Piesok všade, kam sa pozrieš – bikom naprieč Saharou (2. časť)

Nekonečné úseky piesku, prekvapenia na každom kilometri a nakoniec aj nečakané lekcie o tom, čo znamená bikepacking v extrémnych podmienkach. Čo všetko nás postretlo?

Dajme si najskôr krátku rekapituláciu toho, ako sa skončila prvá časť nášho púštneho dobrodružstva v Tunisku. Sme v oáze Qasr Ghilan. Machi má teplotu cez 39 °C a ledva sa hýbe. Plán je rozdeliť sa a každý pôjde napospas svojmu osudu. A keďže sa mi minuli dáta, nevieme ako a kedy sa v najbližších dňoch skontaktujeme…

Ráno zamieňame peniaze a delíme náš expedičný fond. Machi sa venuje záchrane „hodnotných“ a použiteľných častí svojho starého bicykla. Podanie rúk a odchádza na stop. My sa balíme na dnešnú etapu, kde nás čaká silný protivietor.


Vyrážame. Po chvíli prechádzame okolo stopujúceho indivídua (s cyklotaškami, nosičom a triatlonovým nadstavcom v ruke), na ktorého zazerajú aj miestni. On len nechcel využiť ich predražený taxík. Zadné koleso mi v piesku zapláva viac, ako som zvyknutý. Dokelu, defekt. Neprešli sme ani pol kilometra.

Začnem vybaľovať servisné náčinie, keď mi napadne spásonosná myšlienka. Dofúkavam koleso a mastím k Machiho prehistorickej Deme. Mám vo vrecku pripravené montpáky. Po chvíli už mám obe duše a beriem pre istotu aj plášte. Tie moje slicky sú na odpis a pýtajú si nový život v Tunisku – či už v ohni, alebo na ráfikoch miestneho bicykla.

Ani slovko po anglicky

Konečne sa vymotáme z oázy a za poslednou palmou na nás čaká veterná stena. Predpoveď hlási cez 60 km/h a fúka priamo do čela. Už len čakám na tvár vytvorenú z pieskovej búrky, ako vo filme Múmia. Mladším to nemá zmysel vysvetľovať. Bojujeme, ale sme hneď vyfúkaní a uzimení. Po chvíli nás obieha trúbiace auto. Machi kýva z okna, tešíme sa, že sa dostal tak rýchlo z tej diery. Snáď sa stretneme v meste Douz.

Striedame sa vo vedení, ale bicykle sú celkom široké a ten, čo ťahá, sa fakt nadrie. Po asi dvoch hodinách sme na križovatke, po ktorej by mal začať bočák. Krátky oddych, Leon fotí ťavy, ktoré sa pasú na občasných kríkoch v mori piesku. Vietor fúka síce zboku, ale silnie. Občas nás skoro zhodí. Naša rýchlosť je o trochu vyššia, ako keby sme biky tlačili. Je to ale násobne namáhavejšie. Ak dnes dáme plánovanú šesťdesiatku, budeme na kašu aspoň dva dni.


Rozhodujem sa stopovať (sme dvaja – demokracia sa skončila) a hneď druhé auto je stará Mazda s plošinou. Zastavuje. Chlap v tunike z ťavej vlny nevie ani ceknúť po anglicky (iba francúzsky), ale dohodneme sa. Priväzujem bicykle na korbu a ideme. Vychutnávame si každý otras auta spôsobený poryvom vetra či prejazdom cez pieskový jazyk na ceste. Tešíme sa, že nemusíme byť vonku. Hoci aj v aute celkom prefukuje.

Nachádzame obchodík, kde nič nemajú, a tak si vystačíme s kolou, banánmi a bagetou.

Najväčšie prekvapenie sú však brody. Pršalo a cez cestu sa valia rieky, hlboké cez pol metra a dlhé aj dvadsať metrov. A celkom rýchlo tečú. To by sme nedali ani bez naložených bicyklov, podmylo by nám nohy po pár metroch. Sedemdesiat kilometrov ubehlo rýchlo a necháme sa vysadiť pri odbočke, ktorou sme chceli pokračovať.

