Na dvoch kolesách do Chorvátska

Rád by som Vám rozpovedal o mojej životnej ceste. O tom, ako som sa ako 19 ročný vybral sám do chorvátska na bicykli bez batožiny. Mám odtiaľ veľa zážitkov, o ktoré sa chcem s Vami podeliť. Fotky, ktoré tu uverejňujem, nie sú z tejto cesty. Slúžia len ako ilustračné fotografie, mám ich z francúzska, kde sme už boli väčšia partia. Originálne fotografie som stratil pri reklamácii notebooku, čo je večná škoda.

Plánovanie výletu.
Tento výlet som neplánoval dlho. Okolo 28. júla 2010 mi brat povedal, že ide na Makarskú na dovolenku. Pozreli sme spolu koľko je to kilometrov a zo srandy som sa ho spýtal, či by ma zobral domov odtiaľ na aute. Usmial sa a povedal, že áno.
Piatok 2.7. som si približne pozrel, koľko denne by som musel urobiť, aby som za štyri dni prišiel na Makarskú. Nebolo to tak zlé, ale stále som si nebol istý, či si trúfam.
Na nedeľu 4.7.2010 si pamätá celá moja rodina. Ako sme sedeli pri spoločnom obede vonku na terase za domom. Hneď po obede som nadhodil tému Makarskej, no otec ma hneď zahriakol. Tak sme dlho všetci spolu len rozprávali. Okolo 16:00 som sa nečakane spýtal: „Môžem teda ísť?“ na čo mi otec povedal: „Tak choď!“. Mamička len vypleštila oči.
Mal som dokopy 15 hodín na balenie, rezervovanie ubytovania, vytlačenie máp, kontrolu bicykla. Na prespanie som si rýchlo rezervoval hoteli. Balenie nebol veľký problém, keďže som išiel bez batožiny.
Mapy, ktoré som si narýchlo vytlačil, nemali cesty ani malé dediny, takže som do noci pomocou google earth vypisoval na papier všetky dedinky, cez ktoré som mal prejsť. Išiel som spať večer o 0:00.


5.7.2010 - Deň č. 1
Vstávalo sa mi ťažko, lebo som v noci nemohol spať. Obliekol som sa a napratal všetky veci do dvoch dresov. Bral som si: mapy, dve duše, pumpu, náradie, pršiplášť, jedny trenky, svetlá, doklady, 30 EURO, platobnú kartu, rezervácie hotelov, telefón a mp3ku. Rozlúčil som sa s našimi, ocko mal zo strachu o mňa horúčku.
Vyrážal som ráno o 7:00. Neskôr som od suseda zistil, že si dal ráno budík, aby ma videl, či naozaj odchádzam, lebo mi neveril. Počasie bolo krásne, svietilo slniečko, bolo dosť teplo. Aj preto som bol rád, že som si dal pod prilbu šatku, ktorá ma chránila pred teplom. Išiel som na Sereď a Galantu, sem-tam som trošku zablúdil, ale nikdy nie veľa. Radšej som sa často pýtal na cestu.
Po 70 kilometroch cesty som si uvedomil, že som si doma zabudol euro kartičku poistenca. Zvažoval som, či sa mám vrátiť, alebo či zavolať našim, nech mi ju privezú. Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem ďalej, pretože by som stratil veľa času, keby sa vraciam, a vystrašil by som našich, keby im volám. Nechal som tomu teda voľný priebeh. Dodnes rád hovorím, že sa mi nemohlo nič stať, pretože som nemal kartičku poistenca.
Prvých 100 kilometrov som spravil s priemerkou okolo 33 km/h, ale stále mi fúkal vietor do chrbta. Prechod cez hranice do Maďarska bol zvláštny na pocity. Len tak na bicykli prebehnúť do inej krajiny. Asi 500 metrov za hranicami som našiel zmenáreň, takú maličkú búdku pri stavbe. Spýtal som sa, či sa dá platiť v Maďarsku eurami, a odpoveď bola „nie“. Ale keďže som mal iba 30 euro, nechcel som zamieňať peniaze, lebo na druhej strane, „hufnágle“ by mi v Chorvátsku boli zbytočné. A tak som sa aj napriek protestom pani zmenárky vybral s eurami na Maďarské cesty.
