Majstrovstvá sveta v polovičnom Ironmanovi – keď „nevzdávať sa“ nadobudne iný rozmer (reportáž)

Deň, ktorý sa začal chaoticky a skončil najväčšou športovou emóciou môjho života. Toto je moja Marbella.

Ani neviem, kde mám začať. Toľko emócií som po žiadnych pretekoch ešte nezažila. Majstrovstvá sveta v polovičnom Ironmanovi v španielskej Marbelle priniesli nezabudnuteľný zážitok tak profesionálnym, ako aj hobby triatlonistom. Bolo to tých najpoctivejších 1 900 m plávania, 90 km na bicykli s prevýšením 1 700 m a 21,1 km behu.

Na miesto sme prišli už o týždeň skôr. To je výhoda tej španielskej babky, o ktorej som písala už v príprave. Celkom nás prekvapilo, že je na juhu Španielska ešte stále teplo (okolo 25 stupňov Celzia), no rovnako nás prekvapil aj nepríjemný vietor, ktorý nie a nie ustáť.

Pre rodinu to je dovolenka

Posledný týždeň sa tak niesol v takmer „dovolenkovom“ duchu. Ráno som sa snažila čo-to potrénovať a zvyšok dňa sme objavovali okolie Malagy a Marbelly. Predsa len som dotiahla rodinu do Andalúzie na 10 dní, takže som nemala v pláne posledné dni pred pretekmi ležať s vyloženými nohami na apartmáne (aj keď by to bol za iných okolností ideál).

Na miesto štartu na pláž Peurto Banús v Marbelle sme sa išli pozrieť už 4 dni pred začiatkom pretekov. Mali sme možnosť zoznámiť sa s plaveckou časťou a prevetrať naše peňaženky v merchandise shope. Voda bola celkom príjemná, no smerom k štartu mi vrásky na čele robili vlny. Zatiaľ som nikdy neplávala v otvorenom mori a mala som pred tým rešpekt.

Čo sa deje deň pred štartom?

Deň pred štartom som si zaniesla do depa bicykel s taškami na cyklistickú a bežeckú časť. Dcérku sme nechali u babky aj s mojimi rodičmi, takže sme mali dostatočný čas na prípravu. Depo bolo obrovské – v sobotu štartovalo spolu 2 240 žien.


Na to, že to boli majstrovstvá sveta, tak kontrola pred vstupom do depa trošku škrípala. Chýbala navigácia a kontrola nebola takmer žiadna. Po polhodine som sa odtiaľ ale vymotala, no v ruke mi zostala ešte taška s vecami na bežeckú časť. Po ďalšej motanici som sa konečne ocitla v druhom depe, do ktorého sme mali uložiť bicykel po cyklistickej časti.

Medzičasom sa zdvihol vietor a z plaveckej časti sa stal boj o holý život.

Veľa polovičných Ironmanov som ešte neabsolvovala, ale toto bol iný level – depo sa nachádzalo v podzemnej garáži! Zavesila som si tam tašku a išli sme s manželom na romantickú predpretekovú večeru.


Pri vychutnávaní si jedných z najlepších bolonských špagiet som si na niečo spomenula! Zabudla som si plavecké okuliare. Mala som síce náhradné, ale tie boli priesvitné a pri vychádzajúcom slnku by som bola slepá. Našťastie mám toho najobetavejšieho manžela, ktorý sadol do auta a letel 35 kilometrov k babke po okuliare. Vrátil sa okolo desiatej večer a išli sme spať. Čakal nás budík ráno o piatej.

Slzavé údolie už pred štartom

Vojdem do depa so zalepenými očami. Prejdem asi 400 metrov a uvidím svoj bicykel. Približujem sa a hneď mi do očí padne červená kobercová páska prilepená na mojom Canyone. Prekonávam infarkt, či som nespravila niečo zlé. Podídem k nemu a na páske nájdem odkaz, po ktorom mi instantne zvlhnú oči: „Sny sa plnia. Barči, si topka. Leť.“ Podpísaný M. D.