Cesta je však piesková, mokrá a lepivá, a tak pokračujeme po asfalte. Vietor v chrbte, je to opäť paráda. Campingspot máme pred Doezom a sme zrelí na rest day.

Trasu si môžete pozrieť na Strave a Relive.

Diskotéka zadarmo aj s „afterkou“

Leon sa budí so zapálenými očami. Chvíle vo vetre bez okuliarov si vyberajú svoju daň. V lekárničke mám kvapky, ale pochybujem, že to bude stačiť. Takže dobicyklujeme do Douz a riešime kemping, lekáreň, dáta – a zvyšok dňa prejeme a prekávičkujeme. Stan máme v strede kempu, sme tu sami, a tak sa tešíme na oddych.


Leon hlási, že mu fučí karimatka, vraj je to OK. V diaľke počuť diskotéku, ale o deviatej je už pokoj. Avšak o štvrť hodiny je kemp plný miestnej žúrujúcej omladiny, tancujúcej pri našom stane okolo JBL-ka. Je ich asi päťdesiat. Človek sa hneď cíti bezpečnejšie.

Síce si nás nevšímajú, ale ani na nás neberú ohľad. Popravde, neodvažujem sa s mojou neznalosťou francúzštiny ich na čokoľvek upozorniť. Vydržali do siedmej ráno. A to sa vedia baviť len s nealkom.


Trasu si môžete pozrieť na Strave a Relive.

Ráno sme rozbití, ako keby sme dali trojnásobný bikepackingový everesting. Leon má zlepené oči, vyzerá ako „zváračov syn“. Kupujem miestnu antibiotickú masť, ktorú nám odobrila Leonova doktorka cez WhatsApp. Ostávame ešte jednu noc. Potrebujeme oddych, snáď nebude ďalšia párty. O tretej však prišlo pár áut a začala sa „afterka“. Našťastie, po pár hodinách však nastalo ticho a pokoj. Až do rána. Neuveriteľné.


Ráno nám cesta ubieha celkom fajn, hoci premávka je celkom hustá. V Kebili predpokladáme poslednú možnosť poriadne sa najesť, a tak do seba tlačíme, čo to dá. S plnými bruchami to ide nejako ťažšie, ale postupujeme.

Aspoň sme mohli prvýkrát vidieť škorpióna – síce usušeného a zarámovaného, ale videli.

Posledná dedina je Souk Lahad. Len doplníme vodu a čaká nás šesťdesiat kilometrov bez civilizácie. Ešte časť púšťou a prejazd soľným jazerom Chott el Jerid, ktoré je dvadsaťtri metrov pod hladinou mora. Po pravej ruke vidíme neznáme pohorie, za ktorým by sa mal niekde v diaľke nachádzať náš cieľ. Z jazera je vlastne len piesočná plocha, pokrytá vrstvou soli. Klesáme asi pol metra na desať kilometrov, ale stačí to na to, aby sa okolie zmenilo na rozmočenú pieskovú pláň.

Prechádzame hranice okresov a cesta sa kvalitou výrazne zhorší. Náš cieľ je opustený autobus, rozožratý soľou. Ukazuje sa, že je asi dvesto metrov od cesty a rozmočeným pieskom sa nám nechce brodiť. Počas plánovania cesty sme videli aj fotky, ako niekto pri ňom kempuje, ale to mal určite stav vody aspoň o päť centimetrov nižší. Takže ho bezvýsledne „nazoomujeme“ a ideme ďalej.

Podarí sa nám doraziť ku koncu jazera. Degache si necháme na zajtra a hneď prvú slušnú parcelu berieme. Schovaní za malou dunou staviame stan, večeriame pri svetle hviezd a po našom najdlhšom dni počas rozhovoru obaja zaspávame.

Trasu si môžete pozrieť na Strave a Relive.

