Salzkammergut Trophy - 211 km bez rešpektu

S viac ako 4000 účastníkmi z 30 krajín je Salzkammergut Trophy najväčším rakúskym MTB maratónom. Dlhá sľučka regiónom svetového prírodného dedičstva UNESCO Hallstatt-Dachstein-Salzkammergut patrí medzi najimpozantnejšie maratónske trate v Európe.

Pre milovníkov adrenalínu je k dispozícii niečo naviac! Najdlhšia trasa meria 211,1 km, má celkové prevýšenie neuveriteľných 7.175 metrov a pokladá sa za najťažší MTB maratón v Európe. Každoročne zhruba 30 až 50 percent účastníkov nevidí jeho cieľ a vzbudzuje rešpekt i medzi takými vytrvalcami ako Tomáš Trunschka či Tinker Juarez. Vedľa skvelej fyzickej kondície sa závodníci nezaobídu ani bez špičkovej techniky jazdy. (http://www.salzkammergut-trophy.at)


Chlapi vraj mávajú po štyridsiatke druhú pubertu. Podľa mojej ženičky ja mám už najmenej štvrtú či piatu. Prejavuje sa to aj tak, že sa postavím na hlavu a dupem. Takýmto spôsobom som si vydupkal Bad Goisern.

Je 4:08 a zobudil som sa dve minúty pred budíkom. Vyleziem zo stanu a s taškou prejdem parkoviskom k najbližšej lampe. Na špagety vylejem kečup, vysypem strúhaný syr a nahádžem to do seba. Prášok v cyklistickej fľaši zalejem vodou z verejného kohútika na parkovisku a o 4:57 stojím na štarte dvestovky. Cudzie mesto, cudzie nápisy, cudzia reč, cudzie krásavice. Z našej partie si privstal len Tondo.

ŠTARTUJEME


O piatej ráno je celé mestečko na nohách. Tesne pred štartom uzatváram zdravotnú poistku. Aby som to vysvetlil, naučil som sa dôverovať tomu hore. Len poviem: Bože, ochraňuj ma a daj mi zdravý rozum keď pôjdem dolu kopcom. A ono to funguje. Nielen na maratónoch, poistka platí všade a pre všetko. Inú poistku nemám.
Je odštartované. Z reprákov počuť hlas moderátora, do toho rapkáče, potlesk divákov, blesky fotoaparátov. Predo mnou je asi 450 bikerov, ktorí si to chcú vyskúšať podobne ako ja. Za mnou je možno ešte desať jazdcov, za nimi štvorkolka s kameramanom miestnej televízie. Kilometer sa prepletáme uličkami a odbočujeme do hôr po širokej asfaltovej ceste.


Svitá. Príjemne teplo bolo už na štarte, ale teraz sa začíname potiť. Pelotón je roztiahnutý na niekoľko sto metrov, tempo vzadu je výletné. Pomaly sa posúvam dopredu. Cesta sa krúti úbočím, občas medzi skupinky domov. Takto stúpame niekoľko kilometrov, až kým nezídeme z asfaltky do lesa.


Pokračujeme rozbitým chodníkom, po chvíli treba zosadnúť a tlačiť. Po pár minútach sa napájame na šotolinovú zvážnicu a šľapeme ďalej. Asi po hodine pri predbiehaní na mňa zakričí Jaro Štrenger. Je vysmiaty a v pohode, ako všetci okolo. Stále stúpame. Nadbehnem si a fotím ho. Jaro je však moc rýchly, tento záber mi nevyšiel.. Nič to, dnes mu ešte spravím galériu.