Ďalší problém však nastal okamžite. Ako som vyšiel na cestu, zbadal som značku: „Zákaz vjazdu traktorom, konským záprahom a bicyklom“. Po dlhšom zvažovaní som sa rozhodol pokračovať touto cestou, aby som neblúdil, a dúfal som, že nestretnem policajtov.
Keď som prišiel do Gy?ru, nastalo pre mňa prvé väčšie blúdenie. Chcel som zísť z cesty, kde som vlastne na bicykli ísť nemohol, a nájsť nejakú inú cestu do Csorny, nasledujúceho mesta. Hľadal som asi 30 minút, aj som volal domov, čo mám robiť. Nakoniec mi jeden pán cestu poradil, ale tá sa opäť napojila na cestu pre autá, a nie pre bicykle. Tak som si povedal, risk je zisk, strácať čas nemôžem, a vyrazil som. O pár sto metrov ďalej išli oproti policajti, videli ma, a nevrátili, tak ma to posmelilo, a už som po tejto ceste išiel stále.
Najesť som sa zastavil v Enese. Dal som si omeletu s cibuľou a chlebom. Chutilo to dobre, aj keď v tom teple to bolo také zvláštne. Celý prvý deň bola teplota okolo 33 stupňov. Nevýhoda, ktorej som sa stále bál, teda dva dresy, sa stala výhodou, pretože ma slnko tak nepálilo. Pri platení som sa spýtal na cestu na Szombathely. Išiel som teda dobre, ale pre istotu som sa po ceste často pýtal na smer, hlavne v mestách. Niekedy mi ľudia s úsmevom kývali, keď ma videli.
Dorozumieť sa angličtinou nebol problém, našťastie ani z mojej strany.
Asi 20 km pred Szombathely som narazil na problém. Odstávka cesty a obchádzka. Išiel som teda na obchádzku, ale viedla na diaľnicu. Tak som po pár minútovom zvažovaní išiel na nadjazd, inštinktívne som odbočil, až som sa dostal na tu uzavretú cestu. Úspešne som docestoval až do Szombathely. Najprv som hľadal hotel na predmestí, až potom som zistil, že do mesta je to ešte nejaký kilometer. Prišiel som do Szombathely, a na prvej veľkej križovatke som sa spýtal po anglicky na ulicu „Rumi út“. Pán hneď po anglicky odpovedal, popýtal sa okoloidúcich, a povedal mi približne cestu.
Prešiel som hneď križovatku na červenú, ale za mnou boli policajti. Tak som rýchlo odbočil ku vlakovému depu, aby som sa im schoval. Našťastie okolo nešli, a tak som už aj zo šťastím našiel Hotel „Il Gallo Nero“. Bola to vlastne reštaurácia s ubytovňou. Po anglicky recepčný nevedel, hovoril nemecky, ale dohodli sme sa. Rezerváciu mali zabookovanú, tak som bol spokojný, že to fungovalo. Ešte ma však trápilo platenie kartou. Ukázal som im moju platobnú kartu, a povedali, že to funguje. Tým pádom boli moje starosti s platením vybavené. Išli ma ubytovať, tak sme prešli dvorom k ubytovni, dvojposchodovej budove. Za budovou mi ukázal stojan, a povedal, že tam si môžem odložiť bicykel. Keď však zistil, že nemám zámok, zobral mi bicykel, vrátili sme sa do reštaurácie, a uložili ho do práčovne, čo ma potešilo.
Potom mi ukázal izbu. Mal som číslo 16 na prízemí. Bola tam manželská posteľ, kreslo, biblia v angličtine, televízia, klíma, minibar a kúpeľňa so sprchovým kútom. Luxus. Za tých 30 EURO, čo to malo cenu na internete, som to nečakal.
Hneď som skočil do sprchy a pustil na seba ľadovú vodu. Bolela ma hlava, asi mi začínal úpal, a nohy som mal od slnka úplne fialové. Stál som v sprche asi 20 minút. Povedal som si, že si ľahnem, až keď budem mať všetko porobené, a tak som si vypral gate a ponožky. Potom som zapol klímu, telku, a otvoril minibar. Bolo v ňom: dve pivá, dve minerálky, kola, pomarančová malinovka, dva džúsy a dve čokoládky. Na stole bolo slané a dva poháre. Zobral som si do postele pivo, a pozeral som telku. Potom som vypil kolu, malinovku, jednu minerálku a zjedol slané. Vtedy mi ale napadlo, či to náhodou nebudem musieť platiť, aj keď minibar mal byť v cene. Na stole bol cenník. Tak som prestal piť nápoje z minibaru, a začal som piť čistú vodu z točky.
