Giro di Bergamo: cesta za Giro d‘Italia

Keď vás Giro „nenudí“ pred televízorom, ale inšpiruje – vtedy vznikne cyklovýlet, na ktorý sa nezabúda.

Pasívne sledovanie cyklistických pretekov ma nikdy nejako nebralo, a tak ani neviem, ako som sa niekedy v januári 2023 dostal k plánovanej trase Gira.

Ako prvá ma zaujala etapa okolo Bergama, ktorá sa začínala aj sa končila priamo v Bergame – a „motala“ sa po okolitých kopcoch, z ktorých som mal už niektoré aj pojazdené. V Bergame žijú naši veľmi dobrí rodinní priatelia, takže tam mám akúsi „základňu“. Kombinácia, ktorú by bola škoda nevyužiť!

V ďalších etapách sa „Giro cirkus“ presúval do Dolomitov – pri letmom pohľade do mapy a po orientačnom zmeraní vzdialeností sa tak zrodil odvážny plán: bikepacking z Bergama do Dolomitov.

Z okruhu mojej cyklopartie zaujala myšlienka Mareka, no do poslednej chvíle sme zvažovali, či do toho pôjdeme. Počasie totiž našim plánom veľmi neprialo: zima, dážď a sneženie aj v nižších polohách nás donútilo aj k miernej zmene v itinerári, no nenechali sme sa odradiť a v jednu májovú sobotu sme so zbalenými bikami leteli z Bratislavy do Bergama.

Let trval necelú hodinu, biky prišli tiež v pohode, z letiska autobusom do Cittá Alta – historickej časti Bergama, ktorú je vidieť už z diaľky, ako sa týči na kopci nad mestom. Potom ešte nasledoval presun po kameňmi dláždených uličkách od autobusu do domu spomínaných priateľov Katky a Fedeho. Zložili sme biky a absolvovali aj aklimatizačnú jazdu do športového obchodu, aby sme kúpili CO2 bombičky.

„Bergamská“ etapa na Gire bola hneď na druhý deň v nedeľu, pričom jej záverečný dojazd do kopca po spomínaných cestách z kameňa bol doslova „za domom“ našich hostiteľov.

Prológ: Bergamo – Selvino – San Pelegrino (84 km/1120 v. m)

V dolnom meste to vrelo už od rána. Štartovacia brána, cieľová rovinka, ružové stužky všade, kde sa človek pozrel.


Talianski organizátori umožňujú pohyb po trase cyklistom a chodcom ešte aj hodinu pred prejazdom pretekárov. Rozhodli sme sa preto prejsť si jedno zo stúpaní, ktoré mali pretekári na trase – Selvino, ktoré je len pár kilometrov od centra mesta a je známe tým, že každá zákruta v stúpaní je venovaná niektorému zo známych cyklistov.

Najskôr sme prišli o skrutku od konštrukcie na tašku, potom o náhradné topánky.

Po získaní „horskej prémie“ s príslušnou fotografiou sme pokračovali ďalej smerom do doliny San Pelegrino a hľadali si miesto, kde si v pokoji počkáme na prejazd pelotónu. Miesto sme si našli pri jednom z barov, zložili sa a potom sme už len čakali a čakali... Až sme sa dočkali.


Celá sranda trvala asi 20 sekúnd , zbalili sme si veci a išli už smerom k spomínanému záverečnému stúpaniu v starom Bergame. Opäť nasledovalo čakanie, na mobile sme mali zapnutý livestream. Tentoraz prezradil príchod vedúcich jazdcov aj približujúci sa hukot divákov. Spravili sme si zopár fotiek a pobrali sa k ubytovaniu. To naše Giro sa totiž ešte len začínalo...

Trasu nájdete v sekcii Aktivity.

Tappa 1: Colle di San Zeno – Lago d’Idro (124 km/2420 v. m)

Kolesá sme roztočili krátko po deviatej v pondelok ráno. Na časť etapy sa k nám pridal aj kamarát - domáci Fede, odprevadil nás po Lago Iseo. V miestnom bare sme si dali sendvič a v optimistickej nálade sme sa rozlúčili.


V diaľke v horách smerom na východ sme „tušili“ cieľ prvej etapy, no pred ním nás ešte čakalo niekoľko skúšok nášho odhodlania. Najprv som niekde po ceste stratil skrutku od fixačnej konštrukcie na tašku, takže sa mi začala mierne hompáľať.

Druhá strata už bola trochu vážnejšia – v zjazde k ďalšiemu jazeru (Lago di Endine) stratil Marek náhradné topánky. Čakal ho teda pekný týždeň v tretrách.

No najťažšou skúškou bolo 17 km dlhé stúpanie od spomínaného jazera na Colle di San Zeno s prevýšením 1230 m a s priemerným sklonom 7,1 %. Celkom zaberák na úvod. Celý čas počas cesty hore sa do nás intenzívne opieralo slnko, chata na vrchole však bola zatvorená, takže občerstvovaciu pauzu sme si museli odložiť na neskôr.


Hneď po zjazde nás čakalo ďalšie stúpanie (9 km/479 v. m). Na jeho konci sme si už mysleli, že na ten deň máme vybavené. Omyl! Pred nami boli ešte štyri krátke „brdky“, ktoré nám po 100 km a 2000 výškových metroch pripadali ako nekonečné a tak sme sa k jazeru Lago d’Idro už len doplazili.


Dobrá talianska večera nás však postavila na nohy a keď mi ešte domáci vo svojej dielni našiel náhradu stratenej skrutky, všetky krízy boli preč. Teda okrem Marekových stratených topánok, no na nohu s veľkosťou 46 sa na talianskom vidieku hľadá čokoľvek veľmi ťažko.


Trasu nájdete v sekcii Aktivity.

Tappa 2: Lago di Garda – Trento (135 km/1620 v. m)

Druhý deň sme začali na ceste popri západnom brehu jazera d’Idro. Počas celého dňa nás nečakali žiadne významnejšie stúpania, výškové metre utešene pribúdali, ako sme sa presúvali z jedného údolia do druhého.

Miestami viedla cesta priamo v údolí, niekedy získala celkom vzdušný charakter a zarezaná do skaly sa ťahala vysoko nad kaňonom. A popritom sa nám otvárali parádne výhľady do všetkých strán. Okolo pasienky a pasúce sa kravy, občas nejaký statok, menšie či väčšie dediny a mestá, až sme sa postupne preštrikovali k ikonickému Lago di Garda – jazero, ktoré asi netreba bližšie predstavovať.


Je to raj vodných športov, skalolezectva, ale aj horských behov, MTB a cestnej cyklistiky. Bol som tu zopárkrát vždy začiatkom mája s MTB a dodnes si pamätám klasifikáciu „šutrov“ podľa veľkosti na okolitých trailoch: USB kľúče, holiace strojčeky, hriankovače, mikrovlnky a televízory...

Nič z toho nám však dnes nehrozilo. Po fotopauze na brehu v Riva del Garda nám zostával na ten deň už len posledný kopec od jazera do údolia rieky Adige a 40 km v miernom protivetre do Trenta.


Spali sme v staršom bytovom dome, kde bolo niekoľko izieb pre hostí aj s menšou spoločnou kuchynkou. Po sprche sme si vybehli do neďalekého supermarketu nakúpiť, s predstavou, že kuchynku využijeme a niečo chutné si po celodennej drine uvaríme. Voľba teda padla na ravioli s paradajkovou omáčkou.

Vrátili sme sa na ubytovanie, rozložili sa v kuchynke a... Pri bližšom pohľade na kuchynku sme zistili, že jediná vec na „varenie“ je tam rýchlovarná kanvica. Žiadne hrnce, žiaden sporák, iba pár plytkých tanierov, šálok a príbor. Ravioli sme si teda zaliali horúcou vodou priamo v igelitovom vrecku... Ako sa to hovorí, že hlad je najlepší kuchár?

Trasu nájdete v sekcii Aktivity.

Tappa 3: Val di Fassa (91 km/1670 v. m)

Kľúčová etapa, ktorou sme sa mali dostať priamo do stredu Dolomitov. Deň sa pre mňa začínal trochu rozpačito: keďže sa mi nevstrebali lieky ako zvyčajne, mal som málo dopamínu, čo spôsobuje, že mi stuhnú svaly a stratím schopnosť ich plnohodnotne ovládať. Na bicykli tak mám zrazu akoby 30 % sily, dokážem ísť len výrazne pomalšie a začne ma bolieť chrbát.

