Pretrpená krásna Afrika – Tour du Cameroun 2019

Ako keby nestačilo, že sa pretekalo v Afrike, ja som mal navyše žalúdočné problémy a trpel som na vedľajšie účinky očkovania.

To vážne som pripravil reportáž z podujatia, ktoré sa uskutočnilo pred šiestimi rokmi? Prečo nie, špeciálne preteky si vyžadujú špeciálny prístup. A teraz vážne. Ak by sa nestali súbežne dve veci, tak viac ako 20 hodín záznamov, ktoré som si priviezol domov z Afriky, sa spracovania nikdy nedočká. Zážitok z Kamerunu mi pripomenulo natáčanie, kde sme spolu s Imrom odpovedali na zozbierané otázky a jedna smerovala k najlepšiemu cyklozážitku v živote. Čo som odpovedal, je úplne jasné.


Ale aby som sa k editovaniu odhodlal, potreboval som na to čas. Za normálnych okolností som mal na práci vždy iné veci, nie triedenie starých GoPro záznamov. Ako ideálna príležitosť sa ukázala choroba, ktorá ma od športovania odstavila na niekoľko týždňov. Ako sa hovorí, všetko zlé…

Reprezentácia Rwandy ako zo škatuľky

Tour du Cameroun je etapové podujatie a v roku 2019 nás čakalo asi 1 000 km rozdelených do ôsmich etáp. Na štarte stálo veľa afrických reprezentácií, najviac ma zaujalo, aké veľké rozdiely boli v ich materiálovom vybavení. Rwanda jazdila na značke Pinarello a chalani nosili aj v civile rovnaké reprezentačné súpravy. Na veľmi slušnej úrovni boli po všetkých stránkach aj domáci Kamerunčania.

Rovnako dobre na tom bolo aj Maroko, pretože tam má cyklistika tradíciu. Ich reprezentanti sa však ukázali ako premotivovaní bojovníci, čo ich stálo aj nejaké UCI body. Oveľa pestrejšie na tom boli reprezentácie ako Kongo alebo Pobrežie Slonoviny, horšie bicykle však automaticky neznamenali aj slabé nohy.


A čo sme tam robili my zo Slovenska? Odpoveď je jednoduchá. V Afrike sa európska cyklistika považuje za to najprestížnejšie, preto účasť tímov z nášho kontinentu dodáva etapáku v očiach domácich na prestíži.

Po prvej etape sa to pre mňa zmenilo na boj o prežitie.

Organizátor motivuje pozvané kontinentálne celky a reprezentácie tým, že väčšinu nákladov na cestu a pobyt sám hradí a štedré bývajú aj „prize money“. Chalani z tímov tretej kategórie si takto radi privyrobia. Okrem nás tam boli Holanďania alebo Francúzi, vďaka portálu procyclingstats.com je stále k nahliadnutiu aj štartová listina.

Slovenský Froome nechýbal

Najvyšší a asi aj najstarší cyklista na štarte – asi tak by som sa spätne opísal. Že ma povolali do nášho tímu, to bola zhoda okolností: silnejší a nádejnejší borci v termíne konania pretekov buď štartovali inde, mali povinnosti v škole, alebo v niektorých prípadoch sa štartu v Afrike jednoducho obávali. A ako som zistil aj na vlastnej koži, tak oprávnene. Ale o tom až za chvíľu.


Na druhej strane som mal v sezóne konania pretekov dobré výsledky, ako amatér som sa opakovane dostával na najvyššie priečky cestných maratónov, preto som bol logickou voľbou. Okrem výsledkov bolo dôležité aj to, že som súhlasil s očkovaním na poslednú chvíľu, pri vstupe do Kamerunu sa kontrolovala vakcína proti žltej zimnici. Že to nebol dobrý nápad, to som zistil hneď po prvej etape.

Počasie a ani cesty neboli to najhoršie

Ak vás zaujíma, ako je na tom výkonnostne amatérsky cyklista z našich končín v porovnaní s africkými reprezentáciami, tak odpoveď nebude jednoduchá. Ak sa pozriem spätne na watty, na ktorých sa pretekalo, tak si viem predstaviť, že by som tam mohol fungovať ako priemerný domestik. Na rovinatých etapách sa dalo vystúpiť si z pelotónu a ísť do áut pre občerstvenie. Cesty boli široké a nás bolo celkovo len okolo 50 cyklistov, väčšinou sa nebolo treba tlačiť.


A teraz to „ale“, ktoré visí vo vzduchu. Ja som týmto spôsobom vedel fungovať len prvú etapu, po nej sa to pre mňa zmenilo na boj o prežitie. Spôsobili to najmä tieto tri veci. Začnem tým, čo asi nikoho neprekvapí - drvivá väčšina cyklistov zo starého kontinentu trpela na žalúdočné problémy. Otázka nebola, že či, ale ako veľmi.

