Medjugorie (Bosna) na bicykli? Prečo nie?

Prvotná myšlienka ísť na bicykli k Jadranu prišla niekedy v januári, keď sme s kamarátom (Feke) čítali článok od chalana, ktorý išiel do Chorvátska na bicykli sám. Vtedy sme si povedali, že poďme aj my. Feke raz zasrandoval: V lete idem na biku do Chorvátska. Feri, ideš so mnou? Ja som samozrejme odpovedal, že áno. Slovo dalo slovo a zo srandy sme reálne začali uvažovať, ako uskutočniť túto cestu.

Oslovili sme ďalšieho kamaráta (Vice), ktorý je od nás o niečo starší a už sa na veci nepozerá tak bezproblémovo ako my. My sme prosto chceli ísť a na prekážky sme nepozerali. Keď sa neskôr ten prvotný ošiaľ utriasol, Vice prišiel s návrhom, že môžeme ísť do Medjugoria (pútnické miesto v Bosne a Hercegovine). Malo to byť tak, že jeho partia by tam prišla s 9- miestnym autom a naspäť by nás zobrali aj s bicyklami. Táto možnosť padla a tak sme hľadali iné spôsoby, ako sa dopraviť domov z Medjugoria. Nakoniec sa nám podarilo vybaviť autobus so slovenskými pútnikmi, ktorý nás domov zoberie. Keď sme mali potvrdený presný termín odchodu autobusu, začali sme vybavovať termíny ubytovaní v jednotlivých miestach plánovaných zastávok. Predtým sme si ešte museli vybaviť cestovné pasy, kvôli Bosne. V poslednej chvíli sme oslovili ešte jedného kamaráta (Juraj). Ten si povedal, že dolu zemeguľou sa ide lepšie ako hore, tak sa k nám pridal. Spravili sme si približnú trasu, vyšlo nám to niečo vyše 1300 km. Zvažovali sme či to dáme za 6 alebo 7 dní. Rozhodli sme sa pre dlhšiu alternatívu, aby sme mali viac času na oddych či kúpanie sa v mori.


Ubytovanie sme mali zarezervované a tak sme sa v pondelok 18. Júna 2012 postavili na štart prvej etapy. Plánovali sme čím skôr vyraziť, lebo nás čakalo asi 225 km. Vyrážali sme však dosť neskoro. Bolo asi 8:30. Prvé kilometre sme si ešte zvykali na nosiče s batožinou. Každý sme si niesli asi 6-9 kg batožiny. Spočiatku som si ani neuvedomoval, kam až vlastne ideme, pretože sme išli po dobre známej ceste z Prešova do Košíc. Odbočili sme smerom na Obišovce, kde nás čakal prvý kopček. Sám som bol zvedavý, ako sa ide s nosičom do kopca. Myslel som, že to bude horšie, ale pohoda. Po príchode do Košíc sme niečo zajedli, Feke si ešte kúpil náhradnú dušu a pokračovali sme ďalej na hranice s Maďarskom. Na poslednej benzínke pred Maďarskom sme doplnili vodu. Tá sa počas celej cesty míňala dosť rýchlo, lebo teploty cez deň pod 30-tku neklesali. Za hranicami nás už čakala značka zákazu traktorom, vozom a cyklistom. S tou sme počítali, ale nemali sme na výber. Po inej ceste by to bola veľká okľuka. Našťastie sme policajtov v ten deň stretli iba raz, aj to v meste, kde cyklisti majú zelenú. Tempo sme mali dosť rýchle, ale problémom boli časté a niekedy zbytočne dlhé prestávky. Mne sa išlo dobre, bol som prekvapený, že som nemal problém ťahať špicu niekoľko kilometrov proti vetru. Ešte v sobotu ma pritom pri poslednom tréningu trápila achilovka, ale aj tá ma akosi prestala bolieť. Po asi 100 km sme boli v Miškovci. Zastavil sme pri Tescu a dali si obed, nič extra, len nejaké paštéty a mlieko. Vojsť do klimatizovanej budovy bolo príjemným osviežením. Bolo už asi 15:10 a my sme mali pred sebou ešte asi 120 km. Nebolo to práve najlepšie na psychiku, ale vedeli sme, že do cieľa dôjsť musíme. Na nejakej benzínke sme si neskôr kúpili Coca Colu, ktorá síce stala 1000 forintov, ale stala sa života budičom tej chvíle. Miestami som už zaspával na bicykli, ale po nej to bolo už oveľa lepšie. Medzitým už nebolo ani tak horúco a nepotrebovali sme tak často naberať vodu. Pred koncom dnešnej etapy nás ešte čakalo relatívne dlhé tiahle stúpanie. Mesto Gyöngyös bolo v zjazde. Dorazili sme tam okolo 20,00. Pomaly sa aj začalo stmievať. Šli sme sa ubytovať, ale nemali sme čo na večeru, tak som ešte s Jurajom išiel po konečných 240 km na nákup do Tesca. Pri večeri sme rozmýšľali ako vyriešime raňajky, pretože sme na nich pri nákupe zabudli. V noci bolo strašne horúco, celú noc som sa s perinou ani neprikryl.

