Za granicou panstwa alebo „žiletkárčenie“ v južnom Poľsku – Ochotnica challenge 2 (7. časť)

Nový bicykel zažil „krst ohňom“. Ďalšie stúpanie, ktoré ma zlomilo, aj 33 % vie byť krutých. Máme tu pokračovanie Ochotnica challenge.

Šestnásť stúpaní celej Ochotnica challenge by bolo náročné zmestiť do jedného článku, preto tu máme pokračovanie a myslím si, že nie posledné. Slnečná a na jeseň výnimočne teplá sobota, doma nový bike – to priam lákalo vyraziť na niečo poriadne.


Ranná klasika cez Tatry bez zmeny. Matliare, Kotlina, Ždiar a hore na Strednicu, kde si dávam pauzu. Nepokračujem však na Jurgow, ale spestrím si to krajším prejazdom, a tak zjazdujem dole do Osturne a odtiaľ výživným stúpaním na Lapszanku. Tu sa nedá prejsť bez zastavenia a fotky, ktorých už mám z tohto miesta celkom dosť.


Pokračujem v zjazde cez Wyżne a Niżne Łapsze, kde sa napájam na cyklotrasu smerujúcu do Nowého Targu. Najprv ma čaká výživné stúpanie smerom na Dursztyn. Tu v miestnych potravinách dokupujem hlavne vodu, ale aj niečo pod zub, svoje jedlo si ešte pošetrím.

Peknou cyklotrasou okolo Tatier pokračujem cez Krempachy do Nowej Bialej, kde ju opúšťam. Do Harklowej idem už vo väčšej premávke, ale len chvíľu, kým neodbočím do stúpania na Knurowské sedlo.

Jeden čiastkový segment si dám pekne v tempe a do korunky veľa nechýba, dnes som celkom pri chuti. Prichádzam hore, krátka pauzička a krátky zjazd do Ochotnice Gornej. Hm... ktoré stúpania si dnes dám?

Holina

2,3 km, prevýšenie 228 m, priemer 9,8 %, maximum 26 %

Na mapke 15. stúpanie. Už som ho raz šiel, ale nie celé. Niežeby sa mi nechcelo, no neodbočil som a skončil som mimo. Stúpanie sa dá rozdeliť na dve časti. Prvá polovica je rýchla, pekne sa tu dá ísť v dobrom tempe, až tak, že som minul odbočku doprava, kde to pokračuje.

Teraz sa mi to však pri druhom pokuse nestane, dávam si to v tempe, no pred odbočkou podraďujem. Pár metrov po betónových kockách a našťastie opäť asfalt.


Už sa to začína pekne dvíhať, dávam najľahší prevod. Asfaltové stúpanie však onedlho vystrieda stúpanie po betónových kockách. Ešteže mám na novom biku 30 mm plášte a celkom to ide. Musím ísť len po tej strane, ktorú som si zvolil, na druhú stranu to po tej tráve riskovať nejdem.

Stúpa sa mi ťažko, bike na tých krivých kockách pri nízkej rýchlosti balansuje. Míňam značku 26 % a zrazu sa za mnou objaví auto. Chcem sa mu uhnúť, no veľmi nemám kde. Náskok oproti KOM-u mám vyše minúty, tak zastavím, zosadnem a nechám ho prejsť.


V tej stojke sa ani nepokúšam sadnúť na bike, a tak chytím bike do ruky a zrýchlim krok – veď aj tak by som rýchlejšie nešiel. Keď skončia kocky, nasadám a pokračujem v stúpaní. Sklon sa trochu zmierni, no stále je to pekne strmé. No už je to aspoň po asfalte.

Ešteže ma nikto nevidí, ako tlačím dole kopcom!

Prichádzam hore, KOM sa podaril. Trvalo mi to 10:03 min. Možno si poviete, načo sa tu naháňam, no väčšinu trasy idem na pohodu, tak nejaký ten krátky interval v kopci nezaškodí. Zhora je celkom pekný výhľad. Ďalej sa už ísť nedá, na konci uličky je pred vami plot a rodinný dom. Fotka a môžem ísť dole. Úsek s kockami idem pešo vedľa biku.