Z domestika sa zo mňa po pár dňoch stal zombík.

Doteraz si pamätám mladého Holanďana, ktorý neodštartoval ani na prvú etapu a celý čas strávil v sprievodnej kolóne. Vzhľadom na kvalitu vozového parku a ciest mu nebolo čo závidieť. Výpočet mojich výhovoriek pokračuje.


To, že som explicitne spomínal očkovanie, má svoj dôvod, jeho vedľajšie príznaky by som prirovnal k začínajúcej chorobe. To, že moje telo s niečím bojuje, som videl aj podľa tepov, počas etapy nedokázali prekročiť 150 úderov, maximum mám bežne nad 180. V noci som sa budil na triašku, riešením bola ľadová sprcha, ktorá mi dovolila opäť zaspať. Nie nadarmo sa odporúča absolvovať očkovanie niekoľko týždňov pred pretekmi. Moja návšteva ambulancie cudzokrajných chorôb pár dní pred odletom nebol dobrý nápad.

Príliš veľké sústo

Keby by som bol fit, tak by som im to ukázal? Ak by som mal v poriadku brucho a očkovanie by sa neprejavilo, aj tak by ma skôr či neskôr zastavila únava. Jednoducho nie som a ani vtedy som nebol zvyknutý na takýto dlhý „etapák“. Už ani v roku 2019 som nebol najmladší, ako sa kilometre sčítali, moja regenerácia už nestíhala. Dobrým zrkadlom úrovne tohto ročníka je celkové tretie miesto Martina Mahďara, ktorý bol v tej dobe silnou oporou tímu Dukla Banská Bystrica, s bohatými skúsenosťami zo zahraničných etapákov.

Fakt najlepší zážitok?

Z domestika sa zo mňa po pár dňoch stal zombík, ktorý mal čo robiť, aby pomohol aspoň sebe. Etapy som štartoval s cieľom odpadnúť z hlavnej skupiny čo najneskôr, aby som nemusel bojovať s limitom. Nakoniec sa mi podarilo dostať do cieľa a dokonca som nebol ani posledný. Kto sa po týchto informáciách oprávnene čuduje, prečo Kamerun opisujem ako najlepší zážitok v živote, tak viac mu prezradí video.


Ako je zrejmé z prvých záberov, edit som robil sám. Pri strihaní mi nešlo o efektné prvky s cieľom prilákať lajky alebo sledovateľov môjho mŕtveho kanálu. Video som si spravil pre seba, aby som si mohol tento výnimočný zážitok aj po rokoch pripomínať. Nebude to pozeranie pre každého, čas sa podpísal aj na kvalite záznamu. Ale aj tak si myslím, že pár gurmánov, ktorí budú vďační za takého nevšedné okno do afrického pretekania, sa tu nájde.

Kde sú tie dobré zážitky?

To, aký ťažký bol tento „výlet“, som opísal dostatočne, pozitíva však prevažovali a prvú vec, ktorá si zaslúži spomenúť, je krajina. Našincovi asi netreba vysvetlovať, že takmer rovníkový Kamerun je totálna exotika. Niekedy mi to pripadalo tak, ako keby som bol na inej planéte, alebo v inej dobe. Takýchto miest bude na svete ubúdať a ja milujem ten pocit, keď som ja ako turista kuriozita pre domácich a nielen naopak.

Z podobného súdka bol aj môj pohľad pretekára. Z organizátorov doslova sršalo, že im na nás záleží, nebojím sa ten pocit nazvať ako africké VIP. Všade, kam sme prišli, nás čakalo veľa parády a za náš ozbrojený sprievod by sa nemusela hanbiť ani prezidentská kolóna. Kandidovať sa nechystám, takže nič podobné už nezažijem.

Pretekanie nebolo jednoduché, ale všetko sa to dalo zvládnuť vďaka partii, ktorá sa v „repre“ na tejto akcii zišla. Nikoho som pred cestou nepoznal a mal som z toho obavy, o to príjemnejšia bola realita. Výborne nám to fungovalo aj mimo bicyklov a skoro so všetkými som doteraz v kontakte.

Bude druhý diel?

Zážitkov a spomienok mám z Tour du Cameroun 2019 oveľa viac, týmto článkom som sa dostal len k základným informáciám. Keďže mám nezostrihanú druhú polovicu záberov, v hre je aj pokračovanie.


Bola by to príležitosť spomenúť aj to, že presuny autobusom boli nebezpečnejšie ako pretekanie samotné a že ignorovať pokyny rozhodcov na spomalenie sa neoplatí – najmä ak je na ceste zosunutý svah. A ako dopadlo náhodné rande s miestnou sympatickou lekárničkou, ktorá nás zobrala na obhliadku hlavného mesta Yaoundé?

Dajte mi vedieť, či na vás z videa dýchla atmosféra Čierneho kontinentu, alebo to boli len výfukové plyny z ich preplnených ciest.