Pred ďalším dobrodružstvom sa treba najprv obzrieť

Na križovatke na chvíľu zastaneme a poobzeráme sa, potom ideme. Väčšinou to fakt stojí za to. Skúsite to so mnou aj pred plánovaním dobrodružstiev do budúcej sezóny?

S časom dozrela moja chuť zdieľať s vami krásne spomienky, ktoré som si doniesla zo Švajčiarska v roku 2022 (1. časť, 2. časť). Už je to nejaká doba, veľa z vás absolvovalo mnoho ďalších krásnych, dlhých, náročných výletov. Pre mňa to bol posledný, kým môj život nabral iný smer.

Dodnes z toho výletu čerpám silu v zamračených dňoch. Je to moje „šťastné miesto“. Predtým som absolvovala krátke malé výlety do Álp aj Dolomitov. Tento bol najväčší a pochopiteľne vytvoril aj najväčší priestor na „chyby“ – alebo to boli príležitosti na zlepšenie sa do budúcna? Poďme sa na ne spolu pozrieť.

Vyhradiť si čas na pokojný odchod

V práci som dostala mesiac neplateného voľna. A moje volanie po dobrodružstve a netrpezlivosť boli tak extrémne silné, že som odchádzala už v piatok po práci nočným vlakom. Všetko som mala zbalené, nič som nezabudla.

Ale cesta bola náročná. Nedalo sa spať, bola som v kupé s veľmi zvláštnou skupinou ľudí, ktorí cestujú tiež najlacnejším piatkovým nočným vlakom. Neužila som si ani scenérie, lebo bola tma. Stále som sa bála o bicykel.

Takže môj prvý deň bikepackingu bol poznačený extrémnou únavou. Psychickou aj fyzickou. Prekonať to mi trvalo niekoľko dní. Dnes by som sa pred takou veľkou cestou vyspala ešte aspoň raz doma a išla denným vlakom. Nevadí, že „stratím“ jeden deň. Takto som ich stratila viac.

Prepáčte, že ruším. Nemáte karbobrúsku?

Načo budem nosiť mesiac vo Švajčiarsku so sebou kľúče od domu? Veď keď sa vrátim, snáď ma bude niekto vítať. Tak som ich nechala doma. Veď to je veľa gramov. Lenže na tých kľúčoch je aj kľúčik od zámku na bicykel. Spomenula som si na to sekundu po tom, ako som si bicykel zamkla v nočnom vlaku smer Viedeň-Zürich.

Samozrejme mám vysoko bezpečný zámok a nezamkla som si ho o koleso, ale poctivo o rám. Nádych, výdych. Mám záložný kľúčik v peňaženke. Ale skôr, ako mi to docvaklo, tak pár buchnutí moje srdce preskočilo. Veľa vecí máme bravúrne zautomatizovaných (nosenie tých istých kľúčov) a pri takýchto cestách občas spravíme výnimku - a môže to mať dosť veľké dôsledky.

Nielen z chleba žije bikepacker, ale aj z každej voľnej zásuvky…

Ďalší bod súvisí taktiež s výbavou. Opäť som chcela šetriť gramy. Doma si nabíjam všetky zariadenia na tom istom mieste, tým istým káblom, neriešim. Na takýto výlet som si zobrala powerbanku a nejaký set káblov. Skúsim, fungujú, beriem. Ale nie je skúšanie ako skúšanie.

Objavila som tak nádherné miesta, ktoré by som nikdy nevygooglila.

Strávila som hodiny stresovaním, kde si nabijem telefón, lebo sa mi stále vybíjal a pomaly nabíjal. V dedinách a horách bolo extrémne málo „pohodených zásuviek“. V kempoch zásuvky tiež neboli pri stanových miestach. Takže raz mi dobíjajúcu sa powerbanku vymkli na recepcii, ktorá bola otvorená len ráno a večer.

Raz som sedela hodiny pri potravinách, ktoré náhodou mali zásuvku aj zvonka. Kúpila som si drahú powerbanku. Nepomohlo. Zistila som, že problém bol v kábli. Takže treba nielen skúsiť, či sa všetko nabíja, ale aj to, ako dlho a ako efektívne. Bohužiaľ, keď sa človek chce navigovať a komunikovať s rodinou (lebo som sa inak cítila veľmi opustená), tak nejako tie technológie treba dobíjať. Mne to spôsobilo dlhé hodiny stresovania sa.

…ale ten chlieb je treba tiež

Stres, dobrodružstvo, nervozita z neznámeho… To všetko ovplyvňuje aj naše trávenie. Niekoho preženie, niekoho upchá. Ja som mala opačný problém - nedokázala som jesť. Ani ráno, ani večer. Prvé dni som mala tak stiahnutý žalúdok, že som do seba nemohla nič dostať.

Vtedy mi dosť pomohlo napríklad hotové jedlo v prášku. Nechutilo mi to, ale bola som schopná do seba dostať aspoň niečo. Časom to prešlo a jedla som všetko, čo prešlo okolo mňa.

Strýko Google nevie všetko

Raz som sedela na brehu krásneho jazierka. Jedla som čokoládu. Pozerala som, či v okolí niekto neponúka prespanie cez Warmshowers. Jedno v dedine bolo, ale nebolo voľné. Avšak v komentároch som sa dočítala, že nad dedinou je kopec ako žiadny iný.

Bol večer, v dedine v kempe mali voľné miesto. A mňa to strašne lákalo ísť hore a prvýkrát prespať takto v divočine. Pre niekoho samozrejmosť, pre mňa obrovské vystúpenie z komfortnej zóny. Volala som s vtedy ešte priateľom, všetko som mu dopodrobna opísala. „Znie to tak, že už to máš celé naplánované.“ Vybrala som sa teda hore, so strachom v žalúdku, ako to dopadne. Strávila som hore nad dedinou 2 prekrásne dni.


Úžasné miesto. Odvtedy som sa snažila viac skúšať offroad náhodné odbočky. Dokonca som tam stretla francúzsky párik, ktorý mi odporučil ďalšie miesto, kde som sa vybrala potom. Objavila som tak nádherné miesta, ktoré by som nikdy nevygooglila a neobjavila. Takže nabudúce sa chcem viac pýtať domácich, ďalších turistov, uja vlekára...

Deň voľna preležaný v kempe nie je stratený deň

Nakoniec asi najbolestnejšie poučenie. Z môjho mesačného výletu boli nakoniec len 2 týždne. Bola som už tak nasýtená prekrásnymi zážitkami, že som mala potrebu ich nechať uležať. Takže som sa vybrala domov. A spätne si vravím, že som mohla pokojne 2-3 dni zostať ležať niekde pri jazere, oddýchnuť si a ešte zostať.

Dnes neviem, či je to pravda, či by to pomohlo. Chýbal mi domov. Ale vtedy som mala dojem, že keby som zostala na mieste, tak jednoducho strácam čas. Dnes už viem, že to tak nie je. Tak možno nabudúce?


Často zdieľame z výletov krásne fotky, úžasné miesta, tipy, ako sme boli spokojní s danou cyklotaškou. Hneď po výlete plánujeme ďalší. Alebo ešte počas? Akosi nenachádzame čas zastaviť sa a obzrieť sa.

Tak to skúsme teraz spolu. Keď sa obzriete na vaše veľké aj malé dobrodužstvá - čo by ste dnes urobili inak? Alebo čo ste sa naučili a už by ste inak neurobili?