Dobieham ho a chvíľu šľapeme spolu, keď zrazu točím naprázdno. Pozriem dolu a reťaz ako rezeň v brezľoch sa v tom bielom prachu vláči po zemi. V ušiach počujem vykrikovať vnútorný hlas až kdesi z Košíc: Chyba jazdca! Chyba jazdca! Prestaň! -vravím mu a odtiahnem nabok. Neviem či som mal smolu, alebo šťastie, lebo ja nitovačku nemám, ale Jaro hej. Dáva mi ju a stráca sa v pelotóne za zákrutou. Vyhodím roztrhnutý článok, dám rýchlospojku, ale nejde zacvaknúť. Znova a znova to skúšam, rozoberám, znova to utieram do toaletného papiera, nejde to. Ruky mám celé čierne od oleja, naťahujem, šklbem. Asi po dvadsiatich minútach ma napadlo nahodiť reťaz na pílu a tresnúť do pedála. Konečne to zacvaklo a nasadám. Ďalšie kilometre stúpania šľapem sám a pripadám si opustený ako na dlhej na Slovensku. Nemám tachometer, hodinky ani mobil, ale môže byť viac ako pol siedmej, keď prichádzam hore. To zďaleka nie je vrchol, ale cesta naberá opačný sklon. Stretávam organizátora a fotografa. Nápis Vysoké Tatry na mojom drese im vykreslí úsmev a ochotne ma fotia i mojím foťákom. Zjazdujem po zvážnici. Je to ako u nás, akurát v niektorých zákrutách sú natiahnuté siete ako na lyžiarskych pretekoch. Niekde však chýbajú a na kraj cesty sa bojím priblížiť. Nejdem rýchlo, lebo tu je cesta so sypkým povrchom, do zákrut treba ísť naozaj opatrne. Šípka mi dáva príkaz odbočiť do stúpania.


Po chvíli prichádzam k tabuli s nápisom Feed – Zone, kde začína smetisko z použitých gelov, papierikov a podobne. Skoro o kilometer ďalej je občerstvovačka. Som tu sám, stále posledný. Beriem si krčah a vypijem aspoň 5 pohárov jonťáku. Chlapci mi načapujú do fľaše, naberiem si všelijakých dobrôt a pokračujem na Hutteneckalm. Je to lúčne sedlo uprostred lesa s niekoľkými usadlosťami. Vedie tam bielou drťou vysypaný chodník. Krásne miesto s rozkvitnutou lúkou pre romantikov. Tá moja má kvety strašne rada. Vždy keď sa pohádame jej donesiem kyticu. Pri mne má kvety celý rok. Teda nie že by sme sa toľko hádali, ja jej ich kupujem každú sobotu cestou z maratónu. Doma ma čaká s večerou a hneď mi všetko perie. Ale poďme ďalej. Pokračujem zjazdom cez les na chodník a tunel vytesaný do skaly. Toto miesto zvané Ewige Wand je zlatý klinec tohto maratónu. Pravda, zlatých klincov na extrem štreke je celá hŕba. Prechádzam tunelom v stene, potom popri lanovom zábradlí do ďalšieho tunela. Okolo sú rozostavené fotoaparáty na statívoch a len sa tak blýska. Medzi tunelmi sú dvaja fotografi a kameraman.


Stojím za druhým tunelom a pozerám do rokle, keď ma dobehne zberák. Je to usporiadateľ v oranžovej veste na bicykli s pomocným elektromotorom. Darmo sa ma pýta čo mi je, keď slovensky nerozumie. Radšej ho poprosím o fotku a režem ďalej. Zídem na zvážnicu okolo sanitky a za zákrutou na križovatke neviem ako ďalej. Šípka ukazuje ani-ani, prečiarknutý znak chýba, všetci sú ďaleko vpredu, nemám sa koho spýtať. Risknem to dolu a spravil som dobre. Ešte dlho zjazdujem do Weisenbachu. Po štyridsiatich kilometroch začínam druhýkrát raňajší kopec. Po vyše dvoch hodinách sólo jazdy, o pol deviatej obieham prvého diaľkára. Má zjavnú nadváhu, pomalé tempo a je zrejmé, že sa trápi. Niekoľko serpentín nad ním dobieham Jitku. Jitka nemá s váhou žiadny problém. Je štíhla ako ja a možno ešte trošku krajšia. A hlavne si rozumieme.


-Ako sa Ti ide?
-Dobře.
-Stíhaš?
-Zatím jo. Na první limit na stovce to chce průměr 12, teťka mám 12,3.
-Máš najazdené?
-Přes 3 tisíce.
-To nie je moc, skorej také minimum.
-To je míň než minimum, uvidíme kolik vydržím.

Spravím za jazdy spoločné foto a idem dopredu svojim tempom. Po niekoľkých kilometroch stojím pri lavičke s Čechom Martinom Lojíkom.


-Čo je Ti?
-Jsem naštvanej. V sjezdu jsem jel mezi skupinkama a zabloudil jsem. Pak jsem se nahoru několik kilometrů vracel.

