Môj rok v sedle: 205 000 výškových metrov a nezabudnuteľné zážitky

Uplynulý rok pre mňa plný výziev, ikonických vrcholov a rodinných dobrodružstiev. Navštívil som miesta, ktoré si zaslúžia byť na zozname každého cyklistu.

Môj cyklistický rok 2024, počas ktorého som tretíkrát v živote nazbieral nad 200 000 výškových metrov, bol bohatý na rodinné výlety a dovolenky s množstvom mojich prvovýšľapov. Navštívil som však aj niekoľko ikonických kopcov, ktoré som nešiel prvýkrát. Chronologicky ich bližšie popíšem.


V januári a februári to boli prevažne lokálne klasiky po Devínskej Kobyle a Malých Karpatoch. Na Malom Javorníku sa nám otvorila brána, spoza ktorej meteorológovia nevyháňajú z ich areálu, tak sa chodíme kochať peknými výhľadmi na Bratislavu.


Začiatkom marca sme si kúpili letenky na Cyprus. Tešil som sa na Mount Olympus v pohorí Trodos, čo by znamenalo prevýšenie od mora 1500 výškových metrov. Náš mladší, sedemročný syn a aj manželka však ochoreli, a tak sme napokon nešli nikam... Trodos som dal len do polovice na rozheganom biku z požičovne ešte vo februári 2019 a teraz som si chcel požičať poctivý cesťák. Tak snáď niekedy inokedy...


Keď sa chorým uľavilo, ešte v rámci jarných prázdnin sme vybehli aspoň do Chorvátska blízko Rijeky. Tam na mňa čakal poriadny kopec Vojak s výškou 1401 m n. m. So štartom pri mori som prekonal dovtedajší najdlhší súvislý výšľap na Kráľovu hoľu zo Šumiaca o takmer 400 výškových metrov.

V rámci zahrievačiek sme tam okrem rodinných prechádzok pri mori pojazdili aj „päťstovkové“ výšľapy so starším, aktuálne 16-ročným synom. Ešteže gro cesty na Vojaka bolo mimo frekventovanej cesty, lebo v úvodnej časti plnej aút som bol nechceným elementom na ceste. Trúbenie a ignorácia cyklistu sú očividne výbavou aj šoférov v Chorvátsku.


Často navštevujem aj kopce v okolí svokrovcov, konkrétne Tribeč v okolí Zlatých Moraviec. Lenže oblasť bola pre verejnosť zatvorená kvôli africkému moru ošípaných a pokutu 3300 eur som radšej pokúšať nechcel.

Najskôr ma v polovici kopca zasiahla ranná búrka, pri ďalšom výšľape som už však prekonal svoj osobák o 5 minút.

Za aprílovú zmienku stojí ešte testovačka bikov zo základne na Bielom Kríži. Moje vysnívané kúsky od Yeti a Santa Cruzu mi nedovolili ich tam nechať ležať. V rámci povolených 40 minút na bike, som im dal zabrať v blatistom teréne. Oveľa viac mi sadol Santa Cruz Hightower, ktorý mám na nákupnom zozname, keď budem veľký. A keďže sa na zozname tlačí aj Dodge Challenger, predsa je vačšia šanca na ten Santa Cruz.


V máji som párkrát pokoril lokálny kopec Somár. Začiatkom júna som si zobral deň voľna pre seba a dal v danom roku najviac tohtoročných výškových na jednej jazde – terénnych 2500 výškových pri nájazde 101 km. Bolo to hrebeňom Malých Karpát na Čermákovú lúku a späť do Dúbravky, s nakuknutím k antimónovej bani nad Pezinkom.

Až v polovici júna sme sa vybrali na 4 dni do obľúbeného Telgártu, kde si dala manželka spolu so synom klasický spoločný výjazd na Kráľovu hoľu, zatiaľ čo ja som ja s mladším synátorom vyšiel pešo na chatu na Prednom sedle. Na Kráľovu som sa samozrejme vybral aj ja, v iný deň. Najskôr ma v polovici kopca zasiahla ranná búrka, pri ďalšom výšľape som už však prekonal svoj osobák o 5 minút.

V druhej polovici júla sme si to namierili do rakúskeho Hermagoru – do Álp na hranici s Talianskom. Vybrali sme sa tam za vidinou rodinných trailov. Našiel som však aj okruh s prevýšením 1200 metrov, a ten som skrátka musel vyskúšať. Po hodine bez výhľadov sa objavila náhorná planina s koňmi, kravami a jedným kamarátskym somárom.


Na planine boli bývalé letné sídla miestnych sedliakov pasúcich dobytok. Najskôr Egger Alm, potom Dellacher Alm a komu sa chce, môže pokračovať k Poludnig Almu, čo je osada pod vrchom Poludnik s výškou 1999 m n. m. Naň sa už ale dostanete iba pešo. Všetky osady (okrem Poludnik Alm) majú hostince, takže o občerstvenie nie je núdza.


Po mojom „pionierskom“ prieskume sme sa všetci vyviezli autom k Egger Almu a bicyklami sme sa presúvali po tej skutočne očarujúcej planine, vychutnávajúc si pokoj iného sveta vedľa divých koní a pomedzi dobytok.

Do Hermagoru sme išli kvôli trailom, očakávaním family tratí. Traily ale boli koncipované pre lanovkárov, takže objav náhornej plošiny nám to dostatočne vynahradil. So starším synom sme ich ale skúsili, najskôr autom do Passa di Pramola a odtiaľ poctivo terénom hore s miestami 30 % prevýšením. Dolu zase cez rakúsko-talianske drsné neupravené traily.