Nalepím si pásku na bundu a so slzavými očami sa snažím dofúkať kolesá. Podarí sa mi to a presúvam sa k manželovi, pri ktorom revem od dojatia zase a znova. Očkom mrknem na toitoiky, ktorých je žalostne málo, tak sa nakoniec rozhodnem na ranný cvrk zneužiť palmu.

Na pláži si spolu pozrieme štart profíčok, z ktorého mám zimomriavky. Ja mám ešte čas, pretože moja veková kategória štartuje medzi poslednými až hodinu a pol po profíčkach.

Spapám gél a začnem sa navliekať do neoprénu. Väčšinou mi to ide rýchlo, ale po tetovačke s číslom sa neoprén nechce ani za svet kĺzať. Nakoniec boj vyhrávam a presúvam sa do štartového koridoru aj s Livkou – ďalšou Slovenkou v mojej vekovej kategórii, ktorá má však ďaleko vyššie ambície ako ja.

Červené svetlá zhasli a je odštartované!

Tento výrok Števa Eiseleho mi preblysol hlavou a vzápätí ma prepleskla vlna. Medzičasom sa zdvihol vietor a z plaveckej časti sa stal boj o holý život. Už som sa aj prestala báť, že ma zožerie žralok.

Do vĺn sa ešte pripojila masa pomalých plavkýň, ktoré plávali pred nami. Nechcela som žiadnej z nich uštedriť ranu do hlavy, ktorá by ju mohla rozhodiť, preto som tie húfy predo mnou oboplávala naokolo.

Nohy som mala silné, ale vôbec som ich nevedela prinútiť šliapať.

Môj jediný cieľ bol prežiť a čo najmenej sa nalogať slanej vody. Nakoniec som jej vypila asi len liter a po nadplávaných asi 90-tich metroch vybieham z vody v pre mňa hrôzostrašnom čase 32:55 (ostatné polovičné IM mám pod 29).


Snažím sa na to nemyslieť – veď deň je ešte dlhý. Beriem si tašku, ale prezliecť sa musím v rohu, keďže stoličky sú beznádejné obsadené. Je to pre mňa nezvyk, keďže na normálnych podujatiach vyplávam v prvej stovke aj medzi mužmi.

Po úspešnom zapnutí prilby celkom rýchlo nájdem bicykel a prebehnem s ním ďalších 400 metrov na „mounting line“. Predo mnou ešte jedna pretekárka v tej zápche spadne, no ja úspešne nasadnem na bicykel a fičím.

V tomto prípade je však „fičať“ silné slovo. Predo mnou je toľko starších a pomalších pretekárok, že sa cez ne musím doslova predierať. Začiatok je jediný rovinatý úsek, no na úzkych cestách sa nedá predbiehať. Snažím sa teda prispôsobiť a pripomínam si, že pri prevýšení takmer 1 700 metrov sa z prvých 6 km nestrieľa.


A mala som pravdu! Dosť skoro ma obieha Livka, ktorá nasadila do prvého stúpania smrteľné tempo. Snažím sa jej ešte chvíľu držať, ale nakoniec sa rozhodnem dodržiavať plán, ktorý sme si dali s trénerom, a na bicykli sa trochu pošetriť.

Na vrchole prvého stúpania sa rozfúka silný bočný nárazový vietor. Bojujem s ním, čo to dá, ale hádže so mnou ako so špinavým prádlom. Veľa pretekárok ale obieham, tak sa snažím do toho šliapať. Na obrátke pri občerstvovačke ma čakajú rodičia, sestra, dcéra a babka. Zakývam im a som pripravená zvýšiť tempo do druhej polovice.


Po 50-tich km toho začínam mať plné zuby. To je dosť skoro na 90 km trati... Neviem doteraz vysvetliť, čo sa stalo. Okrem silného vetra sa mi išlo celkom dobre aj s rezervou, ale jednoducho ma to zrazu prestalo baviť. Nohy som mala silné, ale vôbec som ich nevedela prinútiť šliapať.

