Aký otec taký syn: ako chutí takmer 9000 výškových metrov na dvoch kilometroch?

Tmavou izbou sa ozve charakteristický zvuk budíka. Obratom ruky ho vypínam a zostávam ležať v posteli. Sú dve hodiny ráno (alebo skôr v noci) a mne sa vôbec nechce vstávať.

Prevalím sa na druhý bok a so sebazaprením sa postavím z postele. Na chodbe sa už svieti a z poschodia počujem otca, ako si pripravuje raňajky. „Tak fajn, poďme na to.“ Otváram dvere a idem sa pripraviť.

Ako sa to celé začalo

Asi by sa patrilo začať pekne chronologicky. Celá táto akcia sa začala nezáväznou otázkou niekedy na začiatku prebiehajúcej sezóny. „Oci, a ty by si nechcel skúsiť Everesting?“ pýtam sa len tak. Jeden už mám za sebou, znova sa mi do toho veľmi nechce, no ak by šiel on, tak sa rád pridám.

Vidím, že som ho tou otázkou zaskočil, no zároveň ho poznám a viem, že čo sa týka podobných extrémov, sme na jednej vlne. Potom sa dlho nič nedialo. Sem-tam sme sa o tom rozprávali, no stále som si nebol istý, či sa na to podujme. Moje pochybnosti zmizli, keď za mnou prišiel s tabuľkou plnou údajov o okolitých kopcoch, v ktorej boli dopodrobna zanalyzované jeho možnosti.

Výber našej „kalvárie“ padol na Výravský kopec, krátke stúpanie za obcou Výrava neďaleko Medzilaboriec. Suma sumárum, približne 110 výjazdov na 380 kilometroch.

Nie je majster ten, kto začne...

Všetko je už pripravené a približne o tretej ráno vychádzame na dvor. Obloha je jasná, tenký kosáčik mesiaca a hviezdy pôsobia zvláštne plasticky. „Hlboký nádych pred skokom do vody,“ povedal by Gandalf. Takto nejako sa cítim a užívajúc si každý moment nasadám do auta.

Niekedy aj zopár viet dokáže človeka prebrať naspäť k životu.

Parkujeme tesne pod kopcom na malom štrkovom pľaci. Je ešte tma a keďže sme na ceste, zapínam čelovku aj zadné svetlo. Takto vystrojení vyrážame do tmy. Prvé výjazdy sú vždy plné počiatočného nadšenia a nie je tomu inak ani teraz. Je ešte chladno, na kopci vedľa nás sa črtajú siluety jeleníc – proste čistá cyklistická idylka.

Tmavé ráno sa pomaly preklopilo do svitania a ja si začínam uvedomovať, že čosi nie je v poriadku. Tradične som v kopcoch rýchlejší ako oco, no akosi mu neviem ujsť na viac než 2-3 výjazdy. Okolo 30-teho výstupu tak prichádza prvá kríza. Jem, čo sa dá, no akosi mi chýba energia. Našťastie sa už poznám, zvoľním tempo a idem opatrne. Oco zatiaľ lieta ako na baterkách (obraz, ktorý sa nemenil po celý deň), tak som rád, že to ide aspoň jemu.

Total eclipse of the mind

Bolo to tak minulý rok a je tomu tak aj teraz. Fázu od obeda do večera si väčšinou pamätám len matne. Nechápte ma zle, niežeby som bol mimo, ale počas opakujúcich sa výjazdov si zamestnám hlavu niečím iným a jednoducho sa nesústredím. K tomu prispela aj druhá kríza okolo obeda, ktorá ma definitívne uzemnila do zóny pomalého jazdenia.

97, 98, 99, 100...

„Čo ideš tak pomaly?“ pýta sa ma oco, keď ma dobehne. Je už večer, opäť sa ochladilo, no mne to akosi nepomáha, stále pociťujem zvyšky krízy. Jeho otázka ma však doslova prebrala k životu. Od tohto momentu sa mi ide lepšie a po celom dni tápania sa konečne dostávam do tempa, na ktoré som zvyknutý.

To je zároveň jedna z výhod Everestingu vo dvojici. Niekedy aj zopár viet dokáže človeka prebrať naspäť k životu. Opäť potme, s čelovkami, vstupujeme do poslednej fázy dnešného dňa. Nevládzem, hlava trpí väčšmi ako nohy a najradšej by som vliezol do auta a vykašľal sa na to. Koniec sa ale stále viac a viac približuje, a tak zatlačím do pedálov a ešte zrýchlim.

Posledné výjazdy tak idem stále v tempe, no na záverečnom zvoľním a naplno si vychutnávam ten pocit. Opísať sa to slovami asi nedá. Poslednýkrát urobím otočku hore na kopci a zozjazdujem dole. Bicykel vykladám na strechu, sadám do auta a ani neviem ako a proti svojej vôli zaspávam na prednom sedadle. Zobudilo ma až svetlo z otcovej baterky asi o hodinu neskôr. Zničený, ale šťastný zosadá z bicykla. Dal to.

Iste, pocity po minuloročnom Everestingu boli skvelé, no tieto sú ešte umocnené tým, že sme ho dali spolu. Do dnešného dňa nechápem, ako oco mohol celý deň držať také tempo. Balíme posledné veci, nasadáme do auta a vyrážame domov. A teraz už len nezraziť nejakú zver...

Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.