Píšem si poznámky z prvých štyroch hodín dnešného dňa a spolu vyrážame. Obiehame Jitku a v stupáku a následnom zjazde predbiehame ďalších jazdcov. Na občerstvovačke doplním zásoby a pokračujem sám. Prichádzam na vrch zjazdovky. Je veľmi strmá a kamenistá. Zídem ju celú, ale mi lepí, že pichnem. Prechádzam cez Altaussee a strmou asfaltkou stúpam lesom. Zo sedla bicykla vidím v lese hríby a pri jednej skupinke dubákov tesne vedľa cesty stojím a fotím si ich. Po prudkom výšľape nás regulovčíci odkláňajú na ďalší kamenistý chodník. V snahe rýchlo dobehnúť ďalších dvoch jazdcov to púšťam. Spolieham sa na Nobbyho vpredu a Ralpha vzadu. Lenže Nobbymu sa tie šutre vôbec nepáčia a spraví pssst.

-Chyba jazdca! Chyba jazdca! -počujem Košice.
-Ticho buď! -zahriaknem vnútorný hlas.
-Nestihneš limit! Nestihneš limit!
-Čuš! Rozopínam kapsičku a spravím rýchly proces. Keď je to len defekt, je to hračka. Jánošík ma strašil, vraj tu bude pred štartom technická kontrola a že s takýmto bajkom ma na trať nepustia. Preháňal. Tento môj má síce 15 rokov a iste i na Salzke patrí k najstarším na trati, ale jazdí sa mi na ňom dobre. Prehadzovačka mi odišla na Orave, verím že ostatné súčiastky vydržia.


Cesta pokračuje zjazdom dolu krásnym kaňonom. Za tunelom v skale sa kaňon rozširuje do nádherného údolia s usadlosťami a štvrtou občerstvovačkou. Ponúkajú mi wasser, alebo iso, poprosím si však kolu. Zjazdujem ďalej až k sanitke a tu nás odkláňajú vľavo hore do iného kaňonu. Stúpam asi päť kilometrov na najmenšom prevodníku až na zvážnicu, po ktorej idú jazdci kratšej trate. Obieham chlapa, ktorému z plecniaka vyčnieva rumunská zástava a po chvíli som na občerstvovačke. Za ňou sú na trati húfy bikerov z 54-kilometrovej trate. Odbočujeme na chodník so zelenou sieťou nad rokľou a cez tunel v stene pokračujeme niekoľko kilometrov v zjazde singlíkom. Dobieham Jura Trubirohu. Biely pás na červených gatiach je po niekoľkých pádoch od krvi, ale nevzdáva to.


Cestou na Hutteneckalm prichádzam o 11:40 druhý raz na dnešnú prvú občerstvovačku. Po prechode vrcholom znova prechádzam cez skalnú stenu Ewige Wand, kde v úzkom tuneli v tme riaditkami za jazdy škrabem stenu. V zjazde je to zase spoločné s inou traťou a je nás ako maku. Púšťam to, keďže to tu už poznám. Obnovujem zdravotnú poistku a rúbem to singlíkom ako ostatní, keď zrazu ma predbehne niekto asi dvojnásobnou rýchlosťou. Je vidno, že to vie, ale ani nezakričí, len obieha -jedného sprava, druhého zľava, štrikuje -veď snáď to vyjde. Spýtajte sa Joža Sakalu, kde by ho kopol. Jožo sa tiež zbieral. V nedeľu opatrne krútil krkom, ešte stále to nebolo ono.

Na zvážnici som sa snažil držať tempo s týmito z krátkej. Po pol hodine počujem klopať kŕče. Rýchlo si dám dve tabletky enervitu a držím tempo. Po ďalšej polhodine si musím dať dve tabletky ešte raz. To nás už odkláňajú do stúpania na našu samostatnú trasu. Asi každých 10 minút niekoho dobieham. Máme za sebou 110 kilometrov a pohoda nejedného už dávno opustila. Niektorí už majú toho po krk a vlečú sa ako frontoví vojaci. Na najbližšej občerstvovačke je výber poslabší a foťáky od Ewige Wand (asi 105-ty kilometer) som ani nevidel. Dobieham rakúskeho bikera sediaceho v priekope.


