Dubnický maratón 2012 - report
Rozhodnutie o účasti na tohtoročnom Dubničáku som si nechával takpovediac na poslednú chvíľu, vo štvrtok poobede už som mal ale jasno, bola by škoda si trošku nepretočiť nohy pred dovolenkou v Alpách. To, že podmienky budú takmer ideálne bolo jasné už dlhšie vopred, v Novej Dubnici a okolí nepršalo už nejaký ten týždeň a organizátori sľubovali rýchlu a prašnú trať.
Rovnako ako pred týždňom v Korbielówe mi spoločnosť robil Imro, prezentácia na plavárni bola sekundová záležitosť, trošku sme boli ešte zohriať nohy do Kolačína a hor sa na štart.
Táto úvodná časť ponad Teplice mi trvala čosi nad hodinku, no a ďalej sme pokračovali smerom na Kamenné vráta, sem-tam som aj v kopci v prudkých pasážach potlačil, nerád dávam silou mocou takéto stojky v sedle, človek si aspoň trošku ponaťahuje svaly. Samotný zjazd z Kamenných vrát bol celkom v pohode, trošku viac prachu, ale po stranách to šlo, rovnako tak aj záverečná lúka do Omšenia. Bufet bol luxusne zásobený, doplnil som si pred Baskym ionťák, zjedol pár melónov a pokračoval som chvíľu sám, skupinka sa nám medzitým potrhala. Samotné Baske nie je z môjho pohľadu až taký náročný kopec, kým sa začne stúpať tak to ale trošku trvá, pocitovo sa mi však šlo celkom solídne. Pomaly som obiehal borcov z trasy Klasik, pred nájazdom do záverečnej pasáže som sa priblížil aj k dvom chalanom z mojej pôvodnej skupinky a pred vrcholom som ich obehol. Na Baskom bolo ako vždy živo, znovu som sa trošku zdržal, kým som zjedol tyčinku a pokračoval som ďalej. Prvý zjazdík bol celkom v pohode, viac som sa „obával“ toho druhého, keďže už bolo na trati hustejšie a nie každý si trúfa takýto zjazd dať v sedle. Celkom to tam šmýkalo, naštval ma chalan, čo to bral stredom hlava-nehlava, nemal som pocit, že to má pod kontrolou, ale tak nakoniec sa nič nestalo...Keďže trasu už poznám celkom dobre, vedel som, že na Homôlku už to je len kúsok, v bufete som sa znovu chvíľu zdržal.
V následnom zjazde znovu akrobacia jazdcov z Klasika, všade kopec prachu a kameňov, chalan predo mnou stláčal V-éčka čo to dalo, ale akosi nie a nie zastaviť, tak to skúsil nohami, znovu to našťastie bolo bez ujmy. Len som pokrútil hlavou a šiel si svoje ďalej sám. Na dlhej asfaltke cez Porubu som sa trošku ponaťahoval, i keď fúkal protivietor, takže až taký oddych to zase nebol. Za dedinou odbočka doprava a ďalšie dlhé šotolinové stúpanie so záverom na lúkach. Svojich najbližších súperov som mal stále na dohľad, hlavne chalan na 29-novom Treku bol so mnou ako na špagáte. Na ďalšej občerstvovačke som postál tentoraz len chvíľu, pitia som mal dosť a na Iliavsku slučku to mohlo stačiť. Nejako som si omylom vsugeroval, že som mal minulý rok čas 6 hodín a na základe toho sa mi nezdalo, že to tento rok akosi nestihnem a to sa mi pocitovo išlo ďaleko lepšie a aj podmienky boli samozrejme lepšie. Prvá časť slučky bola jedna bikerská báseň, krásny udupaný singláčik, odsýpalo to jedna radosť, následné stúpanie protiľahlým hrebeňom však už tak zadarmo nebolo a mal som toho miestami plné kecky a to som vedel, že pred nami je ešte dlhé stúpanie po lúke. V jej úvode som si držal celkom fajn tempo, kolega na Treku mi visel na zadnom kolese, ale ku koncu sa trošku oklepal a ušiel mi asi 20 metrov. Neplánoval som sa nikam naháňať a tak som v bufete znovu doplnil vodu, pojedol nejaký ten melónik a vytešoval sa, že do cieľa už je to len kúsok. Stále mi však nešlo do hlavy, ako som to mohol dať za 6 hodín...
Záverečné kilometre v profile vyzerajú ako jeden dlhý zjazd, ale predtým je to stále hore-dole, dve dlhšie lesné stúpania a potom konečne lesná zvážnica a cieľ na dohľad. Vyzeralo to, že už to dobojujem sám, ale v polovici krátkeho stúpania ma dorazil borec z Maďarska, ale už toho mal asi tiež dosť a v následnom zjazde som mu znovu ľahko ušiel, asi aj kvôli tomu, že šiel na HT-čku s pevnou vidlicou. Záver z Kolačína som sa ešte postriedal s chalanom z Klasika, dojazd na amfik už som nijak nehrotil a v pohode došiel v čase 6:19h. Ako som neskôr zistil, minulý rok to nebolo 6 ale 7 hodín a tak som si celkom solídne polepšil ?..Imro už bol v cieli, bajky sme si umyli asi za minútku, v podstate však ani nebolo čo umývať...Potom rýchla sprcha, výborný gulášik, no a keďže som sa trošku ponáhľal tak som tentoraz vynechal vyhlásenie a tombolu.
Alfou a omegou každého maratónu je predovšetkým počasie, organizátori aj pretekári si nemohli želať lepšie podmienky, no a keď sa k tomu pridá skvelá trať a vynikajúce zabezpečenie, výsledkom je parádny deň strávený na bajku...
[Foto na úvode: mathosh]
report_problem Našiel si v texte chybu?
Komentáre Zobraziť komentáre (0)
Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre