Cyklopozitívna 24 hodinovka zaplatená krvavým potom

Ein Weg, ein Ziel, ein Motiv, eine Richtung, ein Gefühl, aus Fleisch und Blut, ein Kollektiv. Aj takto sa dá jednoducho zhrnúť slovami Rammsteinu v pesničke Rammlied priebeh minulej cyklopozitívnej 24 hodinovky. Preteky sa tento rok znovu presúvali, tentoraz do Rajeckých Teplíc – Poluvsie. Uskutočnili sa 7.7. - 8.7.2012, akurát presne v období náhodne sa formujúcich búrkových činností po celom Slovensku.

Pre zmenu trochu iný typ závodu, ktorého som sa zúčastnil. Komu je málo 5 hodín na maratóne, ako mne, tak tu sa môže urvať z reťaze a do sýtosti sa vyblázniť. Ja sa na to vždy teším. Keď už mám vyťahovať bicykel von, tak nech to stojí za to. Už druhý víkend po sebe sa balím na dva dni. S tým rozdielom, že teraz som netušil ako sa nakoniec vyvinie počasie, tak radšej vezmem viac ako potom banovať. Aj tak som to nejako prehnal, ísť 70 km takto nabalený nie je len tak. Odšliapal som si svoje už pred samotným závodom. Poučený budem musieť nabudúce batožinu trochu redukovať, hoc momentálne ani presne neviem, čo by som vyhodil. Ráno o pol desiatej prichádzam do pekného prostredia chaty v Poluvsi, kde na jednej lúke už bolo založené a zabývané depo. Tak sa zložím, zaregistrujem sa a pomaly sa chystám na preteky. Akcia vlastne začala už v piatok. Tiež som sa nechal počuť, že isté osoby už s Oravcami nepijú (samozrejme nie so mnou, ja aj tak nepijem), ale to sa vraví stále a nikto tieto sľuby ešte nedodržal a nedodrží.


Pred štartom bola taká všelijaká nálada. Piatok večer že vraj aj pekne lialo, čo na lúke ale vôbec nebolo poznať, tak som si to ani nevšimol. Divina oproti nám svojím nadávaním na premoženú trať kazila morálku. Mali pravdu, keď som videl v akom stave prišli, tak ani mne sa nechcelo odštartovať. Načo si blatiť bicykel, ak mám hore kopcom aj dolu kopcom tlačiť? Vlastne ani nie tlačiť, keď sa kolesa v ráme nedokázali ani pretočiť. Slnko paradoxne strašne pieklo, tak sa mi ani nechcelo veriť, že som sa tu trepal zbytočne. Štart pomaly začínal, tak som si šiel vypočuť predštartovné informácie. Organizátori nezaháľali ale robili čo mohli, aby nám biednym pešiakom pomohli. Nakoniec to dopadlo tak, že sa trochu zmenila trať, aby sa nemuselo tlačiť a bolo všetko aspoň šliapateľné, taký bol sľub. Už je tesne pred štartom, tak sa vyberám vystrojiť a nachystať bike na štart. Štart prebiehal ako vždy systémom Le Mans s behom ku svojím tátošom. Prihlásených bolo 261 ľudí, hoci neviem, koľko v skutočnosti nakoniec pretekalo. Ale naozaj bola veľmi pekná účasť. Časť pretekalo sólo a zvyšní boli rozdelený do dvojíc, štvoríc a do ďalších podkategórii podľa zloženia, pohlavia a veku. Na úvodný beh sa vybrali hádam všetci sólisti a po jednom členovi každého tímu. Ako to býva zvykom, nikomu sa nechce bežať. My cyklisti tento pohyb považujeme za neprirodzený a ponižujúci. Tak aspoň klusom, aby sa nepovedalo, že sme namyslený egoisti.


