Oravský cyklomaratón ako ho ešte nepoznám

Dňa 9.6.2012 sa v malebnej Oravskej prírode v meste Dolný Kubín uskutočnil 5. ročník Oravského cyklomaratónu. Počasie už druhý víkend po sebe protestovalo a takto nám dávalo najavo svoju moc nad biednym človekom. Nakoniec síce zapršalo, ale to ma neodradilo, ani mnohých ďalších a mohol som sa postaviť na štart týchto domácich pretekov. Tentoraz premiérovo za mokra, pred dvoma rokmi bolo totiž sucho.

Ďalšiu sobotu vstávam skoro, len aby som sa dostavil na ďalšie preteky. Tak hádam nesledujúcu sobotu si už poriadne pospím. Najem sa, zbalím si nejaké veci, do dažďa si niečo vezmem a taktiež pozriem predpoveď. To boli stresy a očakávania, že čo si na nás nakoniec počasie nachystá. V noci spŕchlo a radar ukazoval, že najväčšia búrka sa Orave pekne okľukou vyhla. Potešilo ma to, tak som o to s väčšou chuťou vyrážal z intráku. Po dvoch rokoch konečne idem znovu na Oravský cyklomaratón. Asi trochu premotivovaný som si neuvedomil, že cesty sú ešte mokré, keďže aj v Martine v noci tiež spŕchlo. Prvú zákrutu som v tej rýchlosti nevykryl. Padol som na zem ako vrece zemiakov a skĺzol do ďalšieho pruhu. Blbá gravitácia. Bok sedla poznačený a aj z gripu sa trochu materiálu nenávratne oddelilo. Tá cestná lišaj od členka po lakeť ako bonus proste patrí k cyklistike. Na stanici vo Vrútkach som si to musel trochu umyť, lebo som tú cestu do seba pekne vyutieral. Ale stále som mal vcelku pozitívnu náladu, ktorá mi vydržala až do Dolného Kubína, kde som šiel z Kraľovian už pekne na biku.


Akoby toho nebolo málo, tak pred kolibou na tom mokrom slizkom dreve, keď som prakticky stál a vyberal miesto kde zaparkujem, mi podbralo predné koleso a druhýkrát som som tvrdo padol na zem ako vrece zemiakov. Našťastie na druhú stranu. Na preteky prísť už zranený a mať za sebou dva pády, to sa len tak hocikomu nepodarí. Kašľať na to, na trati už určite nepadnem. Idem sa prezentovať, ale predtým organizátorov vyspovedám, koľko vlastne na Orave napršalo, že či sa náhodou neprehlásim na krátku trať. Nakoniec som sa rozhodol, že nie. Ostávam na dlhej, nepredpokladám až také ťažké blato. Čas do štartu využijem vzdelávaním sa a čo to si z pediatrickej propedeutiky ešte prečítam. Zatiaľ som bol s organizáciu spokojný. Len absencia úschovne „batožín“ na dosť sklamala. To by malo byť štandardom na každom maratóne, podobne ako kvalitné značenie trati. Prišiel som tu stráviť celý deň ako každý a ak je k tomu počasie všelijaké, tak nikto nedokáže vyžiť na dvoch tyčinkách po vačku. Preto potrebujem niekde zložiť batoh a nebudem ho predsa vláčiť na trati. Áno, nie každý má auto alebo hotel!


Presúvam sa na námestie, kde o 09:00 bol plánovaný štart dlhej trate. Jej parametre boli: 80 km a 2682 nastúpaných metrov. Ako bonus nejaké to blato, dva krát, keďže dlhá pozostáva z dvoch okruhov krátkej trate. Okrem dlhej bola nachystaná aj krátka 42 km a 1348 nastúpaných metrov. Trať „do pohody“ mala 25 km a nastúpaných 820 metrov, či bola fakt do pohody nech povie sám Vendelín. Odštartovalo 530 pretekárov, z toho len 50 na dlhej. Takže urobím kolečko okolo námestia a radím sa na štartovú pozíciu. Pár minút pred štartom s hrôzou zisťujem, že som si nezobral žiadnu tyčinku a tak idem nejakú vyžobrať od žihadla, aby som mal nejakú rezervu, keby sa náhodou ozval hlaďák. Je odštartované. Úvod trate ideme v skupinke po asfaltovej ceste až do Srňacieho. Také mierne, ale súvislé stúpanie. Potom už odbočíme na lúky. Bol som prekvapený, aké je to zjazdné a bol som psychicky pripravený aj na podstatne horšie podmienky. Našťastie takýto povrch nepodlieha rozrytiu, čoho som sa bál, keďže na dlhej ideme aj druhé kolo, tak by rozrytá trať po 500 bikoch nepotešila. Lúčnym terénom systémom hore, dolu, znovu dvakrát hore a nakoniec kúskom po asfalte, sa dostávam k Malatinskej občerstvovačke. Nepochopím niektorých jedincov, čo si to predomnou tou asfaltkou a za plnej premávky švihali po ľavej strane a to aj do ľavotočivej zákruty. Pravdepodobne ich omrzel vlastný život.