Prichádzam dole a môžem ísť na ďalšie stúpanie. Dnes som sa rozhodol dať si to trochu zaradom. Mám všetky segmenty pridané, teda aspoň dúfam. Prechádzam ďalej Ochotnicou a už na Garmine svieti ďalší segment.

Štrnásty v poradí už ale mám za sebou a o Studzionkach som písal v minulej časti, tak ani nespomaľujem a pokračujem ďalej. Ísť si vylepšiť čas nemám v pláne, možno niekedy, ak už budem mať všetko prejdené.

Mostkowe

1,32 km, prevýšenie 137 m, priemer 10,3 %, maximum 33 %

Tento segment som objavil náhodne, pridaný som ho totiž nemal a len mi „zaleteli“ oči na tabuľu za mostom vedľa cesty. Tak si ho narýchlo pridávam. Miestnych sa pýtam, aké to je s povrchom. Na betónové kocky nemám chuť, no uisťujú ma, že je to zjazdné, len úvod je trochu rozbitý asfalt, potom už je dobrý.


Tak teda idem skúsiť. Úvod je mierny, no kľučkujem pomedzi malé výtlky. Za malým mostom sa však kvalita asfaltu výrazne zlepší, no pridajú sa aj percentá v sklone. Ide sa mi však celkom fajn, aj svižné tempo mám. Okolie je navyše celkom pekne zalesnené, také tienisté. V diaľke vidím, ako sa to začína pekne dvíhať, hádžem najľahší prevod.

Blížim sa k záveru. Mám pocit, že už to nedám, aj keď sa snažím. Prichádza strmá zákruta, značka 33 % a ja, bohužiaľ, zosadám. Ďalší segment, ktorý ma zlomil, zrejme druhé najťažšie stúpanie.

Na tých pár metrov za zákrutou, kde sa sklon zmierni, ani nenasadám a len pobežím vedľa biku. O nič rýchlejší by som na tom kúsku nebol, pokiaľ by som nasadol a rozbehol sa, už by bol aj koniec.


Vyzeralo to nádejne, ale „korunka“ sa nepodarila, s časom 5:59 mi chýbalo k získaniu 11 sekúnd. Ono, niektoré segmenty by sa asi lepšie šli na MTB, či už kvôli sklonu, alebo ako v prípade stúpania Holina kvôli tým kockám.

Úvod zjazdu idem opatrne, brzdím, a keď počujem pod kolesami štrk, radšej zosadám a tú strmú zákrutu zbehnem pešo. Potom už môžem bezpečne pokračovať dole. Ešteže ma nikto nevidí, ako tlačím dole kopcom!

Jaszcze

4,77 km, prevýšenie 196 m, priemer 4,1 %, maximum 7 %

Chcelo by to pre zmenu dnes už niečo ľahšie, čo by som mohol ísť pekne v tempe a nie sa trápiť na najľahšom prevode. Prechádzam ďalej Ochotnicou a zobrazí sa mi ďalší segment v poradí. Pozerám, že to má skoro 5 km. Stíham ešte ten? Chcem si napraviť chuť, tak idem. Áno, znova sa idem naháňať s časom.

Úvodná časť je v zastavanej oblasti a prechádzam okolo rodinných domov, sem-tam nejaká stodola. Kvalita asfaltu super, žiadne výtlky, diery, a tak sa môžem pokojne oprieť do pedálov. Čas hrá v môj prospech. Sklon sa kolíše väčšinou do 5 %, taká naklonená rovina. Zhruba v polovici sa nachádza miesto s najstrmším sklonom. 7 % – hm, ako dobre sa na to pozerá.


Na jednom mieste sa cesta rozdvojuje, idem v tempe. Rovno alebo doľava? Hľadám nejakú malú značku smeru, no zastaviť sa a obzerať nemám čas a skrútim to doľava. Keď vtom zrazu zbadám na Garmine, že som mimo segmentu, a chvíľku na to poľná cesta to len potvrdí. Takže neúspešný pokus. Vraciam sa späť a na križovatke na stĺpe zbadám malú ceduľku, kadiaľ treba ísť. Nuž, v tej rýchlosti...

