Finančné centrum maratón Udiča

Na maratóne v Udiči som ešte nebol, no z rozprávania iných som sa naň tešil – sľubovali veľa singlov a celkovo taký správny bikerský zážitok. No biker mieni, počasie mení. Tak to dopadlo aj tento raz. Organizátori sa snažili propagovať „suchú“ trať, no neviem, či im to niekto uveril... Ja som to poňal tak, že aspoň konečne otestujem Scylly v blate a budem nútení spraviť rozborku-zborku, ktorá bola naposledy po Fatranskom.

Už príjazd do zázemia pretekov nevyzeral vábne. Regulovčík posielal na parkovisko na rozbahnenú poľňačku. Keby bola širšia, pekne by sa dalo pošmýkať. :P" title=":P Rýchlo som sa presunul do stanu na prezentáciu, lebo podľa propozícií mal byť do 9:00 (pre dlhú), pričom som meškal nejakých 10 min (trochu som si cestou zašiel). Stálo tam cca 15 ľudí, čakanie nebolo dlhé. Vyfasoval som fajn číslo – 112. V igelitke klasika – pumpička, nejaký gel „alebo čo“, zaberače miesta v koši (čítaj letáky od sponzorov) a čip. Počas skladania biku trochu pohrozilo počasie, začalo popŕchať. Ale len pokým Kostel nevytiahol pláštenku. Potom bolo fajn. Mokro všade naokolo ma odradilo od nejakého rozjazdenia, nech vydrží bike čo najdlhšie čistý. Alebo nech je čistý na štarte. Kúsok pred 10. hodinou sa začala zoraďovať približne 100-vka pretekárok a pretekárov na štart dlhej trate. Podľa propozícií jemne pod 60 km a 1500 výškových. Pakateľ...


Dostali sme aj „posledné pomazanie“ od (miestneho?) duchovného. V nedeľu nemusíme do kostola, jou-jou! Následne na to sme mohli odštartovať. Najprv za závadzacím vozidlom cez obec. Pomaly sa teda nešlo... Po odpojení nastal „ostrý“ štart. Ale aj podľa mňa dosť veľký problém s riešením trate. Na asfalte boli šípky doľava aj doprava, pričom pravá cesta bola značená aj stužkami. Vybral som sa teda tade. Podklad tam tvorili mokré kamene, ťažšie sa zdolávali, hrozil problém, že ten pred tebou spraví chybu a jazda bude prerušená. Niektorí šli vľavo, pričom tam bola asfaltka dlhšie a tým pádom to bolo aj rýchlejšie. Dosť nespravodlivé! Stúpanie pokračovalo po rozmočenej lúke, stopu bolo treba voliť raz tu, raz tam. Prípadne potlačiť. Tu sa štartovné pole už úplne natiahlo. Pozitívom bolo aspoň to, že som videl aj tých spredu. Naposledy (cieľ nepočítam). Čochvíľa začali aj sľúbené single. Jemne čvachtavé, pekne sa krútiace, občas nejaký koreň – radosť jazdiť. Za sucha alebo s lepším plášťom vpredu paráda. Na začiatku som tam ešte šiel rýchlejšie, ako iní v „mojej“ skupine, no pri prejazde jednej križovatky som vletel do blata, predok to neustál, ja tiež nie a pekne k zemi. Hneď ma 5-ti obehli, musel som aj pokrivené rajdy rovnať. Od tohto momentu som mal akýsi „blok“ a bál sa šmyku. Tak pekne pomaličky... V Nimnici už boli ďalší traja predo mnou. No prišlo krátke stúpaníčko a stratu som dobehol. Potom sme sa nejako dostali do Viesky-Bezdedova. Neviem, ako vyzerala trať minulý rok, keď bolo sucho, no tento bola vraj kvôli dažďom zmenená – pridali asfalt. No a tu začal.


Nekonečné, pozvoľné asfaltové stúpanie v protivetre. Samozrejme som šiel sám, za mnou medzera a jazdec, predo mnou medzera a jazdec. Nie a nie sťahovať toho Poliaka, aspoň že zozadu sa tiež vzďaľoval... Stúpalo sa prakticky až na občerstvovačku, ktorou „dlhí“ prechádzali 2x, pričom krátka trať sa tu už stáčala do cieľa. Aj tu sa mi šlo dobre, pretekári spredu sa približovali. Hore som niečo vypil a chystal sa ďalej. Vtom prišla pekná prietrž. Lialo statočne. Zjazd po lúke bol dosť zlý, cez okuliare som nevidel dobre, kde sa nachádzajú koľaje a podobná „háveď“. V polovici som teda zastavil, utrel ich trochu a zapol si dres a vestu pod krk. Pohľad na Garmina ma utešil – už som v polovici. ? Dolu v Klieštine som sa vystrel pre zmenu na asfalte. Nejako som zazmätkoval, kedy som chcel odbočiť doprava na most, no v poslednej chvíli som si všimol krížik a šípku rovno. Tak som to prudko strhol a bác! Trochu oškrenín sa vždy hodí. Na ľavej strane... Postupne som toho už začínal mať dosť, keďže v zjazdoch to bolo o držku a výšľapy boli krátke. Celkovo som len strácal. Prepol som si na vzdialenosť a vidím, že mi ostáva už len 20 km. To povzbudilo. Ešte do toho prišiel nejaký hore kopec so šutríkmi a tečúcou vodou, dvaja zase ostali vzadu. Takto som sa celý čas naťahoval s dvomi Poliakmi a jedným Čechom, na začiatku aj s Galaxy tímom. No dnes som ťahal za kratší koniec. Asi najviac sa mi páčil úsek za Dolnou Maríkovou, keď sa zišlo z asfaltu a stúpalo sa lesnou cestou. Škoda, že to nemalo aspoň 5 km... Na jeho konci bol taký „výtlač“, ktorý keď som si videl, zmohol som sa len na „To čo je?!“ Úplná ferrata. " title=" Kúsok za ním začal taký +- hrebeň. A tam to aj začalo. Doteraz bolo mokro, blato, ale čo bolo tam, na to nepoznám slušné slová. Rozjebabrané lesné cesty od lesákov, tony bahna (nie blata) a kaluží. Prekonávanie mi prišlo ako cvičenie ženistov, no bez pontónových mostov...