Ešte v Trente sme začali stúpaním do doliny Val di Cembra. Nebolo prudké, no ranná dopravná špička ho dosť znepríjemňovala. Akonáhle sme však vyšli z mesta, intenzita dopravy výrazne klesla a mohli sme si opäť užívať krásy talianskej prírody.


Priebežne sme na mobiloch kontrolovali predpoveď počasia, poobede mali byť v horách búrky, no zatiaľ to nevyzeralo zle. Z cesty sme prešli na cyklocestu, ktorá vedie údolím až do mesta Canazei ležiaceho na začiatku troch legendárnych dolomitských stúpaní – Passo Sella, Passo Pordoi a Passo Fedaia.

Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne, že je intenzívny.

Niekde uprostred cesty sme sa zastavili aj na obed, slnko pálilo, no v diaľke sa už začínali zbierať mraky. Cyklocesta prechádzala lúkami a lesmi, s príjemným sklonom, občas oživeným krátkou stojkou.


S blížiacimi sa horami sa dolina zužovala a cyklocesta viedla častejšie popri horskej rieke. Slnko už nesvietilo a začínalo pršať. Chvíľu sme išli ďalej len v dresoch, no s hustnúcim dažďom sa ochladzovalo, tak sme nahodili nepremokavé bundy a ťahali ďalej.

V horskom meste Pozza di Fassa už pršalo celkom intenzívne, tak sme sa tam zastavili a rozhodli prečkať dážď schovaní pod nejakou strechou. Pozerali sme Giro na mobile a po niekoľkých vlnách intenzívneho lejaku sme ešte prebehli do blízkej reštaurácie a dali si čaj na zahriatie.


Keď už to vyzeralo, že dážď ustáva, sadli sme na bicykle. Do Canazei to bolo necelých 10 km, no neprešlo hádam ani 100 m a bolo jasné, že dážď neustal, len nabral nový dych a až teraz začalo skutočne pršať.
Tradičných prvých 15 sekúnd nepríjemného pocitu, počas ktorých prijmete mokré oblečenie a tretry za svoju súčasť a prestane vám to vadiť, bolo skrátených na 2 sekundy. Ako keď spadnete oblečení do bazéna, akurát teraz ten bazén spadol na nás...

Dážď ustal, keď sme po pol hodine jazdy na „vodných bicykloch“ prišli do Canazei. Náš plán vyjsť ešte v ten deň cez Passo Pordoi do Arabby sme veľmi rýchlo prehodnotili a zložili sme sa v hoteli v Canazei.

Hotelová izba sa zmenila na sušiareň a keďže iba ja som mal inú obuv ako tretry (neoprénové papuče do vody sa ukázali ako výborná voľba ), vybehol som do najbližšieho obchodu kúpiť niečo na jedenie. Ako sa hovorí, zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne, že je intenzívny...


Trasu nájdete v sekcii Aktivity.

Tappa 4: Sella Ronda (41 km/1370 v. m)

Navliekanie sa do mokrých vecí nie je úplne moja šálka kávy, no škrípajúce bicykle „boleli“ viac. Základné ošetrenie a najmä prevoskovanie reťaze však podstatne zlepšili zážitok z jazdy a tak sa nám išlo hore do sedla Sella relatívne dobre. Tých 11 km a necelých 800 výškových metrov mi zabralo hodinu, no nebolo sa kam ponáhľať. Počasie už vyzeralo byť ok a na dnes sme mali len 41 km.

Krátky zjazd a zase stúpanie do Passo Gardena (5,5 km/250 v. m), dlhší zjazd do Corvary. Tam sme sa stretli s Marekovými známymi, niečo zjedli a vypili a vydali sa do posledného sedla Passo Campolongo (5,5 km/320 v. m).


Konečná na ten deň bola v Arabbe, kde sme mali zarezervovanú izbu na dve noci. Využili sme garáž domácich a trochu dôkladnejšie umyli bicykle, celkom si to zaslúžili.

