Horal Tour - reportáž

Tento rok som sa rozhodol, že si dám svoju premiéru na etapových pretekoch. Vzhľadom na dostupnosť a termín mi to vyšlo na Horal Tour. Mala to byť aj moja jediná dovolenka (kým som si nekúpil letenku do Švédska ). Išiel som tam s tým, že som si ani nepozrel údaje o jednotlivých etapách, jednoducho povoziť sa. Aj tak mi chýbal oddych.

Číselne vyzerali etapy takto:
- 42 km / 1900 m (v podstate uphill na Kráľovu Hoľu a dole),
- 106 km / 3500 m maratónskej trasy (na výber boli aj „detské“ 75 / 2300, 43 / 1600),
- 33,6 km / 1600 m (8 okruhov klasického XC).

Naša 3-členná výprava v zložení Milan, Tomáš a ja vyrážala z BA v piatok ráno. Z Telgártu na Pusté Pole sme mierne tápali, chýbali tabule, no nakoniec sme to našli (aj tabuľu so šípkou). Dorazili sme pred 11. h, takže tesne pred začiatkom prezentácie a 2 h pred štartom. Obloha bola mierne pod mrakom, teplota „čerstvá“ v porovnaní s tým, čo bolo u nás na juho-západe.


Odprezentovaní sme boli hneď, boli sme tam prví. Potešili návleky na ruky, ktoré sme rovno aj na pretekoch využili (a ako som pozeral okolo, bolo nás takých viacero). A konečne som aj ja dostal uteráčik s logom. Už nemusím závidieť Milanov z Málinca. " title=" Potom sme si zložili bicykle a išli do hotela tlačiť. Ako dobre, že som si navaril ryžový nákyp. Lyžica v ruke, nákyp v ústach, a to už prichádza zvyšok partie do nášho ubytka – Roman s Jurom. Ešte pár razy navštíviť toi-toi a je 10 min do štartu (3 min pred štartom som si ešte raz odskočil). Stálo nás tam 80 (počet štartujúcich na Tour bol obmedzený na 150). Štart! Pretekári sa hrnú dolu na hlavnú, po asfalte a lesnou cestou k prvému brodu. Tu som trochu zaspal, nejaký som bol nerozhodný, či ísť alebo sa len tak viezť. Bol som dosť vzadu. Za brodom, ktorý som prešiel pekne pomaly, aby som sa nezamokril, no niekto povedľa prefičal, takže som bol celý mokrý, som sa dostal do zápchy, lebo prišiel vážnejší terén. Cez tunel, kde vraj bývajú „sračky“, som prešiel v pohode. Bolo tam čisto a aj celkom sucho. V Telgárte už cestu lemovali zástupy miestnych Rómov, deti povzbudzovali a natŕčali paprčky.


Tak som ťapol jednému. Hore poľňačkou naša skupinka vychytala traktor, tak sme museli zastaviť. Hore som už videl pred sebou Romana s Tomášom. V kamenistom zjazde do Šumiacu som šiel opatrne, nech neseknem. Už sa po posledných skúsenostiach bojím... Tam ma ofúkli 2-3. V obci sme sa však spojili a vytvorili 6-7-člennú skupinku. To začalo stúpanie na Kráľovku (cca 13 km a 1100 výškových metrov). Striedali sme sa podľa toho, ako sa komu išlo. Asi v polovici stúpania som sa trochu odpojil, za mnou šiel Tomáš. Cesta bola fajná, taká kamenistá a rozbitá, vyššie aj trochu sypká. No potom sa prišlo na rozbitú asfaltku, kde som sa akoby prilepil a išlo sa mi veľmi zle. Chladný protivietor tiež nebol 2x prívetivý... Ale výhľad bol pekný, hoci vrcholy Vysokých Tatier boli zahalené v mrakoch. Keď som zbadal na asfalte nápis 3 km, radšej som sa presunul na pravú stranu.


