O výškové metre sa nemusíte báť – káva, hory a cesťák v Trente (tip na výlet)

Máte už po krk zimy a najradšej by ste sa videli niekde v teple na bicykli? Skúste Taliansko, určite neoľutujete.

Ak ešte nemáte naplánovanú destináciu na jarný či letný výlet na bicykli, mám pre vás tip – zavítajte do Trenta. Lebo tento taliansky región má všetko – hory, jazerá, vinice aj kávu.

S manželom sme sa do Trenta dostali úplne náhodou. Chystali sme sa na preteky do Briançonu a prstom na mape som zastala na mieste, ktoré bolo po ceste. Mali sme tam stráviť 5 plnohodnotných dní a trošku sa adaptovať na vyššiu nadmorskú výšku. „Základňu“ sme si spravili v malebnej dedinke Sopramonte, v kopcoch nad Trentom.

Sopramonte – Riva del Garda – Sopramonte

Prvý deň sme si nenaplánovali žiadnu trasu. Chceli sme sa len povoziť po okolí a spoznať stúpanie na Monte Bondone, kde sme sa nachádzali. Plány nám však prekazili preteky do vrchu starých veteránov. Chvíľku sme sa pokochali starými Škodovkami a pobrali sme sa inými cestičkami dole.

Bola to naša prvá cyklistická cesta do Talianska a vôbec sme sa nepripravili na jednu vec – na zákaz vjazdu bicyklov na niektoré úseky ciest. Fičíme dole a zrazu bum – značka zákazu! Hybaj ho teda naspäť hore strmým kopcom a skúsiť to inou cestou. Kým sme tomu prišli na koreň, dosť sme sa motali, ale nakoniec len stačilo všímať si značky, ktoré nás naviedli na nekonečné cyklotrasy. Naším novým cieľom pre prvý deň sa stalo krásne jazero Riva del Garda.


Ach, pri spomienke na tie výhľady sa mi chce hneď baliť kufre. Na trase, ktorú sme zvolili, nebolo žiadne „ohromné“ stúpanie (okrem toho na ubytovanie, haha), no aj tak sa nám podarilo našliapať 1 500 výškových metrov. Pri jazere sme si dali pauzu, doplnili zásoby a boli sme prekvapení množstvom ľudí, ktorí si tam užívajú svoju dovolenku. Naozaj to tam vyzeralo ako pri mori.


Cestou späť si manžel pochvaľoval stav talianskych cyklotrás, že vraj krajší asfalt nevidel. Po nejakej polhodinke nás ale dobehla realita. Výrazne sme pri 38 stupňoch Celzia podcenili vodu a ochladzovanie a ja som dostala úpal. Boli sme ešte asi 25-30 kilometrov od apartmánu, no ja som bola v koncoch.

Zachránil ma asi liter koly a studnička, v ktorej som si ochladila hlavu a tretry. Poučenie do ďalších teplých dní bolo zastaviť sa každú hodinu pri studničke a chladiť sa. Na Taliansku sa mi veľmi páčilo, že takáto fontánka bola naozaj v každej dedinke.

Sopramonte – Trento – Caldonazzo – Sopramonte

Okolo obeda hlásili dážď, a tak sme sa rozhodli splniť si cieľ z prvého dňa a vybehnúť si na kopec za domom – zo Sopramonte má Monte Bondone 14 km a prevýšenie 1 000 metrov. Asi nikdy predtým som nešla na bicykli také dlhé a ťažké stúpanie. Neverila som, že sa dajú vyšliapať. Predsa len, bratislavské kopce sú iná liga.

Nekonečné serpentíny nás doviedli až do lyžiarskeho strediska, kde sme na káve počkali na dážď a mohli sme „driftovať“ naspäť na apartmán. Ani v daždi sme sa však na ceste nebáli vodičov. Tí boli ústretoví a trpezliví.

