Gran Canaria v kocke – trasy, premávka, tipy

Kvalitné cesty, ohľaduplní šoféri, krásne výhľady. Vitajte na Gran Canarii.

Kanárske ostrovy patria medzi celoročne dostupné cyklistické destinácie. Sú to presne tie miesta, odkiaľ vidíte fotky pravidelne vo februári, zatiaľ čo vy sedíte doma na gauči a vonku sneží. A bol som prekvapený, keď som zistil, že o Gran Canarii tu ešte nikto nič nepísal. No, asi všetci chodia na Tenerife a na Malorku.

Mne sa Gran Canariu podarilo navštíviť na týždeň, počas ktorého som najazdil vyše 600 km a nastúpal okolo 14 000 výškových metrov. Aké dojmy vo mne tento ostrov zanechal? Na čo si dať pozor a kam sa oplatí vyraziť?

Doprava, ubytovanie a bicykel

Keďže sú Kanáre súostrovím nachádzajúcim sa až neďaleko Maroka, je tu asi jediná možnosť, čo sa dopravy týka – lietadlo. Teda, ak nie ste ako kamoš Laco, ktorý by sem určite ochotne dobicykloval. Na Gran Canariu lieta aj priamy spoj z Viedne, ktorý som v septembri ochotne využil.

Spiatočná letenka ma vtedy vyšla na asi 200 €. No ako určite viete, ceny leteniek behajú hore-dole ochotnejšie ako bitcoin, takže určite nebude problém nájsť aj lacnejší spoj. A drahší už tobôž nie.

Čo sa týka obdobia, kedy sa sem oplatí zavítať, september a október budú fajn voľbou. Podľa domácich tu vtedy najmenej fúka. Odolnejšie typy zas určite ocenia nejaké to natáčanie jarných kilometrov. Možno dokonca aj Vianoce v krátkych bibsoch.


Kde sa ubytovať – tož otázka! Po týždennom pobyte u Tomáša, ktorý tu je na Erazme v Las Palmas, by som odporúčal skôr južnú časť ostrova. Prečo? Severná strana ostrova je naozaj husto osídlená. To som zistil hneď prvý deň, keď som si potreboval niekde odskočiť a po hodine jazdy do kopca som sa ešte stále preplietal pomedzi domy. Zároveň je industriálna, špinavšia, viac prepchatá autami.

Naproti tomu juh ponúka vo väčšine prípadov nádherné prírodné kulisy. Prechod zo severu na juh je ako keď prejdete z hrádze do Rakúska. Aj tráva je zelenšia, aj slnko krajšie svieti, aj vtáky odrazu veselšie spievajú.


S Tomášom sme na juhu stihli (bohužiaľ) len jeden výjazd, ale aj to stačilo na predstavu. Celé to tu vyzeralo, ako keď vezmete nejaký ostrov, skrížite ho so Skalnatými horami a pridáte štipku ciest Monte Carla. Inými slovami - čistý Texas. Už som len čakal, spoza ktorého rohu vyskočí Indián s výkrikom: „Holvana Winnetou!“


Na juh sa oplatí zavítať aj z iného dôvodu, a tým je počasie. Vo všeobecnosti platí, že na severe je škaredšie než na juhu. Vrchy v strede ostrova dokonale tieto dve časti oddeľujú. No a na väčšine ostrova fúka krutý „severní vítr“. Áno, presne ten z pesničky Jaroslava Uhlířa. A ak práve nefúka, onedlho určite začne. Toto je asi jediný bezvýznamný plusový bodík pre sever ostrova – do kopca idete po vetre. A z kopca je vám to už jedno.

Nech sa sem od mora vyberiete hocijkou trasou, na jednom kopci nastúpate takmer 2 000 výškových metrov.

Mimochodom, ak by ste predsa len zohnali ubytko niekde na severe ostrova, ešte stále sa dá sadnúť na bus, naložiť doň bicykle a na juh sa odviezť – rovnako, ako sme to spravili my. Lístok z Las Palmas do Maspalomas vyšiel 6 eur na osobu, vrátane bicykla. Prichystajte sa však na to, že autobusár bude vyžadovať zhodenie predného kolesa - takže ak nemáte kľúč na pevnú osku integrovaný, nezabudnite si multikľúč. A viac ako dvaja/dve sa asi nezmestíte.


