BIKE Transalp 2024 – náš splnený sen (reportáž)

570 km a 17 000 výškových metrov za 7 dní. To je porcia, na ktorú sme sa s kamarátom Mirom dali minulé leto. A ako sme dopadli?

Imrove videá a reporty (prvá aj druhá časť) z BIKE Transalpu 2023 boli parádnou namotávkou. Hltal som ich v deň vydania. V auguste sme sa s manželkou vybrali do Livigna pozrieť Passo Trela a legendárne miesto pádu Jana Halika (sorry Janči ) a bolo to parádne.


Keď potom na jeseň prišiel Miro s nápadom, aby sme sa prihlásili, trochu vo mne hrklo. Nie že by som nechcel ísť – Transalp bol môj dávny sen. Predsa len však reálne ísť 7 dní v tempe krížom cez Alpy? Vedel som, že to len tak bez prípravy nepôjde a že tá príprava zaberie veľa času.

Mám však šťastie na úžasnú polovičku, ktorá ma v tomto podporovala – a tak sme sa na to dali. A nemyslím tým len seba a Mira, ale aj naše manželky a rodiny. Kamaráti trpeli tiež. Tréning, témy diskusií, videá... „Už mám toho tvojho Z1, Z2 plné zuby,“ zaznelo tiež.

Tréning

Okrem prihlásenia, štúdia starých trás, špekulovania nad zbalením sa a technikou som, samozrejme, najviac času musel venovať tréningu. Blížim sa k 50-tke a moja výkonnosť v druhej polovici maratónskeho štartového poľa netvorila základ, s ktorým by som si mohol urobiť z Transalpu jednoduchý výlet. Možno akurát tak z prvých dvoch etáp – a potom s hanbou domov.

S Mirom sme bývali rovnocenní parťáci a vo dvojici jazdíme maratóny už roky. Akurát, že posledné roky Miro začal výkonnostne rásť a nejako som mu nestačil. Takže mojím cieľom bolo zvýšiť môj výkon tak, aby som Mira nebrzdil.

Keďže Miro trénuje s Jurajom Karasom z Proefektu, prihlásil som sa k nemu aj ja. Na tréningy podľa kníh a čítanie vlastného tela som analfabet. Neviem to. Potrebujem rozpis a ten naplniť. A tiež potrebujem niekoho, kto výstupy prečíta a nastaví mi ďalšie kroky. V tomto prípade platilo aj to, že ma Juraj vedel porovnať s Mirom a navrhnúť nám tréning spoločne. Tak som kúpil hrudný pás, neskôr aj wattmeter a išlo sa na to.

Musím povedať, že niekedy sú tie tréningy strašná otrava. Dnes 2 a pol hodiny, Z1 na hrádzi, Z1 do kopca... Predbiehali ma všetci. Ale postupne som sa učil, výkon rástol a, hlavne, bol som schopný ísť dlhú dobu bez významnejšej únavy. Už na Svätojurskom MTB maratóne som videl, že nie som na začiatku sezóny odpálený po 2 hodinách, ale dokázal som bojovať aj k záveru. Kto bol, ten vie, že podmienky vôbec neboli letné.

Technika

Trochu som sa obával, ako to môj Canyon Lux z roku 2020 zvládne – lepšie povedané, či ma nebude obmedzovať. Všade progresívna geometria, zdvihy 120/120, 30 mm karbónové ráfiky, veľké brzdové kotúče... Presne toto ja na ňom nemám.

Bike ale šliapal výborne. Dokonca ani brzdy neboli problém, a to som sa obával, že v alpských zjazdoch môj 160 mm zadný kotúč nebude vládať. Nabral som veľa náhradných dielov a platničiek. Nakoniec som menil jednu sadu – aj to len preto, že som mal. Zjavne netreba zbytočne brzdiť.

Prečo sa to volá BIKE Transalp?

