Tatranská cyklokoruna na skladacom bicykli: medvede, stúpania aj krásne výhľady

Jednodňová cykloturistika korunou Vysokých Tatier s pozorovaním medveďov na skladacom bicykli? Ak chcete vedieť, ako to prebiehalo, čítajte ďalej.

Vo Vysokých Tatrách sa nachádza niekoľko horských asfaltových ciest, ktoré je možné prejsť na bicykli. Teda nie takých, ktoré vedú niekde podhorím či dolinami, ale stúpajúcich strmo k tatranským štítom, nie však až na ne. Tieto cesty sú štyri a sú známe aj pod názvom Tatranská vrchárska koruna.

Pred štvrťstoročím som na starom cestnom bicykli absolvoval dve z nich, Hrebienok a Popradské pleso, ale do zbierky mi ešte chýbal Sliezsky dom a Štart. Dlhé letné dni a potreba dočerpať dovolenku tvorili ideálnu kombináciu na opätovný výjazd týmto smerom.

Prvotný plán počítal s jedným dňom dovolenky, cestou prvým ranným vlakom do Štrby a návratom posledným večerným z Popradu. Teda ísť z Bratislavy na otočku. To by však znamenalo nielen osem hodín vo vlaku, čo by sa ešte prežiť dalo, ale aj neskorý štart. So samotným bicyklovaním by som v takomto prípade začínal až okolo pol desiatej, čo už by bolo dosť neskoro.

Nakoniec som sa rozhodol vyraziť ráno o deň skôr. Nejdem však hneď do Tatier, ale najskôr do roboty. V prednej taške na bicykli mám nejaké náhradné oblečenie, bundu pre prípad, že by sa zhoršilo počasie, zrkadlovku na fotenie a základné náradie. Najviac miesta zaberá pracovný notebook, ale ten nechám v robote a uvoľnený priestor využijem na vodu a jedlo.


Na výpravu volím skladací bicykel Brompton H6R, šestka znamená šesť rýchlostí (3 v náboji a dve ozubené kolieska vonku), R označuje verziu so zadným nosičom. Nosič síce mám, ale zostáva prázdny. Celú výbavu na dva dni viem bez problémov vpratať do prednej tašky.

Hmotnosť bicykla aj s nákladom sa počas tejto akcie pohybovala okolo 18 kilogramov, dve tretiny z toho vážil bicykel. V prednom kolese mám nábojové dynamo, takže môžem svietiť celý deň i noc, čo je praktické pri dlhších trasách, hoci dnes nepredpokladám, že by som išiel potme. Je jeden z najdlhších dní v roku.

Brompton volím jednak kvôli jednoduchosti cestovania - so skladacím bicyklom odpadajú problémy s dostupnosťou a rezerváciou miesta pre bicykel, v zloženom stave (59x57x27 cm) sa vôjde prakticky všade. Tiež si však chcem overiť, ako sa na ňom bude jazdiť v horách.

Po práci sadám na vlak, odchádzame presne. Lístok som si kúpil do 1. triedy, idem po pansky. Bicykel odpočíva v priestore za sedadlami. O pol ôsmej večer vystupujem v Poprade.


Zo stanice sa na bicykli presúvam do Spišskej Soboty, kde som si našiel ubytovanie. Voľný večerný čas ešte využívam na prechádzku po historickom námestí a dávam si pomerne sýtu večeru, z ktorej čerpám energiu ešte aj nasledujúci deň.


Druhý deň ráno vstávam pred šiestou a po ľahkých raňajkách štartujem o 6:30 smerom na Štart. Predtým však ešte zachádzam do centra Spišskej Soboty, aby som si ju pozrel aj za svetla. Z Popradu prechádzam cez Veľký Slavkov, Novú Lesnú a Horný Smokovec. Za Smokovcom nasleduje klesanie do Tatranskej Lomnice, cesta je tu pekne opravená, vietor mi duje do chrbta, radím preto ťažký prevod a dosahujem dnešnú najvyššiu rýchlosť 46 km/h.


Na začiatku Lomnice bez zbytočného zastavovania rovno odbočujem a začínam zdolávať stúpanie na Štart. Pre mňa je to aj symbolický štart, keďže je to prvý z dnešných kopcov. Je tu úplne ľudoprázdno, len pred vrcholom stretávam jednu cyklistku idúcu už smerom dole. Ani sa nenazdám a som hore.