Dám si len banány a vymením čistú vodu za ionťák. Som sa poučil z Fatranu a tak nemôžem na občerstvovačkach doslova žrať ako prasa. Potom mi bolo ťažko na žalúdku. Občerstvovačiek bolo dosť, tak som si to rozvrhol na cca jednu až dve celé tyčinky či ovocie na občerstvovačku. Bol to risk, ale vyšlo mi to, žiadna kríza sa nedostavila. Pokračujem ďalej smerom na najvyšší bod trate, na Diel. Zo začiatku sú to ešte stále lúky s dobrým tvrdým povrchom a ku koncu sa stále viac a viac zanáram do lesa, kde už bolo o poznanie viac blata a koreňov. Určite aj stúpania bolo viac ako do Malatinej. Keď sa už konečne vydriapem cez korene na pomyselný vrchol, tak nasleduje najrýchlejší zjazd cez lúku. Ako dlho sa trápim a získavam výškové metre, tak ich behom chvíľky zas stratím. Znovu smer Malatiná. Medzi tým vydupem pár stojok, prejdem prvé nebezpečné úseky a po zjazdíku znovu stúpam k občerstvovačke. Ešte predtým v Malatinej na amfiteátri deti usilovne povzbudzujú všetkých prechádzajúcich cyklistov.


Pokračujem vo svojej stratégii relatívne málo jesť, napiť sa predovšetkým na mieste a naberám smer Pucov. Ide sa mi dobre, spokojný sám zo sebou dostávam tvrdú ranu, prvý defekt na maratónoch v živote. Tak aj mňa si to počkalo, akoby tej smoly fakt nebolo už dosť. Už som bol nasrdený ale povedal som si: „Ešte nič nie je stratené!!!“ Keď vymením dušu tak ešte určite naplním svoje osobné predštartové ciele. Nebude to seknuté, na prednom málo pravdepodobné a v stúpaní na panelovke medzi Pucovom a Pribišom už vôbec nie. Zistil som, že niečo mi prerazilo plášť, asi ostrá skalka. Nepoteší a to nemám nejaké papierové plášte. Pustím sa do výmeny. Nie som technik stajne Ferrari, tak mi to chvíľu trvá. Ja sa pri výmene duše asi vždy hrám. Ešte to nafúkať s mojou pumpou bolo umenie. Nakoniec tieto ručné práce ukončím s asi 10-15 minútovou stratou, ktorú sa ešte pokúsim do konca kola nejako zmenšiť. Aj sa mi to celkom darí a chladnokrvne sa púšťam kamenistým zjazdom do Pucova. Tam preberiem od slečien len pohár ionťáku a dupem na Vendelína. Ani neviem ako, ale dupal som jak o život. Vravel som si, že to nie je až také hrozné, kým som nezistil, že je to vlastne nekonečné stúpanie a za každou zákrutou nasleduje ďalší kopec. Napriek tomu sa mi to nijako nepodpísalo na psychike ako pred dvoma rokmi. Znervózňovalo ma len to, že Vendelín bol v tom čase preplnený cyklistami všetkých tratí, čo mi nie vždy dovoľovalo ísť najlepšou a najrýchlejšou stopou. Po dlhšom položení sa trate nasleduje posledná, teraz tak trochu blatistá stojka a potom konečne vytúžený zjazd do mesta.


Najdlhšie stojím na občerstvovačke v Medzihradnom na začiatku druhého kola. Hodím niečo do seba, doplním ionťák a švihaj už starou známou trasou. Lúky neboli vôbec rozjazdené, čo sa mi veľmi páčilo. A preto mi cesta k ďalšej zástavke v Malatinej veľmi rýchlo zbehla. Tam som objavil olej, to vŕzganie reťaze mi šlo na nervy. Už mi aj nohy zoslabli a začal som rozmýšľať, ako to vyšliapem na Diel. Rozhodol som sa šliapať pomalším tempom, hádzal som častejšie gašparka a aj zjazdy neboli už také samovražedné. Cesta mi potom prekvapivo ubehla rýchlo a vyštveral som sa tam celkom bezbolestne. Asi úradovala Einsteinova relativita času. V ďalšej fáze som šiel stále svojím tempom. Hlavným dôvodom bol toľkokrát spomínaný Vendelín. Treba naň ušetriť nejaké tie posledné sily. Hádam posledný krát sa štverám cez amfik do Malatinej a púšťam sa do poslednej fázy pretekov. Tu sa asi na jedinom mieste, na jednom zjazde cez les, výraznejšie podpísal prejazd všetkých bikerov, kde v rozrytom blate bol problém držať smer. A keď som sa znovu dostal na panelovku pred Pucovom, tak som z poverčivosti volil radšej ľavý okraj. Pri mojej doterajšej smole by som určite chytil presne ten istý ostrý kamienok. Odľahlo mi, nestalo sa tak. Na poslednej občerstvovačke som sa dozvedel smutnú správu. Trať medzičasom nezmenili a stále viedla smerom na Vendelín. Keďže som sa dostal už tu, nejako to predsa vyšliapem. Keď si myslíte, že už ďalej nemôžete, tak máte ešte minimálne tretinu síl. Pamätajte na to! Mrknem na čas, vidím, že svoj osobný limit mám šancu stihnúť, aj keď som medzi časom stratil jedno miesto a ani nemal síl na rozdávanie. O to ľahšie sa mi zdoláva posledná veľká Vendelínovská stojka pred cieľom. Pomaly, ale isto napredujem k vrcholu. Oprava, potom ešte jedna menšia stojka a tá bola fakt už posledná. Hurá do cieľa.