Je vyzutý a stone od bolesti. Asi kŕče, myslím si a ponúkam mu sáček s magnéziom. Vysvetľuje mi, že ho bolia spodky chodidiel. Sme na trati už desať hodín a rozumiem mu. Aj mňa to od obedu chytá a robím to tak, ako mi večer poradil Jožko Orem -vycvaknem z pedálov a krútim pätami. Zatiaľ mi to pomáha. Odfotím si tohto mučeníka a po chvíli dobieham Moraváka. Stojí vedľa bajku v predklone, naťahuje svaly. Zaháňa kŕče. Pred tromi rokmi to prešiel za 14:30. Teraz nasadá a vraví, že musíme rezať. Limit na stovke o druhej poobede sme stihli, ale tie ďalšie sú vraj náročnejšie. Chvíľu ide také tempo, že ho nechávam vpredu. Neskôr sa vymeníme a pred vrcholom odpadá a pokračujem sám. Mám už toho dosť, ale som presvedčený, že to zvládnem. Včera sme dostali asi sedem rôznych tyčiniek a gelov a štyri veľké gely som si zobral z domu. K tomu i štyri sáčky s magnéziom proti kŕčom a šúľok s enervit tabletkami. Som za 120-tym kilometrom, ale zatiaľ som žiadny gel nepotreboval. Občerstvovačky až na tú poslednú boli výborné.


Slnko je len striedavo cez oblaky a preto do plecniaku som dnes ani netankoval. Som unavený, ale čo by som chcel, veď mám už pred sebou iba dva veľké kopce. Prejdem vrcholom a v zjazde to púšťam. Cesta má hlhoké koľaje od traktora. Sú vyschnuté a tvrdé ako betón a ja idem stredom. Za zákrutou míňam jednu pani s bajkom. Tuším je bez čísla, len stojí pri bajku, pozerá na mňa a telefonuje. Keď ju obchádzam, vojdem do vyschnutej koľaje a už ležím pri nej. Stenem od bolesti a pomaly sa zbieram. Z dola beží ku mne asi jej dcéra a veľmi mi chce pomôcť, len nevie ako. Pani si telefonuje ďalej a ja ju nezaujímam. Pomaly nasadám a zbehnem do sedla k usadlosti, kde na jazdcov čaká asi 8-ročný chlapček s hadicou. Postrieka mi na krvavé koleno, lakeť i roztrhaný bok a zjazdujem ďalej. Zrazu to na mňa doľahlo. Normálne sa mi chce plakať. Ani neviem od čoho, veď bolesť ani nevnímam. Štvrť hodiny potláčam v zjazde slzy, ktoré sú stále na krajíčku. Nie že by som bol nejaká citlivka, ale zrazu to na mňa prišlo. Ako na toho Taliana na MS vo fotbale, keď sme ich vyradili. Je to nával emócií a v niektorých vypätých chvíľach spolu s únavou je z toho pretlak. Aj mňa to v tejto chvíli riadne tlačí, keď si spomeniem na tú pani s telefónom. Zrazu sa mi zdala bezohľadná že neuhla, že nepomohla. Niekoho chytí zlosť, niekoho ľútosť.


Skalnatý prudký singel ma nenechá sa dlho ľutovať. Mám čo robiť, aby som každú chvíľu nepredbehol vzduchom predné koleso. Brzdy nenormálne škrípu. Obieham dvoch bikerov idúcich vedľa bicykla a konečne snáď po kilometri tohto trápenia vychádzam z lesa do dediny. Tu už čaká kopec ľudí a za to pískanie bŕzd, ktoré počuvali snáď niekoľko minút hoci nič nevideli ma povzbudia potleskom. Na občerstvovačke doplním zásoby a teším sa na vyše 20-kilometrový úsek po rovine. Najprv idem chodníčkom popri rieke, spravím slučku popod most a po asfaltovom chodníku vedľa hlavnej cesty k jazeru Hallstatter See.


V dedinke Untersee si fotím nerezového cyklistu, keď ma dobehne jeden biker, ktorého som pred hodinou predbehol. V pätách má zberák -organizátora s vysielačkou na bicykli s elektromotorom. Ten stojí pri mne, pýta sa či pokračujem, do centrály nahlási moje číslo a mne končí veget. Vyskočím do sedla a snažím sa zo všetkých síl. Je to riadne blbý pocit mať v pätách inšpektora. Snažím sa v tých maličkých kopčekoch tejto dvojici odskočiť. Ak prídu kŕče, som hotový. Uvedomujem si dnešný priebeh. Po vyše hodine jazdy som ráno roztrhol reťaz a babral som sa s opravou 20 minút. Všetkých, čo som ešte stihol predbehnúť, na stom kilometri o druhej poobede odstavili. Mal som k dobru asi len pár minút, lebo za mnou pustili len jediného pretekára. Asi 20 minút som sa zdržal fotením a poznámkami a 5-10 minút opravou defektu. Teraz som asi na 135-tom kilometri. Kopnem do vrtule a v kopčeku si spravím malý náskok, aby som tomu zberačovi zmizol z očí. Asi na 140-tom kilometri začína popŕchať. Celkom mi to padne vhod.