Dĺžka trasy: 239 km
Čas jazdy: 8:55:49
Priemerná rýchlosť: 26,76 km/h



Ráno nás čakala o niečo kratšia etapa, okolo 210 km. Namiesto raňajok sme si dali mandarínky, na ktorých sme prešli asi 30 km a potom sme zastavili pri Tescu. Dnešný deň mal byť atraktívnejší, čakal nás prechod cez Budapešť a príchod k Balatonu. Oproti včerajšku sme mali náskok 30 km, keďže sme vyrazili o hodinu skôr, preto sme verili, že dôjdeme do Balatonfüredu skôr. Raňajky sme trochu natiahli a z náskoku nebolo nič. Išlo sa po rovinách, sem- tam nejaký kopček. Dosť nudná cesta. Prijemným spestrením bola samotná Budapešť. Prešli sme sa centrom, urobili zopár fotiek. Pôvodne som sa trocha obával, že budeme po Budapešti blúdiť, ale našťastie sme ňou prešli relatívne rýchlo. Hneď za mestom sme si kúpili už druhý melón v tento deň. Keď sme ho jedli, zbadali sme slovenské auto na pumpe. Nevideli sme ich veľa, tak sme naňho kývli. Mal ŠPZ-ku Dunajskej stredy. Zasrandoval som, že by som sa nečudoval, keby na nás vybehol: Szia. Ale on na nás skutočne začal hovoriť po maďarsky. Prišlo mi to divné, keďže sme mali dve slovenské vlajočky a na dresoch nápis Slovakia. Keď sme mu povedali Slovakia, tak sa opravil: Jáj, zo Slovenska ste? Tak nám mávol a odišiel. Aj my sme pokračovali ďalej. Obed sme mali asi po 130 km v stredisku Velence. Po obede sme išli smer Székesfehervár. Fúkal nám nepríjemný protivietor. Na benzínke v Székesfehervári, kde sme dopĺňali vodu, som mal toho už dosť. Tak som si to celé nepredstavoval, aby sme o 18,00 sedeli na pumpe, mali v nohách asi 160 km a stále neboli v cieli. Psychicky som bol v tom momente na tom asi najhoršie. Chlapík nám tu aspoň poradil ako prejsť cez mesto a ukázal, ktorá cesta je pre nás k Balatonu najlepšia. Za mestom sme si neboli istí či máme odbočiť v Szabadbattyánoch alebo nie, tak sme radšej zastavili za križovatkou. Poprosili sme miestnych či by nám nedoplnili vodu. Prišiel jeden starší pán, ale mal problém sa zaniesť, tak prišli ďalší. Ukázali sme im mapu a oni nás posielali na Siófok a potom na sever na Balatonfüred. Povedali, že to je 56 km. Tak sme ich poslúchli, hoci aj GPS ukazovalo iný smer. Bolo už veľa hodín, preto sme do toho začali poriadne dupať. Menej ako 35 sme išli len do kopca. Po asi 30 km, som sa už tešil na tabuľu, kde bol nápis Balatonfüred. No keď som uvidel, že je to ešte ďalších 39 km, začali sme reálne uvažovať, kde sa vyspíme. Slnko už pomaly zapadalo. Nejako sme to prehrýzli a išli ďalej. Ťahal som vpredu asi 10 km, potom som pustil dopredu Viceho. Okuliare som už odložil, lebo som cez nich nevidel. Na krajnici sme si dali reflexné prvky, dopredu biele svetlo, dozadu blikač a išli ďalej. Bolo asi 21:10, keď sme dorazili. Ešte nás GPS-ko trochu povodilo k ubytovaniu, kde sme počítali aj s tým, že tam už nikoho nenájdeme. Našťastie tam bol majiteľ, keďže apartmán bol na jeho dvore. Po anglicky vedel povedať iba meno svojho psa (Brian), ale po nemecky sme sa dohodli. Znovu som šiel na nákup, tentoraz s Fekem. Tesco bolo vzdialené dobrých 6-7 km. Ja som strážil bicykle a Feke nakupoval. Kým som ho čakal, už som zaspával na nohách. Po asi 45 minútach konečne vyšiel von, zdržal ho tam nejaký brigádnik pri pokladni. Keď sme odchádzali, samozrejme, že sme išli po ceste, vedľa seba. Cesta bola prázdna. Ako sme sa rozprávali, pozerám, že na nás mávajú policajti. Tak sme pri nich zastavili, začali nás spovedať, že kam ideme, prečo nemáme svetlá, žiadne odrazky, nič. Hneď vedľa cesty nám ukázal cyklistický chodník a vzorného cyklistu so svetlom, bilkačom a prilbou. Po chvíli nám vrátil občianské a naviedol nás na cyklisťák. Nakoniec sme sa aj s nákupom dotrepali o 23:30. Ešte sme zajedli aspoň teplú polievku a išli spať.