Keď som zastieral, bolo zamračené. Na večeru som nemal chuť, a tak som si išiel ľahnúť. V posteli som sa učil dediny, ktorými som mal prejsť nasledujúci deň, ktoré som mal napísané na papieriku. K posteli som si dal pohár s vodou, pretože ma stále bolela hlava. Pred spaním som počúval Nedvědov a do mobilu som si v skratke napísal, čo som tento deň zažil.
V noci som sa pár krát zobudil a musel som sa napiť.

Najazdené kilometre............209,73
Čistý čas na bicykli..............7:15:40
Priemerná rýchlosť...............28,8
Maximálna rýchlosť.............42,4


6.7.2010 - Deň č. 2
Vstával som o 7:00, aby som o 8:00 vyrazil. Ráno bolo dosť zamračené. Obliekol som sa, všetko som si pobalil, a išiel som na raňajky pripravený na cestu. Recepčná bola iná, vedela iba po taliansky, ale dohovorili sme sa. Raňajky boli švédske stoly, dosť plné, dalo sa vyberať. S platením nebol problém, minibar som neplatil. Od recepčnej som aj vyfasoval mapku, kde mi naznačila, ako sa dostanem správnym smerom zo Szombathely. Keď som vyrážal z hotela, recepčná mi kývala. Stihol som vyraziť pred 8:00.
Bolo chladno, ale na moje boľavé svaly to bolo dosť príjemné. Bolel ma aj zadok, ale dalo sa to vydržať. Nemal som tempo ako prvý deň, ale o to viac som si to vychutnával. Tie kopce sa v tom chlade šliapali oveľa jednoduchšie. Chvíľami prskalo, ale nebolo to na pršiplášť. Po Slovinské hranice som blúdil. Nesedeli mi dediny v rozpise, nakoniec som ich vynechal päť.
Asi 20 km pred hranicami ma zastavili cestári, bola tam kolóna aut. Opravovali cestu, a preto púšťali raz jednu, raz druhú stranu. Zatiaľ som sa ich spýtal, či idem dobre na Zalalövö a Lendavu. Povedali, že áno, tak som sa upokojil. Dediny mi sedeli až v dedine Zalabaksa. Stále som prechádzal cez úseky, ktoré sa práve upravovali, a tak som dosť postával. V Zalalövö som sa opäť spýtal, či idem dobre na Lendavu, a potvrdili mi to.
A prišiel som do Redicsu. Prešiel som ďalšie hranice, super pocit. Hneď na pumpe som zavolal domov, a kúpil som si sušené marhule, ktoré mi neskôr tak trochu zachránili život. Keď som doplnil aj zásoby tekutinami nestea, vydal som sa na cestu po Slovinsku, ktorá mala mať len pár km.
Keď som však uvidel prvú dedinu, cesta sa zmenila na cestu pre motorové vozidlá, a tak som musel zatočiť do dediny. A tam nastalo moje blúdenie. Aj som sa pýtal na cestu, no stále som nemal pocit, že idem dobre. Asi po 10 km cesty po Slovinsku som sa v jednej dedinke spýtal pani v predzáhradke, či idem dobre na Chorvátsko. Povedala, že idem späť do Maďarska, a naviedla ma na správnu cestu. Tam som sa ešte spýtal zváračov, a už som bol pri hraniciach. Na Slovinskej strane mi skontrolovali doklady, na chorvátskych sa na mňa pani usmiala a povedala: „Môžeš“. Ja som zmetením a šťastím povedal: „Danke“, a vošiel som do Chorvátska.