Trasa pokračuje po brehu jazera, na niektorých miestach chodníkom ponad vodnú hladinu. Je to nádherné. Skúšam za jazdy niečo fotiť, ale je to rozmazané. A nechcem dráždiť inšpektora, ktorý ma ráno fotil na Ewige Wand.
Okolo 147-ho kilometra je občerstvovačka s moderátorom, ktorý ma osobne privíta. Nikto si ma ďalej nevšíma, sám si musím nalievať.


Jedlo je vybrakované, ako keby balili. Moderátor spovedá toho posledného, ktorý dorazil kúsok po mne. Čaká ma najväčší kopec celého maratónu, tak sa nalievam jonťákom. Po chvíli musím občerstvovačku urýchlene opustiť, lebo hrozí, že sa povraciam. S pitím som to prehnal, musím spomaliť. Dášť hustne a dobieha ma posledný jazdec a zberák. Prichádzame do Hallstattu. Cesta prudko stúpa do úbočia, neskôr sa mení na chodník so serpentínami. Tlačím a rýchlym krokom postupne dobieham ďalších. Toto sa vytiahnuť nedá. Šotolinový chodník sa pri Knappenhaus opäť mení na asfaltovú cestu. Je však neskutočne strmá. Taká strmá, že keby sa cez ňu chcel preplaziť had na druhú stranu, skotúľa sa do jazera. Dobieham ďalších, ktorí už majú toho až-až. Toto stúpanie je nielen strmé, ale aj dlhé. Končí na šotolinovej ceste. Dášť hustne a v zjazde v krátkom rukáve mi je zima. Zjazd končí v kaňone na moste vo výške niekoľko desiatok metrov nad rozbúrenou riavou. To už je prietrž mračien a od vody fúka poriadne studený vietor. Pár sto metrov potiahnem hore k občerstvovačke pri vodopáde. Pod strieškou stanu sa okrem usporiadateľov tlačia i fotografi a niekoľko jazdcov, ktorí nemienia v takom počasí pokračovať. Som mokrý do nitky, ovieva ma silný studený vietor. Drkocem zubami. Doplním zásoby a rýchlo skáčem do pedálov. V strmom kopci krútim koľko vládzem len preto, aby som sa zahrial. Po pár minútach sa cesta odkláňa od rokle a ten mrazivý vietor konečne skončil. Už je to dobré, hoci prietrž mračien stále trvá a na tejto ceste od vodopádov nastúpame v daždi skoro 700 výškových metrov. Dobieham dvoch Čechov, ktorí mi ponúkajú na predaj opaľovací krém zo štartového balíčka. Chvíľu šľapeme spolu. Keď sa dášť zjemnil, nestačia môjmu tempu a každý si ide to svoje. Po niekoľkých kilometroch stúpania točím zase naprázdno. Chyba jazdca! Chyba jazdca! -počujem hlas z tohto fóra a vyťahujem nitovač. Síce nie som žiadny veľký cyklista, ale som už starý cap a v živote som prešiel na bicykli snáď 40-tisíc kilometrov. Nikdy sa mi neroztrhla retiazka, preto nitovač so sebou nenosím. Dnes však sa mi to stalo druhý raz. Od rána som očakával, kedy už dobehnem Jara Štrengera, aby som mu ten nitovač vrátil. Teraz som rád, že som ho nedobehol a dúfam, že Jaro je predomnou a pokračuje bez poruchy. Spojky som si zobral na Salzku dve, ale večer som jednu dal Jožkovi Oremovi.
Najprv ma obehol Čech, o chvíľu dofrčia usporiadatelia na štvorkolke. Ich pomoc však nepotrebujem a do 5 minút pokračujem ďalej.