Dĺžka trasy: 241,3 km
Čas jazdy: 8:32:41
Priemerná rýchlosť: 28,25 km/h



Na raňajky sme si večer kúpili múčne párky, olivy a chlieb. Ráno sme mali nepríjemný budíček od Viceho. Zahlásil, že o šiestej musíme byť na bicykli. Pozrel som na hodinky a bolo 5:01. Tak sme vstali, zrobili párky a vyrazili. Bolo 6:20. Ale bolo to lepšie ako predošlé dni. Spočiatku, prvých asi 75 km, sme išli ešte okolo Balatonu. Mali sme dobré tempo, nebolo horúco a nefúkalo tak veľmi. 100 km sme mali o 10:00, čo bol podstatný rozdiel oproti predošlým dňom. Zajedli sme nejaké jogurty a pokračovali ďalej na Brezence, hraničný prechod s Chorvátskom. Keď sme sa v jednej dedine zastavili na vodu pri hydrante, nejaké babky nás hneď stiahli k ním do dvora, aby sme si ju nabrali u nich. Padlo nám to vhod, keďže hydrant bol na slnku a vo dvore bol príjemný chládok. Ani neviem ako sme sa s nimi dorozumeli, keďže vedeli iba po maďarsky. Ukázali sme im mapu, potvrdili nám, že na Brezence je to najlepšie, tak sme sa poďakovali a pokračovali. Po 165 km sme stáli v Brezenciach na obed. Bolo asi 13,10. Potrebovali sme minúť zvyšné forinty. V obchode sme rozmýšľali, čo kúpiť. Prihovoril sa k nám nejaký chlapík. Pýtal sa odkiaľ sme. Všetko v maďarčine. Stále spomínal Komárom, ale neviem, čo tým chcel povedať. Poprosili sme ho, aby nám nakrájal chlieb, keďže Feke stratil dýku v predošlý deň. Keď sme mali platiť, chcel som sa zbaviť drobných forintov. Mali sme platiť asi 1120 forintov a mal som približne 2090. Keď som videl, že drobné nestačia tak som predavačke išiel dať dve tisícky. Ten chlapík povedal, aby som dal 1050 a ostatné mi vrátil, že to stačí. Poteší. Po obede sme to na hranice mali už iba kúsok. Prešli sme do Chorvátska, odfotili sa a pokračovali. Za hranicami bolo hneď spestrenie v podobe zákrut uprostred poľa, ktoré nemali nejaký význam, ale aspoň to neboli tie monotónne maďarské roviny. Keď nám dochádzala voda, chceli sme zastaviť na nejakej benzínke, ale nebolo ich tu tak veľa ako v Maďarsku. Prešli sme pár dedín, ale žiadna nebola. Niekoľko kilometrov za dedinou bola budova so slnečníkmi Ožujsko. Zabočili sme tam a dali si jedno Karlovačko Radler. Bola to už taká odmena za tie kilometre a zároveň sme mali dobrý čas. Trochu sme si oddýchli, osviežili a opäť sadli na bicykle. O 17.00 sme dorazili do nášho ubytovania v Bjelovare už aj s nákupom. Pri nákupe sme nejako zabudli na hlavné jedlo a tak sme mali iba polievku, cestoviny, uhorky a nejaké paštéty. Mali sme tam 2 izby po 2 postele. Práve v mojej izbe s Fekem nefungovala klíma, tak akoby mala. Síce hučala, ale vôbec nechladila. Tak sme mali v noci otvorené okno a pustenú „klímu“ zároveň, ale aj tak tam bolo 29 stupňov, kdežto vo vedľajšej izbe mali príjemných 22.

