Senzi okruh na Horale 2011

V sobotu 13. augusta sa uskutočnil už 12.ročník DEMA HORAL ALTO MTB maratónu a 3.ročník 3-dňového HORAL TOUR etapového maratónu. Rovnako ako v minulých ročníkoch, aj tento rok bolo zázemie pretekov vo Svite pod Vysokými Tatrami. Pekné a teplé počasie pred HORALOM sľubovalo suchú trať bez brodenia sa v hlbokom blate a na štart prilákalo takmer 600 pretekárov vrátane dvoch borcov na jednokolkách, ktorí absolvovali 18,5 km trať s prevýšením 760 metrov. Pre nás „klasikov“ organizátor pripravil 4 trate od najdlhšej KREJZI pre skutočných maratóncov po najkratšiu DEJZI pre rodiny s deťmi a začínajúcich cyklistov.

Nakoľko Svit je od môjho bydliska vzdialený len cca 30 minút jazdy autom a štartoval som na 43 kilometrovej SENZI so štartom o 10:00, mohol som sa dosýta vyspať a nabrať sily pred mojím druhým maratónom po dvojročnej pauze. Okolo 8:20 sme vyštartovali a pred 9:00 som už bol vo Svite. Parkovanie bolo riadené mestskou políciu na viacerých menších parkoviskách neďaleko štartu a aj napriek vysokej účasti nebol problém nájsť voľné miesto. Prezentácia bola v útulnej kolibe hneď pri štarte a prebehla bleskovo a bez čakania. V taške som si našiel teplú čiapku, nejakú energiu od Nutrendu, čip, časopis Biker a tradične reklamné prospekty od sponzorov. Nasledovala klasika, pripevniť číslo, čo to zjesť a vypiť a ísť sa rozjazdiť. Po krátkom maturovaní s čipom som nazrel do pokynov a umiestnil som ho na správne miesto. Ok, všetko pripravené, môžem ísť...