Na úvod po štarte sa po menšej tlačenici na prvom zúženom mieste na časomiere dostávame na asfaltovú cestu. Hneď na to doprava na lúku a stále dolu zjazdom zakončeným prvou ostrou zákrutou. Chvíľu mierne dohora a zase dolu zjazdom, následne pri kaplnke druhá vracačka s nešťastne umiestneným medzičasom, ktorý len čaká na to, kedy ho niekto zostrelí. Nasledoval najrýchlejší zjazd lúkou. Tu trochu na tých hrboloch hádzalo, tak opatrnosť bola na mieste. Cez lávku prechádzame na najstrmší úzky chodník. Stále ani náznak blata, len tŕpnem čo nás ešte čaká. Nakoniec prejdeme na poľnú cestu. Táto časť lúky ide stále striedavo hore a dole, pričom celkovo sa o nejaké tie metre dostaneme vyššie. Po krátkej stojke sa dostávame do lesa na lesnú cestu. Zase trochu našliapeme výškové metre a bočíme na okraj lúky, kde rýchlym zjazdom nabiehame znovu do lesa na prvé korene a skaly. Nachádzame sa v chatárskej oblasti a ktovie aké mali ľudia pocity, keď sa im pod oknami 24 hodín stále niekto premával. Po asi ďalšom kilometri vchádzame do čistokrvného lesa. Teraz idem chladnokrvne do technického blatového zjazdu, potom cez lávku, kde stratím trochu balans (ustojím to našťastie) a hore po blate, čo zo začiatku prakticky každý tlačil. Na záver drncačka do depa s jedným až dvoma nebezpečnými žľabmi. To by bol asi taký stručný opis trate. Prvé kolo bolo nad moje očakávania. Kde je to blato, kde vlastne bola ráno Divina? Za takýto trik s kúzelnou paličkou dávam palec hore traťovému majstrovi a zmene trate. Lepšie to fakt nemohlo dopadnúť.


Toto sa jazdilo v 40°C horúčavách na lúkach, ktoré tvorili 2/3 trate. Jedno kolo sa v tom teple rovná dvom odjazdeným kolám v chladnejšej klíme. Samozrejme som natretý aby ma nespieklo, ale to nezabráni tomu, aby som sa tam nepotil krvou. Zatnem zuby a som až do piatej stále na trati, potom sa na chvíľu natiahnem a vystriem nohy. Dám ešte pár kôl a o pol deviatej to na chvíľu zabalím. Tu už mám za sebou 12. Medzitým už niekto zostrelil medzičas a oplotenie na lúke pri kaplnke ako som spomínal vyššie. Bol som svedkom aj pár pádov, na lúke, v blatistom zjazde, aj v žliabe v poslednom zjazde do depa. Mňa pády celkom obchádzali, už som sa doteraz napadal dosť. Taktiež sa blato v lese rýchlo vyjazdilo a trať bola tým pádom 100% pohodlne zjazdná. Načase sa poriadne najesť (so suchým rezňom som nebol úplne spokojný, nešmakoval mi) a nachystať svetlá, keďže plánujem už ísť len do tmy. Keď tu zrazu sa zdvihne vietor a začne mierne kropiť. Pozriem smerom na juh a vôbec sa neteším. Znova sa vytvorila búrka. Sakra, tak dobre to napriek obavám začalo, teraz sa nám to predsa nemôže pokaziť. Terry sa okamžite chytil kostí, plechov a iných voodoo pomôcok. Ako vždy to pomohlo. Búrka nás obišla západnou stranou a usadila niekde nad Žilinou alebo aspoň tým smerom. Ja som čakal, kým som si nebol istý, že nám nič nehrozí, aj keď ostatný bez strachu stále nepretržite jazdili. Keď som nakoniec vyrazil naskytla sa nádherná scenéria. Počas jazdy som obdivoval v diaľke udierajúce blesky.


Po dvoch nočných kolách na mňa dorazila kríza. Zaspával som aj na biku. Ešte mikrospánok v zjazde by mi chýbal. Tak sa neochotne vyberám tesne pred polnocou do stanu. Aspoň na dve hodinky. A v tom prásk! Niekto musel robiť ohňostroj v takúto neskorú dobu aby bol zaujímavý. Ponadávam na neho a spím ďalej. Samozrejme plán bolo spať dve hodinky, ale nakoniec som to o hodinu predĺžil. Čo ma zobudilo bolo zase lamentovanie Diviny oproti, že padla rosa a šmýka sa. Ale vďaka nim som vôbec vstal a dal si pozor na trati, inak by som sa určite niekde strieskal. Druhú polku súťažného „dňa“ som začínal so 14 kolmi na krku. Ale zo zmenou, svetlo z prilby muselo ísť na riaditka. Tak ma bolel krk po predchádzajúcich dvoch nočných kolách, že nič na prilbe nebudem trpieť, podobne ako nič nestrpím na chrbte. Ešte som stihol asi dve kolečka po tme. Potom sa začalo pomaly rozvidnievať. Takto za sebou som dal štyri kola a ľahol som si len na polhodinu do tieňa. Samozrejme som sa po hodine zobudil a rýchlo utekal na trať. Od polnoci jazdím pomalé časy, tak aj teraz ešte dám tri pomalé kolá a idem konečne dopoludnia niečo teplé zjesť. Tentoraz som si vybral guľáš a ten bol proste boží, možno najlepší aký som na cykloakciách jedol. Suchý rezeň bola zlá voľba. Je čas vyraziť do posledného kola. Hoci nemám ako sólista povinnosť prísť posledným kolom do cieľa medzi 11:15 a 12:00 ako tímy, napriek tomu chcem mať ten pocit, že bojujem do konca, tak idem.