Po zjazde som posadil syna na pizzu presne na hraničnú čiaru a spustil sa 700 m nad Pontebbu, aby som si to mohol vyšliapať naspäť na Passo de Primollo. Horská scenéria ako z katalógu.

Pontebbu nespomínam náhodne. Jeden z prvých dní tejto megaakčnej dovolenky sme šli ukázať nášmu mladšiemu synovi – milovníkovi vlakov - cyklocestu idúcu po bývalej železnici z Pontebby do Chiusaforte, ktorá na úseku 13 km ide cez 16 tunelov, veľa mostov ponad tyrkysovú rieku, okolo geniálnych inžinierskych stavieb, kde sú na niektorých bývalých staniciach aj občerstvovačky.

Tak nás to chytilo, že sme si to zopakovali trikrát. Počas dvoch týždňov sme zažili plno zážitkov na rok dopredu – túry, biky, hory, voda sladká a raz aj slaná v mori pri Terste. Celkovo som tam popri turistike a vode našliapal 10 000 výškových metrov.

Za zmienku z Álp ešte stojí môj výjazd z ubytka na Passo di Pramollo asfaltom a ďalej hore šotolinou, kde sa cieľová „rovinka“ blížila k 30 percentám sklonu. Celkový súvislý výšľap sa zastavil na čísle 1300 výškových metrov. Výhľady zhora stáli za tú srandu!


Koncom augusta sme sa ešte rozhodli doraziť spoločne prázdniny. Najskôr sme išli priamo na vrch Čertovice a na hornú nádrž prečerpávacej elektrárne – je to technické dielo s kruhovými výhľadmi na Tatry a Fatry.


Potom sme sa presunuli do Tisovca s úmyslom dať gemerské spojky so Slavošovským tunelom a novú cyklocestu z Rimavskej Soboty po bývalej železnici. Spojky vyšli, cyklocesta kvôli horúčavám nie. Namiesto toho to bola voda a turistika. Samotné gemerské spojky s tunelmi sú jednoznačne MTB záležitosť. Najskôr sa ide v smere od Magnezitoviec cez krásny Koprášsky viadukt, potom 240 m dlhý tunel a po pár sto metroch sa vchádza do tajomného, 2,4 km dlhého neosvetleného tunela, ktorým ale nikdy žiaden vlak neprešiel.


Na konci tunela je odkopaný zásyp a je potrebné vyniesť biky po schodoch, z ktorých sa vychádza do Dobšinského parku so zvetranými drevenými rozprávkovými drevorezbami. Nižšie v Slavošovciach je aj jeho múzeum, ktoré vám možno prídu otvoriť zamestnanci obecného úradu, ak sa vám podarí dovolať im, číslo nájdete na dverách múzea. Celý Gemer pôsobí – slušne povedané – ospalo…


Na sólo cyklistiku mi zostával čas pred zotmením, preto len opatrne a s medveďmi v pätách k chate Nemcová – inšpiroval som sa článkom o bajkovaní v okolí Tisovca. Bolo to nenáročné, približne 450-metrové stúpanie s ohromujúcimi výhľadmi na Muránsku planinu a Kráľovú hoľu.


Koniec septembra priniesol moje prvé a jediné MTB preteky – srdcovku z Rače po milovaných Karpatoch, s celkovým výšľapom cca 1300 v. m. Čas o 5 minút horší ako pred rokom, za čo isto môže moja poctivo a celoročne udržiavaná hmotnosť zo zimy.

Na prelome októbra a novembra sme dali náš posledný tohtoročný výlet do Tatier na 5 dní. Ešte do októbra padol môj druhovýšľap na Sliezky dom s vidinou výrazného zlepšenia času, keďže prvovýšľap v máji 2020 bol na HT-čku a teraz na gravelovom biku. No čas bol len o 5 minút lepší...

Druhého novembra, v poctivej jesennej atmosfére, som si dal na narodeniny 45 km s výšľapom na Popradské pleso, so zachádzkou aj na to Štrbské.


Obce Zlaté a Zlatno. V oboch mali zlaté potoky, obe sa na seba ponášajú. Zo Zlatého v okrese Bardejov vedie zvetraná asfaltka, po ktorej som si v polke novembra, v takmer zimnej atmosfére, vyšliapol súvislých 600 m na Stebnícku Maguru.


Zlatno v okrese Zlaté Moravce je východzí bod pre nekonečnú spleť lesných asfaltiek v pohorí Tribeč, ako aj vstup na terénne zvážnice s magickými hrebennými výhľadmi. Ja som si tam koncom decembra odbehol od svokrovcov na Mišov vrch, čo je síce len cca 400 výškových m zo Zlatna, no lepšie ako nič.


Rok 2024 sa skončil na čísle 205 000 výškových metrov a 10 400 najazdených kilometrov. A to bol rok, keď sme si začiatkom mája vzali do prenájmu záhradu a pre veľký úspech si koncom roka kúpili vlastnú, teda gro voľného času išlo tam. Neveril som, že to potiahnem na rovnaké čísla ako roky predtým. Tento rok ale už naozaj chcem zvoľniť 7- či 8-tisíc km, ideálne pri cca 150- až 160-tisíc výškových. Chcem jazdiť ešte menej cesty a viac MTB.

Snáď som vás pri stručnom prehľade môjho cyklistického roka 2024 nenudil, ale inšpiroval. Športu zdar, špeciálne horskej cyklistike a turistike!