Myslím, že po fotke pod týmto odstavcom je odpoveď na pôvod názvu zrejmá. Krížom cez najširšie miesto Álp, od severu na juh. Trasa štartovala pod Zugspitze – na hraniciach Nemecka a Rakúska a končila sa pri palmách pri Lago di Garda. Aj keď, tento rok to priamo breh jazera nebol. Končili sme v mestečku Arco, pár kilometrov od jazera. Ale kto to tam pozná, vie, že aj Arco je Garda a ničím to horšie nebolo.

Priebeh

Do Rakúska sme vyrazili štyria. Miro a ja ako pretekári a naše manželky – Maťa a Dada – ako support. Ubytovanie sme si zarezervovali sami, dievčatá nám urobili servis pri štarte a prevážali auto s vecami do cieľa a medzi ubytovaniami. Zároveň sme mali z pretekov dovolenku spolu s manželkami na miestach, kde by sme sa normálne nedostali. Vidieť to celé naživo a byť súčasťou takého cirkusu, akým je BIKE Transalp, to je niečo, čo v rezorte nezažijete.

Okrem nás bola zo Slovenska ešte jedna dvojica – Fero Šmelko a Laco Bráz a s nimi Ferova manželka Zuzka. Tí však išli inú kategóriu a teraz nemyslím len to, že my sme boli Team Masters a oni Team Grand Masters. Naším cieľom bolo dôjsť a nebyť poslední, Laco s Ferom prišli vyhrať.

Ešte k trase. Tá bola iná, ako keď išiel Imro a Janči rok predtým. Nie celá, kľúčové časti ostali, ale začiatok, trochu v strede a aj záver bol iný. Alpy sú obrovské a bola by škoda, keby stále ostávala tá istá trasa. Nešli sme do Livigna, ani Passo Trela, ani Tremalzo – to trochu škrelo, videli sme však iné časti. Ale poďme už konečne k etapám.

Etapa 1: Ehrwald – Imst – 72 km/2050 m

Etapa v nádhernom prostredí pod Zugspitze a v nádhernom počasí. Skladba Highway to Hell od AC/DC na štarte musela byť a vyrážame. Neštartuje to tak rýchlo ako maratóny u nás. Predsa len, 500 km pred nami.

Na úvod máme 500 výškových metrov na roztrhanie pelotónu. Ide to fajn, netlačíme sa dopredu – jednak tepy nepustia, a načo aj. Nasleduje rýchly zjazd. Na jednom mieste Talian s Taliankou valia, ale tak, že nechápem. Púšťam brzdy a neviem ju dobehnúť. A pritom je oveľa ľahšia ako ja, nemôže jej to ísť tak rýchlo... Zjavne môže.


Keď práve nezjazdujeme, tak sa kocháme výhľadmi. Prostredie je úžasné. Po prejazde dediny a lúk v doline začíname stúpať na „banana climb“, ako sľubovali organizátori. Ten má fakt tvar banánu. Na začiatku easy a na konci aj trochu tlačíme.

Potom nasleduje ďalší rýchly šotolinový zjazd. Pláva to tam, nič moc. A zrazu na jednej zákrute ležal jazdec. Zjavne bol chvíľu mimo, ale už pri ňom stáli ľudia. Chalan sa prebral, zavolali sme záchranárov (boli asi kilometer odtiaľ), parťák pri ňom ostal a šli sme ďalej. Po necelom kilometri ďalší na zemi. Tentoraz to bol chalan, čo volal tých záchranárov. Tento už bol našťastie v pohode.

Ku koncu mala etapa okolo 8 km presunu po rovine. Tu sme dobehli pár dvojíc a pred cieľom si s nimi dali špurt o umiestnenie. Zjavne sa im nechcelo tak špurtovať – žeby preto, že to bol etapák? – a teda sme ich trhli. Akurát, že plánované zóny Z1/Z2 to vždy neboli a pri špurte to bolo aj Z5.

Prechádzali sme cez bahennú lavínu – to som ešte naživo nevidel.