Rovnako totiž ide trasa aj smerom nadol a nemal som chuť ohroziť jazdcov letiacich nadol (s prehľadom cez 80 km/h). Nejaké 2 km pod „obrátkou“ ma stiahol Tomáš a presvedčil ma, aby som šiel s ním. To nás akurát v protismere míňal prvý pretekár – Ondřej Fojtík. Postupne sa za ním trúsili ďalší. Kúsok pod vrcholom nás ofúkol Matúš Trnovec, ktorý šiel naozaj veľmi dobre. Pred Telgártom mal totiž defekt (aj preto som sa bál v tých zjazdoch). Na občerstvovačke som niečo do seba hodil, natiahol rukávniky, zapol dres a vestu a hybaj nadol. Nepúšťal som sa tam ako blázon, to nie je pre mňa (maximálku som dal len 71,1). Obehli ma tam nejaký 4-5 jazdci. Keď sa asfalt prehupol do šotoliny, musel som zastaviť a znížiť tlak v prednom plášti. Neskutočne som plával, ako na plťke. Fijú, fijú a ďalší 2 predo mnou. Nevadí. Keď skončil zošup a išlo sa po vrstevnici, začal som krútiť nohami. Mal som pocit, že som to zabudol, tak čudne sa mi po tom zjazde šlapalo. Nohy tuhé, špičky ma boleli (mäkká podrážka tretier je na pikaču). No a potom prišiel parádny zjazdík po červenej turistickej značke – kamene, korene, nádhera! Dole som si musel vytriasť ruky, najmä prostredníky som si necítil. Tam som sa opäť pripojil k Tomášovi s Matúšom, išli sme spolu.


Tomáš odpadol, a tak sme vo dvojici pádili z kopca dolu dolinou. Na Garmin som sa nepozeral, no bolo mi jasné, že už ide záver a bude len kúsok do kopca ku hotelu od hlavnej cesty. A tak aj bolo. Čakal som, že sa pobijeme v záverečnom šprinte, no Matúš sa ku tomu nemal a ja som nastupovať nechcel, lebo nebiť defektu, skončí predo mnou. Tak sme prišli spoločne (nakoniec mne hodila časomiera čas o niečo nižší). Bolo to za nami. Ešte sme si s Matúšom dali raz záverečnú dolinu na vyjazdenie. Otočili sme to, keď už jedna pretekárka spomalila a pýtala sa, či ide správne. " title=" Bicykle sme owapkovali hneď, boli tam 3. A špinaví sme ani neboli, len trochu. Mohli sme sa ísť najesť. Jedlo. To jedlo! Honosný názov „grill párty“, ale aj tak bolo skvelé. Grilované mäsko medzi 2 chleby a ku tomu zeleninový šalát. Príjemná zmena oproti klasickému gulášu. Nasledovalo vyhlásenie a rozchod (odchod). Naložili sme biky, ja som sa trochu pohojdal na hojdačke a presunuli sme sa do Spišskej Teplice do penziónu u Janka. Pekný privát s milými domácimi. Po umytí a vybalení sme sa vybrali najprv so Svitu na prezentáciu. Milan štartoval len na maratóne a celý čas od skončenia 1. etapy nám pílil uši s tým, že treba ísť na prezentáciu. Tak sme mu spravili radosť. Odtiaľ sme sa presunuli do Popradu, kde sme sa stretli s Romanom a Jurom a spoločne išli na večeru (pizza :P" title=":P ). Ostali sme tam ako poslední – zatvárali o 21:00, odchádzali sme kúsok pred 22. Po návrate sme zaľahli, na druhý deň nás čakalo to najťažšie. Nohy unavené a predpoveď som radšej pozerať nechcel...