Dĺžka trasy: 226,2 km
Čas jazdy: 7:54:56
Priemerná rýchlosť: 28,58 km/h



Ráno znova budíček o 5:00. Nič príjemné vstávať z predstavou, že nás znova čaká cez 200 km. Na raňajky sme mali opäť párky, ktoré sa nám osvedčili. Najedli sme sa, pobalili a vyštartovali. Ešte sme si chceli pozrieť centrum mesta Bjelovar, ktoré je vraj jedno z najkrajších vo vnútrozemí Chorvátska, ale dokopy sme nič nevideli. Prvé kilometre boli rýchle, nebolo tak horúco. Do Záhrebu sme to mali asi 65 km a prišli sme tam s priemerkou vyššou ako 30 km/h. V jednom z predmestí bola panelová cesta. Keby aspoň zapadali jeden do druhého, ale boli tam odskoky, jeden vyššie, druhý nižšie. Poriadne nás to tam hádzalo. Našťastie samotný Záhreb mal už dobré cesty. Cestou k centru sme mali spestrenie v podobe električiek, ktoré išli s nami súbežne niekoľko kilometrov. V centre mesta nás oslovil jeden miestny mladík na bicykli: Slovensko? My, že áno. Odkiaľ? Prešov, Bratislava? Prešov. Potom pokračoval: Byl sem u Prešov, it´s a very beuatiful city. Bol som prekvapený, že spomenul ako prvý Prešov. Veľmi nás tým potešil. Potom sme sa trochu pomotali po meste, kým nás GPS-ko vyvádzalo z mesta. Za Záhrebom boli také malé kopčeky cez les. Konečne sme sa aspoň trochu skryli pred slnkom, ktoré už znova poriadne pripekalo. Pred Karlovacom sme si dali keksy, lebo sme už začínali byť hladní. V samotnom Karlovaci, ktorý bol o niekoľko kilometrov ďalej, sme nakúpili niečo na obed. Bicykel som mal opretý na slnku a po obede som mal problém sadnúť na sedadlo a chytiť dualy. Za Karlovacom začínali hupy. V jednom z nich sme obiehali nejakých cyklistov, jeden mi povedal, že idú zo Slovinska. Cestou bolo zaujímavé sledovať stopy po guľkách v okolitých domoch ešte z čias občianskej vojny. Po obede som akosi rýchlo vyhladol. Odtiahol som si svojich 10 km vpredu a odvtedy som bol v podstate až do cieľa vkuse hladný. Nemal som, čo zjesť. Juraj mi dal jednu Marsku, ktorá mi nachvíľu pomohla. Nebol to typický hlaďák, lebo som nemal problém držať tempo. V Slunji sme sa zastavili pri zaujímavých vodopádoch. Terasa jednej reštaurácie bola vysunutá priamo nad týmito vodopádmi. Nádherné miesto. Doplnili sme ešte vodu u predavačky medu a pokračovali v stúpaní. Do cieľa sme to mali už iba nejakých 20 km. Nejakým nedopatrením sme si ešte asi 5 pridali tým, že sme prešvihli svoje ubytovanie v Rakovici. Pani nám povedala, že naše ubytovanie je asi 4 km späť, že sme mladí, to zvládneme. Bolo to o niečo menej ako povedala. Dnes som nešiel nakupovať ja, ale Vice a Feke. Na večeru sme si uvarili cestoviny s fazuľou a párkami. V izbe sme klímu nemali, tak som sa obával, že v noci bude znova horúco. Pootvárali sme aspoň okná. Ale boli sme už vo vyššej nadmorskej výške a v noci som sa dokonca zobudil na zimu.

