U koňaroch na Šarišskom cyklomaratóne

Absolvovať jeden cyklomaratón je strašne málo. Keďže som sa pre skúšky nezúčastnil domáceho Oravského maratónu, musel som si nájsť nejakú náhradu. Nakoniec mi ostal vo výbere Prešov a mohol som začať prehovárať kamarátov, aby sme si urobili pekné popoludnie. Všetko vybavené a tak som mohol skoro ráno v sobotu 24.9.2011 vyraziť do Prešova na Šarišský cyklomaratón.

Boj začal o 2:00 ráno, keď som vlakom cestoval nie celkom vyspaný. Mal som strašne nabitý program, naplánovaná bola každá minúta soboty, takže som vedel, že ma čaká ťažký deň, prípadne celý víkend. Na štart som došiel skoro ráno asi prvý a tak mám trochu času na povozenie sa po Prešove. Už som začínal mať pochybnosti či som na správnom mieste, čoskoro má začať registrácia a nikoho nikde. Len pred siedmou hodinou ráno sa organizátori začali vybaľovať a registrácia začala asi o polhodinku neskôr. No nič, zaregistrujem sa, najem sa, prezlečiem sa a čakám so šťastnou sedmičkou. Hodina štartu sa blíži a keď sa nad tým zamyslím, vidím strašne málo cyklistov. Ja som zvyknutý o takomto čase na tlačenicu ľudí a cyklistov v oblasti štartu/cieľa. A nato, že počasie je ideálne a prekrásne, čakal som viac pretekárov. Asi koniec sezóny a možno značný nezáujem o takéto podujatie v tomto regióne sa podpísalo pod nízku účasť len 261 pretekárov v porovnaní s akciou Okolo Domaše.


Dievčatá na dlhej trati odštartovali o 8:30 hod a naša mužská kategória sa chystala na štart o 9:00 hod. Boli sťažnosti na slabé značenie trate, hlavne na trase ešte v Prešove. Ja som šiel celý čas v skupinke a domáci vedeli kade a tak statným ukazovali kde bočiť. V tomto mali dievčatá pred nami smolu, tie blúdili. Hneď na začiatku kola bolo prvé väčšie stúpanie, kde sa pelotón roztiahol. Prakticky celá trať bola suchá lesná cesta, či chodník. Bez blata a nejakých ťažkých úsekov. Takže sme svižne stúpali až na teoretický vrchol. Tam sa to položilo a pokračovali sme striedavo hore-dole, teda hlavne dole. Stále som bol v závese nejakých bikerov, takže prvé kolo som neblúdil a šiel som s davom. Po prechode cez improvizovanú lávku ma čaká prvá občerstvovčka pred Ruskými Pekľanmi. Doplním tekutiny a pokračujem ďalej, stále mám dosť energie a sily a preto ma chuť pretekať ešte neopustila. Keď prejdem cez dedinu, čaká ma druhé väčšie stúpanie. Chválim rozmiestnenie občerstvovačiek pred takýmito zlomovými bodmi na okruhu.



Na druhej občerstvovačke v Radaticiach sa zdržím trochu dlhšie, však ako vždy, nejdem na bedňu. Opúšťam zastávku a len pozvoľne zbieram výškové metre po peknej poľnej ceste. Po nejakom čase sa dostávam pred asi najstrmejšie stúpanie na trati, ktoré samozrejme bezbolestne zo sedla úspešne zdolávam. Nasleduje druhý pekný trail. Prvý bol na začiatku po prvom stúpaní ale tento sa mi z nejakého dôvodu viac páčil. Som si ho vyslovene užíval a vychutnával. Stále som však v lese, bez nejakých pekných výhľadov. Až na asi dve lúky, kde sa mi trochu krajina otvorila. V tomto presný opak Oravského maratónu. Ale naspäť k závodu. Ešte naozaj posledný kratučký stupák a blížim sa na koniec prvého kola. Organizátor sľúbil schody na Kalvárii, tak sa na ne teším. Cestou tam sa ide celkom prudkým zjazdom po zradnej, štrkom posypanej ceste na ktorej sa cítim nestabilne. Ustál som to a nasledujú schody. Netuším ako rýchlo tadiaľ išli borci, ale ja som si dal na čas a s istotou som sa dotriasol až k poslednej občerstvovačke na okruhu. Škoda,že som na tom mieste nestretol fotografa, vlastne stretol som asi len jedného v druhom kole. Bola by to pekná profilovka...