Budím sa na Milanove šuchotanie. Na moju otázku ohľadom času dostávam odpoveď „pol ôsmej“, tak sa pretočím na druhý bok. „Oni štart posunú...“ Keď sa vyhrabem, dám si nákyp a začínam laborovať, čo si obliecť. Hlásia dážď. Má začať pršať 10:30, čiže hodinu a pol po štarte. Trať nepoznám, no vidím to na cca 6 h. 4 hodiny moknúť, no... Nakoniec som si nahodil radšej dlhý dres s vestou a do vrecka šušťačku proti dažďu (inak krátke gate). S Jurom a Romanom sme vyrazili na štart (Milan s Tomášom mali až 1,5 hodiny po nás). Celkom zima, keď sme sa pohli. Necelých 8°C bolo. Našťastie nefúkalo. Do Svitu sme to mali jemne cez 4 km, to sme sa trochu pohybom zahriali. Tam už čakali nastúpení aj čerství „plašáci“, ktorí prišli špeciálne na maratón. Zaradil som sa tak do prvej tretiny a po výstrele šiel s rozumom (stále nepochopím, prečo nás aj dnes plašili písknutím 3 a 1 minútu pred štartom...). Nejako som sa ešte pod lesom preštrikoval cez ľudí predo mnou a zapojil sa na koniec vedúceho vláčika. V prvom stúpaní sa to trochu upchalo, ale v druhom sme už boli vyselektovaní a v podstate sa vytvorila skupinka, s ktorou som išiel (5-7 členov). Zjazd na cestu do Šuňavy bol neskutočne prašný, pripadal som si ako na Divokom západe. Dole som sa musel trochu oprášiť a povypľúvať prach. Teraz tak pozerám do mapy a snažím sa spomenúť si, ako a kade sa išlo ďalej, no nejako to nejde. Príliš sme sa tam krútili a taktiež prvá účasť nepomohla lepšej orientácii.


Pamätám si akurát moment, kedy som sa odpojil od zvyšku skupiny a so mnou sa vydal akurát Peťo Vrtiš. „S tebou by som nemal ísť, prinášaš smolu.“ Na Fatrane sme tiež išli spoločne a najprv chytil defekt Gažúr, kúsok na to ja a potom Peťo zlomil pätku. Bolo 10:10 a začalo popŕchať. Ešte si tak vravíme, že takto mrholiť môže, to nevadí. A stúpali sme ďalej. Hore na lúkach sme ostali prekvapení, keď sme pred nami videli prvých pretekárov (ako som neskôr zistil, na 41. km som mal stretu na 1. jemne cez 3 min). Potom však prišli „prehánky“. Vždy som ich chytil akurát do zjazdu, takže som pekne vymrzol. Aspoň šušťačka ma zachránila, inak by to bolo zlé. V Liptovskej Tepličke sa mi podarilo prepásť odbočku vľavo a zobrať so sebou aj 2 pretekárov, s ktorými som tam išiel. No bolo to preto, lebo mi začala štrajkovať predná brzda a ja som dobrzdil nejakých 15 m za odbočkou. " title=" Tu som aj prvý raz stál na občerstvovačke, doplnil fľašu a chcel namazať reťaz, no olej nemali otvorený. Čakať sa mi nechcelo, chalani už išli ďalej. Prišiel hnusný výšľap po asfalte, kde som sa znovu (ako včera) prilepil a bolo. Keď skončil a prišla rozbitá lesná cesta, stratu som hneď dohnal a niečo navyše získal. Ku koncu teplickej slučky, keď trať začala klesať dolu, som sekol predný plášť. Aj som si zanadával. Tak opatrne a pomaly som jazdil a napriek tomu toto... Pitchi! " title=" Objavil som dve diery – jednu na bočnici a druhú medzi dezénom. Dofúkal som, točil a nič. Stále púšťalo. Vyčural som sa. Dofúkal, potočil a stále nič. Už ma obieha Tomáš Dedinský a nadáva mi, čo to stváram.