Gladiátorovo filmové koloseum

Čaká ma ranná oprava môjho defektu a pár kilometrov do Degache. Tesne pred mestečkom nachádzame obchodík, kde nič nemajú, a tak si vystačíme s kolou, banánmi a bagetou. Menšou cestou sa napojíme na asfaltku, vedúcu popri (už roky) nepoužívanej železničnej trati do Metlaoui. Vidina cieľa nám značne uberá na motivácii. Všade okolo cesty je nepretržité smetisko, stále fúka.


Nás čaká stúpanie, prestávky sa nám tak nejako kopia. Nohy nám tiež oťaželi. Nevieme sa dočkať jedla a postele. Dinárov máme málo, ale na jedlo a najlacnejší hotel to stačí. Hotelová izba je naozaj veľká, takže asi aj kvôli tomu ju už nikto roky neupratoval. Opäť čiapka a spacák ako ochrana pred všetkými rezidentmi hotela, žijúcimi v preležaných matracoch, závesoch a plesnivej kúpeľni… Len čakáme na šiestu, aby sme vypadli na železničnú stanicu.

Trasu si môžete pozrieť na Strave a Relive.

Posledný ranný kilometer z hotela na stanicu. Kupujem lístky a vďaka pohyblivej taxe tuniských železníc nám ostáva niekoľko dinárov na kávu. Opäť nastupujeme na začiatočnej stanici, vlak mešká len desať minút. Je prázdny, a tak si užívame komfort a výhľady na okolitú krajinu. V El Jem vidíme v diaľke koloseum Russella Crowea. Pôvodne sme ho chceli navštíviť, ale budú nám stačiť zábery z filmu Gladiátor.


O ôsmej večer sme v Tunise, Machi všetko zariadil, takže sa len zložíme v hoteli a vyrážame do mesta. Rozprávame si zážitky, my nadšene, on v štýle „najhorší výlet ever“, ako by povedala jeho dcéra. Chytil stopa na Djerbu, maródil v hoteli, pozrel Banksyho, ktorý bol vraj najhorší zo všetkých grafitov v Djerbahoode. V meste je už tri dni a už vraj všetko videl. Blíži sa polnoc, aj zajtra je deň.


Raňajková prechádzka a vyrážame na výlet. Machi už v Kartágu bol, Leon zase vyhlásil: „Viem, čo bolo Kartágo a kto bol Hannibal a nejaké šutre ma fakt nezaujímajú…“ Prehlasovali ma, a tak ideme vlakom do Sidi Bou Said. Je to taká turistická zlatá ulička v Prahe. Obchodíky, suveníry, bistrá... Aspoň sme mohli prvýkrát vidieť škorpióna – síce usušeného a zarámovaného, ale videli.


Prechádzka na vyhliadku a konečne smer letisko. Hotelier nám dohodol odvoz na letisko aj s krabicami. Chlap prišiel síce na malom kamióne (asi si myslel, že máme vodné bicykle), ale zmestili sme sa a to bolo dôležité. Letiskové kontroly prebehli opäť nečakane dobre a nadránom letíme do Európy.

So synom to má celkom iný význam

Celkovo sme absolvovali nezaujímavé prevýšenie, skoro 500 km časťou Sahary za 8+1 dní na bicykloch. Od Stredozemného mora, skoro od líbyjských po alžírske hranice. Bolo to aj neskutočne veľa času stráveného v dopravných prostriedkoch, alebo pri čakaní na ne. Nafotili a natočili sme množstvo veľmi podobných záberov. Piesok sme mali všade a vo všetkom. Bol všade, kam sa človek pozrel, rovnako ako neskutočné množstvo odpadkov všade naokolo.

Na druhej strane všade boli skvelí ľudia, úžasná káva a super jedlo za lacný peniaz. Čo je však pre mňa najdôležitejšie, zistil som, že expedičný bikepacking so synom dáva úplne iný rozmer všetkým zážitkom, problémom, krízam, ale aj úžasným chvíľam a momentom, ktoré doma v bežnom živote nezažijete. Všetky spomienky vám ostanú dvojmo. A to sa dúfam počíta.


Cube bikes a La Sportiva sú proste mega. Ale nie je dôležité, čo človek má, keď niekam ide. Dôležité je, že niekam ide.