V prvej dedine som si dal nealko pivo, Karlovačko, sadol som si a hodinku som relaxoval, keďže som mal čas. Užíval som si to, že som v Chorvátsku, aj keď som vedel, že ešte ma čaká väčšia polovica cesty. Bolo to skvelé. Od Redicsu bolo pekne, svietilo slniečko. Cesta bola aj ďalej fajn, tak som bol spokojný. Až asi 20 kilometrov pred Záhrebom začalo prskať, a nakoniec sa rozpršalo, až som si musel obliecť pršiplášť. Keď som konečne dorazil do Záhrebu, bol som okrem hrude a chrbta komplet mokrý. Spýtal som sa na prvej križovatke na „Remetinecka road“, ale nikto mi nevedel povedať, tak som išiel intuitívne nejakým smerom, až som prišiel k diaľnici. Tam som sa spýtal na pumpe, nech mi poradia. Pán vedel celkom slušne po anglicky, povedal mi že je to 10 kilometrov ďalej, a že mi odporúča ísť po diaľnici. Keď som mu povedal, že tam majú bicykle zákaz vjazdu, povedal že to vie, ale že je to jednoduchšie, ako ísť cez mesto, lebo môžem zablúdiť.
Nepresviedčal ma, a ja som sa vrátil trošku naspäť, a odbočil som do mesta tým smerom, ktorým mi ukázal. Medzitým som volal domov, aby vedeli, že som v Záhrebe. Ako som volal, zrazu som zbadal koľaje, a dievča, ako cez ne prechádzalo. Povedal som si, že koľaje asi pôjdu okolo celého mesta, a tak som išiel cez ne. Bolo to ťažké, preniesť v daždi obutý v tretrách cez koľaje bicykel, ale nič sa mi nestalo. Nasadol som na bicykel a za stáleho pršania som sa vybral po ulici vedúcej popri koľajniciach. Keď som prešiel pár kilometrov, spýtal som sa na „Remetinecka road“. Povedali mi, že nevedia presne, kde také niečo je, ale že asi idem dobrým smerom. Keď som prešiel 10 kilometrov, vošiel som trošku do mesta. Už prestávalo pršať. Zastavil som mladý pár, ktorý mi povedal, že je to 10 kilometrov ďalej tým smerom. Začal som sa smiať, a povedal som im, že to isté mi povedali na pumpe. Uistili ma, že sa nemusím báť, že západ slnka je ďaleko a všetko stihnem.
Spýtal som sa na cestu ešte viackrát, počasie sa postupne vyjasňovalo. Až mi jedna pani povedala, že to je vlastne v Novom Záhrebe, a musím prejsť cez rieku, ktorá bola neďaleko. Medzitým som už skoro úplne uschol. Prišiel som do Nového Záhrebu, kde som hotel hľadal už iba asi 20 minút. Spýtal som sa na cestu ešte jedného pána, ktorý v parku kočíkoval bábo, a on mi povedal, že je to asi 5 minút cesty a že to nemôžem nezbadať. Keď zbadal moju radosť, usmial sa, a popýtal sa odkiaľ a kam idem. Po krátkom rozhovore sme sa rozlúčili.
Nevediac, že už stojím pred hotelom, som sa jedného pána spýtal na „HOTEL I“. On sa usmial a ukázal za mňa. Bola to veľká budova, trojhviezdičkový hotel s krásnou reštauráciou. Aj som sa hanbil tam vstúpiť taký špinavý, ale nemal som na výber. Bicykel som nechal vonku, a spýtal som sa na recepcii, kam by mi ho vedeli uložiť. Pani recepčná bola milá a dala mi bicykel do ich šatne.
Dostal som izbu číslo 412 na 4tom poschodí. Okrem minibaru mala tá izba všetko, čo tá noc predtým, akurát v staršom prevedení. Na recepcii si odo mňa ako zálohu vypýtali občiansky, čo som zabudol, a celú noc som sa bál, že som ho stratil.
Keď som sa ubytoval, osprchoval som sa, ale veci som si nepral, lebo som chcel ísť na večeru. Keď som vchádzal do reštaurácie, všetci sa obzerali, pretože som klopkal tretrami, a išiel som v drese. Ostatní boli v kostýmoch, šatoch, oblekoch. Obsluhoval ma starší pán v obleku s motýlikom. Dal som si vyprážaný syr s hranolkami a tatarkou. Ako predjedlo bola pamacota. Platil som terminálom priamo na stole. Na izbe som potom vypral veci, umyl fľaše od špiny. Keď som si ľahol, v izbe bolo teplo, ale nevedel som riadiť klímu, keďže bola v kelvinoch. V noci som sa zobudil na horko, a tak som vyšiel na balkón, kde som asi pol hodinu bol a obdivoval som nočný Záhreb. Keď som v noci videl, aké je to veľké mesto, ďakoval som, že som ten hotel hľadal iba 3 hodiny. Mal som šťastie, že som ho bez mapky našiel.

