Report z BIKE Maratónu Medzihorím - Partizánske

Maratón Medzihorím v Partizánskom je druhým podnikom slovenskej cyklomaratónskej série. Pre mňa to bola tohtoročná maratónska premiéra. Predpoveď počasia niekoľko dní vopred sľubovala dobré počasie, čo sa aj v sobotu ráno potvrdilo. Slnečno a teplota okolo 20 °C boli pre mňa ideálna kombinácia.

O pol 7 ráno sme vyrazili autom smer Partizánske. Zviezol som sa s Tomášom Višňovským, víťazom juniorskej kategórie a 3. v celkovom poradí na strednej trati. Okolo pol 9 sme už boli na letisku v Partizánskom, kde bol štart a cieľ maratónu. Musím povedať, že letisko je skvelé miesto pre zázemie maratónu a azda najlepšie, aké poznám. Prezentácia sa obišla bez čakania. Do štartu mi ostával ešte kopec času, tak som si v pokoji pripravil bajk a jemne som sa rozjazdil po letisku. Pred desiatou som sa pobral k štartovému oblúku, nasledovalo krátke poučenie a o 10:00 zaznel štartový výstrel, po ktorom sme sa vydali v ústrety takmer 70tim kilometrom, ktoré si pre nás organizátori pripravili.

Úvodná pasáž bola rovinatá, vhodná na rozohriatie. Tempo bolo na začiatku na moje počudovanie veľmi mierne a čelo pretekov som mal stále na dohľad. Po pár úvodných kilometroch prišlo prvé stúpanie, kde sa balík pretekárov natiahol a po chvíli úplne potrhal. V prvom zjazde mi prestal fungovať tepák, tak som musel ísť zvyšok maratónu len podľa pocitu. Na asi 10tom kilometri ma chytil strašný hlad, preto som sa nemohol dočkať prvej občerstvovačky. Tá bola na vrchole najdlhšieho stúpania dňa. Stúpanie bolo dlhé tiahle po rozbitej asfaltke. Kým som došiel k občerstvovačke, celkom slušne som sa vytrápil. Hodil som do seba ionťák, banán, nejaké musli tyčinky a jeden banán som si zobral ešte na cestu. Nasledoval zjazd. Zjazdy boli v Partizánskom skvelé. Skoro všetky po krásnych rýchlych jazdivých trialoch, presne podľa môjho gusta. Veľmi som sa na nich bavil.

Po prvej občerstvovačke som začal cítiť kríže. Bolesť sa každým kilometrom stupňovala. Vykúpením bola druhá občerstvovačka, ktorá bola na 31. kilometri. Na chvíľu som tu zastavil, narovnal som si chrbát a čo to som pojedol. Asi nikto ale netušil, že to je vlastne aj posledná občerstvovačka na trati. Zvyšných skoro 40 km sa musel každý spoliehať na vlastné zásoby vody čo dopadlo v mnohých prípadoch dosť neslávne. Po asi 35. kilometri som si tak nejak prestal všímať bolesť v krížoch, pretože oveľa väčším problémom boli kŕče, ktoré som začal dostávať azda do všetkých svalov v stehnách.
Už aj tak dosť pomalé tempo som musel ešte viac zvoľniť a neostávalo mi nič iné len dúfať, že to dokrútim do cieľa bez toho aby som padol na zem s kŕčmi v nohách. Prvé kolo ukončil krásny dlhý zjazd do Partizánskeho. Serpentíny kúsok nad mestom boli pre mňa to najkrajšie, čo bolo na celej trati. Celkom som sa tešil, že si tento zjazd zopakujem aj v druhom kole. Možno by sa tu hodili nejaké výstražné tabuľky, pretože nebol až taký problém zo serpentíny vyletieť, čo sa skoro stalo aj mne. Čo sa týka značenia, tak to bolo povedzme dostačujúce. Nezablúdil som, ale občas som dosť váhal či idem správne. Pár stužiek naviac na stromoch by som v niektorých úsekoch uvítal. Celkom potešili vyfarbené nebezpečné kamene a pne v niektorých zjazdoch. Organizátorom by som vytkol akurát tie 2 padnuté stromy v jednom zo zjazdov v prvom kole.

Takmer celý prvý okruh som šiel sám. Len z času na čas sa na mňa niekto zozadu dotiahol a následne ma aj obehol. Od vjazdu do druhého kola som netrpezlivo čakal na 3. občerstvovačku. Lenže tá sa buď vyparila alebo bola tak dobre ukrytá, že ju nikto nenašiel. Po pár kilometroch som stratil aj poslednú nádej, že sa občerstvovačka bude konať. Našťastie som vo vaku našiel jeden životzachraňujúci energy gél, zapil som ho zvyškom ionťáku čo som mal v camely a dúfal, že to už nejako dobojujem do cieľa. Nechcem si ani len predstaviť, ako sa museli vytrápiť Roman a spol., ktorých regulovčíci namiesto do cieľa poslali do 3. okruhu bez možnosti doplnenia tekutín. V druhom kole som narazil na bajkerov z kratších tratí, čo som aj celkom uvítal, keďže som aspoň na trati nebol sám. V jednej stojke, tlačiac bajk, som sa prihovoril bajkerovi, ktorý s vypätím všetkých síl šlapal rýchlosťou 4 km/h vedľa mňa. Odpovedal len „only English“ , tak sme prehodili ešte pár viet v jeho rodnej reči a v nasledujúcom stúpaní som mu ušiel. Bojujúc s bolesťou v krížoch, kŕčmi a smädom som sa dostal opäť ku krásnemu zjazdu nad Partizánskym. Keďže som si ho v prvom kole „natrénoval“ dovolil som si to pustiť teraz trocha viac a miestami bol ten zjazd už dosť na hrane. Čakalo ma už len posledné stúpanie, ktoré sa mi na moje počudovanie šlo celkom dobre. Po tomto stúpaní prišiel krátky zjazd a rýchla rovinatá pasáž do cieľa. Výsledný čas 3 hodiny 42 minút snáď budúci rok vylepším.

V cieli som si doprial jedno orosené s cestovinami, ktoré sa celkom dali. Veď ako sa vraví, hlad je najlepší kuchár. Organizátorov chválim za sprchy. Žiadne čakanie a teplá voda veľmi potešili. Čo sa týka čistenia bajkov, tak to neviem posúdiť, pretože som bajk neumýval, veď vlastne ani nebolo treba. Nasledovalo vyhlásenie výsledkov a tombola, v ktorej sa tento raz na mňa šťastie neusmialo. Z mojej strany vyjadrujem spokojnosť. Trať bola veľmi pekná a hlavne kvôli nej sa tu snáď budúci rok vidíme znova.

Foto: mishox z http://math0s.rajce.idnes.cz/23.4_2011_Maraton_Medzihorim_Partizanske/