1. Zimný MTB Maratón 2011 alebo bez snehu sa viac práši

1. Zimný MTB maratón v Mariánke – už 3. rokom otvárací podnik novej sezóny (predtým jeho miesto zaujímala aprílová horská časovka z Ahoja na Kamzík, RC&P uphill, aspoň pre okolie BA). Približne týždeň pred dňom „D“ to už pekne vrelo, na fórach sa diskutovalo: "Bude sneh? Blato? Stihne zem zamrznúť? Aké plášte obuť? Dva alebo 3 páry ponožiek?..." Všetci sa už nevedeli dočkať, tak aspoň takto si vybíjali svoju nedočkavosť a verili v aké-také vyschnutie premáčaného terénu. Príchod mrazov tesne pred víkendom, ako aj predpoveď, dávali nádej na suché preteky. Keď už ten sneh nie je...

Sobota 22.1.2011, niekedy ráno. Budíček, uvariť raňajky a hop na bike. Do Marianky to bolo pekne proti studenému vetru, už v Lamači sa mi nechcelo. Do obce som prišiel niečo vyše hodiny pred štartom. Odprezentovaný som bol raz-dva (tri), hoci ako správny nezodpovedný jedinec som až na mieste podpisoval prihlášku. Však na čo ju nosiť podpísanú z domu...


Trošku som si pokrúžil po okolí, obzrel úvodný brod, nech viem, akú stopu zvoliť a ako vyzerá terén. Ku nemu sa vrátim neskôr. Prehodil som ešte pár slov s kamošmi o tom, čo je za veľkým plotom, koľko máme najazdené a natrénované, ako sme sa flákali počas zimy a aká konkurencia sa tu dnes zišla. Času pomaly, no rýchlo " title=" odsýpalo. Ešte bolo treba vyriešiť kamarátkinu nefunkčnú eska pásku na uchytenie čipu. Našťastie som ako správny gramár použil na číslo len 2. Šup po igelitku. Na naše prekvapenie sme na štarte už našli zástup pretekania chtivých bikeriek a bikerov. Bolo 10:50. Hneď som si spomenul na maratóny v ČR, kde sa "rejseri" stavajú na pozície hodinu pred výstrelom (no dobre, trochu prehnané, len 40 min pred). Nevadí, pozícia na chvoste poľa to istí, aspoň bude koho predbiehať. " title=" Ešte sa tu mihol Šikmo, zástupca trenčianskej odnože mtbikerov, štýlom „čo tu robíš?“ „Aj ja som prišiel neskoro.“ A predral sa kúsok dopredu...


Musím sa priznať, že absolútne netuším, kedy „sa to začalo“. Registroval som prelet vrtuľníka ponad nás, následnú „minútu ticha“, kedy sa nič nedialo a potom pozvoľné kolobežkovanie a pohyb balíka vpred. Čelo bolo už na Malom Slavíne. " title=" V úvodnom asfaltovom kopčeku poniektorí tlačili, za ním prišiel nájazd do „terénu“ a prvé 2 brodíky. Pekne pomaly cez vodu, nech sa nezamokrím. Špléééch! " title=" V druhom bolo vody menej. To sme boli na začiatku 4,5 km dlhého „stúpania“ na Malý Slavín, potažmo na Malinský vrch. V kopci sa doťahujeme s Ľubom, ktorý má na biku automatické radenie, veľkú vymoženosť, ale k dokonalosti mu ešte čosi chýba (pozn. autora: strieľala mu kazeta " title=" ). Naokolo počuť fučanie a podraďovanie, pre niektorých možno 1. jazda na bicykli v novom roku. Od Malinského prichádza rovinka, kde sa dá „oraziť“ alebo pridať. Každý podľa svojho. Štandardne rozbahnený úsek žltej značky nad Kačínom je taktiež stvrdnutý – dnes blato nebude. Nebezpečné sú zatiaľ akurát zamrznuté koľaje, ktoré občas pošlú jazdca s bikom inam, než plánoval. Prichádza prvý zjazd na Železnú
studničku. Potešila ma absencia „kamikadze DH“ jazdcov. Na jeho konci, na ľavotočivej „takmer vracačke“ stretávam Šikma. „Čo ty tu?“ „Dojazdil som, stratil som kladku zo šaltra. Spravím si single speed, však už nebudú kopce...“ Na to mu odpoviem: „Kopce ešte neboli.“