Trasa dnes nebola technicky náročná – ak to porovnám so slovenskými maratónmi, tak možno ako maratón v Rajeckých Tepliciach. Dlhé výjazdy, rýchle zjazdy a presuny po poľných cestách. Skončili sme prekvapujúco v polovici štartového poľa. Mysleli sme, že budeme bojovať o záverečné miesta, ale nie je to tak.

Skončili sme s časom 4:31:48 na 17. mieste z 32 štartujúcich tímov v kategórii Masters. Ešteže máme výkonnosť, akú máme. Keby sme boli lepší, tak sme medzi strhanými chlapmi. Takto boli okolo nás aj pekné baby.

Laco a Fero boli na bedni – prví!

Etapa 1: Imst – Nauders – 76 km/2200 m

Etapa bola, nazvime to, prejazdová – tentoraz sme sa nekrútili po okolí, ale dlhšie šli po starom chodníku ponad rieku Inn. Krajina ako u nás na Považí. Na začiatku a na konci etapy boli veľké kopce a potom v strede jeden brdok. No, brdok… O tom ďalej.

Išlo sa mi lepšie ako včera. Na začiatku som musel Mira brzdiť. Snažil som sa neliezť veľmi vysoko s tepmi. Bolo hrozné teplo, vodu som tankoval ako ťava.


Pekný chodník ponad Inn. Tu nás dobehol záchranár na motorke, ktorý musel čakať, kým ho ďalší ľudia pustia pred seba. Žiaľ, tu sme dosť stáli a oddychovali – kvôli ľuďom pred sebou. Bolo to v strmom svahu a predbiehať nešlo. Žiaľ, technika niektorým chýbala. Ale teda, že nepustili záchranára, to bolo pre mňa nelogické. Aj sme sa s ním bavili, ale hovoril, že my pretekáme a že sa nebude tlačiť… Nakoniec na konci trailu bol chalan, ku ktorému záchranár šiel, ale už pri ňom bola aj sanitka.

Po prejazde prichádza transportná časť po asfalte – rovina a menšie „hupíky“. Postupne sa nazbierala skupina hádam 15 – 20 ľudí a striedame sa postupne v ťahaní. Normálny pelotón. Ide to parádne. Najmä keď strieda Miro a ja veľmi nie – lebo tepy sú už dosť vysoko.

Tu Miro predviedol jeden z najlepších taktických manévrov, aké som zažil. Ako sme sa striedali, potiahol čelo a nastúpil na začiatku kopca. Ten kopec mal tak 200 metrov na dĺžku a navrchu sme mali pár metrov náskok od skupiny. A 100 metrov potom bola zrazu ostrá odbočka z asfaltky na lúky a z nej na krásny chodník borovicovým lesom v skalách nad dedinou.

Trail iba pre nás – nemuseli sme na nikoho čakať, nikto nás nenaháňal. Ten nájazd skupina asi nedala, alebo bol v čele niekto technicky menej zdatný. Keby sme niečo takéto plánovali, tak to nedáme.

Lenže chvíľu za chodníkom prišlo pekelné stúpanie – ten brdok z mapy, čo som spomínal. Slniečkom vypálená široká asfaltka – 200 výškových metrov na necelých 1,5 km – a na slnku skoro 40 stupňov. Tých 15 minút, kým sme vyliezli hore, nás ubilo. Najmä Mira. Ja som sa ešte dal nejako dokopy, ale počas nasledujúcich 16 km po asfalte sa mu už nepodarilo dobiť baterky a záverečné 600-metrové stúpanie sa už trápil. Mňa to nejako prešlo a aspoň chvíľu som vedel Mira ťahať. Ale to bolo hádam poslednýkrát počas Transalpu.

V závere etapy boli trochu technicky náročnejšie traily dolu do Nauders.

Pamätná veta pri prejazde cez rakúsko-švajčiarsku hranicu: „Už si bikoval vo Švajčiarsku?“ 15 sekúnd ticho. „Už áno!“

Celkovo je to zatiaľ fajn. Dnes 19. miesto a po dvoch etapách sme celkovo 18. tím v Masters. Asi to neudržíme, ale aj tak som veľmi spokojný. Fero s Lacom zase na bedni.

