Hardcore Balkán: Keď sa zo spontánneho nápadu stane poriadne dobrodružstvo

Balkán, bicykle a takmer žiadne plány – kombinácia, ktorá sľubovala dobrodružstvo, ale realita prekonala všetky očakávania.

Štyri dni, stovky kilometrov, nepredvídateľné situácie a spanie na miestach, ktoré by vám ani nenapadli. Toto je príbeh o tom, ako sa z jednoduchého nápadu stal poriadny zážitok.

Keď sme vo štvrtok po práci s Líviou nasadali do auta smer Mostar, mali sme len hmlistú predstavu o tom, čo nás čaká. Vedeli sme, že chceme prejsť Balkán na bicykloch, ale detaily sme nechali na spontánnosť. Bez vopred rezervovaného ubytovania, s minimálnou výbavou a maximálnou chuťou na dobrodružstvo sme sa vydali na cestu, ktorá nás preverila fyzicky aj psychicky.

Ukázalo sa, že Balkán je nielen krásny, ale aj nekompromisný. A, hlavne, brali ste si už niekedy na cyklovýlet kaser?

Cesta s jediným cieľom - byť ráno v Mostare

Z Bratislavy sme vyrážali vo štvrtok večer. Mali sme pred sebou cestu dlhú 1000 kilometrov a viac ako 10 hodín. Plán? Takmer žiadny. Vedeli sme iba to, že na druhý deň, teda v piatok, sme chceli začať naše cyklodobrodružstvo z Mostaru.

Cesta bola dlhá, zo začiatku nás trápili aj dlhé cesty, ktoré sa neskôr počas noci vyčistili. Po ceste sme si museli aj na 2-3 hodinky zdriemnuť, keďže ani jedna z nás už nevládala šoférovať.

Do Mostaru sme prišli asi okolo 7:30 ráno. Auto sme zaparkovali u známeho Tonyho, ktorý nám dal možnosť nechať auto pred jeho prácou. Tak sme sa oň aspoň na 4 dni nemuseli báť.

Prvý deň: Štart z Mostaru s nejasným cieľom

Keď sme konečne vyrazili, bolo 9:45. Bol to prvý výlet, keď som netušila, kde budem večer spať. Pri spätnom pohľade nechápem, ako som po prebdenej noci zvládla ešte 200 kilometrov v sedle.

Nabalený bicykel pripravený na dobrodružstvo

Prvé kilometre boli chaotické – hustá premávka v Mostare, nervozita a môj bicykel, ktorý sa správal čudne. Až neskôr som zistila, že som mala zle nastavené ráfikové brzdy, ktoré mi celý čas spomaľovali koleso. Po ich povolení sa mi šliapalo oveľa ľahšie.

Po úvodných 40 kilometroch sme odbočili na menej frekventovanú cestu, čo znamenalo menej áut a viac pokoja. Krátka zastávka pri stánku s ovocím sa zmenila na menší kultúrny šok – keď sme sa spýtali, kde môžeme zahodiť prázdne fľaše, predavač ich bez váhania hodil do jarku. Srdce mi to nedalo, radšej som ich vzala so sebou.

Majiteľ stánku s ovocímHranica do Čiernej hory

Prvý prechod hraníc na bicykloch

Čakal nás prechod hranicami na bicykloch. Je to jeden z najsilnejších momentov, na ktorý si spomínam. Aj keď je to ironické, pretože z Bratislavy chodíme na jazdy do Rakúska pomaly aj každý deň, prekročenie hraníc z Bosny do Čiernej hory malo iný nádych. Ja som bola z toho podobne prekvapená, ako aj štátni pracovníci na hranici. Tí nás asi tiež nečakali.

pauza v Čiernej hore

Počas nekonečného stúpania sme sa dočkali zaslúženého oddychu na benzínke, kde sme si dokúpili pitie a jedlo. Pridala sa ku nám aj mačička, ktorá bola očividne tiež smädná a začala piť z otvorených bidonov.

Prešli sme pár kilometrov a naplnili sa naše najväčšie obavy - objavili sa divoké psy. Zrazu sa za nami rozbehli z ničoho nič dvaja z nich. V tom momente som si nebola istá, či im dokážeme utiecť. Kaser som mala síce poruke, ale sústredila som sa na silné šliapanie do pedálov. Nakoniec sme psy unavili a podarilo sa nám ich zbaviť. Tep vysoký, adrenalín vysoký – ale koniec dobrý.

