Pokusný králik vo vedeckej štúdii: čo všetko prezradia svaly, krv a 10-kilometrová časovka

Pre veľké množstvo cyklistov sú čísla každodenným chlebom. Wattmeter, pulz, priemerná rýchlosť – to všetko nám vie veľa napovedať.

No keď vás pozvú do jednej z najprestížnejších nemocníc na svete a rozhodnú sa skúmať nielen výkon, ale aj vašu krv, hormóny a dokonca aj kúsky svalov, zistíte, že čísla môžu mať úplne inú hĺbku.


Na Karolinska Universitetssjukhuset v Štokholme prebieha vedecký projekt TIMER (Temporal Investigation of the Molecular Exercise Response), ktorého cieľom je zistiť, ako ovplyvňuje denný rytmus reakcie tela na fyzickú záťaž. Inými slovami – vedci z Oddelenia molekulárnej medicíny a chirurgie sa snažia zistiť, či sa cyklistovi šliape lepšie ráno alebo večer, a čo všetko sa pri tom deje na úrovni krvi, svalových vlákien a metabolizmu.

Okrem menšej finančnej odmeny ma lákala najmä možnosť získať detailné výsledky krvnej analýzy a dvojitý VO2max test, ktorý mi ponúkne možnosť pozrieť sa na moju aktuálnu výkonnosť. Samotná analýza pozostávala zo siedmich strán detailných informácií a s časťou výsledkov sa teraz s vami podelím.

Prečo som do toho išiel

Nebola to moja prvá skúsenosť s podobným prostredím – toto bola už druhá vedecká štúdia, do ktorej som sa zapojil. Myslím si totiž, že športovci majú určitú zodpovednosť nielen prijímať výsledky vedy, ale aj aktívne prispieť, ak im to zdravie dovoľuje. Ak sa nikto nebude hlásiť ako „pokusná osoba“, podobné štúdie jednoducho nebudú môcť byť produkované.

Tento prístup vedci ocenili a dodali, že práve športovci môžu poskytnúť unikátne dáta, ktoré bežná populácia nemá možnosť vygenerovať.

Keď chýba káva a porcie sú primalé

Samotný výskum bol pre mňa ako pokusnú osobu rozdelený na tri separátne návštevy nemocnice počas troch týždňov. Prvá návšteva nemocnice pozostávala z pokusnej časovky na 10 kilometrov, ramp testu, meraní niektorých fyziologických a krvných hodnôt či vyhodnotenia môjho celkového zdravotného stavu. Tiež som vyfasoval raňajky, obed a večeru, ktoré tvorili môj štrukturovaný jedálniček pred nasledujúcimi testami.

Druhá a tretia návšteva už boli „ostré“ a tvorili samotný základ výskumu. Cítil som zmes nervozity a zvedavosti – predsa len, nemocničné prostredie, dôležitosť výskumu a prístroje k nejakej veľkej psychickej pohode nepridávajú.

Najväčšou skúškou bola pre mňa absencia kávy, ktorú som mal v deň testov zakázanú. Ráno si zvyčajne neviem predstaviť bez silnej čiernej kávy, a teraz nič. Po pár hodinách prišla bolesť hlavy a telo očakávalo kofeín, ktorý neprichádzal.

Ďalším problémom boli samotné porcie jedla. Na môj vkus malé, hoci veľmi chutné – väčšinu dňa som zápasil s hladom a veľmi som sa musel ovládať, aby som nepodnikol barbarský nájazd na chladničku. Vedci tým chceli zabezpečiť rovnaké podmienky pre všetkých účastníkov, no pre človeka zvyknutého na poriadny náklad karbohydrátov každý deň to bola výzva ešte pred samotným testom.

Krv: keď hodnoty prezradia všetko

Prvá časť návštevy patrila odberom krvi. Skúmavky sa cez kanylu v ruke plnili jedna za druhou, celkovo som prišiel o 350 mililitrov krvi, a to dvakrát. Výsledky boli neskôr rozobrané do detailov a mne v e-mailovej schránke pristáli vo forme obsiahlej analýzy.