Najazdené kilometre............187,16 bez cesty po Záhrebe
Čistý čas na bicykli................6:57:52
Priemerná rýchlosť...............26,8
Maximálna rýchlosť..............56,2


7.7.2010 - Deň č. 3
Dnes som vstával o hodinu neskôr, keďže som vedel, že mám kratšiu etapu. Chcel som sa vyspať, a preto som mal budík o 8:00 a vyrážal som okolo 9:00. Raňajky boli v tej istej reštaurácii, kde som večeral. Boli to švédske stoly, aj teplé aj studené jedlo, mnohoraké džúsy. Trošku som sa najedol, dal som si párok, sezamovú žemľu a nejaké syry, pochutil som si. Pri platení v hoteli som sa na 20 minút zarozprával s recepčnou. Cestou z raňajok do izby som sa totižto spýtal, či tam mám občiansky. Usmiala sa a povedala že áno. Keď som sa vrátil pobalený platiť povedala, že si nemohla nevšimnúť národnosť, že či som naozaj zo Slovenska. Potom sa začala pýtať na moju celú cestu, odkiaľ, kam a za koľko dní docestujem do cieľa. Tiež ako dlho som sa chystal. Keď som jej to porozprával, vrátane toho, že som sa chystal jeden deň povedala, že o takých ľuďoch ako ja čítala, ale nikdy sa s takým nestretla. Bolo to príjemné a dosť ma to nabudilo. Nakoniec mi na papiere nakreslila cestu zo Záhrebu na Pisarovinu, aby som už neblúdil. Našťastie to cez Záhreb už nebolo veľa. Nakreslila ju presne.
Vyrazil som teda, slniečko mi svietilo, bol krásny deň, čakalo ma najmenej kilometrov, niečo okolo 170, a tak som sa príliš neponáhľal, a užíval som si krásu prírody. Aj tak ma dosť boleli nohy a zadok. Na druhej strane som bol rád, že nemám úpal. Prvých 70 kilometrov som dosť blúdil. Chodil som cez dedinky, úzke cesty boli trošku porozbíjané, naokolo boli zamínované polia. Babky v dedinkách mi kývali.
V Skakavci som nevedel, ktorým smerom mam odbočiť, či na Karlovač, alebo naopak. Tak som zastavil jedno auto, aby som sa spýtal na cestu. Ten pán však nevedel ani anglicky, ani chorvátsky, a tak jediné, čo sme si rozumeli, bola téma majstrovstiev sveta vo futbale, pretože spomenul slovo ako „championship“, zdvihol palec, usmial sa, a odišiel. Do Karlovača som ale ísť nemal, a tak som vyrazil opačným smerom. Vyšliapal som desne strmý kopec. Po troch kilometroch som sa zastavil, a spýtal som sa jedného pán, či idem dobre na Vukmaniči. Spýtal sa ma, či hovorím francúzsky, načo som sa usmial, keď som si spomenul na moje schopnosti vo francúzštine, a povedal som že nie. Povedal mi teda po chorvátsky, že musím ísť na Karlovač, a potom odbočiť. Tak som sa teda vrátil naspäť na križovatku, a vybral som sa správnym smerom. Čoskoro som prišiel do Vukmaniči a vedel som, že idem dobre. Asi po 80 kilometroch som sa napojil na hlavnú cestu, kadiaľ už nebolo problém ísť bez blúdenia.
Potreboval som sa najesť, a preto som hľadal nejakú reštiku. Zrazu som zbadal budovu s nápisom Reštaurácia Frankfurt, čo mi prišlo vtipné, tak som tam išiel. Dal som si pizzu Veronicu, syrovú so šunkou. Bolo to dosť mastné. Ešte som si dal k tomu nealko pivo, a nakoniec Red bull. Sedel som vonku v chládku a užíval si oddych. Dlho som však nechcel leňošiť, aby mi nestuhli nohy, a tak som zaplatil a vydal sa na ďalšiu cestu. Začínali kopce, cítil som to na rýchlosti aj v nohách. Ale držal som sa, bol som prekvapený. Niekedy som mal toľko elánu, že som šliapal do kopca rýchlejšie ako po rovine.
