Myslím, že nie som gravel jazdec. Tak kto potom?

Už je to takmer sezóna, čo som vymenil klasický cestný bicykel za gravel. No za gravel jazdca sa označovať zrejme nebudem. Bola to snáď chyba?

Bolo to vo februári, kedy som s „pompou“ oznámil prechod z klasického cestného bicykla na gravel mašinu BMC Kaius a všetky dôvody nájdete v prvom článku. No a tento je akýmsi zhrnutím poznatkov po cca 7 000 kilometroch, ktoré som strávil v jeho sedle, vyskúšal 4 rôzne kombinácie plášťov (a šírok) a 2 sady kolies.

Moje zistenia rozhodne nemajú za cieľ priniesť nejaké veľké závery či objektívne fakty. Budú skôr subjektívnym pohľadom na fenomén menom gravel mojími vlastnými očami v kontexte mojej histórie ako cyklistu, bicyklov ktoré používam a prostredia, v ktorom jazdím.

Moje priznanie

Začnem hneď na rovinu. Po tisícoch km a X hodinách v sedle môžem povedať jedno: ja ozaj nie som gravel jazdec, aj keď mám bicykel z tejto kategórie. Z čoho plynie moje konštatovanie? Nuž predpokladám, že skutočný nadšenec si užíva všetky hlavné aspekty. Bavia ho stúpania, rovinky a samozrejme aj zjazdy – na ceste aj mimo nich.

Lenže ako som naznačil už v mojom prvom článku, schopnosti bicykla pri jazde z kopca v teréne ma stále nenadchli. A 7 000 km na tom nič nezmenilo. Áno, nájdu sa miesta s peknou šotolinou či hladučké chodníky, kde ma chytí radosť, no akonáhle sa pridá čo len trochu rozbitý povrch (typický pre naše zvážnice) alebo aj diery na ceste, zjazd sa mení na klasické „nech už som dole“. Najmä ak sa pridá ešte väčšie prevýšenie či sklon.

Z veľkej časti je dôvodom fakt, že som v prvom rade horský cyklista a mám to šťastie, že jazdím na skvelých horských bicykloch... A v horách. Takmer v každom jednom zjazde cítim, že na MTB by som si všetko oveľa viac užil. Alebo aj nejaké dlhšie rovinaté pasáže na rozbitom podklade. Áno, chvíľu sa dá a dokonca si to neraz užívam, keď si doprajem dajakú skratku a vyhnem sa ceste.

Lenže potom si položím otázku: „Bavilo by ma to rovnako aj po 2 hodinách?“ Asi najlepším dôkazom je radosť a pocit, keď po terénnom úseku príde nejaký asfalt. Nepopieram, že za všetko môže moja cyklistická história, no tú už nezmením.


Samozrejme treba povedať, že gravel je veľmi široký pojem. V USA už sa jazdia na pretekoch 2 a viac palcové MTB plášte, nechýbajú odpružené vidlice či priamo zadná stavba. To mne osobne ale zmysel nedáva, pretože nemám v pláne hodiny pretekať vo vetre na „drncavých“ rovinách, zaľahnutý v aeropozícii. Nevisím niekomu v háku a nemodlím sa, že chytím dieru, ktorú by som inak v pohode obišiel. A do hôr a skutočného terénu mám potom jeden skvelý vynález – volám ho horský bicykel.

Blato? Nie, díky

Ďalším častým argumentom v prospech gravelu býva jednoduchosť. Menej pohyblivých častí, menej starostí oproti horskému biku, a teda viac radosti z blata. Môžem povedať asi jedno: „Já ti nevím, Karle.“

Vždy, keď bolo mokro alebo po daždi, som zvolil radšej jazdu po ceste/cyklotrase, prípadne nejaké štrkové spojky na spestrenie. Že by ma teraz lákali mokré chodníčky alebo zvážnice s blatom, to sa rozhodne nedá povedať. Keď už by som musel, stále má podľa mňa navrch v stabilite klasické MTB doplnené o teleskopickú sedlovku.

Jazdu v „rigole“ plnom blata s baranmi a sedlom do neba nechám radšej pre Van der Poela, ktorému za to ešte kráľovsky platia. Vždy si hovorím, keď vidím ponuku skutočne agresívnych gravel plášťov, že kde by som ich ja vedel využiť, aby mi to dávalo nejaký zmysel. Veľa dobrovoľných situácií mi nenapadlo. A možno som už starý a lenivý na čistenie biku a následný servis.

Singláče? Na Instagram dobré...

Zrejme ste videli nejedno video, ako niekto drtí na gravel bicykli singletraily – alebo rovno na ňom predvádza dropy, skoky a všetko možné. Ale pozor. Jedno je túžba zaujať na sociálnych sieťach či vo videách a druhé potom skutočná realita života/jazdenia.

Aby ma gravel bavil, musí mať stále oveľa bližšie k cestnému bicyklu ako k horskému.

Samozrejme, keď nemám iný bicykel, vie aj gravel priniesť (bez debaty) radosť po jazde na peknom flow singletraile – najmä v zvlnenom teréne. Alebo keď idem dlho po nudnej ceste a na spestrenie si to na chvíľu šupnem do lesa po chodníčku. No brať dobrovoľne a cielene gravel na single, ak mám doma horský bicykel, mne osobne stále nedáva zmysel.

Ťažko ma niekto presvedčí o tom, že by si nejaký trail nevychutnal lepšie s geometriou a stabilitou horského bicykla. Áno, možno ako výzva v zmysle „dá sa“. Ale čo potom?