Zvyšok dňa a celý ďalší deň, keď prechádzal cez Arabbu pelotón Gira, sme si spravili voľno.

Trasu nájdete v sekcii Aktivity.

Tappa 5: Passo Campolongo (21 km/620 v. m)

Čakanie na pretekárov sme si skrátili hľadaním vhodného miesta na sledovanie, vybehli sme na Passo Campolongo, zbehli dole a zistili, že najlepšie miesto máme priamo z okna našej izby v penzióne.

Trasu nájdete v sekcii Aktivity.

Tappa 6: Passo Pordoi - Passo Fedaia - Dolomiti Bellunesi (132 km/1840 v. m)

Deň voľna spravil svoje a tak som na Passo Pordoi (9 km/630 v. m) vybehol celkom svižne. Hore som počkal Mareka, spravili sme si vrcholové foto a spustili sa dole do Canazei.

Pravý adrenalín sme zažili, keď si cestujúci robili z našich bicyklov držadlá pri brzdení a v zákrutách.

Pred ďalším stúpaním (vlastne posledným na našom biketripe) sme si dali kávu a počas sedenia pred hotelom sa k nám pridala partička cyklistov. Vyplynulo, že sú to Česi, tak sme sa bavili čo a ako a medzi iným hovoria čerstvý zážitok, ako ich pri šliapaní do Passo Pordoi obehol nejaký blázon s báglom prichyteným na sedlovke. Ja na to, že tak o tom by som niečo vedel...


Passo Fedaia – našu poslednú výzvu v Dolomitoch, sme zmákli už ako skúsení vrchári, pri ceste nadol dostali zabrať brzdy. Čakalo nás 90 km v miernom klesaní do mestečka Fonzaso, ktoré leží na úpätí známeho Monte Grappa.


Mesto Fonzaso už malo zjavne svoje najlepšie časy za sebou – hotel, v ktorom sme bývali, sa mohol hrdiť týmto titulom tak pred 50 rokmi, teraz to bola už len vŕzgajúca stará búda. Podobne to bolo aj s miestnymi reštauráciami, z ktorých nebola otvorená ani jedna, tak sme večeru vyriešili opäť raz nákupom v obchode.

Trasu nájdete v sekcii Aktivity.

Tappa 7: Verona (134 km/700 v. m)

Odlet z Bergama sme mali v nedeľu večer, takže na Monte Grappa už nezostával čas. Museli sme stihnúť vlak vo Verone.


Prvých 40 km išlo krásnym údolím popod spomínanú Grappu, najskôr okolo priehrady, potom popri rieke. V jednom z miest, ktorými sme prechádzali, sme sa zastavili v miestnej kaviarni, no potom sme už bez zaváhania nahodili ťažké prevody a pomedzi polia, lúky ale aj mestá a dediny smerovali do Verony.


Krátke zastavenie sa pri „balkóne“ Rómea a Júlie, prepletanie sa s klopkajúcimi tretrami pomedzi ľudí a potom už len rovno na stanicu. Vlak smerom do Milána chodil pomerne často, takže sme na najbližší nasadli, čo okrem nás urobila asi polovica populácie Milána (kto by to bol čakal v nedeľu podvečer? .
Až vtedy sme zažili ten pravý adrenalín, keď si cestujúci robili z našich bicyklov držadlá pri brzdení a v zákrutách. No prežili to aj biky a prežili sme aj my.

Trasu nájdete v sekcii Aktivity.


Keďže do Bergama nešiel priamy vlak, vystúpili sme asi 25 km od mesta a za hodinku sme po 790 km a 11 600 výškových metroch dorazili naspäť tam, kde sa naše putovanie pred týždňom začalo.

Do odletu lietadla sme mali ešte celkom rezervu. Nie takú veľkú, ako zostala v Marekovom kufri po stratených teniskách, no stihli sme ešte rozlúčkovú pizzu s domácimi a hajde domov.

Ciao Italia!

Prečítajte si tiež: Keď mi telo prestalo slúžiť, našiel som únik v pedáloch. Choroba mi vzala kontrolu nad telom, ale nie nad životom, hovorí v úprimnom rozhovore autor tohto článku Ján Hefty.