Natočil som koleso dierou tak, aby sa tam tmel pekne nalial a nechal ho v tejto polohe, nech zaschne. Čakal som. Dofúkal a nasadol. Prešiel kúsok, no fučalo to. Znovu som všelijako krútil kolesom a dofukoval. Konečne! Asi bude držať. Zjazd som šiel maximálne pomaly, predok nadľahčoval, až som skoro šiel po zadnom. Zo 4x som zastavil, či to drží, zjazd tu bol akurát celkom drsný a nemal som chuť sa tam vystrieť preto, že mi zrazu sfúkne predné koleso... Zišiel som do Tepličky, zastavil, držalo. Fajn, opatrne, snáď vydrží. Tak som si pokračoval, zápasil s dažďom. Nemal som sa ani kam ponáhľať, všetci už boli preč. Ale stále som obiehal a sťahoval postupne chalanov, ktorí ma po defekte ofúkli. Na gps som sa radšej nepozeral, teda pozeral, ale kilometráž som nesledoval. Nech neviem, koľko ma ešte čaká... Niekde pred Vikártovcami začali na trati pribúdať pretekári z Lejzi (aspoň myslím, že to boli oni a nie Senzi). Tam som pred sebou zazrel Tomáša Dedinského. Za obcou som ho obehol, pričom pred nami išiel ešte Dušan Končitý. S ním som sa odvtedy naťahoval. V stúpaní som mu ušiel, z kopca ma dobehol. Prednú brzdu som už dávno preventívne stláčal, nech sa „chytí“, keby bolo treba brzdiť. Ani neviem, kedy definitívne umrela. V Šumiaci som už začal vnímať, že prší, teda chčije riadne intenzívne a je mi aj slušná zima. Výšľap od cesty, ktorý bol doobeda prašný, bol teraz úplne mokrý. Aká to zmena... Tu som konečne očekoval prístroj a zistil, že už len 10 km. Jupí! Kopec z Lopušnej doliny bol dosť rozmočený, ale v pohode zjazdný.


Pekne na najľahšom prevode a zhora opatrne krokom len so zadnou brzdou. Tam som dobehol Jara Buchtíka, ktorý mal už tiež dosť. V závere po koreňoch ma nechal ísť. Ani neviem, ako som to prešiel. Našťastie boli stromy obalené „vankúšmi“, tak som jeden chytil, keď mi brzdenie nevydalo. A prišiel cieľ. Mali tam super občerstvenie. Zhrabol som za 2 hrste pagáčikov, 2 obložené žemle a šiel umývať bike. Stále pršalo. Poskakujúc a natriasajúc sa som zjedol guláš a ukryl sa na prezentácii. Bolo tam trochu teplejšie a uvarili mi aj čaj. Potom som ešte raz navštívil občerstvovačku a dal si horúci bujón, nejaké žemle, bábovku. Mám pocit, že od môjho príchodu do cieľa prešli 2 h. Stále som nebol schopný vydať sa do tej zimy na biku a ísť na ubytko. Nakoniec som sa premohol. Celú cestu pekne zo sedla, aby som sa zahrial. Teplá sprcha bola vykúpením. Ešte aj pri utieraní vlasov som si ju púšťal na chrbát. Nezávidel som chalanom, ktorí boli ešte na trati. Juro s Romanom to poňali rekreačne a šli sa len tak voziť. V tomto počasí to nebola správna taktika. Milan bol na strednej a Tomáš už síce prišiel, no tesne sme sa minuli. Ja som ostal a počkal na nich, nemal som si totiž čo obliecť a ísť za nimi. Teda mal, ale keď by som v tom znovu zmokol, potom by som nemal naozaj nič suché. Zišli sme sa všetci až okolo pol ôsmej a znovu išli na pizzu. Dnes som si dal aj zaslúženú švajčiarsku palacinku." title=" A opäť sme boli poslednými hosťami hodinu po záverečnej. Po návrate sme šli ešte s Tomášom do garáže pripraviť biky. Roman s Jurom rezignovali a zajtra na XC sa pretekať nechystali. Tomášovi som dal nové venčeky do hlavka, lebo ho mal K.O., ja som si vybral z „medical kitu“ iné brzdové platničky, dolial kvapalinu do brzdy a dal ju teda do ako-tak funkčného stavu. Piesty boli ale lenivé, no mne sa už s tým babrať nechcelo. Konečne brzdili obe, tak sa mohlo ísť spať.