Nakoľko je HORAL v medzinárodnej sérii, na štarte sa streli Slováci, Česi, Poliaci, Maďari a neviem kto ešte. Presne o 10:00 sa ozval štartovný výstrel po ktorom som prvý kilometer trate nepočul na ľavé ucho . Začalo sa pekne z ostra, úvod bol po rovinatej štrkovej ceste, nasledovalo jemné tiahle stúpanie, takže sme išli pekne spolu. Až v druhej polovici, keď sa trať začala výraznejšie dvíhať, sa balík roztrhal. Išlo sa mi celkom dobre, nohy ma počúvali, a tak som sa držal s prvými až na vrchol prvého stúpania. Nasledoval zjazd do Lopušnej doliny, v ktorom sa čelo pretekov už úplne potrhalo. Krátky presun po asfaltke a po chvíli sa trať zvrtla opäť do terénu. Nasledoval brod cez potok a strmšie technickejšie stúpanie, v ktorom sme dobehli posledných z LEJZI trate. Na vrchole sa nachádzalo prvé kontrolné stanovište, čipové zariadenie zapípalo a hurá na rýchly štrkový zjazd, ktorý vyústil na asfaltovú cestu. Dobehol ma nejaký Poliak, poprosil ma trochu ionťáka, lebo v prvom zjazde stratil fľašu. Napil sa a ďalej sme šli spolu. Asfaltová cesta nás priviedla do obce Šuňava, v ktorej bol prvý bufet, okolo ktorého sme len tak preleteli a nejaká teta za nami kričala: “ bufééééét...“
My sme ho samozrejme videli, ale nechceli sme strácať čas, všetko potrebné sme mali zo sebou. Za bufetom sa asfaltka zmenila na rýchlu lesnú cestu. Zasa pučíme do kopca, držím sa kolegu ako kliešť. Stretávame hubárov, ktorí stoja pri trati a povzbudzujú. Maratón je pre nich zaujímavejší, ako huby v lese ?. Nasledoval nepríjemný štrkový zjazd s vymytými korytami od dažďov. Prichádzame do obce Vikartovce. Nachádzal sa tam druhý bufet na našej trati, ale ako mám vo zvyku, ani tu nezastavujem. Pokračujme ešte chvíľu po asfaltovej ceste a púšťame sa do ďalšieho kopca na trati. Ale deje sa so mnou niečo zlé. Kolega Poliak sa mi začína pomaly vzďaľovať. Začínam sa trápiť. Do cieľa ešte asi 20 kilometrov, ale čo je horšie, začína ma bolieť chrbát. Nechápem, čo sa so mnou deje a mám chuť to zabaliť. Dám si gél, poriadne sa napijem a dúfam, že to nejako dôjdem. Stúpanie nemá konca. Parťáka vidím už len v diaľke. Čakám, že ma čoskoro niekto predbehne a po chvíli som sa toho aj dočkal. Úplne na vrchole stúpania ma jeden pretekár predbieha. Prechádzame cez ďalšiu čipovú kontrolu a konečne nasleduje zjazd. Po peknom a hlavne rýchlom zjazde po lúke ma regulovčík posiela doľava na rýchlu štrkovú cestu. Tá cesta mi je nejaká povedomá. Trochu som si oddýchol a tak makám, čo to dá. Po chvíli stretávam oproti idúcich pomalších SENZI-stov. Začínam váhať či idem dobre. Vedel som, že sa mám napojiť na cestu, po ktorej som prišiel, ale zdalo sa mi to nejako skoro. Moje pochybnosti vyriešili tabule so šípkami, takže som vedel, že idem správne. Oproti mi šli desiatky pretekárov, miestami to bolo dosť nebezpečné. Pri opätovnom prejazde obce Šuňava som si z bufetu za jazdy zobral ionťák a vydal som sa po už známej asfaltke zo Šuňavy. Nohy sa mi trochu rozbehli, išlo sa mi už celkom dobre. Vedel som, čo má čaká a tak som sa snažil rozložiť si sily tak, aby som si udržal pozíciu až do cieľa. Z cesty som odbočil na ten rýchly štrkový zjazd, teraz som ho však musel vyšliapať. Na jeho konci bola prvá a zároveň tretia čipová kontrola. Píp. Zozjazdoval som do Lopušnej doliny a čakalo ma predposledné stúpanie, v ktorom som zbadal môjho parťáka Poliaka, aj on už mal pravdepodobne dosť, lebo som ho dobiehal. Hore na kopci sme už išli zase spolu. Ešte posedný kopec a budeme v cieli. V poslednom stúpaní bohatom na korene, nás dobehol ešte jeden pretekár a šli sme v trojici. Do posledných metrov sme sa miešali, stále chcel niekto ujsť. Nakoniec som mal najviac síl ja a pomaly som za im začal vzďaľovať. Tesne pred posedným technickým zjazdom som už mal celkom slušný náskok a aj keď nie som dobrý zjazdár, vidina tretieho miesta urobila svoje a do cieľa ma už nedobehli. Posledné 2 kilometre však zo mňa vysali všetku energiu a v cieli som mal naozaj dosť.

Po príchode do cieľa my tachometer ukazoval 44 kilometrov, priemernú rýchlosť som mal tesne nad 20 km/h. Dal som sa trochu dokopy, doplnil energiu, a odobral som sa k sprchám do futbalového štadiónu vzdialeného asi 500 metrov od parkoviska. Sprchy boli prázdne ale oveľa viac som sa potešil teplej vode.
V rámci štartovného sme mali voľný vstup do plavárne, ale nakoľko plávanie nemusím, tak som ju vynechal. Na jedlo som nečakal vôbec, v cieli bolo ešte málo pretekárov. Cestovina sa celkom dala, porcia stačila, len tej omáčky mohlo byť trošku viac. Komu by aj to bolo málo, ďalšie jedlo sa dalo kúpiť v stánkoch s občerstvením. O program sa celý deň starali trialisti, ktorí súťažili na umelých, ale aj prírodných prekážkach. Po vyhlásení výsledkov nasledovala tombola s hodnotnými cenami a po nej kultúrny program, na ktorý som však už nezostal a išiel som domov.

Moje dojmy z tohtoročného HORALA sú viac než dobré. Organizačne je maratón zvládnutý vynikajúco. Výborné značenie trate, množstvo regulovčíkov na trati, dobré umiestnenie štartu/cieľa a k tomu ako bonus ideálne počasie, no čo viac si môžem priať? Ak to okolnosti dovolia, tak o rok som vo Svite určite znova.

PS: Ten malý dres sa mi veľmi páči.