Od opustenia ubytovania mi to trvalo 1:25 h hrubého času, čo je o polhodinu lepšie, než bol plán. Je niečo okolo ôsmej. S nadmorskou výškou okolo 1170 metrov je Štart najnižšie položený z dnešných cieľov. Spúšťam sa dole.


Okrem štyroch spomínaných asfaltiek sa dá v tejto časti Tatier legálne na bicykli dostať aj na Chatu pri Zelenom plese. Je to však lesná cesta, papierovo vhodná skôr na MTB. Na Bromptone som už pojazdil kadejaké „krkoháje“ a keďže mi to čas dovoľoval, povedal som si, že vyskúšam aspoň začiatok stúpania. Okrem toho by mi táto zachádzka navýšila výškové metre, čím by som prekonal výšku Gerlachovského štítu a tak si splnil ďalšiu métu.

Z Tatranskej Lomnice sa preto vydávam ešte viac na východ a pri zapĺňajúcom sa parkovisku odbočujem na modro značenú cyklotrasu. Kvalita povrchu na cykotrase dolinou Kežmarskej Bielej vody zodpovedala popisu, ktorý som mal. Turistov je tu už viac, darí sa mi ich predbiehať, čiže to nie je až také zlé.

Z tepla tečie asfalt potôčikmi a až cítim, ako sa mi do neho zabára zadné koleso.

Hľadám vhodnú stopu pomedzi kamene a skaly a vystúpam až po rázcestie pri Šalviovom prameni, väčšinu z toho dokonca aj v sedle bicykla. Zo Štartu sem mi to trvalo niečo cez hodinu. Uvažujem nad pokračovaním ďalej ku Zelenému plesu, ale pohľad na časy na turistickej značke mi hovorí, že až toľko času nazvyš nemám. Ďalší úsek by znamenal nielen väčšiu „turistiku“ a nosenie bicykla, no v skalnatom horskom teréne by som ani nemohol dole kopcom dosiahnuť väčšiu rýchlosť. A tak sa otáčam.

Zjazd po kameňoch v spodnom úseku je príjemným technickým spestrením po predchádzajúcej jazde po asfalte, aj keď teda niektoré miesta radšej s ohľadom na bicykel tlačím, či skôr zbieham vedľa bicykla.


Na Ceste slobody ma víta vytrvalý protivietor, ktorý ma spolu s tiahlym stúpaním sprevádza celý čas až po Štrbské Pleso. Opäť prechádzam cez Lomnicu a v Smokovci odbočujem doprava a začínam stúpať na Hrebienok. Oproti ceste na Štart je tu už výrazne viac peších turistov. Začína byť nepríjemne teplo.

Pred vrcholom odbočujem k Bilíkovej chate, robím dokumentačnú fotku a prechádzam aj druhú vetvu na Hrebienok. Som o niečo vyššie, ako bol Štart. Tu je nadmorská výška 1270 metrov.


Na konci cyklotrasy si krátko posedím na tráve s výhľadom na „doly“, niečo málo zjem a krátko pred jedenástou sa opäť púšťam dole.


Po zjazde do Smokovca idem do potravín doplniť zásoby tekutín. Pri skladaní bicykla zisťujem, že sa mi na nerovnostiach niekde vytriasla skrutka držiaca predné svetlo. Náhradnú nemám. Svetlo by som mohol demontovať a pokračovať bez neho, našťastie som kúsok od bicyklového obchodu a ochotný predavač mi pomáha prekonať problém montážou správnej skrutky. Ešte raz mu ďakujem.

Štvrté stúpanie dňa je na Sliezsky dom. Je zrejme objektívne najťažším, ja ho navyše idem v najteplejšej časti dňa, takže je ťažké aj subjektívne. Rozhodne sa tu trápim najviac. Cesta v dolnej časti nie je veľmi chránená stromami vrhajúcimi tieň, viackrát musím zastaviť a piť.

V druhej polovici sa navyše kazí aj povrch cesty, z tepla tečie asfalt potôčikmi a až cítim, ako sa mi do neho zabára zadné koleso. Aby toho nebolo málo, posledné kilometre sa pridávajú aj desiatky otravných múch, ktoré mi lietajú okolo hlavy. Neviem ísť tak rýchlo, aby som im ušiel.


