AUTHOR bikemaratón Súľovské skaly 2011

Za posledný týždeň zaznamenal server SHMÚ zvýšenú návštevnosť, keďže stovky bajkerov chceli vedieť, či sa na Súľovskom maratóne bude opakovať bahenný Mordor z posledných dvoch ročníkov. ALADIN si zo všetkých robil dobrý deň a svoje predpovede neustále menil a až posledný deň pred maratónom bolo jasné, že bahenný kúpeľ sa tento rok konať nebude a všetci bajkeri môžu počítať s takmer ideálnymi maratónskymi podmienkami.

Súľov je po Fatrane môj druhý domáci maratón, takže som sa na prezentáciu vydal bajkovo v piatok podvečer. Pohodovým tempom som s Bercom zdolal 25 km asfaltu na trase Divina – Súľov. Na prezentáciu som prišiel ale trošku neskoro a štartovné číslo 1 mi tesne uniklo. Prehodil som pár slov so Slavom Strečanským. Bol v dobrej nálade a s priaznivou predpoveďou počasia mu určite padol obrovský kameň zo srdca. Chvíľku sme sa v Súľove zdržali a pokecali sme so známymi, čo sa podchvíľou trúsili na prezentáciu.


Ranné predštartové rituály som si tento raz spestril, keď som našiel bajk s „vybuchnutým“ predným plášťom, ktorý som nahodil len deň predtým. Narýchlo som obul starý plášť, hodil bajk Bercovi do auta a rýchlo sme upaľovali smer Súľov. Parkovisko bolo zriadené na miestnej lúke, kde bolo miesta až až. Zaujímavý by bol akurát odchod zaparkovaných áut zo šikmej lúky, keby v priebehu dňa spŕchlo. Nachystal som si veci, pripravil bajk a po dlhšom čase som si na maratón zobral aj batoh, takže som sa zaradil k minoritnej skupine „batôžkárov“ v štartovom poli. Pod štartovým oblúkom sa vytvorila veľká skupina mojich známych a kamarátov a v družnej konverzácii mi ubehol čas do štartu ani neviem ako. Tesne po 9 hodine zaznel štartový výstrel a zhruba stovka bajkerov sa vydala zdolávať nástrahy takmer 90 km dlhej trate v krásnom prostredí Súľovských skál.


Na úvod už tradične nasledoval asfaltový presun zhruba 2 kilometre do Hradnej. Tempo bolo na začiatku vlažné, čo mi absolútne vyhovovalo a dobre som sa rozjazdil. V Hradnej celý pelotón odbočil vľavo smerom do sedla Patúch a maratón sa začal už naostro. Tempo sa výrazne zrýchlilo a po chvíli už prišiel prvý zjazd do Lietavskej Svinnej. S Imromanom sme vytvorili dvojičku a nasledujúce kilometre sme jazdili spoločne. V zjazde sme obehli Romana, ktorému spadla reťaz, ale po chvíli už bol zase pred nami. Zo Svinnej sme krátkym stúpaním vyšli do sedla kúsok pod Lietavským hradom. Tu som využil výhodu domáceho „ihriska“ a v nasledujúcom peknom korenistom zjazde som Romana opäť obehol. V Podhorí sme prefrčali okolo občerstvovačky a po zvážnici sme začali pozvoľna stúpať. Stúpanie bolo čím ďalej tým prudšie, až sa nakoniec zmenilo na „tlačenku“. Po krátkej prechádzke povedľa bajku sme sa napojili opäť na zvážnicu a po pár kilometroch sme dorazili do Babkova. V zjazde do Babkova sa na mňa nalepila fráborka, ktorou bola označená trať a tým pádom som sa na chvíľu stal súčasťou značenia trate. Čo sa týka značenia, tak to moc hodnotiť nemôžem, keďže som domáci a celú trať poznám naspamäť. Z Babkova nasledovalo stúpanie cez krásne na modro rozkvitnuté pole a nasledujúcim zjazdom sme sa znova dostali na začiatok stúpania do sedla Patúch, tentoraz ale z opačnej strany. V tomto stúpaní som sa dostal do dobrého tempa a začal som doťahovať borcov predo mnou. Tesne pred koncom stúpania som trošku zašpurtoval, aby som sa dostal pred nich a mal voľnú cestu do nasledujúceho pekného zjazdu do Zbyňova. V zjazde som ale ostal trošku sklamaný, pretože ho označili trošku inak, ako ho zvyknem jazdiť ja a najkrajšie pasáže vynechali. Nejaké pekné vychytávky čo sa trate týka organizátorom rád ukážem " title="