Po takmer hodine sme sa vyškriabali hore a prehodnocovali životné rozhodnutia.

Dážď ustal skôr, ako pôvodne predpovedali, a tak som si sadla za laptop a naplánovala nám kratšiu trasu k jazeru Caldonazzo. Teda – myslela som si, že je kratšia, ale aj tak sme nakoniec v sedle strávili 3 hodiny a 40 minút, a to sme prešli 66 km s prevýšením 1 600 m. Spravili sme si ale v sedle bicykla obhliadku Trenta a nikam sme sa neponáhľali. Veď uznajte, v Taliansku sa naozaj netreba nikam ponáhľať.

Sopramonte – Tre Ville – Spiazzo – Sopramonte

Najkrajšiu a najdlhšiu trasu sme absolvovali po dni voľna popri rieke Sarca až do Tione di Trento. Celková dĺžka trasy bola 116 km a nastúpali sme na nej 2 100 m. Cyklocesty viedli v stúpaniach mimo vozovky pre autá a viedli po vnútornej strane horských priesmykov. Dalo sa tu aj pekne schovať pred slnkom.


„Smrťákom“ dňa bolo stúpanie na Passo Daone. Nie veľmi známe, ale stojí za vyskúšanie. Má 8,15 km a priemerný sklon 9,7 %. Asi v polovici stúpania nad nami začali krúžiť vrany. Keď na ne môj muž začal kričať: „Ja tu neumriem a nepochutíte si na mojom torze“, vedela som, že je zle.

Po takmer hodine sme sa vyškriabali hore a prehodnocovali životné rozhodnutia. Pre zaujímavosť tu KOM drží Steven Kruijswijk v čase 27:14, čo je priemerná rýchlosť 18 km/h. Nabudúce skrešem polhodinku dole a budem môcť jazdiť za Vismu aj ja.


Cesta späť bola už opäť bez vrán a strachu zo smrti. Síce sme trochu bojovali s teplom, ale výhľady nám všetko vynahradili. Povinnú zastávku na káve sme absolvovali v dedinke Spiazzo, odkiaľ to už nie je až tak ďaleko ani do dejiska svetového pohára v lyžovaní – do Madonny di Campiglio.

Kompletné stúpanie Monte Bondone

17,41 km a 1 337 nastúpaných metrov – toto bol kopec, ktorý sme mali po celý čas za domom. Pred odchodom sme ho chceli dať celý, a tak sme sa museli spustiť ešte trošku nižšie, takmer až k Trentu.

Zozačiatku sa nám ťažšie rozhýbavali nohy, ale po pár serpentínach som cítila šancu predbehnúť svojho manžela a nechať mu „vypapať“ všetky tie dni, keď bol lepší. Stúpanie pekne odsýpalo a moje ego rástlo každou zákrutou. Mala som šancu rozdrviť ho na prach.

Dve zákruty pred vrcholom mi však niekto zakričal: „Poď, poď!“ a prefrčal okolo mňa rýchlosťou, na ktorú som nemala šancu reagovať. Bol to môj muž, ktorý mi znechutil vrcholovú kávu, ale po doplnení kofeínu zo mňa prehnaná súťaživosť opadla.


Inak je hore krásne. Monte Bondone je jedno z najstarších lyžiarskych stredísk v Európe. Prvý vlek tu bol postavený už v roku 1934. Ďalšou zaujímavosťou je sedačková lanovka Roca Rosse, ktorá má najväčší výškový rozdiel v Európe. Za 7 minút prekoná 809 m. To je skoro ako ja o 10 rokov v tej Visme.

Ak ste smutní, chýba vám bicyklovanie v Taliansku!

Nič viac sa k tomu asi nedá pridať. Tento cyklovýlet prekonalo asi iba pivo po každej jazde, ku ktorému sme zadarmo dostali malé sendviče a nachosy. Všetky trasy nájdete medzi mojimi aktivitami.