Tieto preteky sa bez cieľa a motivácie absolvovať nedajú. Voziť sa tak bezcieľne by ma prestalo baviť po dvoch kolách. Preto je potrebné, ak nemáte ambície na bedňu, si nájsť nejaké svoje ciele a osobné boje, čo si chcete dokázať a ísť pekne za tým. Každé kolo som stál a podľa potreby dopĺňal vodu či hádzal niečo málo do žalúdka. Asi najviac som trpel na úvodnom kopčeku v depe, kde som proste nevládal šliapať. Tvrdý úder na morál v každom kole. Potom na trati to už šlo. Lúky, les. Lúky, les, Lúky, les. Stále dookola. Raz pečie slnko, potom v noci človek ide opatrnejšie. Únava nenechala na seba dlho čakať. Napriek tomu treba viac menej stále byť na trati. Dlhšia prestávka sa u mňa rovnala neochote znovu nasadnúť na bike a kým sa zadok znovu prispôsobil sedlu, tak aby nebolel, ubehlo takmer ďalšie kolo. Pitný režim tom teple bol veľmi dôležitý. Stav hydratácie som hodnotil aj na základe množstva a farby moča a podľa toho upravoval pitie. Možno sa smejete, ale toto vo mne nedokážem poprieť. Asi najväčšie problémy, ktoré ma sprevádzali počas celého závodu boli bolesti palcov na nohách. Kým sa po čase objavovali na konci kola, stačil som si ich vždy na občerstvovačke premasírovať. Akonáhle sa objavili v polke kola, uvažoval som na dlhšom oddychu. Tieto bolesti ma trápia dlhodobo. Prisudzujem ich zle odvetranej tretre a prehriatiu nohy. Kde je pravda netuším, nemám ako testovať na iných tretrách. Takže zas som prekonal sám seba, čo bol môj jediný motív a cieľ tohto víkendu.


Možno sa to podľa časov nedalo, ale naozaj som šiel na doraz. Dal som len 22 kôl ale fyzicky som mohol dať aj 24. Škoda, že som viac nezaťal zuby a stratil niekde na trati morál, prípadne veľa prespal. Teraz to ľutujem, ešte sa dalo trochu potiahnuť. O to budem mať nabudúce vyššiu motiváciu. Klobúk dole pred Rasťom Balkom a Ľubošom Kritanom s jeho nohou. Taktiež aj pred všetkými dievčatami za mnou a hlavne predo mnou vo výsledkovej listine. Cyklopozitív sa tiež vytiahol. Perfektné zázemie, skvelo vytýčená zaujímavá trať, počasie perfektné, ak si uvedomím, že mohlo byť horšie. V noci tiež pekne reflexne označené dôležité miesta. Občerstvovačka vždy plná a veselá. Ani tak teplo nebolo ako bola studená voda v sprche a na toaletách zas pekelná sauna. Aj časomiera fungovala ako mala a nie je v nej zmätok ako to bolo minulého roku. Len škoda jednej wapky a aj tá sa musela pokaziť. A na ten ohňostroj tiež nemám dobrého slova, keď som uťahaný chvíľu spal. To sú asi len dve veci, ktoré by som s plnou vážnosťou vytkol. Zážitky a osobné rekordy si nesiem domov. Som rád, že som prišiel, každý zdatnejší cyklista by mal 24 hodinovku skúsiť. Lebo to, čo sa tu dá zažiť či už v depe alebo na trati, to doma jednoducho nenájdete.

Jedna cesta, jeden cieľ, jeden motív, jeden smer, jeden pocit, z mäsa a krvi a úplne nakoniec jeden dvestočlenný cyklopozitívny kolektív, ktorý sa tento víkend zišiel na lúke v peknej rajeckej prírode. Klaniam sa organizátorom a o rok ak sa bude dať, znovu prídem. Momentálne regenerujem a bike nejaký ten čas nechcem ani vidieť. Po závode na druhý deň som bol úplne v pohode. Svalovica nikde, zadok a rozkrok som preventívne mastil, tak v tomto som fit. Len ruky ma trápia. Posledné kolá som prehadzoval vzadu ľavou rukou, tak som ich mal slabé a slabé sú doteraz. Pekne mi ich vyklepalo.

Fotky od Mareka Molnára