Etapa 3: Nauders – Reschensee – 51 km/ 2000 m

Dnes sa budíme na novom mieste v dedinke San Valentino v Taliansku. Štart a cieľ tejto etapy sú blízko, takže máme zase „bydlo“ na 2 noci.

Trasa sa krúti vo svahoch nad Nauders a nad priehradou Reschensee – najprv na jednej a potom na druhej strane. Alpy, flow traily aj technické traily. Táto etapa bola (s trochu iným záverom) prvou v ročníku 2023.


Dnes horúco nebolo. Hneď v prvom stúpaní prišla hmla. Taká vlhkosť, že sa mi hmlili okuliare a pot kvapkal z konca nosa. Postupne sme boli zaradení na úrovni podľa nášho (skôr teda môjho) výkonu – cca 230 wattov na hrane aeróbneho prahu. Po úvodnom zjazdíku, kde vlani dostal Imro prvý defekt, prišlo ostrejšie stúpanie. Miestami sme až tlačili. Garmin dáva sklony úplne naprd. Zlatá stará Sigma.

Konečne, po asi hodine a pol stúpania a približne 1000 výškových metroch, prišli prvé traily. Easy trailíky na hornej hranici lesa, kde by sa dalo kochať výhľadmi do údolia, keby nebola tá hmla, čo som spomínal. Tak sme sa aspoň vozili. Občas sme niekoho dobehli, občas niekto dobehol nás. Ale aj ten les bol parádny.

Neskôr sme prešli cez planinu Plamort s ihlovou protitankovou bariérou. Aj by som si ju rád pozrel, ale pretekal som. Prešli sme do Talianska. Hmla sa trochu roztrhala, tak som si letmo obzrel nádherný výhľad na jazero a trielili sme na zjazd dolu.

Dlhý šotolinový zjazd – nič príjemné. Keď sa na chvíľu skončil, tak sme na jednom mieste nad dedinou Reschen am See prechádzali cez bahennú lavínu – ešte som také niečo nevidel naživo. Normálna lavína plná blata a kameňov, cez les aj cestu – hrubé to bolo tak meter a pol, široké asi 20 – 30 metrov. Bolo to pár týždňov staré, už sa po tom dalo chodiť, tak sme cez to biky pretláčali. O serpentínu ďalej sme si to dali ešte raz.

Po zjazde a občerstvovačke nás čakal druhý výšľap dňa. Tu ma chytila mierna kríza, tak si Miro aspoň oddýchol. Na konci výšľapu už neboli také easy trailíky, ale poriadne enduro koreňové a kamenné potvory. Miestami sme aj tlačili. Tu som si odskúšal lastovičku – zasekol som sa nad jedným hupom, predné koleso zoskočilo a ja som nejako nevedel zliezť a preložiť nohu cez zadné. Aspoň mal Miro zábavu.

Na záver nás ešte čakala 5 km časovka v protivetre po novom násype v priehrade až na cieľové miesto – nádherný pľac pri veži v Graune. Časovka stála za to – trhli sme rakúsku konkurenciu o 30 sekúnd a skončili na 18. mieste.


Pokiaľ budete rozmýšľať, kam sa pozrieť v lete na ikonické miesta, tak túto vežu v jazere v dedinke Graun vrelo odporúčam.

Etapa 4: Reschensee – Bormio – 90 km/ 2400 m

Prvá z dvoch kráľovských etáp. Na túto som sa tešil hádam najviac zo všetkých, najmä na prejazd cez údolie Val Mora. V roku 2023 sme tam boli s manželkou cestou z Livigna a tešil som sa, že sa tam pozrieme aj teraz.

Noc bola ťažká – srdce mi večer bilo ako divé, nevedel som zaspať a bolo mi príšerne teplo. Prehadzoval som sa v posteli, otvoril som okno o polnoci, ale stále nič. Okolo pol druhej mi napadlo: riešili sme, či nejdú natočiť naše žalúzie tak ako v druhej izbe. A popri tom sme pustili naplno podlahové kúrenie! Gombík ako gombík... Tak som ho vypol a neskôr aj upadol do mrákot.