Keď som šliapal na Plitvické jezera, bál som sa, lebo tam neboli dobré zábrany. V polke cesty do kopca som zastavil. Stál tam pán z Makarskej, zakecali sme sa, povedal že ide zo Záhrebu do Makarskej, povedal som, že mám rovnakú cestu, ale mne to bude trvať dva dni. Chvíľu sme mlčky vedľa seba sedeli, a pozerali do hôr. Potom sa vybral preč, a mne pokračovalo ťažké stúpanie, ktoré však bolo dosť v chládku. Chvíľku som videl aj jazerá. Keď som zišiel z hôr, zastavil som sa u ovocinára, kúpil som si nektarinku a banán, hneď som to pri ňom zjedol. Pýtal sa odkiaľ a kam idem, a dosť sa mi čudoval. Kúštik ďalej som si na pumpe kúpil piť, a išiel som ďalej. Asi 30 kilometrov pred cieľom mi volal spolužiak Laco. Keď som mu povedal, že som v Chorvátsku, povedal „oki, drž sa“, a zložil. Za dedinkou Rudanovac som videl české auto. A tak som pri nich zastavil, pozdravil som a spýtal som sa, či idem dobre na Bjelopolje, a ako je to ďaleko. Bola to mladá rodinka, rodičia a dve malé dievčatká vo veku asi 4 a 6 rokov. Začudovali sa že počujú slovenčinu, ale povedali mi, že oni idú z toho smeru, že idem dobre, a je to 10 kilometrov dole kopcom. A hneď na to sa pán spýtal: „Takhle nejedete ze Slovenska, že ne?“
Keď som mu povedal že áno, boli dosť prekvapení, povedali deťom, že si zo mňa majú brať príklad. Pýtali sa, či sú vodiči ohľaduplní, a trošku sme pokecali o nekvalitných cestách bez krajníc. Rozlúčili sme sa s úsmevom a slovami: šťastnú cestu.
Moju tohto dňovú ubytovňu som našiel, ale nebol som si istý, či som správne. S prvými dvoma hotelmi sa to nedalo porovnávať. Nakoniec to bolo ono, aspoň myslím. Celý čas mi nevedeli potvrdiť, či majú moju rezerváciu, ale môj papier o tom mi už nevrátili. Majiteľ bol nepríjemný, ale usmieval sa sem tam na mňa, údajne bol kedysi cyklista. Dali mi izbu v podkroví na treťom poschodí. Bicykel som si najprv nechal vonku, tak sme sa dohodli. Po anglicky trošku vedeli, dalo sa to. Na izbe som sa osprchoval, ale predtým som musel vyhodiť veľkú kobylku z izby a spláchnuť pavúkov v umývadle, izba smrdela a bola tam špina, čo bolo za tú cenu hrôza. V Záhrebe som platil iba o 5 euro viac, a mal som na izbe klímu a telku, a tá izba bola dvakrát väčšia. Táto izbička bola skôr kutica na metly. Ale nefrflal som, bol som unavený, hladný a spokojný.
Išiel som sa dole najesť, dal som si rezeň, ale nedal sa žuvať. Popri jedení sa ma pýtali, koľko mám rokov, no nechceli mi veriť, že nemám ani 20, nakoniec som im ukázal občiansky. Po večeri som si bicykel vytrepal na izbu, lebo som ho nechcel mať vonku. Keďže bolo dosť skoro, cca 18:00, opral som si veci, a ľahol som si, zapol mp3ku, a hodiny počúval. Bolo to super. Vedel som, že ma čaká posledný deň, posledných cca 230 kilometrov. Čo sa týka tej dĺžky poslednej etapy, trošku som sa sekol, ale o tom neskôr.