Výhľad na nazero Bileća

Po krásnom zjazde k jazeru Bileća sme dorazili do Nikšiću, kde na mňa doľahla únava. Hľadanie miesta na spanie sa stalo prioritou. Keď sme minuli billboard s nápisom „Hostel“, v duchu som túžila zastaviť, no neodvážila som sa to vysloviť.

A tak sme pokračovali ďalej...

Zúfalé hľadanie nocľahu

Pokračovali sme ďalej v smere na Podgoricu. Čím bližšie k mestu sme boli, tým mi bolo jasnejšie, že hľadať bezpečné miesto na spanie bude ťažké. Niekoľkokrát sme zastali a pozerali sme sa na mapu – až sme narazili na jedno možné miesto.

Ak si myslíte, že máte dostatok vody, nemáte.
A teraz, prosím, nesúďte ma. Zastali sme pri cintoríne. Nie pri hroboch, ale v ohradenej časti pri dome smútku. Preferovali sme ohradenú časť, pretože divoké psy sú na Balkáne známou hrozbou.

dom smútku

Za tmy a v únave sa nám ťažko posudzovala bezpečnosť okolia, a tak sme to riskli a rozložili sme si karimatky so spacákmi. Zaspala som ako zabitá.


Druhý deň a smerovanie do Albánska

Ráno sme sa zobudili na ruch cudzích ľudí. Asi sme niekoho výberom miesta na spanie prekvapili. Rýchlo sme sa však pobalili a nasmerovali sme si to priamo do Podgorice, kde sme doplnili kofeín a kalórie. Mali sme pred sebou ďalší dlhý deň.

Aj keď bol číselne menej náročný ako ten predtým, nedostatočná regenerácia z predošlého dňa sa podpísala na našom fyzickom stave. V tento deň nás čakalo prekročenie hraníc dvakrát, a to z Čiernej Hory do Albánska a späť do Čiernej Hory.

Hranice do AlbánskaBohaté občerstvenie v Albánsku

V Albánsku ma hneď očarila pohostinnosť ľudí, no doprava bola čistý chaos. Po krátkej prestávke v meste Shkodër, ktoré obklopovalo rovnomenné jazero, sme sa vydali späť do Čiernej Hory. A práve vtedy začal protivietor, ktorý nás poriadne potrápil.

Protivný protivietor v Čiernej Hore

V momente, ako sme prešli hranice z Albánska späť do Čiernej Hory a otočili sme sa smerom na severozápad, nás začal trápiť protivietor.

jazero Shkodër

Ku koncu dňa mi už poriadne dochádzala energia. Opäť prišlo na „krájanie chleba“. Kde budeme späť? Keďže nás na druhý deň čakala kompa z Lepentari do Kamenare, nechceli sme byť od nej ďaleko, zároveň ja už som bola na konci so silami a potrebovala som sa vyspať.

Úradníci nás prekvapili otázkou, či máme dôkaz o vlastníctve bicykla.

Náhodne sme teda zabočili smerom k malému letisku Tivat. Tam sme našli opustenú budovu, ktorá vyzerala polorozpadnuto. Bol v nej aj nejaký nábytok. Opäť sme nevedeli analyzovať bezpečie prostredia, tak sme sa od únavy zložili.

Bicykle sme položili medzi nás a stenu a pred seba sme dali stoly, ktoré sme našli. Neviem, čo je nápadnejšie – ak nájdete dve ženy spať na zemi, alebo ak nájdete dve ženy spať na zemi a pred nimi je stôl? Teraz sa na tom už iba smejem, ale zároveň uznávam, že to bolo odvážne.

posledné nočné stúpania

  • Balkán HC Deň 2: sekcia Výjazdy
  • Trasa: 178 km, 1436 v. m,
  • Čas: 7,5 hodiny

Tretí deň: Dehydratácia a kríza

Zobudili sme sa, prekvapivo živé a celé. Ja som mala ráno veľké hlady, kým Lívia vyzerala, že ju nič netrápi. Natlačila som teda do seba zvyšné kalórie, ktoré som mala a pokračovali sme smer trajekt. Po ceste sme sa zastavili v pekárni, kde sme si v kúpeľni dopriali cigánsku sprchu.