Ráno som obmedzil kávu, nejako sa najedol a vyrazili sme na štart k veži do Graunu. Ešte raz – ikonické miesto. Takých veľa vo svete nie je.

Prvých pár kilometrov po hlavnej ceste okolo priehrady v pelotóne – nič moc, takýto pelotón fakt nemusím. Potom, keď sme už začali pretekať, sa pred nás postavilo prvé stúpanie, kde sa to klasicky začalo triediť.

Na 30. kilometri sa začalo hlavné stúpanie dňa – 1200 výškových metrov na 20 km. Zo začiatku nenápadne. Tu som sa trápil. Nešlo to.

Nejako som krútil, Miro sa mi snažil pomôcť, ale veľa sa nedalo. Keď sme však prišli na sedlo a vošli do Val Mora, tak po 200 metroch bolo všetko zabudnuté. Mierny zjazd v nádhernej obrovskej doline. Najprv po ceste, neskôr úžasný trail vo svahu nad riekou, ktorá sa tvorila v doline. Zážitok na celý život.


Po traile sme prešli na krásne miesto San Giacomo s kaplnkou a hlavne s občerstvovačkou. Tam sme si niečo dali a pohli sa ďalej. Bol som už dosť vybitý, ale ešte to išlo. Zrazu sme sa dali dokopy s pár dvojicami a rozbehol sa vlak. Čo vlak, TGV to bolo. Ledva som na konci plápolal. Narozdiel od Mira, ktorý pomáhal vpredu. Tých 27 km v závere sme prešli za hodinu – šotolina, traily, asfalt, les.

Počas tejto hodiny som zažil jeden z najlepších asfaltových zjazdov. Nad Bormiom sme prechádzali popod zrúcaninu Torri di Fraele a odtiaľ je niekoľko stoviek výškových metrov asfaltových serpentín. Brzdy, položiť bike, plný kotol na výjazde – a opakovať x-krát. Bolo nás 5 alebo 6. Bolo až počuť, ako sa tie pneumatiky derú na zákrutách.

A potom prišiel singel a pred nami boli zase ten Talian s Taliankou, ktorí nevedeli, že tak rýchlo sa zjazdovať nedá. A keďže to nevedeli, tak išli tak rýchlo, že som sa skoro vysypal.

Dojazd mi dal zabrať. Záver na námestie v Bormiu som už ledva ťahal. Úplne som bol zničený. Ale rýchle riešenie – niečo zjesť, nohy do lavóra, pivo (aj keď nealko) do ruky – a už sa dalo existovať.


Dnes sme mali parádny pojazd nielen my, ale aj naše dievčatá zo sprievodu. Naša trasa obchádzala Passo Stelvio, ich trasa s autom išla priamo cez. Takže si užili ikonické serpentíny nahor aj nadol do Bormia a privítali nás so zážitkami aj ony.

Etapa 5: Bormio – Malé – 97 km/3000 m

Najťažšia etapa pretekov. Druhá kráľovská. Prechádzala cez najvyšší bod pretekov – Passo Gavia (2621 metrov nad morom), potom ťažký zjazd do 1500 m, ďalší výjazd do 2300 metrov a tam trail vo svahu. Mne ešte k tomu nefunguje úplne najlepšie trávenie.

Garmin mi uložil túto trasu ako „malé horské bicyklovanie“.

Večer sme ešte riešili, ako dievčatá prejdú autom do cieľa. To, čo som si čítal o Passo Gavia, bolo, že cesta cezeň je celkom úzka. Nechcel som, aby sa tam s veľkým autom trápili, navyše pomedzi cyklistov a museli sa tam vyhýbať. Tak sme našli lepšiu trasu – cez Mortirolo. Kto pozná, vie, že asi lepšia ani nebola. Takže my sme vyštartovali ráno z Bormia smer Passo Gavia a dievčatá v Kodiaqu smer Mortirolo.