Takže zbytočnosť? Ani náhodou

Ak ste sa dočítali až sem, možno ste nadobudli dojem, že gravel bol v mojom prípade omyl. Ale viete čo? Ja ten bike žeriem. Za celý rok nenastala jediná situácia, kedy by som ľutoval prechod z klasického cestného bicykla a výjazdy na ňom si stále užívam... Možno čoraz viac, pretože som pochopil, čo ma na ňom baví jazdiť a čo nie.

Ako už bolo spomenuté aj v inom článku, ktorý sa dotýkal podobnej témy, klúčom je schopnosť plánovania trasy. Vtedy aj MTB jazdec ocení možnosti gravel bicykla v „teréne“. Stačí ísť tým rozbitejším nahor a lepším dole. Okamžite sa otvorí široká možnosť nových okruhov a tréning je oveľa zábavnejší. Keď má trasa hlavu a pätu... Ach, to je krása, ako všetko zrazu ubieha a s úsmevom. Veľkú úlohu samozrejme zohráva fakt, že Kaius vychádza primárne z cestného a navyše pretekársky ladeného modelu Timemachine.


Navyše som videl, či skôr cítil aj veľký prínos v tréningu. Jednoducho povedané ma bavilo jazdiť oveľa viac v zvlnenom teréne (rôzne brdky) či na rovinách a nehrnul som všetko len do veľkých kopcov.

Moja genéza plášťov

Ak to mám nejako zhrnúť, aby ma gravel bavil, musí mať stále oveľa bližšie k cestnému bicyklu ako k horskému. A svedčí o tom aj moja „genéza“ pri výbere plášťov. Nakoniec som pochopil, že pre moje potreby je dokonalý v podstate stále klasický hladký slick, prípadne len s malým vzorom po bokoch. Vďaka priechodnosti mám potom veľkú možnosť experimentovania s objemom a zvýšenú odolnosť.

Skvelým príkladom sú 35 mm Panaracer GravelKing Slick R a o niečo odolnejší 40 mm GravelKing Slick +, ktorý mám teraz na jeseň. Tie putovali na kolesá Vision Metron 45 s vnútornou šírkou 21 mm – teda žiadny extrém.

Ak som predtým v článku spomínal, že pri 40 mm Pirelli s jemným vzorom bol rozdiel v rýchlosti na klasickej ceste cca 1-2 km/h pri priemerke okolo 28-32 km/h, teraz už nedokážem rozdiel pozorovať. Paradoxne mám skôr opačný pocit pri dlhších jazdách vďaka komfortu a skvelú stabilitu, čo sa v našej infraštruktúre veľmi hodí.


A čo je hlavné, stále viem ľahko prejsť po šotoline, rozbitých cestách všetkého druhu, lúkach a zvládnuť krátke úseky v „teréne“. Bolo ich tento rok dosť a všetko bez jediného defektu (klop, klop).

Dokonalým príkladom bolo aj posledné video zo stúpania na Pleše. Na hladkej ceste necítim žiadny limit, hore (a dole) sa viem v pohode dostať. Netreba žiadne extra široké ráfiky a hmotnosť sa stále drží pekne na uzde. Výsledok? Pocit cestného bicykla a rýchlosti, ktorý mám stále tak rád.


Možno sa pýtate, proti čomu teraz porovnávam. Na pôvodnom sete kolies s 25 mm vnútornou šírkou mám teraz obuté 43 mm Panaracer Gravelking SS (široké ráfiky ich natiahli na 45 mm). Samozrejme sú schopnejšie zvládnuť náročnejší „terén“, ale pri nich už cítiť, že sa bicykel na ceste o kúsok spomaľuje. Nie je to veľa, ale podľa mňa práve tam leží pomyselná hranica, na ktorej sa pocity začínajú lámať na jednu alebo druhú stranu.

Už viem, čo som

Čo si z môjho článku môžete vziať? Možno v prvom rade, že jedna vec sú rôzne trendy a druhé potom realita výjazdov. Opäť zdôrazňujem, že všetko píšem z môjho pohľadu v rámci terénov, ktoré mám v okolí a ktoré ma baví jazdiť.

Tu pekne vidieť dôvod, prečo ma zatiaľ nechávajú chladným najnovšie trendy gravel bicyklov, ktoré sa teraz predháňajú vo väčšej priechodnosti plášťov a s nimi samozrejme idú ruka v ruke čoraz väčšie šírky ráfikov, neraz presahujúce MTB verzie.

No verte mi, že už taký prechod na 35 mm – 40 mm vie byť poriadny rozdiel, umožní vám ochutnať oveľa väčšiu slobodu a objaviť novú radosť z jazdy po cestách všetkého druhu... A tiež trochu mimo nich. To je podľa mňa hranica, pri ktorej máte stále zachovanú svižnosť a rýchlosť klasickej „žiletky“, ale v oveľa univerzálnejšej forme.


Len pre zaujímavosť, na tohtoročných MS v graveli zvíťazil Florian Vermeersch na 38 mm a vidno bolo aj 35 mm. Píšem to z dôvodu, že mnohí sú zrejme na tom podobne ako ja a nemajú chuť ťahať bicykel do nejakého terénu, len si chcú jazdu osviežiť a vyhnúť sa hlavným cestám. Na to netreba extra predimenzovaný materiál.

A viete, že už dávnejšie existuje špecifický termín pre podobné bicykle? Sú to v podstate cestné modely len s priechodnosťou do cca 40 mm. Takže ja zrejme nepatrím do gravel kategórie. Ja som allroad jazdec.