Je trištvrte na dve. Konečne som hore. 1670 m n. m. Z Tatranskej Polianky som sem prišiel za vyše hodinu a pol, čo je ďaleko od časov najlepších borcov na tomto stúpaní. To mi však nekazí náladu a kochám sa výhľadom hore na kopce, dole do kotliny i na Velické pleso medzi tým. Ďalší zjazd. Podobne ako tie predtým idem pohodovým tempom, keďže som sem prišiel kvôli stúpaniam na kopce a nie kvôli tomu, aby som sa skántril niekde v zákrute.


Posledná horská etapa vedie na Popradské pleso. Oproti predchádzajúcemu stúpaniu je to „malina“. Je to druhý najvyšší bod (treba dosiahnuť 1515 m), ale aj samotný štart je pomerne vysoko. Niekde v polovici prekonávam „Gerlach“, teda mám za dnešok nastúpaných 2654 (či 2655? ) metrov. Turistov je aj tu dosť, ale už vidno, že je poobedie a viac ich smeruje dole ako hore.


Okolo štvrtej som pri Popradskom plese. Podobne ako na predchádzajúcich vrcholoch sa ani tu veľmi nezdržujem, keďže chcem stihnúť vlak a predtým ešte kúpiť v obchode nejakú poživeň na cestu. Pokochám sa pohľadom na podvečernú Ostrvu, nosič na bicykli odfotím so sochou horského nosiča a lúčim sa.


Od Popradského plesa schádzam k rovnomennej železničnej stanici. Od nej vedie na neďaleké Štrbské pleso priama cesta. Tá je však jednosmerná v opačnom smere, než potrebujem ísť, čo platí z nejakého dôvodu aj pre cyklistov. Predpisy sa mi porušovať nechce, tak volím okľuku po Ceste slobody. To znamená trojnásobnú vzdialenosť aj prevýšenie oproti „skratke“, teda ešte nejaké výškové metre navyše. To mi však nevadí. V tomto momente ešte netuším, že ma vďaka zachádzke čaká zlatý klinec dnešného programu.

Dnešný výlet je takmer pred koncom, odrátavam posledné kilometre. Cesta je pomerne prázdna, nejaké auto ma míňa raz za niekoľko minút. Tesne pred odbočkou z Cesty slobody na Štrbské Pleso v poslednej zákrute zrazu vidím pohyb vpravo od cesty. Je to medvedica s dvomi mladými. Nachádza sa nejakých 50 metrov predo mnou, či skôr povyše mňa, keďže cesta stúpa. Okamžite zastavujem. Fotoaparát mám však zbalený v taške a nie v pohotovostnej polohe cez krk a rameno.

Kým sa mi ho darí vybrať, medvedia rodinka dokončuje prechádzanie cez cestu a fotografujem len šmuhu na kraji lesa. Balím teda fotoaparát, chvíľu ešte pre istotu čakám, kým zájdu hlbšie do lesa a pokračujem vpred.

V tom z hory vybieha ešte tretie mláďa. To už je v menej komfortnej vzdialenosti ako zvyšok rodinky, zastavujem preto ráznejšie než prvýkrát a bicykel pre istotu otáčam bokom, ak by mamka medvedica prišla hľadať svoje stratené dieťatko. Medvieďa slovne povzbudzujem na pokračovanie v ceste (nebolo to veľmi treba) a tak beží za mamičkou a nie ona za nami.


Na Štrbskom Plese sa zastavujem v potravinách. Záverečný zjazd do Tatranskej Štrby vypúšťam a nahrádzam jazdu zubačkou. Expres prichádza na stanicu v Tatranskej Štrbe včas, ale kvôli napäťovým výlukám naberá v Bytči hodinové meškanie. Z bratislavskej stanice domov tak nejdem posledným denným spojom, ale prvým nočným.


Na bicykli som prešiel v tento deň cca 100 km s prevýšením niečo málo cez 3 km stúpania, to všetko za 11 hodín a 40 minút hrubého času. Podľa údajov v hodinkách som spálil 6500 kcal a váha doma mi prezradila, že som schudol 2 kg. Vypil som 4-5 litrov tekutín. Stravoval som sa z vlastných zásob, jedol som menšie dávky jedla priebežne. Nezastavoval som sa teda ani v reštauráciách či bufetoch.


Celkovo hodnotím akciu ako vydarenú, prešiel som trasu, nad ktorou som už dávnejšie uvažoval. Počasie mi vyšlo vynikajúco (hoci o kus chladnejšie by tiež nebolo zlé). Podarilo sa mi prejsť všetky naplánované body a jeden naviac. Bicykel nesklamal. Akurát teda cyklotrasa k Zelenému plesu mi zostala na niekedy inokedy.