Dĺžka trasy: 220,6 km
Čas jazdy: 7:54:58
Priemerná rýchlosť: 28,4 km/h



Dnes ten istý kolobeh. Vstať, naraňajkovať sa a čím skôr vyraziť. Všetko sme to zvládli o niečo neskôr ako v predošlý deň a na bicykle sme sadali asi o 6:50. Keď sme vyrazili, bol to jediný moment, kedy mi na bicykli počas tejto túry bola zima. Aj to však trvalo asi iba kilometer. Po niekoľkých kilometroch išla pred nami skupina cyklistov, celkovo 5. Ako sme sa priblížili, zbadal som slovenský erb na chrbte jedného z nich. Pozdravili sme sa s nimi, ale mali iné tempo ako my, tak sme ich nechali. Boli to nejakí starší páni. Následne začalo stúpanie k Plitvickým jazerám. Hore sme spravili nejaké fotky, popozerali sa, medzitým prišli aj Slováci na kopec. Dlho sme sa nechceli zdržiavať, aby nebolo tak horúco. Naďalej pokračovali hupy, stále sme držali nadmorskú výšku okolo 700 m. V jednom zjazde, keď som išiel vpredu začal fúkať nebezpečne silný bočný vietor. Mal som problém udržať rovno bicykel. Kývalo to so mnou, akoby som sedel prvýkrát na bicykli. Prechádzali sme pustatinou, asi 40 km nebola žiadna dedina. A keď konečne jedna prišla, tak tam bola iba značka začiatok dediny, potom nejaká reštaurácia a hneď za ňou značka koniec dediny. To sme už mali necelých 100 km za sebou. Našťastie sme došli do mesta Gračac, kde sme si dali obed a doplnili vodu. Mesto bolo poriadne zdevastované a ani v obchode nebolo z čoho vyberať. Tak sme si dali, podľa predavačky jogurt, v skutočnosti acidofilné mlieko a rožky. Nič moc. Pred obchodom mi jeden muž hovoril, že nás čaká asi 7 km hore kopcom a potom 20 km zjazd. Kopec sme vyšli všetci spolu. Bol to pekný priesmyk, iba tá horúčava bola neznesiteľná. Zjazd 20 km nemal a navyše ho Chorváti spestrili tým, že vyfrézovali asfalt, takže sme si ho ani poriadne neužili. Akurát nás poriadne vytriaslo. Potom znovu fúkal nepríjemný bočný vietor, spontánne nás všetkých ťahalo do stredu cesty. Po niekoľkých hupoch sme došli k moru, zatiaľ iba nejaká zátoka. Predtým nás obehovalo auto s bratislavskou ŠPZ-kou. Keď sme zastavovali pri tej zátoke za mostom, Slováci si nás už fotili. Veľmi nás obdivovali, že sme sa vydali na takú cestu. Na pamiatku dali Jurajovi a Fekemu náramky. Keď sme už odchádzali, prišli ďalší Slováci na 9- miestnom aute. Hneď ako vystúpili sa nás opýtali: Chlapi, dáte si borovičku? Nedali sme si a povedali, že sa ešte vidíme, ale už nás neobiehali. O niečo ďalej nás skoro všetkých zložilo oproti idúce auto, ktoré začalo predbiehať rovno okolo nás. Neviem či nás nevidel, ale poriadne sme sa zľakli. Nohy mi stuhli viac ako cez prestávku. Do Zadaru to bolo viac, ako sme si mysleli. Aj napriek tomu sme už o 15:00 boli ubytovaní. Išli sme rýchlo nakúpiť, aby sme mohli ísť čím skôr k moru. More bolo teplé, aj keď bol ešte len koniec júna. Následne sme si ešte išli pozrieť centrum mesta. Pozerali sme na západ slnka nad morom. Zdržali sme sa viac, ako sme plánovali a nemali sme nič kúpené na večeru a raňajky. Domáci nám ponúkol, že nás odvezie do Kauflandu. Cestou sme s ním rozprávali o hocičom, nebol mu problém rozumieť, aj keď hovoril po chorvátsky. Nakúpili sme, navečerali sa a zaľahli. Konečne sa to začínalo podobať na dovolenku.