Niekto si výjazd na Gaviu užíval, niekto ho pretrpel. Ja som si ho neužíval, ja som ho, s prepáčením, preprdel. Črevá sa krútili všelijako a miestami som si nebol úplne istý tým, či to bude iba plyn, alebo už aj „ropa“… Navrchu sa to už nejako ustálilo a mohli sme sa pustiť do zjazdu. Teda, „zjazdu“. Najprv to bola asfaltka v nádhernej scenérii alpských velikánov, neskôr sme z nej odbočili na lúku pri horskom plese a na nej sa začal chodník. Pravý tatranský.

Zo začiatku to šlo na biku stále, neskôr väčšinou a potom – v našej kategórii zjazdárskych schopností – skoro vôbec. Hneď hore som vedľa seba videl nádherného tigra. Myslel som, že borec má zlomenú ruku v zápästí, ako zle dopadol. Našťastie bol schopný pokračovať a aj dokončil, tak to asi tak zlé nebolo. Ten „zjazdík“ má na Strave segment „DH Gallo Final“ – 2,87 km sme tlačili z kopca 47 minút.


Po zjazde sme prešli cez jedno talianske mestečko a z neho sme začali stúpať do druhého kopca dňa. Zase ďalších 800 metrov. Stúpanie ako v rozprávke. Mňa brucho už prešlo a striedame sa. Nádherná kamenná dedinka Case di Viso, krásna dolina, svah. Na vrchu stúpania sa začína krásny trail Alta Via Camuna s ešte krajším výhľadom. Postupne na traile vnímam, že Miro už má dosť.

Nie že by som bol čerstvý, ale u Mira cítim nervozitu – čo vyplýva z únavy. Už ani tá úžasná scenéria nepomáha. Po 50 km sa zastavujeme na lúke. Preteky-nepreteky, musíme si chvíľu oddýchnuť a trochu sa najesť. Tých 50 km nám trvalo 5 hodín a pred nami je ešte ďalších 46.

Išiel som na hrane svojich možností, možno až za ňou.

Našťastie už trasa veľmi nestúpa a po občerstvovačke na 60. kilometri je veľa zjazdov. Takže ten zvyšok etapy prešiel celkom rýchlo, najmä kvôli Mirovmu zjazdárskemu citu. Tu sa už ani nesnažím ho predbiehať – vie lepšie, kde je hrana a ako ísť čo najrýchlejšie.

Dostávame sa do Malé, tam po ďalšom peknom traile v lese prechádzame cez visutý most vysoko nad riekou a vchádzame do starého mesta do cieľa. Po 7 hodinách a 43 minútach je najťažšia etapa úspešne za nami. Na 17. mieste v kategórii.

A po takomto dni mi Garmin Connect uložil túto trasu ako „malé horské bicyklovanie“. Fakt malé… Tu chcem povedať, že si neviem predstaviť ísť tú etapu v daždi a už vôbec nie v tom počasí, ako mali Imroman s Jančim rok pred nami.

Etapa 6: Malé – Valle del Chiese/Roncone – 69 km/2300 m

Po večernej anabáze s hľadaním zabookovaného ubytovania v Madonna di Campiglio a púšťaním bojlera na teplú vodu sme sa celkom dobre vyspali a boli pripravení na ďalšiu etapu.


Toto už nie je taká veľkolepá alpská etapa. Prechádzame cez viac „normálne“ hory. Podobné ako u nás, len sa ide do vyšších výšok (okolo 1800 m) strediska Madonna di Campiglio. Nádherné miesta pri jazere strieda hrozný výšľap a tlačenie do sedla Passo Bregn da l'Ors (stálo to za to) a za ním parádne kamenisté traily. Človek nevie, či sa kochať, či pozerať pred kolesá.


