Cyklopozitívnych 24 hodín

Dva týždne po Valašskej 24ke sa v Ski centre v Rajeckej Lesnej uskutočnilo posledné podujatie Československého seriálu 24 hodín MTB pod názvom Cyklopozitívnych 24 hodín. Terryho mamutia kosť opäť raz zaúradovala a celý víkend sa na súťažiacich usmievalo horúce letné slnko. Práve horúčava v kombinácii s veľmi náročnou traťou boli zárukou extrémne náročného preteku a to hlavne pre sólistov.

310 nastúpaných metrov na jednom okruhu, dá sa povedať v jednom stúpaní, kvalitne preverilo fyzické a hlavne psychické sily všetkých účastníkov. V mojom prípade som si ale s náročnosťou trate moc hlavu nelámal, keďže sme si na toto podujatie poskladali štvorčlenný mix a tých pár okruhov nebol pre mňa problém odjazdiť.


Chýry o náročnosti trate som počúval už dlhé týždne. Na vlastnej koži som si trať vyskúšal pár dní pred samotnou 24kou, kedy sme si v rámci výjazdu odskočili s partiou do Rajeckej Lesnej. Z trate som bol trochu frustrovaný, keďže po intenzívnych dažďoch boli všade potoky vody a záplava blata. Našťastie horúce počasie posledných pár dní trať dosť vysušilo, no napriek tomu ostalo na trati niekoľko blatistých miest, ktoré dali súťažiacim celkom zabrať. Podľa môjho názoru bola ale trať dosť nudná a absentovali na nej miesta, kde by som sa na bicykli zabával, ako tomu bolo napríklad na Valašskej 24ke kde bola krásna jazdivá technická trať.


Do Rajeckej Lesnej sme dorazil ako inak už v piatok po obede. Z Vladovho „kamióna“ sme vyložili veci a začali sme budovať naše depo. Postupne poprichádzali naši susedia a vytvorili sme silnú partiu v zložení Divina Racing Team, beer inside team, MTB klub Spiš a celé osadenstvo doplnila silná zostava z Bytče. Po vybudovaní depa sme sa vydali do hlavnej budovy na prezentáciu. Našťastie boli pred nami len asi 2 ľudia, takže sme nemuseli moc dlho čakať. Po tom ako sme si splnili všetky povinnosti nasledovalo sociálne utužovanie kolektívu, hydratácia organizmu pri výčape s následnou grilparty a chilli festivalom u Spišiakov. Ostré chilli sme nakoniec ešte šli spláchnuť nejakým pivkom, ale už o 3 ráno prišla záverečná a nepomohlo ani to, že s nami pri stole sedel sám najväčší šéf Terry. Keďže sa nám s bratom nechcelo rozkladať stan, rozložili sme si spacáky pekne pod hviezdami a na čerstvom vzduchu sme si na chvíľku zdriemli.


Ráno nás opäť privítala azúrová obloha a horúce slnko. S pribúdajúcim časom a blížiacim sa poludním teplota pekne stúpala a bolo jasné, že okrem náročného okruhu bude veľkým nepriateľom bajkerov aj horúčava. Pred dvanástou hodinou sme si odložili bajky pred štartový oblúk, vzdialili sme sa niekoľko desiatok metrov a presne na pravé poludnie prišiel štart v štýle Le Mans. Úvodnú bežeckú položku vyhral môj zjavne premotivovaný brat. Ja som v pokoji doklusal k môjmu bicyklu a vo svižnom tempe som začal ukrajovať prvé metre závodu. Zaradil som hrubú, párkrát som šliapol do pedálov a po chvíli som už za sebou nevidel nikoho. Výškové metre odsýpali jedna radosť a po chvíli prišiel zjazd. Zjazd bol rýchly, dokonca by som povedal veľmi rýchly (tachometer mi ukázal max 56 km/h a to som zjazd vôbec nehrotil a šiel viac menej na istotu). Po zhruba pol hodinke som zbadal depo a s miernym náskokom pred zvyškom štartujúcich som predal štafetu ďalej a začal som si užívať voľno v depe. Čo to som pojedol na občerstvovačke, doplnil som tekutiny a vyvalený v tieni v depe na lehátku som čakal kým príde opäť na mňa rad. Takto som si z času na čas vydupal jedno alebo dve kolá, oddýchol som si v depe, odskočil som si na masáž a zrazu sme sa v úplnej pohode ocitli s náskokom jedného kola na prvom mieste.


Spestrenie priniesol večer s prvé nočné kilometre. Nahodil som svetlá a vydal som sa na trať. Na moje veľké prekvapenie som niektoré úseky v noci doslova nespoznával. V blatistých častiach trate som mal cez deň najazdenú ideálnu stopu, ktorá sa mi ale v noci niekde stratila. Zjazd mi nerobil ani za tmy žiaden problém. Jediná komplikácia nastala, keď mi v zjazde v rýchlosti asi 40 km/h zrazu zhaslo svetlo. Okamžite som „dupol“ na brzdy a dúfal, že to prežijem. Našťastie sa to všetko zaobišlo bez následkov, svetlo znova naskočilo a ja som šťastlivo dorazil do depa. Zaujímavým fenoménom bol rozdiel teploty v depe a hore na kopci. V depe bolo len niečo cez 10 stupňov, no hore na kopci fúkal teplý vietor a teplota sa šplhala až niekam k 20tim stupňom. Kvôli tomu som sa nie práve ideálne obliekol a na trati som sa veru dosť potil.


S vychádzajúcim slnkom som sa dostal opäť na trať. Slnko akoby mi dodalo ďalšiu energiu a tieto ranné dve koliečka sa mi šli výborne a čas som mal skoro ako pri mojich prvých kolách. Do konca nám ostávalo už len pár hodín a pred našimi prenasledovateľmi sme mali náskok už viac ako 2 kolá, takže sme už v úplnej pohode a bez stresu dojazdili do záveru. Celkovo náš tím odjazdil 34 kôl čo znamenalo pre nás prvenstvo v štvorčlenných mixoch do 40 rokov. Za seba musím povedať, že 24ka v tímoch sa mi páčila oveľa viac ako sólovka minulý rok a užil som si ju omnoho viac. Na trati som strávil zhruba 7 hodín, počas ktorých som stihol odjazdiť pekných 12 kôl. Zvyšok času som oddychoval v depe pri pivku, dobrom jedle alebo na masáži.


Po mojom poslednom kole som dal trocha do poriadku seba a bajk. Pretrpel som ľadovú vodu v sprchách a nahrubo som odblatil bajk. Po chvíli nasledovalo už klasicky vyhlásenie výsledkov a tombola. Cyklopozitiváci opäť raz urobili kus kvalitnej práce a pripravili pre nás všetkých krásny víkend, za čo im veľmi pekne ďakujem. Budúci rok sa na Cyklopozitívnej 24ke a snáď aj na ostatných podujatiach série vidíme znova.