Počet kilometrov: 165,4 km
Čas jazdy: 5:48:35
Priemerná rýchlosť: 28,48 km/h



Pre dnešok sme mali naplánovaných asi 160 km. Chceli sme ich čím skôr zvládnuť, aby sme sa stihli okúpať v Splite, dnešnom cieľovom meste. Na raňajky už klasika, párky. Vyrážali sme niečo po siedmej. Dnes poriadne pieklo už od rána. Zo Zadaru sme sa vykrútili po nejakých bočných cestách, okolo nejakej fabriky. Potom sme sa už napojili na hlavnú cestu, popri mori do Splitu. Prvých 50 kilometrov sa mi nešlo dobre. Mal som ťažké nohy, nechcelo sa mi ťahať. Dobre mi padla prestávka na benzínke, kde sme chvíľu postali, schladili sa a doplnili vodu. Po prestávke sa mi už išlo o poznanie lepšie. Trasa bola napriek tomu, že sme išli v podstate po pobreží, dosť kopcovitá. Bolo to hore- dole. Do Šibenika sme prišli po peknom viadukte. Nad samotným mestom sme videli hrad, na ktorý sme sa chceli dostať. Vystúpali sme si k nemu kopec, ale na hrad nás s bicyklami nechceli pustiť. Po krátkom postávaní nás hore predsa len pustili, ale za prehliadku si pýtali 40 kún. S pánom sme sa dohodli, že len spravíme pár fotiek a pôjdeme preč. Na mesto bol zhora pekný pohľad. Spustili sme sa do mesta, ale bolo viacero možností, ako pokračovať do Splitu, tak som sa išiel radšej opýtať ľudí, čo nám poradia. Pýtal som sa jedného chlapca, ale bol zjavne mimo, čo od neho chcem. Zastavil som iného chlapíka, vedel dobre po anglicky. Poradil nám ísť dlhšou, ale krajšou trasou, naďalej popri pobreží. Odhadoval to na 76 km a asi 4 hodiny bicyklovania. Vedel som, že toľko nám to trvať nemôže a nebude. Ani netrvalo. Pobúchal ma po ramene a zaželal šťastnú cestu. Vybrali sme sa tak, ako nám poradil a dobre sme urobili. Celý čas sme mali more ako na podnose a fúkal od neho chladný vánok. Bol to jeden z najkrajších úsekov našej cesty. Na pumpe sme doplnili vodu, zjedli keksy a pokračovali. 2 keksy na 130 km sa mi ale akosi málilo a tak som sa chcel poriadne najesť. Prehováranie a zvýšený tón hlasu ich nakoniec prinútil zastaviť pri potravinách. Dali sme si rožky a kakaové mlieko. Nenajedol som sa dosýta, ale stačilo to na pohodový dojazd. Posledné kilometre sme mali dosť nerovnomerné tempo a teplota už bola okolo 40 stupňov, v tieni. To sme už našťastie boli v samotnom Splite. Trochu sme sa ešte pomotali po meste, kým sme našli ubytovanie. Podarilo sa a do cieľa sme prišli niečo po 15:00. Studená sprcha padla vhod. Mali sme k dispozícii práčku a mohli sme si oprať naše veci. Po takej mini večeri sme sa išli okúpať k moru. Dovolenka jak má byť. Cestou od mora sme nakúpili veci na druhú večeru. Najedli sme sa, rozobrali dnešný deň a psychicky sme sa pripravovali na poslednú etapu.

