Karpatské skrátené XC-čko alias Karpatský MTB maratón

Tento rok nám v Kuchyni na Záhorí „upiekli“ nový horský maratón. Začlenili ho do novovzniknutej série, tzv. Župného pohára (http://www.nabicyklidetom.sk/). Preteky boli jeho 3. dostaveníčkom – po Svätojurskom maratóne a Račianskej časovke, nasleduje len Greenbike tour. Vývoj počasia nesľuboval prašný zábal, no ani blatový.

Každopádne som si radšej zobral zimáka. " title=" Ale to aj kvôli lenivosti umývať bike na zajtrajšie preteky. Jo a aby som nezabudol, maratón bol súčasťou Bike Jam festivalu horskej cyklistiky. Ten začal v piatok vyraďovacím XC-čkom a v nedeľu by mal pokračovať triatlonom. Do toho rôzny kultúrny program. To len tak na okraj.

Tento raz som prišiel načas. Zázemie pri miestnom DK bolo fajn, záchody mali pekné (no, po pretekoch už také pekné neboli...), prezentácia v priebehu 17 s (to ale závisí od počtu ľudí, že áno). Slnko sľubovalo akurátne teplé počasie, vetrík bol studenší, osviežujúci. Štart dlhej trasy bol naplánovaný na 10. hodinu (krátka 30 min po nás). Toš v klídku 9:56 od auta.


Keďže dnes som mal „vysoké“ ambície, postavil som sa dozadu, veľmi dozadu. Pri tej 40-tke ľudí som nedovidel na čelo. " title=" Padol výstrel a hŕŕ vpred! Ani som sa nesnažil ťahať chvíľu s predkom a šiel si svoje tempo – keď som mal chuť, pridal som, keď nie, zvesil som nohy. Vďaka tejto stratégii som sa neunavil a asi tak budem jazdiť častejšie. " title=" V podstate nás čakalo 12-kilometrové stúpanie a 8 km opačným smerom. Najprv krátky úsek po lesnej ceste s občasnou mlákou, potom nejakých 5-7 km asfaltky a záver opäť po lesnej ceste. V tomto stúpaní som sa ocitol v „území nikoho“, teda predo mnou a ani za mnou nikto. Ako som pred pretekmi nadával na toto stúpanie, tak sa mi v ňom šlo celkom dobre. Najlepšie na tom bolo, že keď človek prišiel na vrchol, čakal ho už len „zjazd“. Teda najprv južný obchvat Skalnatej, odkiaľ bol pekný výhľad. Pod sedlom Javorina sa nachádzala občerstvovačka. Honosný to názov... Bol tam akýsi stolík, zo 7-8 kelímkov s ionťákom a nejaké banány. Mne bolo jedno, čo tam mali, viezol som si 2 trištvrťky s čajom. Ale viem si predstaviť rôzne vyberané nadávky od pretekárov. Za mňa najslabší článok podujatia a prakticky jediný mínus. Lepšia bola pri prejazde cieľom (horalky + sušené ovocie, aspoň z počutia tak viem). Od nej sa bolo treba prehupnúť cez brdok do sedla a následne na severnú stranu hrebeňa. V tomto stúpaní som dobehol 2. skupinku (Matúš, Peťo, Maťo). Alebo skôr ani dobehli mňa spredu (čítaj spomalili).


Na zvážnici začalo trošku viac „hnedého snehu“, nejaká tá mláčka a horský potôčik. " title=" Príjemné osvieženie. Tu sa tomu dalo celkom nakladať, v zákrutách to parádne šmýkalo, zjazdené a natlakované Crossmarky pekne ustreľovali, ale šlo to korigovať. Akurát som si ruky necítil (obdivujem Jara Buchtíka, ako jazdí takmer stále na pevnej a véčkach). Prvé kolečko padlo, teraz bolo treba nájsť pozitívum a nemyslieť štýlom „ešte to musím 2x“. Niečo na spôsob „teraz poznám stopu, tak si zjazdy užijem ešte viac“. Začalo stúpanie, zozadu som začul od Maťa „počkaj nás“, ale ja som vedel svoje... Na asfaltke sme šli pekne ako na nejakom výlete, traja rozťahaní vedľa seba na šírku cesty. " title=" Postupne však chlapci nechceli spomaľovať, čo sa nezhodovalo s mojou predstavou rozjazdenia. Kopec sa dvíhal, pohľad na Garmin hlásil klesanie kadencie pod 95 otáčok, zo 44-32 už nebolo kam zhodiť, tak tam putovala malá a nech si súperi idú. Aj tak sa ďaleko nedostanú, ešte nie je ani polovica pretekov. " title=" Postupne sa začali trúsiť v okolí hrebeňa poslední pretekári z krátkej.


V sedle Javorina sme už opäť boli štvoricou (resp. trojicou – Peťo niekde zaostal). Zvážnica bola pekne rozjazdená, blatko pribudlo, teda „rozpínalo sa“. V zjazde som si spomenul na Fatru a v nájazde do posledného kola sme boli len dvaja. Zapískal som pískatkom a hop cez merače času. Matúša som nechal ísť a motkal sa hore, na tunajšie pomery, dlhým stúpaním. Ku jeho koncu som sa pohrával s myšlienkou vyprdnúť sa na to, no jedno s druhým, prišiel zrazu aj Maťo, ktorý je zatiaľ v Župnom pohári predo mnou, takže som teda išiel ďalej v doterajšom tempe... Krátkych pribúdalo, no vzhľadom na celkom nízku účasť nebol problém predbiehať. Na obchvate Skalnatej sa spustil krátky dážď, nejaké hromy-blesky. Pohoda. Následne na to, niekde za sedlom Javorina, to prišlo – prudká prietrž, pri ktorej som si oživil spomienky na Dubnicu 2010. " title=" Cez okuliare bolo vidieť štýlom „niečo tam je, či...?“ Vďaka lejaku, podmáčanému podkladu a vidine cieľa som tam cvakol nejaké kvalty a preč od Maťa. Na asfalte by som bol bez šance. Šutre sa zdatne šmýkali, nejako som ich preletel, keďže som ich ani poriadne nevidel, potom cez podmáčanú lúku a na záverečný asfalt. Tam som vymietol okraj s mlákou, aby som trochu umyl seba a bike a už len do cieľa. Pršať prestalo. Po dojazde som, ako obvykle, netušil, koľký som skončil. Len niekto zahlásil, vraj som 4. Haha...


Ľutoval som tých, ktorí musia byť ešte na trati. Rýchle zhodnotenie jazdy – kvalitný tréning, trať nad očakávania super (očakávania boli na úrovni Vlko-Hronu), vidlicu sa mi podarilo dať skoro do polovice zdvihu a okrem chrumkania v reťazi, pomalého vracania sa prednej brzdy, bol bike v tip-top stave. S hnedo-šedou metalízou.


Napadla mi teraz 2. (a posledná) pripomienka – 1 wapka je málo. Stáli sme tam dobre dlho (prebehlo vyhlásenie a tombola – ani neviem, kedy " title=" ) a do toho prišli dva kratšie dáždiky. Po umytí biku som sa šiel pozrieť, čo prichystali tety kuchárky v miestnej škole (škôlke?). VYNIKAJÚCE špagety s mäsovou omáčkou a syrom – mal som 3x. O rok prídem rád znova, snáď aj účasť bude silnejšia. Možno by som ešte trochu zapracoval na zakončení, kedy síce vyhlásenie a tombola nenaťahovali, no dovolím si tvrdiť, že polovica účastníkov ani netušila, čo sa deje. Kým ich ostatní neupozornili...