Čas kola cca 2:20 hod a 45 km mi naznačuje, že môj poobedňajší program budem stíhať LTT (len tak tak). Dal som sa na ťažký boj, tak dobojujem dokonca, nech to stojí čo to stojí. A tak sa plný elánu púšťam do druhého kola. Samozrejme druhé kolo idem o niečo pomalšie. To je normálne, ale to zisťujem, len keď sa pozerám na čas a priemernú rýchlosť, inak dupem do pedálov úplne bez nejakých problémov, či kŕčov. Zdolávam známe zákruty už po druhý krát, len stým rozdielom, že prakticky sám. Zisťujem, že značenie bolo všelijaké, len nie dostatočné, pár krát som bol na pochybách ale čo to som si ešte z prvého kola pamätal. Len raz som nestihol odbočiť doprava, našťastie som si to všimol hneď. Prechádzam cez známe občerstvovačky kde sa zdržiavam rovnaký čas ako v prvom kole. Zdolal som posledný krátky stupák pred Kalváriou, keď mi volá kamarát, že kde som a či stíham prísť o 15:00 do Kapušian. Vravím, že som už pred cieľom a všetko bude OK. Nebolo, nevedel som, že na nás organizátori nachystali drncačku okolo Torysy. Tam som si prvý krát počas pretekov poriadne ponadával, inak som nevedel vyjadriť svoj hnev. Však som sa zamotal to tej trávy, skoro okúpal v Toryse a brodil pieskovou dunou pod mostom " title="

Do cieľa som došiel až po piatich hodinách a v nohách som mal 91 km. Oficiálne sa uvádzalo 80 km a predpokladal som, že to stíham tak do 4:00 až 4:30 hod prejsť. Nemám čas nazvyš, tak lístky na obed a nápoj sa pokúšam predať. Neúspešne, tak ich strkám zadarmo nejakému cyklistovi do ruky a utekám si rýchlo prebrať izbu. Po maratóne ma čakal ešte jeden boj. Musel som dobehnúť na stanicu aby som stihol do 15:00 autobus či vlak do Kapušian. Takže tombolu a ďalší program som vynechal, čo však nikdy nerobím. Preto tento program neviem zhodnotiť. Ale celkovo bol tento maratón na slabšej organizačnej úrovni ako som sa stretol na Fatrane alebo Orave. Keď som sa pýtal, že či si môžem niekde odložiť veci, tak vyzerali, že s takouto úschovou ani nepočítali. Trať bola horšie značená a som sklamaný, že neboli fotografi. Stretol som asi len dvoch, jedného v druhom kole a jednu pani na vrchole Kalvárie v prvom, lenže si myslím, že ona fotila len pre seba. Potom rozdiel dĺžky trate 80 km a 91 km, tu ale netvrdím, že moje meranie je na 100% presné, ak by ale bolo, tak rozdiel 11 km je dosť veľký. Trať pochválim bola rýchla a veľmi jazdivá. Ak by som sa mal vrátiť, tak asi len kvôli trati, samotná akcia ma veľmi neoslovila.


Môj výlet pokračoval výstupom na Kapušanský hrad s kamarátmi. Na druhý deň už sám a na biku smer Šarišský hrad a Čierne nad Topľou, kde som sa ešte povozil s kamarátom po okolí, kým mi išiel vlak späť na intrák. V sobotu som závode najazdil 90 km a v nedeľu nezávodne tiež 90km bez poriadneho spánku. Napriek tomu tento môj celý výlet hodnotím veľmi pozitívne a na víkend strávený na východe budem ešte dlho spomínať.