Najazdené kilometre............169,53
Čistý čas na bicykli................6:40:10
Priemerná rýchlosť...............25,3
Maximálna rýchlosť..............58,7


8.7.2010 - Deň č. 4
Ráno som vstal skoro, opäť o 7:00, a keďže som mal mať najdlhšiu etapu, ponáhľal som sa. Všetko som si pripravil, a už pripravený som išiel na raňajky. Boli bieda, iba chleba s paštétou, džemom alebo maslom, zeleninou a kávou. Nemal som moc chuť do jedla, nohy ma už boleli stále. Pri platení som sa spýtal recepčného na smer na Udbinu. Ukázal som rukou smer a spýtal som sa: „Udbina this way?“. On ruku zdvihol na znázornenie strmého kopca, a povedal: „This way!“, a bolo to tak. Šliapal som prudký, ale našťastie krátky kopec, až som prišiel do Udbiny. Zrána bolo trochu chladno, čo bolo opäť fajn na svaly. Deň bol pekný, teplý. Už od včerajšieho rána boli všade kopce, ale zvykol som si.
Prvých 100 kilometrov som spravil pod tri hodiny, volal som mamičke, a bola prekvapená, koľko som toho za tri hodinky prešiel. Zastavil som sa v bufete na kofole, pretože keď som našiel bufet, vedel som, že tak ľahko nejaký ďalší nenájdem. Ten bufet vyzeral ako po občianskej vojne, alebo po dobrej párty. Personál mal jednoznačne opicu. Spolu so mnou tam boli aj manželia z Maďarska na motorke. Keď som vyrazil, postupne začínalo fúkať. Išiel som dokonca dolu kopcom, kde som musel šliapať, aby som nestál.
A tu v kopcoch mi zachránili život sušené marhule. Počas včerajška som aj zabudol, že mi ich pár v obale zostalo. Ako som tak šliapal smerom k dedinke Kyjov, začínalo byť dosť teplo. Dedinky boli krásne, išiel som skôr v kopcoch ako po hlavnej ceste, stálo to zato. Bolo to krásne, vyzeralo to ako z nejakého filmu. Jeden úsek som išiel aj popri koľajniciach, bolo to naozaj krásne. Kopce boli ťažké, ale tá scenéria mi brala dych. A keď som šliapal jeden kopec, zistil som, že mi došla voda, a dedinu som stále nikde nevidel. Uvedomil som si, že som si zabudol doplniť zásoby. Vyšiel som pár kopcov, a začínal som byť zúfalý. Našiel som tabuľu, že hotel bude za 500 metrov, keď som tam však prišiel, hotel bol mimo prevádzky. To iste aj s ďalším bufetom. Našiel som veľa takýchto skrachovaných podnikov v celom Chorvátsku. A tak som v zúfalstve zastavil, a nevedel som, čo mám robiť. Až som si spomenul, že mám tieto marhule. Zjedol som ich, a začal opäť šliapať, až som našiel bufet Jašo, bol to úžasný pohľad. Kúpil som si tri dvojdecové Fanty, a tým som minul moju poslednú hotovosť. Hneď za bufetom bola dedinka Kyjov.
Mal som aj 8 kilometrov dlhý zjazd, v polke zjazdu som si musel oddýchnuť, lebo tam bolo veľa jám, a boleli ma ruky. Vtedy som si aj načal zadný náboj.
Obedoval som v Civljane, dal som si kuracie mäso s hranolkami a šalátom, k tomu nealko pivo. Sedel som vonku na terase, bolo to krásne.
Keď mi opäť chýbalo piť, zastavil som sa v reštaurácii, ktorá stála popri ceste. Spýtal som sa (po anglicky), či sa tam dá platiť kartou. Sympatická pekná slečna mi povedala, že nie. A keď som povedal, že teda nič nechcem, spýtala sa, čo som chcel. Povedal som, že nemôžem zaplatiť, lebo nemám žiadnu hotovosť. No ona sa opäť spýtala čo chcem. Keď som jej povedal čo chcem, povedala že ona to zaplatí. Poďakoval som, a vychutnal si čučoriedkovú malinovku zadarmo od veľmi sympatickej dievčiny.