Vtedy som prvýkrát pocítila benefity merina. Jediné, čo vtedy na mne nesmrdelo, bol Isadore merino base layer. Pocit sviežosti však napomohol k lepšiemu pocitu a pokračovali sme ďalej.

Kompa bola príjemnou zmenou. Našťastie sme si to dobre naplánovali a tak sme na ňu nemuseli čakať. V ten deň nás čakal prechod z Čiernej Hory do Bosny, potom do Chorvátska a nakoniec naspäť do Bosny. Celkom cestovateľský deň.

Kompa z Lepentari do Kamenare

Tesne pred mestom Herceg Novi sme začali stúpať. Dlho a ešte dlhšie. Jemne nepríjemnú situáciu nám vyvolala oprava cesty, ktorá nás odklonila na krátku zachádzku, ktorá bola strmšia, akoby sme si priali. Našťastie sme sa nemuseli nikde vracať, ani nič na 40 km obchádzať. Bola to iba malá zachádzka.

Poučenie z tohto dňa je, že ak si myslíte, že máte dostatok vody, nemáte. Ak uvidíte miesto, kde si môžete vodu doplniť, zastavte a doplňte. Bude vás to stáť iba pár minút, ale neskôr na to nedoplatíte.

stúpanie k hranici k Bosnevýhľad z obchádzky na cestu

Ako to už býva, takéto poučenia vyplvývajú z chýb v reálnych situáciách. Boli sme približne v polovici stúpania, keď mi došla voda. Teplota sa totiž zdvihla neočakávane rýchlo a ja som pila viac, ako som čakala. Lívia už tiež nemala dostatok vody, a tak som sa iba snažila vydržať do ďalšieho mesta. Ale ako to na Balkáne v horách býva, vzdialenosti medzi mestami môžu byť niekedy väčšie, ako by sme chceli.

Prišli sme do baru a vypýtala som si 10 (slovom desať) espress.
Preto mi je trochu ľúto, že som si toto síce dlhé, ale nádherné stúpanie až tak neužila, pretože som bola veľmi smädná. Keď sme prišli na hranice s Bosnou, páni štátni úradníci nás prekvapili otázkou, či máme dôkaz o vlastníctve bicykla. To som veru naozaj nečakala. Už ani neviem ako, ale asi z dehydrovaného výrazu usúdil, že nás naozaj nemá trápiť a pustil nás cez hranice.

Opýtali sme sa ho aj, či nám nevedia dať kúsok vody, alebo že kde je najbližšia reštaurácia. Našťastie, najbližšia reštaurácia bola iba 5 km od hraníc a dole kopcom. Už som hypnotizovala pred sebou pohár s vodou. Dočkala som sa.

Doplnenie vysnenej vody a smerovanie do Chorvátska

V mestečku Grab sme našli super reštauráciu, kde sme sa rovno aj dosýta naobedovali. Doplnili sme energiu a pokračovali sme smerom do Chorvátska. Už od mala mám pocit, že ak by ste mi zaviazali oči a vyložili ma v Chorvátsku bez toho, aby som o tom vedela, budem vedieť, že to je Chorvátsko. Ten vzduch v krajine jednoducho vonia inak ako kdekoľvek inde.

ikonické klesanie do Dubrovníkakrátka pauza pri mori

Čakal nás nádherný a ikonický zjazd do Dubrovníka a potom prejazd ponad toto mesto. Táto cesta bola viac zaneprázdnená ako iné. Už som si priala, aby sme ju mali za nami.

Z Dubrovníka nás čakala klasická chorvátska prímorská cesta, bohužiaľ, plná kamiónov. V mestečku Slano sme odbočovali, ako inak, do kopcov. Tu sme aj doplnili zásoby, keďže sme nevedeli, kedy sa nám najbližšie naskytne príležitosť. Moje sily začínali byť na pokraji, opäť. Kým Lívia hýrila energiou, ja som jej veľa nemala.

Prešli sme cez najmenší hraničný priechod, ktorý som dovtedy videla. Ten bol, ako inak, na kopci. Vtedy som prvýkrát pocítila to, aké je dôležité nájsť si parťáka, ktorý má podobný štýl jazdy ako vy. A aj tak sa pravdepodobne stane, že sa občas nezhodnete. V tomto momente nastal zlom. Ja už som naozaj nemohla a Lívia sa pohrávala s myšlienkou, že by potiahla cez noc a došla až k autu.