Hemogram ukázal hemoglobín na úrovni 136 g/L a erytrocyty 4,7 – hodnoty v norme, hoci by mohli byť aj vyššie. Trombocyty 233 a leukocyty 6,7 – imunitný systém je na tom veľmi dobre, žiadny náznak infekcie. Možno aj preto som nebol chorý už viac ako 10 rokov.

Robiť časovku s čiastočne umŕtveným stehnom bol zážitok.

Hormóny boli zaujímavejšie. Testosterón 8,4 nmol/L – na dolnej hranici normy, bioaktívny 4,4 presne na hrane. Lekár dodal, že dlhé objemové tréningy vedia hormóny stiahnuť nižšie, čo je asi aj môj prípad. Kortizol 125 nmol/L, brané večer – teda logicky nízke, ráno by bolo číslo vyššie.

Hormóny štítnej žľazy TSH a T4 úplne v norme – metabolizmus ide ako hodinky. Neviem, či je to práve týmito hormónmi, ale kto ma pozná, ten vie, že dokážem zjesť bizarné množstvo jedla a hmotnosť ostáva už od puberty stabilná.

Zaujímavé bolo, že merali aj estradiol a progesterón, ktoré u mužov bývajú veľmi nízke – a tak to bolo aj u mňa.

Metabolické markery ukázali glukózu 4,3 mmol/L – ako z učebnice. Inzulín 11 mlE/L – v strede referenčného rozmedzia, čo znamená dobrú citlivosť na inzulín. NT-proBNP, marker záťaže srdca, 37 ng/L – hlboko pod hranicou, srdce funguje bez akéhokoľvek stresu.

Lipidy vyšli ako z reklamy na zdravý životný štýl: HDL 1,9, LDL 2,0, triglyceridy 1,8 mmol/L. Lekár sa usmial a povedal: „Máš cholesterol tak dobrý, že pokojne môžeš týždeň jesť len fastfood a stále budeš v norme.“ Pečeňové enzýmy aj obličkové testy boli rovnako čisté.

Tieto výsledky ma veľmi potešili a potvrdili, že môj životný štýl je zrejme správny. Asi robím niečo dobre, keď všetky možné ukazovatele sú v norme a sám sa aj cítim fyzicky výborne.

VO₂max: maska, wattmeter a Monark

Po ihlách prišla maska a známy nepriateľ – VO₂max test. Testovací trenažér Monark LC7TT sa síce dal nastaviť, ale necítil som sa na ňom komfortne. Sedlo iné, než na ktoré som zvyknutý a riadidlá príliš široké – ja som zvyknutý na 38 cm a radiace páky nasmerované do stredu. Aj takéto detaily sa pri teste, kde idete až na hranicu, počítajú.


Výsledky však stáli za to, na profesionálov sa ale nechytám:

• VO₂max 63,6 ml/kg/min, čo je 99. percentil pre môj vek.
• Absolútne VO₂max 4,759 L/min.

Biopsia: nôž v stehne a tuniakové svaly

Najväčšia zvláštnosť oproti klasickým testom bola biopsia, ktorú som absolvoval celkovo štyrikrát – najprv pred časovkou, následne hneď po nej, keď som ešte totálne mokrý a zadýchaný ležal na posteli vedľa trenažéra. A to celé dvakrát. Lokálne umŕtvenie, malý rez a špeciálne kliešte.

Pocit? Ako keby mi niekto vrazil hlboko do stehna nôž – až ku kosti. Doktor sa pousmial: „Neboj sa, je to len pár milimetrov pod povrchom.“ Mne to tak však napriek umŕtveniu nepripadalo, hoci svaly nemajú receptory bolesti.

Chirurg ešte pridal úsmevnú poznámku: „Tvoje svaly nemajú takmer žiadny tuk. Vyzerajú ako kvalitný tuniak.“ Odchádzal som teda s náplasťou na stehne a s myšlienkou, že som asi gastronomicky hodnotný kus mäsa.

Robiť časovku s čiastočne umŕtveným stehnom bol zážitok, ktorý by som neprial ani mojim rivalom z pretekov – sval fungoval, ale hlava vnímala zvláštny tlak a diskomfort.