Ťahám ďalej a dobieham stratu kúsok nad Snežienkou (na tej asfaltke som bol rád, že nejdem vpredu, normálny kopec tam bol!). Asfaltové stúpaníčko jazdcov zahrialo, cca v polovici bolo trochu ľadu naprieč. Nechcel by som sa spúšťať zhora s testovať maximálku... Poniektorí to zistili, až keď im šmykol zadok. Na zákrute, pri nájazde do lesa na červenú značku, hlásim polovicu trate. „S prehľadom do 2 h.“ Nasledoval padáčik a za ním protisvah. Dolu bol
nenápadný ľad. Okoloidúci turisti upozorňovali, ale mne nedochádzalo, čo chcú. " title=" Až keď som videl dvoch nasadajúcich pretekárov, ktorý asi neboli trhať snežienky... Treba dávať pozor! (že to akurát ja píšem...) Už nás čaká len posledné, najhoršie stúpanie. Najľahší prevod to istí. " title=" Tu obiehame ďalšie obete a taktiež povzbudzujúcich pešiakov. Na začiatku zjazdíku ku altánku sú „spomaľovacie rolety“, kde otestujem nepružiacu vidlicu a spomeniem si na výrok jedného člena českého bike-fora: „pevná vidlice je schopna pohltit nejen drobné nerovnosti a s maximální efektivitou je přenést do jezdce“. " title=" Tu stretávam aj Romana s fotoaparátom. Narýchlo hodíme reč a hajde ďalej. Občerstvovačka nadohľad, ľad vo fľaške príjemne chrastí. Teplý čaj padol vhod, aj horalky. Inú „výbavu“ som neobzeral, tak nemôžem zhodnotiť výber. Ale rozhodne bol dostačujúci. Popri Vydrici tlačím keksík, v druhej ruky rajdy. Popadané konáre nadohľad. „Hmm, budú mokré? To dám...!“ Prvý O.K., druhý „ehm“ a tretí „vystupovať, konečná!“ Keksík prežil bez ujmy, len mi reťaz padla. Ako dobre, že
ma zachytil ujo kameraman. " title=" Pri odbočke na Malý Slavín (pod Pánovou lúkou) sa vraciam na pozíciu – nasleduje naklonená rovina popri potoku pod Biely kríž. Tam sa dostanú do zorného poľa Milotovci a aj Ľubo. „Tých obehneš ako nič.“, hovorím Katke. Aj sa tak stalo, onedlho sú minulosťou. Stačí sa len spustiť do cieľa. Tu sa celkom dupe, hoci pri pohľade dozadu to
nutné nie je. Sme pri predposlednom brode, za ním napravo 4-kolka s kameramanom. Reku preskočím potok. Nápad za všetky drobné. Ako je zvykom, vyradené pedále na zimákovi nie sú tým, čím bývali za mladi, tak ľavá noha letí vo vzduchu von a ratrakujem lesnú cestu. Uff, aspoň som za vodou a na kamere. Za mnou počuť ďalší „tupý náraz“. Haha, smejem sa v duchu. " title="

Tu ma doťahuje Ľuboš s poznámkou „pomaly ďalej zájdeš“. Nestihol som utrúsiť „ale rýchlejšie tam budeš skôr“, lebo cvak-cvak-cvak a hybaj do cieľa. Bolo pár minút pred jednou poobede. Bike som si odložil u otcovho kolegu z práce (zhodou náhod ma spoznal podľa menovky na taške a podoby) a šiel sa najesť do vyhrievaného stanu. Už bol celkom slušne
zaplnený. Na guláš (žiadna mastnota, kam sa lyžicou dostaneš – mňam), ani na pitie (kvitujem možnosť výberu!) som prakticky nečakal, šlo to rýchlo. Miesto mi tam už držali chalani z mtbikera. Po dojedení a rozhovoroch nastala úmorná doba čakania na vyhlásenie (tik-taky ukazovali necelých 14:00). Už bolo kritizované príliš hlučné ozvučenie, no ja ho zopakujem –
bol problém rozprávať sa, nabudúce tichšie, prosím. Von som radšej veľmi nechodil, už sa ozývali mokré nohy... Pohľad na hodinky – 15:00. „Hurá, vystúpenie!“ Ešte väčšie NIČ som počul z rozhovoru. Najviac ma potešilo, keď bolo len 15:45 a už vyhlasovali. Hoci ďalších 15 min by som už prežil, veď som prežil predošlé 3h... Na stupňoch však nestáli prví 3 muži, ktorí boli pri Snežienke vo vedení a aj v cieli ako celkovo prví. Vraj chyba organizátora a regulovčíka, tak ťahali ďalej asfaltkou ku Slivovi, namiesto výšľapu na hrebeň a červenej značky. Neviem, nebol som tam. Hold, stáva sa... Celkovo sa tu zišlo veľa zvučných mien a prišla taktiež silná konkurencia (nielen) z ČR.


Na záver chcem aj tu poďakovať a ospravedlniť sa Milanovi (milsu) a taktiež poďakovať pokazenej eska páske, vďaka ktorej som nemusel štartovať vpredu. " title="