To ma v hlave ešte viac demotivovalo a dostala som blok. Vtedy sme kvôli mojej neexistujúcej zásobe energie museli zastať na nie úplne najlepšom mieste - bolo to v trochu vyššej nadmorskej výške, to znamená, že tam bolo v noci prirodzene chladnejšie.

Noc sme však zvládli (teda Lívii praskla nafukovačka, ale ona je z iného cesta).



Štvrtý deň: Kofeínová terapia

Zobudili sme sa polomŕtve, poločerstvé. Pobalili sme sa a vyrazili doplniť vitamín K (kofeín) do najbližšieho mesta, ktoré našťastie nebolo ďaleko. Stále som bola v kritickom stave a počet káv, ktoré som bola schopná a ochotná vypiť naraz, sa drasticky zvyšoval.

Prišli sme teda do baru a vypýtala som si 10 (slovom desať) espress. Pán z baru vykukol von a presvedčil sa o tom, že sme iba dve a nie celý autobus turistov. Povedal nám, že nám nespraví 10 káv. Premýšľala som, či sa mi stále ešte sníva. Tak som sa ho naozaj snažila presvedčiť, aby nám tých 10 káv spravil, že my to naozaj vypijeme. Rozdelili sme si to teda v pomere Lívia 4, ja 6 a slušne sme ich všetky vypili ako dámy.

Cesta okolo Svitavského jazera

Plán výškových metrov na ten deň bol pozitívny, iba do 600 metrov, avšak aj tých 600 sa zdalo nekonečných. Cestou sme prechádzali okolo krásneho Svitavského jazera a v mestečku Čaplijna sme sa zastavili a doplnili kalórie. Vtedy som objavila balkánsky zázrak menom Lokum. V podstate cukor s cukrom obalený v cukre, občas aj s orechmi. Radšej nepočítam, koľko kúskov som zjedla, ale dodalo mi to nádej, že sa do Mostaru dostanem.

Balkán bez gravelu nie je Balkán

Nakoniec, čo by to bol za Balkán, keby sme nezažili aj gravel. A tak sme namiesto bicyklovania sa na ceste za plnej premávky išli jemným gravelom popri železnici. Ale nemenila by som to. Našťastie tam bol pokoj a nechceli sme byť zrazené na posledných kilometroch.

Aj keď nám to išlo pomaly, Mostaru sme sa dočkali. Ako za odmenu sme išli so známym Tonym na pizzu, kde si Lívia dala zaslúžené pivo, na ktoré sa jej zbiehali slinky posledné 4 dni.

most na ceste do Mostaru

Aj keď sme dobicyklovali, vyhraté ešte nebolo. Čakala nás nočná cesta do Bratislavy. Napriek únave sa mi domov šoférovalo lepšie a tesne po polnoci sme prišli šťastné a zdravé domov.


Zhrnutie

Balkán odporúčam všetkými desiatimi. Nádherné scenérie, milí ľudia (ktorí sú o trochu menej milší za volantmi a tiež menej chápaví k problému znečistenia).

Určite by som si na návštevu Balkánu na bicykli vybrala jar alebo jeseň a taktiež by som preferovala ísť minimálne vo dvojici. Bol to nádherný zážitok, ktorý odporúčam naozaj každému.
Zdroj fotografií: archív autorky
report_problem Našiel si v texte chybu?
luckafabi 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela
Komentáre
Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela
Podobné články
Granada na dvoch kolesách: Najkrajšie trasy, ktoré si zamilujete
Hľadáte dokonalé cyklistické dobrodružstvo? Granada a jej okolie ponúkajú jedinečné trasy plné výziev, nádherných výhľadov a legendárnych stúpaní.
O výškové metre sa nemusíte báť – káva, hory a cesťák v Trente (tip na výlet)
Máte už po krk zimy a najradšej by ste sa videli niekde v teple na bicykli? Skúste Taliansko, určite neoľutujete.
S bikom za slnkom: Málaga a Costa del Sol
Asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že Málaga sa väčšinou nenachádza na zoznamoch top cyklistických destinácií.
keyboard_arrow_up