Prestáva pršať. Toto sú asi najväčšie hory na dnešnej trase. Nad nami končiare so suťmi ako niekde v Tatrách, oproti cez údolie podobná scenéria s potokmi vody, v údolí penivé biele vodopády. Znova obieham Čecha a v prudkom závere tlačím pomedzi kravy skoro až do sedla. Tu prvý raz vyťahujem z plecniaka tenučkú vetrovku a zjazdujem k občerstvovačke. Zisťujem, že som stratil fľašu, ale dostávam novú. Pokračujem po hladučkej šotolinovej ceste zvlneným terénom po hrebeni a potom zjazdujem takmer desať kilometrov. Cesta je stále perfektná, stovky kolies predomnou vyjazdili ideálnu stopu, ktorá reže každú zákrutu. Idem síce stuhnutý ako v kŕči a zatínam zuby, ale vetrovka na mokrom drese si plní svoju funkciu a dá sa to vydržať. Je to nádhera až dolu k jazeru. V Gosausee sa napájam na hlavnú cestu a púšťam to dolu bez bŕzd. Zneistiem, lebo niekoľko kilometrov som nevidel žiadnu šípku. Naopak, hore na druhej strane jazera sa mi zdalo v diaľke niečo biele, akoby naša značka. A späť hore je to teraz už riadne ďaleko. Brzdím a odbočujem z hlavnej cesty k nejakej reštaurácii. Začal som po nemecky piatimi slovíčkami, lebo viac neviem a keď som skončil, čašníčka sa ma pýta či rozumím česky. Posiela ma ešte ďalej dole a po kilometri ma odkláňa regulovčík.

A SERE ME, DO LIMITU MI CHÝBA 20 MINÚT

Po chvíli ma na 176-tom kilometri na občerstvovačke zastavuje usporiadateľ. Občerstvovačka vlastne tu už nie je, postávajú tu len chlapci servismani. Starší pán šibrikuje vodorovne rukami proti sebe v štýle tanca na pieseň A Sere me. Pritom vykrikuje „finito!“ Nain! -kričím na neho.
-A Sere me, finito! –opakuje a ťuká prstom na hodinky.
-Nain! Kričím znova a vidím, že tu končí sranda, hoci chlapci majú z toho zábavu. Maine kondícia ist top klase! Tip-top. Špica. Ja? Ich bin fit! -ubezpečujem ho, že to zvládnem.
Asi bol na to zvyknutý. Vybral žabykláč, našťastie ma s ním obišiel, spravil šmyk-šmyk, strčil čip do vrecka a zopakoval finito. A Sere me.

Nikto mi už nič nehovoril. Sadám a idem za šípkami. V ušiach mi zneje to hnusné slovo finito. Prechádzam cez brdku a som na začiatku posledného veľkého kopca, ktorý vyšľapem svižným tempom na strednej píle bez najmenších problémov. Oproti ide niekoľko osobných áut a jedno nákladné s bicyklami. Asi ich tiež stopli. Hore čaká sanitka a pútač so smajlíkom upozorňuje na cieľ vzdialený 25 kilometrov.