Tu som mal hádam najvážnejší technický problém za celý Transalp – pri prejazde cez úzky mostík som nabúral do zábradlia na jednej strane, hodilo ma to na druhú a vytrhlo štupeľ z riadidiel. Hrozná vec .

Trávenie mi už funguje dobre. Prechádzam zo survival režimu naspäť na pretekanie a doberáme sa s jedným rakúskym tímom (96 A,B), ktorý je časovo pár minút za nami. Snažím sa neliezť do Z3, takže to pretekanie je také „slimákoidné“. Ale zjavne už ani oni veľa síl nemajú a trháme sa od nich.

Ku koncu zlezieme prudkými zjazdmi s drobným pádom do doliny. Príroda sa mení, klíma sa mení a prišlo lokálne otepľovanie. Na druhej občerstvovačke som asi dostal zatmenie mozgu. Namiesto vody som si nabral ionťák a teplomer na slnku ukazoval 37 stupňov! Tu je vidieť, že už chýbali nielen fyzické, ale aj tie mentálne sily.

Dojazd v tom teple s ionťákom bol hrozný. Ešte že mal Miro čosi vody vo fľaši na záver. V cieli už v pohode. Dal som si aj klobásu. A aby som nezabudol – Laco s Ferom boli zase na bedni. A aj trochu spŕchlo.

Etapa 7: Valle del Chiese/Roncone – Arco – 57 km/1800 m

Záverečná etapa. Aj v nej sme pretekali. Tentokrát som už nemusel šetriť energiu na ďalšiu etapu. Organizátori ju trochu skrátili kvôli nejakým zosuvom na chodníkoch.

Mali sme za chrbtom Rakúšanov (12 minút) a Belgičanov (15 minút). Na štarte rakúsky tím nenechal nič na náhodu a bol nalepený na štartovej páske našej kategórie. Po štarte sa pole na úzkej cestičke natiahlo a hneď mali náskok. Snažili sme sa ich dotiahnuť, ale predbiehať na tej úzkej ceste v stúpaní bolo fakt náročné. Išiel som na hrane svojich možností, možno až za ňou.

Dokázal som držať hodinu 220 wattov a dokonca 30 minút cez 250. Miro bol na tom lepšie, občas sa posunul vyššie a videl ich po serpentínach. Dostihli sme Rakúšanov a neskôr pri závere stúpania sme ich aj predbehli.


Len potom prišiel úzky trail, kde sme sa zasekli za pomalšími, a tak nás zase na zjazde a občerstvovačke dostihli. Znovu sme ich dostihli v stúpaní na Passo Duron, tam som sa zavesil za zadné koleso druhého a držal sa, čo som vládal. Taktický boj – kto povolí skôr. Miro aj s prvým Rakúšanom boli viac vpredu.

Nakoniec to môj súper nedal a trochu sme im na záver ušli. Zjazdovali však ako blázni, a tak nás zase na zjazde dobehli. Tu už som nechcel ísť toľko na hranu – už mi to nemyslelo, tak som si dával viac pozor.

Nakoniec nám Rakúšania ušli na poslednej občerstvovačke. To sme si ale povedali, že už nám 13 minút na hodine nedajú a nepredbehnú nás. Šli sme stále rýchlo, len už nie tak na hrane ako predtým. A vychutnali sme si dojazd k Lagu a do Arca. Na všetko ostatné je Mastercard, ale nie na ten pohľad, keď po 500 kilometroch vyjdete z lesa do viníc a otvorí sa pred vami Lago di Garda – ten je na nezaplatenie.

Do Arca sme už došli v pohode. Videl som kostol v Arcu zo sedla biku a teda splnili sme základný cieľ – dôjsť.

Podarilo sa nám udržať si 16. miesto celkovo a Rakúšania ani Belgičania sa už cez nás nedostali. V cieli sme dostali pusu od našich dievčat, medailu aj s vygravírovanými časmi a najdrahší kus oblečenia v mojom šatníku – finisherský dres. A potom sme si užívali večer a inauguráciu celkových víťazov, ktorými boli v kategórii Team Grand Masters naši kamaráti Fero Šmelko a Laco Bráz.