Ako je to s požičovňami bicyklov? O tom, či si na takúto cyklodovolenku vziať vlastný stroj, alebo požičiavať, ešte určite napíšem osobitný článok. Ja som tentokrát zvolil možnosť č. 2. Na Gran Canarii nájdete hneď niekoľko požičovní a zohnať sa dá naozaj široké spektrum strojov.

Odporúčam požičiavať v dostatočnom predstihu – Španieli vám bicykel vyberú na základe výšky a nie veľkosti, ktorú by ste si zvolili vy. A tak sa mi stalo, že hoci som hneď obratom písal, že pri svojich 188 cm nechcem XL ale L, vhodný bicykel už nestihli poslať. A ja som sa pár dní vozil na stroji, kde som ledva dočiahol na páky.

Kam sa oplatí zájsť?

Gran Canaria má priemer zhruba 50 km. To znamená, že pri dobrom plánovaní stihnete za týždeň obehať všetko podstatné. Ja sem pridám pár tipov, ktoré ma najviac zaujali po cyklistickej a estetickej stránke:

Pico de las Nieves

Najvyšší bod ostrova s výškou 1 949 m n. m. Nech sa sem od mora vyberiete hocijakou trasou, na jednom kopci nastúpate takmer 2 000 výškových metrov. A to je veru solídna porcia, no za ten zážitok to naozaj stojí. Zhora je krásny pohľad na južnú časť ostrova (ktorý sme videli veľmi obmedzene), za dobrej viditeľnosti je vidno susednú sopku El Teide či známu skalu Roque Nublo.

Osobne by som odporučil zjazd po GC 500 smerom na sever – nielen vďaka sérii zábavných zákrut, ale aj kvôli veľmi peknému borovicovému lesu.

Cruz de Tejeda + GC 150

Musím sa priznať, že táto dvojkombinácia bola pre mňa absolútnym vyvrcholením jazdenia na Gran Canarii. Od nádherného výhľadu z Cruz de Tejeda cez pocit ako na Rallye Monte Carlo, prázdnu a popri tom tak kvalitnú cestu, borovicové háje, výhľad na El Teide, hrebeňový úsek popod Montaňón Negro, až po výhľad na kráter Pinos de Gáldar… V skratke, tento úsek sme šli asi hodinu, lebo sme vkuse niekde stáli, obdivovali výhľady a fotili. A veru bolo čo.

Valley of the Tears

Táto masochistická cesta si v našom obsahu tiež ešte nájde miesto, keďže sme tu s Tomášom točili video. Tak len v skratke – 12 km s priemerným stúpaním 8,5 % neznie tak hrozne. No veľmi to skresľuje prostredná pasáž (dokonca s krátkym zjazdom). Hneď v úvode narazíte na solídne strmú „rampu“ – sklon na prvom kilometri a pol prakticky neklesne pod 13 % a maximum 25 % na žiletke už tiež trošku zabolí. Podklad je tu dosť hrubozrnný, no za ten zážitok to stojí. Ale len raz.

GC 60

Nech už ju vezmete od mora nahor, alebo v zjazdíku nadol, táto trasa ponúka krásne prírodné kulisy. A takisto tucty motorkárov. Skrátka, taká Pezinská baba Gran Canarie.

Maspalomas a Las Palmas

Možno to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať, ale obe mestá majú čo ponúknuť. Maspalomas najmä známy maják a piesočné duny, ku ktorým sme sa však s bicyklami nedostali. A Las Palmas? Napriek hrozivým poznámkam o industriálnej zóne má mesto vcelku utešené historické centrum – treba hľadať mestskú časť Vegueta. Len treba vedieť, do ktorých uličiek zaliezť.

Kanárski šoféri a cesty

Miestne komunikácie boli budované takým štýlom, že hore vyliali betón a kadiaľ stiekol, tade ide cesta (asi).