Zjazdujem až dole na začiatok a popritom rozmýšľam, čo teraz. Ísť to ešte raz alebo kašlať na to a prísť nabudúce? Čas je celkom v pohode, no ešte sa chcem ísť najesť v Harklowej. No, predsa to idem skúsiť ešte raz, samozrejme, opäť v tempe.

Odstavené autá a motorky sú symbolom, že tu sa na ten výhľad zastaviť musíte.

Tentokrát už idem správne a pokračujem rovno. Čas na segmente priaznivý, vyzerá, že sa podarí. Je to síce mierne, ale ísť takmer 5 km vo vysokom tempe so snahou o KOM dá, samozrejme, zabrať. A ten sa aj podaril s časom 11:30. No nič, pre dnešok sa naháňanie končí a ide sa smer domov.

Przełęcz Knurowska

2,46 km, prevýšenie 109 m, priemer 4,4 %, maximum 7 %

Prechádzam naspäť Ochotnicou, na ktorej konci začína stúpanie na Knurowské sedlo, ktoré tiež patrí ako posledné, 16., do celého challenge. Čas už naháňať nejdem a idem si ho úplne na pohodu (zvláštne, že to hovorím). Zástavba končí a začína príjemné a celkom aj zalesnené stúpanie. Nohy už majú celkom dosť.


Prievan v rebríčku aj tak neurobím, prechádza tadiaľto totiž jedna z etáp cyklistických pretekov Okolo Poľska, a tak radšej na čas ani nepozerám. Stúpanie ubieha rýchlo, 180-stupňová zákruta a opäť rovno, stále pekne zalesnené. Až pred záverom sa to trochu otvorí, stále to stúpa len mierne, čomu som celkom rád po tých naháňačkách na predošlých segmentoch.

Som hore, len fotka, napiť sa a môžem ísť na zjazd. Ani PR-ko som si nevylepšil, možno sa raz aj tu do toho opriem. Zjazd smer Knurow je už viac serpentínový, aj dlhší, a nechýba ani nejaký ten výhľad. No už sa teším na pomerne oneskorený obed.

Návrat rovnako výživný

Po zjazde to už mám do Harklowej len kúsok, moja obľúbená reštaurácia vedľa cesty. Je víkend, takže denné menu, bohužiaľ, nemajú. Dávam si vývar a ako druhý chod kuracie mäso, hranolky... Chutilo, nasýtený som dosť a môžem pokračovať. Eurovelom smer Dursztyn, kde opäť zastavujem v miestnych potravinách na doplnenie zásob. Niežeby som bol nejako hladný, stojím skôr kvôli vode.


Po cyklotrase na Łapsze a výživným stúpaním na Lapszanku. Výživný je však len ten záver, úvodné kilometre, kde to má okolo 3 – 4 %, ubiehajú celkom v pohode. Tu sa rozhodujem, ako naspäť.

Nakoniec sa rozhodujem pre návrat, ktorý som už dlhšie nešiel, a s výhľadom na majestátne Tatry pokračujem pokojnou asfaltkou na Rzepiska. Odstavené autá a motorky sú symbolom, že tu sa proste na ten výhľad zastaviť musíte.


Čaká ma rýchly zjazd, po ktorom sa napájam na hlavnú cestu smer Jurgow. Miestami nemám pocit, že som si to nejako skrátil, skôr naopak. Prechádzam hranicu a stúpam na Strednicu. Asi to domov stihnem za vidna, ale natesno.


Už viacmenej len zjazd. Do Kotliny cez Tatry už určite nejdem, a tak pokračujem po cyklotrase smer Spišská Belá, z ktorej sa neskôr odpojím a lesnou asfaltkou odbočím smer Mlynčeky, cez ktoré sa vraciam domov.


Výjazd nakoniec vyšiel na 190 km a 3 336 výškových metrov. Čiže slušná porcia. Môžete si ho pozrieť v sekcii Aktivity. Chcel by som ešte pred zimou pridať jednu časť, no všetko záleží od počasia, ktoré mi to dovolí, navyše dni sú čoraz kratšie. Ešte mi toho dosť chýba z Ochotnica challenge.

Seriál Za granicou panstwa alebo „žiletkárčenie“ v južnom Poľsku:

• 1. časť
• 2. časť
• 3. časť
• 4. časť
• 5. časť
• 6. časť