Zo Zbyňova do Jasenového nasledoval presun po asfalte, ktorý ale výrazne znepríjemnil dosť čerstvý vietor, ktorý začal pofukovať. V týchto chvíľach ma začal chytať hlad. Našťastie k ďalšej občerstvovačke to bolo už len cez kopec. V Malej Čiernej som si dal teda pauzu na doplnenie energie. Prestávka priniesla svoje ovocie a nasledujúce kilometre sa mi šli parádne. Napojili sme sa na strednú trať a postupne sa začali objavovať bajkeri z chvosta krátkej a neskôr aj strednej trate. Keďže mi prestávka na občerstvovačke pomohla, doprial som si ďalšiu aj vo Vrchteplej. Dal som si „chutný“ osolený banán a na cestu som si zobral horalku (obal som samozrejme, ako sa patrí odložil do vrecka). Ani som sa nenazdal a bol som znova v Súľove v priestore štartu. Po krátkom presune po asfalte prišla moja „obľúbená“ pasáž, ktorou je stúpanie do sedla Javor. Stúpanie vyvrcholí tlačením, či nesením bicykla a práve v týchto miestach sú nachystaní škodoradostní fotografi, aby zvečnili utrápené tváre zmorených bajkerov. Po zjazde do Hrabového som si doprial tretiu a vlastne aj poslednú zastávku na občerstvovačke. Vo vaku mi ostalo ešte dosť ionťáku, takže ďalšie dopĺňanie bolo zbytočné. Zjedol som jeden z dvoch gélov, ktoré som si zobral so sebou a vydal som sa v ústrety zvyšným kilometrom.


Po zdolaní dvoch kratších stúpaní som sa dostal do Hričovského Podhradia, kde začínalo najťažšie stúpanie dňa na Rôsoviny. Tento kopec dôverne poznám, ako vlastne skoro celú trať. Predo mnou sa objavil zástup bajkerov zo strednej trate. Drvivá väčšina ale toto stúpanie poňala dosť turisticky a povedľa bicykla sa špacírovali smerom nahor. Po tomto stúpaní a krátkom zjazde nasledoval bonus pre štartujúcich na dlhej trati a to zjazd do Paštinej Závady. Podľa mňa to bolo čisté MTB, zjazd v rokline potoka, kamene, technické pasáže, kopec lístia, povedal by som dokonca, že paráda, keby tam nebolo toľko blata. Tu ma dotiahol bajker spoza rieky Moravy, avšak plynule hovoriaci po slovensky. Poprosil som ho, aby mi z vaku vytiahol posledný energy gél, ktorý ma nakopol do posledných dvoch stúpaní na trati. Spolu sme sa dlhým tiahlym stúpaním dostali opäť na začiatok predchádzajúceho zjazdu a pokračovali sme smerom do Lietavskej Závadky, kde prišlo posledné stúpanie po známej kalvárii do sedla Roháč. Dá sa povedať, že v šprintérskom tempe sme si razili cestu smerom nahor. V poslednej zákrute stúpania som kolegu striasol a posledným pekným zjazdom som dorazil do cieľa. Výsledný čas len niečo málo cez 4 a pol hodiny ma veľmi prekvapil, keďže som čakal, že na trati budem určite cez 5 hodín.


V cieli bolo rušno. Drvivá väčšina pretekárov to už mala za sebou. Hneď som sa vybral k vapkám, aby som zmyl z bajku blato zo zjazdu do Paštinej Závady. Obišlo sa to bez čakania. Potom nasledovala očista samého seba. Sprchy sú v Súľove parádne a teplá voda je garantovaná aj pre posledného pretekára čo dôjde do cieľa. V školskej jedálni sme sa veľmi kultúrne najedli a neostávalo nám už nič iné než počkať na vyhlásenie výsledkov a tombolu. Toto sa dosť natiahlo, ale zase mi to až tak nevadilo, keďže sme mali aspoň dostatok času na vyrozprávanie si zážitkov z maratónu. Celkovo hodnotím maratón na jednotku s hviezdičkou. Pre mňa je Súľovský maratón s náskokom jednotka na Slovensku a budúci rok som tu samozrejme znova.