Trasa celkovo

Keď sa pozriem na trasu ako celok, tak musím povedať, že jednotlivé bežné etapy na Transalpe nie sú také ťažké ako niektoré naše maratóny. Majú síce veľké čísla, avšak podkladovo bývajú stúpania dobré – väčšinou dobrá šotolina a dosť sa jazdí aj po asfalte.

Naše maratóny v tomto bývajú náročnejšie – dlhú trať v Slovenskom raji napríklad viete porovnať náročnosťou s väčšinou Transalpských etáp (okrem kráľovských) a ten má „len“ 65 km a 1600 výškových. Náročnosť kráľovských etáp sa dá porovnať s Horalom Krejzi. Na druhej strane, keby som mal ísť 7 pekelných etáp za sebou, asi by som to nedal.

Keď sa však prejde z cesty na trail, tak tam je to už naopak. Tie sú väčšinou náročnejšie, ako bývajú u nás.

Traily sú na Transalpe rôzne – od easy trailíkov na kochanie sa prírodou, cez zábavné technickejšie kamenisté, až po koreňové šajby, z ktorých sme časť tlačili aj z kopca. A potom tam bol zjazd z Gavie – kategória sama osebe: DH Gallo Final – 2,87 km – 674 výškových metrov, ale nadol. Pre nás 47 minút.

Pre lepšiu predstavu: tie necelé 3 km dal Karl Platt za 16 minút. Laco s Ferom to zjazdovali okolo 25 minút. Nevedeli, že tak rýchlo sa to nedá.

Osobne neobľubujem bikeparkové traily plné hupov a klopiek a uprednostňujem viac prírodné lesné chodníky. A takáto – prírodná – bola väčšina trailov – ako napríklad trail nad riekou Inn. Dokonca aj tie bikeparkové neboli tak húpavé a klopenkové, ale boli viac, aby si človek užíval to prostredie, v ktorom jazdil. A že to prostredie bolo nádherné! Trail údolím Val Mora bol ako z iného sveta.

Všetko sadlo

Pred takouto akciou toho môže vybuchnúť veľmi veľa. Zdravotné problémy, zranenia, technika. Toto všetko sme si vybrali počas prípravy. Cez preteky sme už mali obrovské šťastie. Všetko nám sadlo.

Zdravotné problémy na maratóne neboli – moje brucho k tomu nerátam, obával som sa horšieho, trávenie nemám v poriadku a veľké dávky jednoduchých cukrov, čo je práve maratónska strava, mi dobre nerobia. Takže toto bolo veľmi v pohode. Ešte aj toho covida na záver som chytil až posledný deň, alebo deň po pretekoch.

Nemali sme technické problémy, ani defekty. Pády len úplne drobné – raz, myslím, padol Miro, ale to som ani nevidel a raz som v jednom strmom zjazde hodil tigra cez riadidlá – ale to bolo v malej rýchlosti, takže nič zlé. Akurát, že mi chvíľu trvalo v tej strmine sa spod biku vymotať.

Počasie vyšlo ideálne – žiadne veľké dažde, na juhu trochu teplo, ale inak fajn. A to voda hrozila ešte deň pred štartom.

Ešte výsledky

Celkovo sme skončili v kategórii Team Masters ako 16. tím z 26, ktoré došli do cieľa. Štartovalo 32 tímov. Trasou sme prešli za 36 hodín a 40 minút.

Výsledky si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Dobrý výsledok pre nás bol ale len takou čerešničkou na torte. Celý tento BIKE Transalp bol fakt splnený sen a úžasný zážitok. Nielen pre mňa, ale pre všetkých štyroch členov nášho tímu. A je jedno, či bojujete o bedňu v etape ako Imro s Jančim, alebo o celkové víťazstvo ako Fero s Lacom, alebo kdekoľvek v poli o prežitie ako my. Preteká sa stále a za každou zákrutou je niečo nové.

A v cieli si máte s kým pokecať o zážitkoch.