfaltom, ale stále nesmierne úzka.

Nemenil som zaužívanú tradíciu obchádzky cez Lubinu a jej priľahlé časti. Z domáceho okresu pod hrad Matúša Čáka pre nás na dvoch kolesách výborne slúži cyklodiaľnica s názvom Vážska magistrála. Prvých niekoľko kilometrov som sa tak cítil, ako keby som išiel do nášho skladu v SIHOŤ Parku pri Trenčíne.


Po prejazde cez starý železničný most cez Váh som sa pri hoteli Elizabeth dostal na hlavný ťah - cestu I/61. Tejto som sa držal skrz najväčšie neokresné mesto Dubnicu nad Váhom až do Ilavy, kde som sem-tam zahliadol aj Vršatské bradlá. Tu som si hľadal smerové značky do mojej „rodnej“ Prievidze a podľa nich odbočil na oválnom kruhovom objazde. Šliapajúc popri Hornej Porube som si užíval pohľad na Vápeč, kde sa určite ešte vyberiem v turistických topánkach.


Nad dedinou ma ešte vystrašila značka hranice okresu, kde bolo uvedené, že prichádzam akoby naspäť do Trenčína. Keďže som si trasu do Garminu nenahral, pozrel som preventívne do Mapy.cz. Planý poplach. Pokračoval som ďalej k chate Homôlka, kde som definitívne opustil prvý región a dostal sa „domov“ na Hornú Nitru.


Heslo nás cyklistov sa naplnilo takmer do bodky a koľko som stúpal, toľko som aj zjazdoval. Od chaty som si to pustil dole cez Valaskú Belú až po rázcestie pri reštaurácii Country ranč Klin. Keby som chcel ísť pozrieť maminu, odbočím smer Nitrianske Rudno, ale na keby som sa hrať nechcel a namieril som si to opačne - do Gápla. Pri vstupnej značke do dediny je pekne upravená studnička, tak som doplnil zásoby čistej vody. Nasledoval nejaký ten úsek cez Slovenské Pyreneje, známy aj z Imrovho videa.


Odvtedy však na v tom čase gravel sektore z Čičermanského sedla do Tužiny potiahli cestári nový koberec. Zmysluplná spojka do Kľačna neexistuje, a tak mi neostávalo nič iné, ako to otočiť cez Nitrianske Pravno. Z obce, nad ktorou pramení národná rieka Nitra, ma čakal posledný výrazný kopec cez Vrícke sedlo. Na úpätí strmej časti sa nachádza posledný zdroj prírodnej vody na mojej ceste, tak neváham a znova tankujem.


Prehupnutím sa cez vrchol som sa ocitol v Turci. Postupným klesaním som sa dostal až do dediny roka 2021. Kláštor pod Znievom vyniká aj iným historickým prvenstvom, bolo tu v roku 1869 založené prvé slovenské katolícke gymnázium.

Kto by mal niekedy záujem vychutnať si pohľady na hrebeň Veľkej Fatry, môže si bonusovo vybehnúť k tunajším zrúcaninám hradu, ktorého dejiny siahajú až do začiatku 12. storočia. Mne však postačilo pokochať sa od cesty za Slovanmi.


Po napojení sa na cestu II/519 som ešte prešiel cez Benice a Príbovce a to som sa už ocitol na hlavnej spojke medzi kúpeľnými Turčianskymi Teplicami a Martinom. Po zvyšok cesty som už musel znášať hustú cestnú premávku.

Cez centrum hlavného mesta Turca som na jednej svetelnej križovatke stretol iného cyklistu. „Ve dvou se to lépe táhne,“ hovorím si po zistení, že smer máme podobný a tak sme spojili svoje sily a ťahali sa navzájom. Ani som sa nenazdal a leteli sme okolo Kraľovanského (Šútovského) jazera a cez Kraľoviansky meander. Postupne som sa tak dostával na Liptov.


Vrchol Šípu je takou pomyselnou hranicou. Určite odporúčam ho navštíviť (aj Veronika s Viktorom), je z neho vidieť doďaleka. Za Šípom som si už mohol povedať, že moja cesta sa pomaly, ale isto blíži ku koncu. Keď niekedy pôjdete cez Ľubochňu, skúste si prejsť najdlhšiu dolinu našej krajiny.

Na biku je zjazdná v dĺžke 22 km v jednom smere, ale na jej zdolanie odporúčam aspoň gravel. V nasledujúcej obci Hubová zas upúta pozornosť most nápadne sa podobajúci na Bratislavský most SNP. Tomuto však chýba UFO.


Čakal ma ešte prejazd takpovediac staveniskom nového úseku D1 Hubová - Ivachnová a okolo známeho salaša Krajinka. Stále sme sa ešte ťahali s parťákom z Martina v tempe plus-mínus 35 km/h. „Je to tu, končím,“ povedala si moja hlava vidiac benzínku na začiatku Ružomberka.

S myšlienkou na kofeínový doping kávou od kamošky som pokračoval na križovatku, kde sa odbočuje na Dolný Kubín. Tu si však moje ja ešte povedalo, že 186 km nestačí a dám to na 200+ jazdu. Čas som mal aj na zachádzku k jednému z najkrajších vodopádov, ktorý sa nachádza v Kúpeľoch Lúčky.


Cestou naspäť ešte skočiť kúpiť lístok na vlak a v pokoji do kaviarne. To som ešte nevedel, že aktuálne sa v meste pod Čebraťom koná aj Pivná cesta. Neodolal som a doplnil vitamíny B v tekutej forme. Nie je to úplne najlepšie na unavené telo, ale tak jedno hádam až toľko nemôže uškodiť. Pobudol som teda do času odchodu vlaku a nechal sa odviezť naspäť do Nového Mesta nad Váhom. Odkaz na trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

P.S.: Po zverejnení pár fotiek na sociálne siete padla od Lenky otázka, či nechcem napísať článok. Mal som len tých pár fotiek, a tak som trasu v skrátenej verzii absolvoval ešte raz.