Zbehnem dole okolo kontrolného stanovišťa. Vidia že som v pohode, nikto ma neodhovára, len si overia, že idem bez čipu. Dole v dedine je nejaká zábava. Regulovčík mi ukazuje smer a hovorí, že ešte 19 kilometrov. Cesta sa vlní lesom a je už tma. Prichádzam na hlavnú cestu a režem dolu údolím. Často sa obzerám a keď vidím za mnou svetlá, stojím na kraji cesty. Takto postupujem niekoľko kilometrov. Zrazu pri mne zastane dodávka mysliac si, že mám poruchu a pýta sa, či som v poriadku. Šofér mi ponúkol odvoz do cieľa. Poďakujem, tak mi aspoň navrhne, že mi bude svietiť na cestu. Idem pred ním možno 50-kou až kým trasa neodbočí hore na lesnú cestu. Zabliká mi na rozlúčku a ja naberám výšku. Je to chvíľu hore, chvíľu dole. Hore sa mi ide lepšie, lebo je tma ako v rohu. V zjazdoch v tej tme sa snažím rozoznať vyjazdenú stopu. Povrch je rôzny, miestami idem naslepo a bojím sa, že prerazím. Obnovujem si zdravotnú poistku. Po niekoľkých kilometroch vychádzam opäť na hlavnú a na križovatke čakám na nejaké auto, nech mi posvieti na šípku. Odbočujem vľavo. Idem po hlavnej ceste niekoľko kilometrov a nie som si istý. Medzitým keď sa vzadu objavia svetlá, zakaždým stojím. Nerád by som usporiadateľovi narobil najaké starosti. Nechcel by som ani aby mu niekto vyčítal, že prečo jazdia neosvetlení cyklisti. Konečne je tu nejaká dedinka pri jazere, ale vonku už nie je nikto. Obídem hotel a odzadu cez okienko v kuchyni sa pýtam na Bad Goisern. Po chvíli som natrafil aj na naše značenie. Zastalo mi ďalšie auto s usporiadateľmi a ponúkajú pomoc. Do cieľa je to však len tri kilometre. Na križovatkách sú osvetlení regulovčíci, pred centrom pomocníci rozoberajú zátarasy. V cieli je ľudí ako maku. Pár z nich si všimlo že som prišiel, no nie sú si istí či idem z dlhej. Nikto mi nevenuje pozornosť. Časomiera je zbalená, moderátori pod stanom. Chvíľu postojím, popočúvam. Teraz vyhlasujú tombolu a ja idem hľadať svoj stan. Rád by som si v cieli zajedol, lebo posledné dve občerstvovačky boli už zbalené a naposledy som jedol pred niekoľkými hodinami na občerstvovačke na 165-tom kilometri. Kým som sa umyl prišiel riadny lejak, rýchlo sa to rozišlo a výdaj stravy na lístky zavreli. Mal som na trase so sebou spolu vyše desať menších či väčších gelov, ani jeden som však dnes nezjedol. Nepotreboval som ich. Taktiež som mal štyri sáčky magnézia. Pred najväčším kopcom na 150-tom kilometri som si preventívne jeden vsypal, nakoľko som mal v pätách zberák a nechcel som riskovať kŕče a diskvalifikáciu. So špeciálnej stravy som mal dnes len to magnézium a štyri tabletky enervitu. Ďalších 6 tabletiek som si doniesol späť.


V POHODE

Bolo to v pohode, dá sa to stihnúť. Mrzí ma časový limit, ktorý som nestihol pre zastávky na fotenie a vyše pol hodinu naviac som stál pre opravy. Mal som smolu s retiazkou. Nová SRAM reťaz, nová SRAM kazeta a starý XT prehadzovač si vôbec nerozumeli. Jazdil som na obmedzenom počte prevodov a strieľanie asi zapríčinilo obidve roztrhnutia reťaze. Keby to bolo ešte raz o týždeň, verím, že by som to pod 16 hodín dal.


Nádherná trať. Kto prešiel 119-ku i 211-ku vám povie, že tieto dve do krásy sa nedajú porovnať. Pre tých, ktorí 211-ku ešte nešli a na slovenských maratónoch sú vo výsledkoch na dlhých tratiach nado mnou, musím napísať: nemáte sa čoho báť, určite to v pohode zvládnete. Ak si to neviete predstaviť, tak ste na tom ako ja. Radšej som si nič nepredstavoval. Netreba myslieť na tie kilometre a výškové metre, treba len odštartovať. Je to niečo prekrásne, neviem to ani dobre opísať. Je to krásna brnkačka. Isteže som vypotil litre potu, ale ak by som mal hovoriť o tepoch, nešiel som dnes viac ako na 85 percent. Pulzmeter síce nemám, ale toľko sa poznám.


Mne sa splnil sen. Som šťastný, že po problémoch s bedrovými kĺbami, keď ma boleli pri behaní, za volantom i za počítačom, som po 8-mesačnej príprave zvládol takýto náročný závod. Úplne v pohode, na starej rachotine so skákajúcou retiazkou, s necelými piatimi hodinami spánku. Bez krízy z vyčerpania, ak nerátam tých 15 minút, keď som sa skoro rozplakal.


Na druhý deň som sa od Imromana dozvedel, že som nemusel spať pod stromom. V hoteli pre novinárov som mal rezervovanú izbu, rovnako i voľnú kartu na helikoptéru a iné srandičky. Aj chlapom z našej partie je za tou izbou ľúto. Hlavne druhú noc, keď lialo. Tondo spal na nafukovačke pod odkvapom, Rišo v Tondovom aute, lebo mal v stane veľa vody, Jožko Orem vo svojom stane, lebo jemu voda nevadí a ja vo svojom mokrom stane na nafukovačke.


