Prečo som zmenil názor na gravel

Ešte pred pár rokmi som gravel považoval za zbytočný kompromis. Dnes si však neviem predstaviť, že by som jazdil inak – gravel mi otvoril svet nových trás a možností, ktoré žiadny iný typ bicykla neponúka.

„Gravel je slepá vetva, len ďalšia snaha výrobcov predať nám niečo nové, čo nám ani netreba. Stačí mať cesťák a horák, gravel je len kompromis.“

Takto som zvykol hovorievať okolo roku 2021, keď v mojom okolí začali pribúdať gravely. Nevedel som si predstaviť, kde v okolí Trenčína by sa dal gravel bike využiť. Na jazdenie na Kykulu alebo okruh cez Antonstál extra bicykel netreba, tak načo? Však všetci gravelisti chodia len po asfalte a cyklotrase…

Zmena názoru?

Nasledujúci rok si gravel biky obstarali ďalší chalani a ich výjazdy na Strave ukázali, že možností, kde sa tu u nás dá jazdiť, je celkom dosť. Postupne niekde v mojom podvedomí rástla chuť skúsiť to, hlavne keď kamarát sám prišiel s ponukou: „Požičaj si môj a uvidíš.“ Síce bol o číslo väčší a mal dvojprevodník, ale bolo to fajn – a už som bol rozhodnutý nejaký gravel si zaobstarať a poriadne vyskúšať, čo to vlastne obnáša.

Cesta k Superioru

Sľúbil som, že predám oba zimáky a až potom pribudne do domu ďalší kúsok. Ale ako správny „závislák“ som gravel začal hľadať hneď (tie zimáky som ale behom pár mesiacov tiež predal). Najprv bazárové kúsky – keď ma to nebude baviť, tak nech z toho aspoň bude čo najmenšia strata. Poprípade z neho bude zimák...

Nejaké kusy z druhej ruky som si bol pozrieť aj vyskúšať, ale ani z jedného nič nebolo – jednoducho to nebolo ono. Aj zánovný model prestížnej značky som po asi 10 okruhoch na pumpe pri Trenčíne vrátil s tým, že by ma to na ňom nebavilo.

Syn je rovnako vysoký, tak sme začali pozerať aj nové bicykle. V decembrových výpredajoch našiel karbonový Superior X-road GR v solídnej výbave a cene kúsok cez 2-tisíc eur. Vybrali sme sa teda jedno predvianočné popoludnie do Žiliny, že ho skúsime. Po predchádzajúcich skúsenostiach som tomu veľmi nedával šancu, dokonca som si ani nevzal peniaze.

Bicykel sa tam dal prebehnúť síce len na kúsku asfaltu, ale po pár okruhoch bolo rozhodnuté – bola to iná liga oproti všetkému doterajšiemu. Tuhý rám, geometria sadla, cena znesiteľná, tak sme ho zobrali (manželka musela doma zaplatiť faktúru, kým skracovali vidlicu).

Sezóna s gravelom

Jasné, že na novom bicykli bola radosť jazdiť. Bola zima a všade mokro, tak sme obratom z miestneho eshopu objednali blatníky a objavovali zabudnuté cestičky v okolí.

Tá sloboda, keď vyrazím z domu a vlastne ani presne neviem, kam pôjdem – to je presne to, čo som s gravelom našiel.

Mám už roky home-office a kolegov som naučil, že cez obed sa na 2 hodinky „vyparím“ a idem na bike. Desať či dvanásť rokov dozadu bolo možné v skorom popoludní, niekedy okolo pol jednej, vyraziť aj na cesťák. Postupne sa ale intenzita dopravy tak zvyšovala, že už to prestal byť relax. Niekedy v tom období prišla „záchrana“ – Trenčiansky samosprávny kraj postavil naozaj luxusnú cyklotrasu, momentálne siahajúcu od Piešťan až po Valašské Klobouky. Je to síce fajn, ale chodiť hodinu tam a hodinu späť po rovine, to po čase omrzí.

S gravelom zrazu prišla možnosť bezpečne sa odviezť von z mesta, prekľučkovať cez nejaké dediny, prísť na „koniec sveta“ a namiesto „čelom vzad“ pokračovať ďalej. Pribudli tak naozaj atraktívne okruhy, napríklad Bošáca – Vyškovské Bošáčky – Kykula, prípadne ešte cez Lopeník (a mnoho iných).


Gravel mi postupne odomkol mnoho nových trás, kde medzi jednotlivými údoliami bola párkilometrová spojka, nezjazdná na cesťáku. Spomínané spojky boli niekedy dosť prudké a prevody 40x42 už prestali stačiť. Napriek oficiálne nepodporovanej možnosti nakoniec stačilo kúpiť XT kazetu 11-46, takže prevody už boli ako-tak dostačujúce.

Na základe staršieho Imrovho videa som sa vydal preskúmať Levočské vrchy, ktoré sa ukázali ako gravelový raj. Plno starých „asfaltiek“ s panoramatickými výhľadmi a takmer žiadni ľudia. Môj obľúbený okruh z Kežmarku na Václavák, Levočskú dolinu a naspäť do Ľubice som vyladil tak, že sa stúpa po rozbitom a zjazduje po dobrom asfalte.

Pre tých, čo sa na graveli ešte nezviezli – v teréne prejde všetko to, čo MTB hardtail, len s oveľa menším pohodlím. Jediný problematický, aspoň pre mňa, je zjazd po veľmi rozbitom teréne – hlavne ak je dlhší. Bez odpruženej vidlice a dostatočného objemu v plášťoch všetky nárazy predného kolesa idú rovno do rúk. Preto som sa naučil jazdy plánovať tak, aby cesta dolu bola podľa možnosti po kvalitnejšom povrchu. Po 2 rokoch s gravelom môžem povedať, že to vôbec nie je problém.

Gravel ako jediný bicykel

Otázka je: nestačil by na to všetko horák? Nuž, stačil. Ale asfaltové presuny údolím Váhu na MTB sú za trest. Gravel je v tomto príjemnejší – na asfalte má oveľa bližšie k cesťáku ako k MTB. Ak by som bol nútený zredukovať bicykle na jeden, potom gravel by bol ten „preživší“, možno s druhou sadou identických kolies na cestných plášťoch.

Prevádzkovanie gravelu v čisto cestnom móde by asi bola téma na samostatný článok. Ale stručne – ide to, no má to nejaké obmedzenia:

• Cestné plášte majú menší obvod a teda pri graveli s jednoprevodníkom narazíme na chýbajúce ťažké prevody. Nie je to zásadný problém, ale švih v skupine bude obtiažnejší.
• Ak sa chceme vyhnúť nastavovaniu strmeňov pri každej výmene kolies, cestné aj gravelové by mali mať minimálne rovnaké náboje.
• Väčšina gravelov má geometriu, ktorá neumožňuje nastavenie posedu smerom k aero. Nie je to zásadný problém, okrem svižnej jazdy v skupine.
• Ten pocit, keď na cesťáku s vetrom v chrbte človek sviští 45-50 km/h, tak ten sa na graveli nedostaví.

Na druhej strane, so 45 mm plášťami v teréne sú schopnosti gravelu subjektívne asi na úrovni 26” hliníkových hardtailov bez odpruženej vidlice, niekde z konca 90-tych rokov.


A či je gravel slepá vetva? Tá sloboda, keď vyrazím z domu a vlastne ani presne neviem, kam pôjdem – to je presne to, čo som s gravelom našiel.

Výjazdy nájdete na týchto odkazoch: Lopenícke Bošáčky, Levočské Vrchy.