Prvýkrát som zažila, čo znamená užívať si preteky.

Začalo ma z nepohodlia bolieť celé telo a búchala som si hlavu, prečo som si len nezobrala cestný bicykel. V konečnom dôsledku by to ale nič nezmenilo, keďže drvivú časť sezóny som odjazdila na časovke.

Posledných 5 km cez mesto bolo neznesiteľných. Mala som chuť hodiť bicykel do jarku a zostať vedľa neho ležať. Každý meter bol ako večnosť. Zoskočenie z bicykla bolo ako oslobodenie. Čakal ma tam manžel, ktorý na mňa kričal. Bez neho by som nemala ani chuť pokračovať.

Depo som zobrala veľmi zľahka. Snažila som sa čo najviac upokojiť a presvedčiť sa, že keď som plávanie a bicykel pokazila (čo sú moje dve najsilnejšie disciplíny), tak motyka môže vystreliť na behu. Pár metrov po výbehu z depa bola občerstvovačka, na ktorej som zastala, poriadne sa napila, dala si gél a bola som odhodlaná bojovať.

Pre niekoho slabota, pre druhého životný výkon

Nohy mi neskutočne behali. Musela som sa brzdiť, aby som neprešvihla tempo 5:15/km, na ktorom sme sa s trénerom dohodli. Aby to ale nebol rozprávkový koniec, tak som začala mať po asi štyroch kilometroch žalúdočné problémy. Na siedmom rýchla grcka, čo som stihla hneď okomentovať aj manželovi.

Hneď na štarte som vedela, že sem nejdem útočiť na predné pozície, ale mať taký zlý deň po takom množstve oddretých hodín?! Myšlienku na ďalšie gély som ihneď pochovala a prešla som na plán B – na kolu. Môžem vám povedať, že som sa cítila ako v nebi. Na občerstvovačkách podávali chladenú kolu! V takom teple! Bol to balzam na dušu.


Brucho sa mi upokojilo, ale niečo sa v tom črievku predsa len udialo. S manželom sme sa po rýchlej nezverejniteľnej debate dohodli, že by som na ďalšej občerstvovačke mala navštíviť toitoiku. Prešla som jednu, druhú, tretiu... Na žiadnej občerstvovačke neboli toitoiky! Nechápem, ako sa toto môže stať. Náladu mi zlepšovala len chladená kola.

Nezostávalo mi nič iné, len švihať čo najrýchlejšie do cieľa. Nohy sa ešte stále nevzdali a vedeli ma podržať v tempe 5:15-5:20/km. Prvýkrát som zažila, čo znamená užívať si preteky. Nasávala som okolitú atmosféru, tancovala pri DJ-och popri trati, tľapkala si s fanúšikmi a stihla som dať aj rýchlu pusu dcérke.


Do cieľa som dobehla v priemere 5:25/km a s celkovým časom 6:02:26. Ďaleko od pôvodného plánu, ale s najlepším pocitom za celú moju športovú kariéru. Cieľovú rovinku som prerevala, takže fotky za 75 eur stoja za to.

Došla som do cieľa majstrovstiev sveta v polovičnom Ironmanovi. To je niečo, čo mi nikdy nikto nezoberie. Skončila som na 174. mieste z 288 pretekárok v mojej vekovej kategórii. Nehanbím sa za to. Verím, že to pre mňa znamená len začiatok a aj keď si nie som istá, či sa ešte niekedy kvalifikujem na nejaké majstrovstvá sveta, budem na sebe tvrdo makať. Lebo sny sa plnia!


P.S.: Odkaz na bicykli bol od mojej gynekologičky, vedúcej sekcie diaľkového plávania a kamarátky Mirky Dubčákovej. Odkaz prepašovala cez dlhoročného kamaráta, ktorý sa staral o hladký priebeh majstrovstiev sveta v Marbelle. K činu sa priznala až po štyroch dňoch.