Zobudili sme sa do zamračeného rána. Nepršalo. Teplota 7,5°C. Bezvetrie. Včera nám pani domáca vyprala veci v práčke, tak som mohol ísť v čistom a hlavne suchom. " title=" Tomáš bol nejaký nervózny a ponáhľal sa na štart, tak sme kúsok pred 9:30 vyrazili smer Svit. Blata som sa nebál, očakával som ihličnatý podklad, takže len mäkšiu zem. Neviem, či niekto zaspal, no výstrel padol až 10:03. Prekvapenie sa nekonalo, nohy zničené, pohľad na mne nič nehovoriace tepy tiež zaujímavý. Ešte som nešiel XC s priemerom 160, vždy som mal o 15-20 viac. Po nájazde do techniky som sa trochu zasekol, niektorí mali problémy s mokrými koreňmi. Iritovala ma predná brzda, chodila veľmi čudne. Do toho pískali kladky na šaltri. Postupne som si našiel svoje prevody a stopu na jednotlivých úsekoch okruhu. Prvé koreňové stúpania pekne na hrubej, potom rovinka, kde som nevedel ísť, stúpanie na najvyšší bod, kde bola kontrola, tam som v jednom úseku hádzal na najľahší a oddychoval. Zjazd pomaly, na lesnej ceste som šiel na voľnobeh, skočiť cez korene a vybehnúť pri kolibe. Stojka po kamennej dlažbe, koreňová pasáž v traverze, asfaltová rovina do cieľa. Tam som jedol tyčinku a nikam sa nehnal. V 6. okruhu ma tam ofúkol Matúš, ako keby som stál. Nechápal som, kam sa ženie. Neskôr mi povedal, že mal pocit posledného kola. Ha-ha. " title=" Aspoň som ho obehol na koreňoch. Už som konečne znovu aj Tomáša videl pred sebou. Plán bol trochu si oraziť a dať ho v poslednom okruhu. No to som sa prepočítal, lebo som v poslednom už bol.


Hore ma obehol o kolo Fojtík a bolo vymaľované. Konečne som sa aspoň mohol zastaviť v bufete, ktorý bol na trati. V každom okruhu som len zavrtel hlavou, že nič nechcem. Teraz som sa napil a vychutnal si bábovku s makovníkom. Keď dorazil Tomáš, umyli sme biky, Milan nás naložil do auta a ušetril nám cestu so spotenými vecami do Teplice. Po osprchovaní a prezlečení sme sa vrátili do Svitu na vyhlásenie a guláš. Vynikajúci, dnes bol fazuľový. 15:30 sa skončili tieto 3 dni. Nebol som síce so sebou spokojný, ale určité svetlé okamihy tam boli.

Ako to zhrnúť. Takáto forma etapových pretekov sa mi páči. Nie je nejako náročná a zároveň je aj pestrá. Kráľova Hoľa je tak na rozjazdenie, nasledujúci maratón na dorazenie (teda podľa výberu trasy, ale osobne si myslím, že význam má len tá jediná " title=" ) a XC už len ako čerešnička na torte. Terény sú tu krásne, nie je núdza o kamene a korene, nechýbajú ani dlhé a nie strmé výjazdy, ktoré mám rád. Zabezpečenie bolo rovnako špičkové, nikde mi nechýbal regulovčík. Značenie sa nedalo prehliadnuť, okrem šípok na stromoch, faboriek a šípok na zemi boli označené aj kamene za odbočkami, takže si myslím, že zablúdiť mohol len niekto, kto nebol duchom prítomný. Na záver hláška pretekov z vyhlasovania: „Na 1. mieste sa umiestnil Ondřej Fojtík, ktorý vyhral takmer všetky etapy.“ " title="
Video z prvej etapy Horal Tour


výsledky:
1. etapa - http://www.sportsofttiming.sk/cs/zavod/results/711?rid=911
2. etapa - http://www.sportsofttiming.sk/cs/zavod/results/711?rid=915
3. etapa - http://www.sportsofttiming.sk/cs/zavod/results/711?rid=916

Foto
https://picasaweb.google.com/106340235941508448718/Horal2012?authkey=Gv1sRgCN-ejOPI48nSag