Vodiči sú tu veľmi ohľaduplní. Niečo ako Rakúšania, len na ďaleko smradľavejších autách. No a niekedy sú až príliš ohľaduplní. Ja napríklad bývam nervózny, keď sa mi auto ťahá za zadkom aj kilometer, len aby našlo tú jednu jedinú rovinu na úseku 10 km, kde ma obehne. Asi som si až príliš zvykol na kamikadze štýl Slovákov. Jednoducho, ak vás niekto tesne obehne, je to na 99 % turista.


Na jedno si ale na Gran Canarii treba dať pozor. Vodiči tu používajú smerovky ako priemerný majiteľ BMW. Čiže, ak sa tak stane, je to skôr zázrak. Preto treba byť vždy v strehu a očakávať najhoršie. Najmä na kruháčoch.

Kanáre sú dosť špecifické v ďalšom ohľade. Všetci tu sústavne trúbia. Upozorňujú na seba pred nepriehľadnou zákrutou? Zatrúbia. Sú podráždení? Zatrúbia. Ďakujú vám, že ste uhli nabok a pustili ich? Zatrúbia. Zbadali na ulici svojho známeho? Stiahnu okienko a čo? No predsa zatrúbia. Pokojne by som dal do ohňa ľavú ruku za to, že ak im umrie člen rodiny, dajú to svetu najavo trúbením.

Ak sa raz Kanáre odtrhnú od Španielska, ich národným športom sa stane trúbenie. A štátnym symbolom klaksón. Príde prvé, nečakané poďakovanie vo forme trúbenia, dostaneš mozgovú príhodu. Druhýkrát detto. Tretíkrát už to akosi očakávaš.


Počas toho týždňa na Gran Canarii som zažil rôzne typy asfaltu. Od krásneho, nového a hladučkého, kde bicykel len tak plachtil, až po taký, ktorý tu určite vylieval ešte Krištof Kolumbus s kumpánmi v 15. storočí. Orientácia na cestách je pomerne jednoduchá:

• diaľnice (jednociferné číslo, modrý podklad) – pre cyklistu no-go zóna
• cesty I. triedy (dvojciferné číslo, červený podklad) – väčšinou najlepší asfalt, premávka sa líši v tej-ktorej časti ostrova
• cesty II. triedy (trojciferné číslo, zelený podklad) – asfalt rôznej kvality, podľa toho, kedy ho naposledy opravovali, premávka zväčša minimálna
• cesty III. triedy (štvorciferné číslo, žltý podklad) – sem odporúčam zavítať, len keď už nie je iná možnosť

No a potom tu máme ešte miestne komunikácie. Tie majú svoje čaro. Boli totiž budované štýlom, že hore vyliali betón a kadiaľ stiekol, tade ide cesta (asi). Inými slovami, sú kruto strmé. Raj pre pravých masochistov!

Logistika

Veľmi zásadnou informáciou o Gran Canarii je fakt, že voda z kohútika nie je tak úplne pitná. Domáci ju poväčšine používajú na umývanie riadu, no pitnú vodu nosia z obchodov, balenú v 8-litrových bandaskách. Takže na začiatku pobytu sa určite treba zásobiť. Ja som však využil len služby privátu a ako to funguje na hoteloch, to netuším. Takže ak ste niekto boli, budem rád, ak info doplníte.


Na cestách však už situácia až taká čierna nie je. Snáď v každej zapadnutej dedinke nájdete nejaký butik, kde vodu zoženiete. Vo väčších dedinách a mestečkách sú aj väčšie potraviny (niečo ako Tesco Expres alebo menšie Terno), kde je výber bohatší a ceny milosrdnejšie. My sme si na výjazd nikdy nebrali zbytočne veľa jedla a vždy sme sa niekde zastavili.


Vedeli ste, že na Kanárskych ostrovoch nežijú žiadne kanáriky? To isté platí pre Panenské ostrovy. Tam tiež nežijú žiadne kanáriky. Ak sa na Kanáre niekedy vyberiete a nejakého uvidíte, dajte vedieť. Najmä si však nezabudnite užiť cyklistické krásy, ktoré tento ostrov ponúka plným priehrštím.

Odkazy na naše trasy:

• Prvý deň
• Druhý deň
• Tretí deň
• Štvrtý deň
• Piaty deň
• Šiesty deň
• Siedmy deň