V hlave mám len jednu otázku. Čo vedie organizátorov k tomu, aby na záver dlhých maratónov dávali také zabijaky? Raz sú to lúky, potom nekonečné stojky alebo strašne dlhá drncačka okolo Torysy. Napriek tomu som sám so sebou spokojný. Svoje dva predštartové ciele som splnil a to aj napriek defektu. S časom 5 hodín a 45 minút som sa dostal pod 6 hodín a aj získal 1000 bodov. Mne viac k dobrému pocitu netreba, mám viac bodov ako víťaz na krátkej trati avotomtoje. Po príjazde sa zorientujem, kde sú wapky a sprchy, nech zmyjem ten krvavý pot a blato. No a guľáš s pifkom tiež padli dobre na žalúdok. Nasleduje posledná časť programu: vyhodnotenie a tombola. Som realista, preto nikdy nečakám, že budem stáť medzi najlepšími troma, ale prekvapilo ma, že znovu vyhodnocujú najlepších Oravcov. To som vôbec nečakal. Je to možno prkotina ale pohár najlepšieho muža z Oravy mi už nik nevezme, ani tých 5 minút slávy, ktorej sa mi vtedy dostalo. A som rád, že som sa nakoniec neprehlásil na krátku trať.


Deň sa vydaril aj napriek otáznemu počasiu. Blata zďaleka nebolo toľko ako som čakal. Tú trošku už ani nepočítam, mohlo byť aj horšie, ako určite dosvedčia pamätníci. Trať viedla prevažne lúkami systémom hore a dole, v konečnom dôsledku sa takto dosiahol najvyšší bod trate na Dieloch s približne 1050 m n. m. Pod vrcholom bol ťažší blatisko-koreňový úsek. V druhej polke sa šlo podobne, len s tým rozdielom, že sa celkovo viacmenej klesalo až do Pucova. Miestami boli dosť nebezpečné zjazdy (pred druhým návratom do Malatinej a hlavne z Malatinej do Pucova), ktoré boli rozumne označené. A to myslím, že naozaj všetky nebezpečné úseky na trati. Tu na konci trate bola najväčšia stojka na Vendelín, ktorá určite dala určite každému zabrať. Trať bola celkovo aj v takomto počasí celá pekne zjazdná a žiadne stojky nebolo treba tlačiť. Značenie výborne, nenatrafil som na žiadne kritické miesto. Regulovčíci boli tam, kde mali byť. Síce neboli tabuľky, podobne ako na Fatrane, označujúce bočenie, ale vôbec mi nechýbali. Občerstvovačiek po aleluja, až 7 (na krátkej len 3), to mi dovoľovalo jesť a brať so sebou čo najmenej. Taktiež štart na dlhú nemá byť neskôr ako o 09:00, aspoň podľa mňa. Tak aj v tomto ma Oravský maratón potešil. Sprchovanie a umývanie bikov bolo bez problémov a hlavne rýchle. Len tá úschovňa vecí ma na začiatku nahnevala, ako som písal už na začiatku článku. Inak som sa za celý deň nestretol s ničím nepríjemným a naprostá spokojnosť. Len tie výhľady sa pre počasie nekonali. Škoda.

Tak a je konečne dobojované. Po tombole pohľadom odvraciam mraky, aby ešte cestou nepršalo. Problémom bolo vymyslieť, ako nabalím toľko vecí do ruksaku štandardnej veľkosti. Nakoniec to dopadlo tak, že som do Kraľovian šiel ovešaný ako vianočný stromček s pohárom, gerberou a ostatnými vecami na bokoch ruksaku. A ako to smolne začalo, tak to aj skončilo. Z Vrútok do Martina ma ešte pekne zlialo. Na druhý deň sa mi ešte nikdy tak ťažko nevstávalo ako teraz, ale tak to mám rád.