PRÍPRAVA NA SALZKU

V cieli som mal o vyše 20 kíl menej ako pred ôsmymi mesiacmi. To bol vlastne dôvod môjho tréningu. Vlaňajšiu sezónu som totiž vypustil, prešiel som len 300 kilometrov na jar cez Veľkú noc a v lete ešte stovku. S kondičkou som spadol niekde, kde som nikdy nebol -hlboko do mínusu. Keď som nabral 20 kíl a musel som si kupovať nové oblečenie, keď som si topánky zaväzoval so zadržaným dychom a pre pupok som si nevidel ani tam dole, vedel som, že za pár mesiacov budem mať metrák. Vtedy som čítal článok novinára Mareka Odstrčilíka na idnes.cz. Mal podobný pupok, dostal bike, trénera, dietológa, fyzioterapeuta a začal trénovať. Prípravu opisoval každý mesiac, tréner Vojta Beran hovoril o tom, čo ho čaká mesiac dopredu a ako má ktorý mesiac trénovať. Vtedy som si povedal „takto to ďalej nepôjde“, kúpil som si spiningový trenažér a začal som prípravu na Salzku podľa rád Vojtu Berana. V živote som závodne nešportoval. Nikdy som netrénoval v zime na leto. Zvyknúť si na trenažér preto nebolo ľahké. Najprv v novembri 5-6 hodín týždenne, ktoré som neskôr zvýšil na 7-8. Od 70 do 120 minút jeden tréning. Prvé týždne to šlo, ale tretí, štvrtý mesiac to chcelo veľa premáhania. Každý tréning bol pred monitorom počítača. Vedľa neho dve veľké fľaše s vodou, na zemi dookola handry, pod stolom ventilátor, vedľa vedro s vodou do ktorého som postupne hádzal mokré uteráky. Každý tréning bola veľká drina a smrad, nepomáhali ani tie najlepšie osviežovače vzduchu. Po týždni mi to naši zakázali a točil som len keď spali -skoro ráno, alebo neskoro večer. Nič iné ako trenažér som v zime nerobil. Možno 5-krát hokej a počas 12 zasnežených dní párkrát bežky. Od mája som jazdil na bicykli asi 10-15 hodín týždenne. Počas ôsmych mesiacov som prípravu neprerušil na viac ako týždeň. Na štarte Salzky som mal asi 3000 km na trenažéri a 4000 km na bicykli, najmä cestnom. Marek prípravu vzdal zo zdravotných dôvodov, mne sa podarilo môj sen naplniť. Teraz ma čaká to najpríjemnejšie -nabrať pár kíl k optimálnej hmotnosti.


Keď sa ale obzriem, dlhá Salzka asi nie je pre otca školopovinných detí. Potreboval som stovky hodín tréningu, ktorý sa dal v rodine využiť ináč. Mám čo dobiehať, niektoré veci sa už ani dobehnúť nedajú. Chcel by som sa ale na dlhú trať ešte vrátiť po päťdesiatke.

SLOVÁCI NA SALZKE

Bolo ich dosť a boli veľmi úspešní. Ako tím v súťaži SLOW MOTION získali prvé miesto. Z ostatných spomeniem aspoň medailistov. Janka Madaraszová na trati 72 km/2355 m zvíťazila v kategórii nad 40 rokov za 4:49 hod. s náskokom 45 minút (!). Na tej istej trati v kategórii nad 50 rokov bola Izabela Rafanidesová druhá. Bartolomej Sýkora na trati 119,1 km/3914 m suverejne zvíťazil v kategórii nad 60 rokov s náskokom 40 minút v čase 8:16. V tímoch boli bratia Koberovci s Janom Urekom na trati 71,9 km/2355 m na krásnom druhom mieste. Veľký obdiv si zaslúžia všetky naše ženy na trati 119,1 km s prevýšením 3914 metrov. Do cieľa prišli Marika Kucirková (12.), Mirka Krajčiová (15.), Katka Mlynárová (17.) a Livka Hanesová (18.).


NA ZÁVER

Všetci čo sme tam boli sa rozchádzame plní dojmov a zväčša krásnych zážitkov. Tento maratón však poznačila smrť jedného bikera po páde do rokliny. Tiež prišiel s očakávaním zažiť niečo krásne, do cieľa však nedošiel. Všetko bohatstvo sveta je nič proti jednému ľudskému životu. Jeho najbližším ostali len oči pre plač a nám, čo sme na tej trati jazdili, je to veľmi, veľmi ľúto.