V Sinji som sa pýtal jedného pána, kadiaľ mám ísť na Makarskú, pretože tabuľa písala Makarskú iným smerom, než som mal na mape. Mal som ísť na Trilj, on mi však povedal, že určite to je kratšie na Split, a tak som sa vybral tou cestou. Ešte než som však vyšiel zo Sinju, dostal som defekt. Naskočil som na kamienok. Vyšiel som však ešte kopec. Zastavil som sa pred nejakým domom hneď vedľa Lidlu. Keď som obrátil bicykel, čupol som si, a prepadla ma strašná bolesť celého tela a zatočila sa mi hlava. Postupne som s bolesťami v každom svale vymenil dušu, deravú som hodil do predzáhradky, umyl som si ruky, a išiel ďalej.
Tá cesta zo Sinju do Splitu bola strašná, skoro ako cesta pre motorové vozidlá. Stále na mňa trúbili, bolo tam veľa tunelov, ale keď už som sa tade raz vybral, chcel som to prejsť celé. V tuneloch som si dával okuliare medzi zuby, aby som niečo videl. Za každým tunelom som zastavil bokom, a pustil autá. Stále som tam išiel okolo 50km/h. Bolo to väčšinou dole kopcom. Až som raz za jedným tunelom zbadal more. Krásny pohľad, na to som čakal. Snažil som sa však čím skôr zísť z tejto cesty. Začínal som tušiť, že som si týmto výletom do Splitu dosť nadišiel, nevedel som však presne koľko. Hneď ako som vošiel do Splitu som z tejto cesty zišiel, a začal som hľadať starú cestu do Makarskej. Každý mi však vravel, že jediná cesta do Makarskej je tá, po ktorej som prišiel. Stále som si však myslel svoje, a tak som chodil a hľadal cestu popri mori. Po 2 hodinách pátrania ma zachránila náhoda. Pri hľadaní cesty som naivne vošiel do slepej uličky. Na jej konci som zbadal na ceste betónové panely, a za nimi tabuľu – „Makarska„ doprava. Hneď som prešiel popri paneloch, a jedného pána sediaceho v aute som sa spýtal, ako je to s tou novou a starou cestou. Povedal mi, že toto je nová, ale je to tá stará, len je prerobená. Že keď prejdem asi 5 kilometrov po tejto novej, zmení sa to na starú cestu popri pobreží. Konečne som vedel, kam ísť, a tak som sa vybral na posledných pár kilometrov. Išiel som smerom na Omiš. Na konci Splitu bola tabuľa: Makarska 26 kilometrov. Prešiel som cez Omiš, a našiel som tabuľu: Makarska 20 kilometrov. Ale to už som mal od Splitu 20 spravených (aspoň myslím). Posledné kopce mi dávali dosť zabrať, bolo to ťažké aj na psychiku, keďže som mal ten deň v nohách 250 kilometrov namiesto 230, a ešte som nebol v cieli. Volal som zúfalý domov, že už som dosť unavený. Povedali mi, nech zavolám bratovi, ktorý je v Makarskej, nech pre mňa príde. Odmietol som to, a s novým elánom som začal šliapať.
Prišiel som do Krvavice, čo je kúštik od ubytovania. Rýchlo som zbehol k moru, namočil som si ruky a oprskal bicykel, a posediačky som pozoroval zapadajúce slnko. Ešte za svetla som opäť vybehol na cestu, a išiel na Baškoviči. Vedie tam taký strmý kopec, že veľa ľudí vravelo, že sa to na bicykli nedá vyšliapať. Ja som to aj po toľkých kilometroch zvládol. Vonku pred ubytovňou stál práve brat Kamil aj s jeho priateľkou Katkou. Cvakli ma, zavolali domácu, ktorá nechcela veriť, že som prišiel na bicykli. Po zvítaní som pozrel na tachometer, a môj dnešný výkon bol neuveriteľný - 282 kilometrov. Ale dokázal som to. Bol som šťastný ako nikdy. Nemal som ani 20 rokov a prešiel som z Bučian na Makarsku za 4 dni sám. Skvelý pocit.
Domáca povedala, že u nej platiť za noc nebudem. A slovo dodržala. Aj nás pohostili na večer zadarmo.
Na druhý deň ráno sme išli na aute domov. V mori som sa na tejto dovolenke ani neokúpal.

Najazdené kilometre.............282,01
Čistý čas na bicykli...............10:34:23
Priemerná rýchlosť................26,6
Maximálna rýchlosť..............58