Časovky: v inom časopriestore

Desať kilometrov na trenažéri môže znieť ako krátka vzdialenosť. Ale keď sedíte na mučiacom prístroji značky Monark, bez hudby, bez akéhokoľvek povzbudzovania, bez zobrazených wattov či kadencie, ocitnete sa akoby v inom časopriestore.

Čas ubiehal neskutočne pomaly. Skúmal som štruktúru steny, čítal každé jedno písmeno v mojom zornom poli – len aby som zabudol na pálenie v nohách. Doslova akúkoľvek hudbu by som vyvážil v tých chvíľach zlatom, pokojne aj Evu Mázikovú či Senzus.

Výsledky časoviek boli tesné:

• 10 km ráno: 17 minút 1 sekunda
• 10 km večer: 16 minút 54 sekúnd

Rozdiel len pár sekúnd, no vedci zdôraznili, že to podstatné sa deje na mikroskopickej úrovni – vo vzorkách krvi a svalov. Výsledky z biopsií však budú analyzované až v neskoršej časti štúdie, budem si teda musieť počkať na výslednú publikáciu.

Čísla, ktoré hovoria za všetko

Pri submaximálnej záťaži (225 W – jedna úroveň pod prvým stupňom v ramp teste, kde mi začal stúpať laktát v krvi) moje telo spaľovalo:

• Sacharidy: 3 g/min (175 g/hod).
• Tuky: 0,45-0,49 g/min.

Dobrý dôkaz toho, že aj pri relatívne miernom tempe sú hlavným palivom sacharidy. Hoci sa mi v nohách netvoril laktát a bol som teda ešte stále komfortne v zóne 2, sacharidy sa spaľovali naozaj rýchlo. Táto informácia ma dosť šokovala. Predpokladal som totiž, že pri takej nízkej záťaži telo čerpá prevažne z tukových zásob. Teraz viem, že telu potrebujem dodávať oveľa viac cukrov, než som si vedel predstaviť.

Odporúčania a realita

Od vedcov som dostal jasné inštrukcie: po biopsii žiadne tvrdé tréningy, žiadne súťaže, radšej pokoj a postupný prechod od ľahších tréningov k náročnejším.

Realita však bola iná – deň po druhom teste som šiel na 130 km výjazd s kamarátom. Rana mierne krvácala a nevyzeralo to ideálne. Bolo to hlúpe? Možno. Ale počasie bolo krásne a mne sa nechcelo sedieť doma. Rany sa navyše krásne zahojili, hoci s miernym oneskorením.

Praktické lekcie pre tréning

Z analýzy som si odniesol aj odporúčania, ktoré si môže zobrať každý cyklista:

• Do 1 hodiny: netreba nič extra, ale 10 – 30 g sacharidov vie znížiť pocit námahy.
• 1 – 2,5 hod: 30 – 60 g/hod sacharidov.
• Nad 2,5 hod: 90 g/hod a viac, mix glukózy a fruktózy.
• Dôležité je nikdy netestovať nové veci v pretekoch – vždy v tréningu.

Tieto rady možno poznáme, ale keď ich dostanete podložené vlastnými dátami, zrazu majú úplne inú váhu. Osobne som prekvapený, že moje telo potrebuje toľko cukrov aj pri pomerne nízkom výkone – 225 wattov je pre mňa veľmi komfortná úroveň, na ktorej dokážem jazdiť dlhé hodiny bez väčšieho pocitu únavy.

Reflexia: šport a veda na jednej ceste

Celá skúsenosť bola pre mňa unikátna. Byť súčasťou tejto štúdie znamenalo ocitnúť sa medzi dvoma svetmi – športovým a vedeckým.

Aj keď sa výkon ráno a večer líšil len o pár sekúnd, na úrovni krvi a svalov môže byť rozdiel zásadný. A možno práve vďaka kúsku môjho stehna a množstvu krvi, ktoré skončili v skúmavkách, sa raz dozvieme, ako trénovať efektívnejšie.