Hop, skok, potočiť pedálmi, pobehnúť, skok, šmyk, kaluž, šplech, šmyk, skok, beh, šalter namotáva atď. Pozitívom bolo, keď som zazrel Tomáša Suchára. A obehol ho. Hneď som míňal aj kolegu z tímu, ktorý šiel naozaj pekne, no odtrhol šalter a ešte aj dušu sekol. Smola... Ale do cieľa došiel, hoci pešo. Zjazd ku poslednej občerstvovačke bol príliš mazľavý a šmykľavý, tak som ho šiel veľmi pomaly, občas bežal. Tam mi definitívne aj Tomáš ušiel. Od stánku to bolo len cca 10 km. Napil som sa, nejakú vodu vylial na reťaz a šalter a šiel ďalej. Zozadu sa blížil aj Jaro Buchtík. Ešte hore kopec bol fajn, aj následná rovina, hoci som tam lietal, no potom v zjazde to oblo zlé. Jaro ma obehol a posledný kopec bol s takým blatom, ktoré sa mi nabalilo všade, nalepilo sa naň aj kopec trávy a kolesá sa prestali točiť. Bike som ledva zdvihol, tak som zvolil stratégiu „očisti a choď, snáď sa to nestane opäť“. Aspoň som sa tak nešmýkal, nakoľko sa cykel ledva hýbal. ? Dolu, pri Maríkovskom potoku, už bolo počuť zvuky z cieľa. Ale to bolo treba ešte vyjsť severnejšie a kúsok sa vrátiť. Cesta mi tu pripomínala smetisko, blatové smetisko. Nič pekné, dal by som to radšej tým brodom napravo, aspoň by sa biky umyli (no neviem, koľko bolo vody...). Onedlho nato som zazrel cieľovú bránu. Hurá! Jemne vyšliapnuť záverečný hup, aby som 50 m pred cieľom neurval namotávajúci sa prehadzovač a bolo. Ha, kde je tu wapka! Hasičské hadice mali fajn výkon, aj im to šlo pekne od ruky, chlapci vedeli, čo robili. Aspoň najväčšie blato zišlo dolu, aj tak bola nedeľa vyhradená na čistenie. Po umytí stroja som demontoval aspoň misky, vylial vodu zo stredu, reťaz hodil do smetí a uložil Félixa do auta. A šiel som do sprchy ja. Voda tiekla slabším prúdom, bola príjemne „čerstvá“, ale hlavne že som sa umyl. Tretí raz v živote som použil sprchu po pretekoch. Oslava. " title="

Umytý som mohol ísť obzerať, ako to chodí v zákulisí pretekov, teda nejaký ten program v cieli. Najprv som „skontroloval“ jedlo – veľmi dobrý gulášik, prípadne hubové rizoto so šalátom. Vystupovali tu nejaké tanečné skupiny a neviem, kto ešte. Akurát mi veľmi nevoňal výber podmazu – ako na kolotočoch či krčmovej zábave... O to viac som sa tešil do auta. " title=" Nad hlavami nám stále krúžila helikoptéra a aj malý 1-plošník. No to bol len model, na rozdiel od vrtuľníka. Pretekári sa stále trúsili, niektorí bojovali do posledných chvíľ o umiestnenie alebo bežali popri biku. Odtrhnuté prehadzovače boli na programe dňa. Na vyhlásenie ani tombolu som nečakal, lebo domov to boli dobré 3 hodiny a 20:30 začínal sveťák v Mont Sainte Anne. Tak som sa pobral...


Zvlášť chcem pochváliť trať (keď si odmyslím asfaltové náhrady) a celkom presný údaj o kilometráži a prevýšení. Ešte sa mi nestalo, aby som mal rovnako, nebodaj viac, než bolo v propozíciách.

Naopak vytkol by som najmä spomínaný úvod po „ostrom“ štarte a miestami trať vedúcu totálne zničenými cestičkami, kade by som sa ani pešo nevybral. No možno sa inakšie nedá, nepoznám to tam. Lesáci robia svoju „prácu“ poctivo... Celkovo sa mi však trať páčila, veľmi pekná (asfalt, no...).

Nabudúce bude buď sucho, dám lepší plášť dopredu alebo potrénujem techniku, lebo som si mohol zapretekať len smerom nahor.

Fotky z http://www.fcteam.sk/96