Počet kilometrov: 162,5 km
Čas jazdy: 5:35:04
Priemerná rýchlosť: 29,11 km/h



Je to tu. Od cieľa nás po šiestich predošlých etapách delila už iba tá posledná. Počítali sme so zhruba 130 km a podľa toho sme sa aj zariadili. Budíček bol trochu neskôr, aj raňajky boli iné. Párky sme dnes vymenili za chlieb s džemom a k tomu mlieko. Vyrážali sme okolo 8:00. Už od začiatku tejto etapy sa mi išlo lepšie ako predošlý deň. Išlo sa okolo mora, stále viac na juh. Prvých asi 20 km bola viac- menej rovina, potom začali nejaké kopčeky. Boli tu prevýšenia okolo 100-200 m. Celkom výživné hupy. Po asi 60 km sme zjazdili na Makarskú. Už vopred sme si tam naplánovali kávu pri pláži. Po nej sme si dali ešte zmrzlinu. Už pri odchode sme sa ešte zašli pozrieť do centra. Nebolo to najšťastnejšie hlavne pre Fekeho, ktorý na námestí dostal defekt. Našťastie to bol aj celkovo jediný, ktorý sme počas celej cesty dostali. Vymenil dušu, deravú sme zalepili. Medzitým sme už dosť vyhladli, tak sme išli niečo kúpiť. Ako sme mali odparkované bicykle, všimol som si dosť veľkú trhlinu na Fekeho plášti. Pre istotu sme vyzuli koleso a dali lepku zvnútra plášťa. Po týchto peripetiách sme konečne opustili Makarskú a začali stúpať. Stúpanie malo asi 13 km a nastúpali sme možno 600 m. Čakal som horší kopec. V pohode sme si ho vyšliapali všetci spolu v slušnom tempe. V jednej zákrute sme sa rozlúčili s morom a stočili to do vnútrozemia. Tu začalo úplne iné Chorvátsko, ako predošlé etapy. Premávka bola riedka, domy len občas. Bolo už vidieť dosť bosnianskych áut, ktoré na nás trúbili. Išli sme smerom na Vrgorac a odtiaľ následne už do Bosny a Hercegoviny. Na hraniciach sme nemali problémy, ani nás všetkých nekontrolovali. Hneď za colnicou bola reštaurácia, tak sme chceli doplniť vodu. Dali sme si aj Karlovačko nealko. Čašníčka bola milá a keď videla, že si púšťame do fliaš čistú vodu, prišla za nami či do nej nechceme ľad. Nemohli sme odmietnuť. Horúčava, tu ďalej od mora, už bola fakt desná. Navyše sme prešvihli odbočku na Medjugorie a tak sme si našu cestu ešte predĺžili. Mňa začala strašne bolieť achilovka, Juraj mal tiež problém s nohou. Do toho sa pridal kopec, okolo boli iba kríky a strašný smrad zdochlín. K tomu sa pridali ešte rozbité cesty a „idylka“ bola na svete. Po celkovo vyše 1400 km sme konečne, definitívne dorazili do nášho vytúženého cieľa. Ešte fotka pri značke „Medjugorie“ a už sme bicykle mohli definitívne odložiť. Pocit to bol neskutočný. Všetky obavy z nás už opadli, jeden druhému sme zagratulovali, že sme to zvládli. Nie vždy bolo všetko ideálne, ale hlavne, že sme všetci spolu šťastne dorazili do cieľa.

Počet kilometrov: 151,4 km
Čas jazdy: 5:51:07
Priemerná rýchlosť: 25,88 km/h


report_problem Našiel si v texte chybu?
Mr.Corner 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Spomienka na Petra Patscha – cyklista a cestovateľ

Spomienka na Petra Patscha – cyklista a cestovateľ

Absolvoval 13 expedícií po celom svete stále s úsmevom a dobrou náladou. Hovoril, že z bicykla je svet oveľa krajší a prírodu si tak človek dokáže oveľa lepšie vychutnať.
Tip na výlet: Malorka – destinácia nielen pre dovolenkárov

Tip na výlet: Malorka – destinácia nielen pre dovolenkárov

Tento rok to bude už 3. krát, čo sa s partiou rovnakých nadšencov vyberieme na Malorku. Pre mnohých z vás veľmi obľúbená destinácia, ktorú som si ako cyklista zamiloval tiež. Preto sa chcem s vami podeliť, čo vás na takomto tripe čaká, na čo si dať pozor, poprípade, kde ušetriť.
Jarné sústredenia s nádychom dovolenky PR článok

Jarné sústredenia s nádychom dovolenky

Ak aj vy uvažujete nad jarným sústredením, ale okrem kvalitných kilometrov hľadáte aj príjemné miesto pre oddych, s výborným jedlom či wellness, cyklistické kempy Sporttour sa vám isto zapáčia.
keyboard_arrow_up