MTB Tour v Kremnici, teda na Skalke

Sezóna nám už pomaly končí a ja sa chystám na dva posledné maratóny. Najskôr som zašiel na MTB Tour v Kremnici, ktorý sa konal 22.09.2012. Nedá mi na úvod nespomenúť počasie. Ďalší môj maratón, kde nepečie slnko. To akoby naschvál, vždy som riešil, či bude pršať alebo nie a vždy to vyšlo len tak tak, teraz k tomu je ešte aj zima. Aj tak je to asi stále lepšie, ako keby som mal dostať úpal. Týmto maratónom taktiež končí aj malá séria Slovenského pohára XCM.

To, čo človek premešká za rok, za pár dní nedobehne. Napriek tomu som sa pred pretekmi cítil v najlepšej forme vôbec. Nohy som našťastie rozkrútil po okolí Martina, keď som už bol cez prázdniny neschopný aktívnejšej jazdy. Na druhej strane sa mi to vypomstilo tým, že na mňa začala liezť choroba, zatiaľ len hrdlo. Začína jeseň, prudko sa ochladilo a všetci v mojom okolí sú chorí. Už to nezaliečim, tak sa len pomaly chystám do Kremnice. V sobotu skoro ráno vstávam na vlak a idem z Martina do neznámych a pekných končín Slovenska. Škoda že je tma, nič som z vlaku nevidel. Keď som došiel do Kremnice, prvý krát sa mi stalo, že som si myslel, že som vystúpil zle. Celú hodinu som sa túlal prázdnym mestečkom. Viem, že všetko žilo hore na Skalke, lenže ja sa tam nejdem trepať, keď nemusím a urobil som dobre. Maťo mi deň predtým vybavil číslo a tak mi stačilo prísť poň k mestskému hradu, kde bol ubytovaný. Inak pekné miesto, tu by som rozhodne chcel bývať. Spolu sa pripravíme na štart. Vlastne len oni dvaja, ja som sa medzitým hral s mačkou. Moja predštartová príprava spočívala doslova len v užití za hrsť liekov: paracetamolu, vápnika, či guarana z Fatranského maratónu a nejaké kvapky do nosa. Antidopingoví komisári v cieli by mali z môjho moča radosť. A to som dostal k štartovému číslu ďalšie tabletky.


S druhou návštevou námestia konečne nie som sám cyklista v meste, medzičasom všetci zliezli zo Skalky dolu. Ale stále málo. S oficiálnou účasťou 205 cyklistov, patrí Kremnica k maratónom s najnižšou účasťou vôbec. Dokonca ani také zlé počasie nebolo, aká bola zlá účasť. Súbežne prebiehal maratón v Púchove, len tam by som ja nešiel, keďže maratónom len ťažko nazvať preteky, kde najdlhšia trať nemá ani 50 km. Všetko ešte umocňoval fakt, že doprovod každého asi ostal na Skalke. V tomto ohľade to bolo mŕtve mesto. Ale prišli sme pretekať, tak sa konečne staviam na štart. My na dlhej štartujeme ako vždy prvý (však sme najlepší) a až po nás krátky. Keď sa obzriem dozadu, pomyslím si, že ako nás je veľa, až potom si uvedomím, že dlhý sú len tá špica a za nami netrpezlivo čakajú krátky. Zas málo ľudí na dlhej a čo som čítal, že vraj sa viacerí prehlásili z dlhej na krátku. Nechápem aký mali dôvod na takej rýchlej, neblativej a jazdivej trase. No nič, úvod do štartu vyplnili mažoretky z Prievidze a niečo po desiatej sme konečne odštartovali. Ako doprovod bol Barényi a mali sme ho zakázané predbehnúť, kým sa za Kremnicou naostro neodštartuje. Ja som mu nestíhal ani v tomto slávnostnom tempe, nie to ešte ho naháňať. Po prejazde tunelom a odbočením doprava začína ostrý štart s úvodným dlhým stúpaním, kde vystúpime na takmer 1200 metrovú kótu.


Nohy mám ešte stuhnuté, tak nie som úplne v pohode. Kým sa rozhýbem, prejdem nejaké tie dlhé kilometre stúpania. Hrozivo pomaly som míňal kilometrovníky na trati. Táto vychytávka ma potešila, hlavne v druhom kole na orientáciu v priestore a čase. Úvod asfalt, potom sa to napravilo na zvážnicu. Prvých 10 km stúpania bolo zakončených naozaj peknou technickou dupačkou. Konečne niekoho obieham, síce tlačiacich, ale aj tak. A čoskoro sa dostávam na chatu Hostinec, kde bola prvá občerstvovačka. Tí pretekári, ktorých som obehol by mohli byť kolegiálny a na občerstvovačke tiež zastať a nie ma „drzo“ obehnúť. Ďalej už pokračujem po hrebeni, teda skôr pod hrebeňom na východnej strane pohoria. Úsek ide striedavo hore dole až na Skalku, miestami strašná kamenistá cesta, kde som všetkých preklínal. Postupne ma obiehajú aj pretekári z krátkej. Osobne som čakal, že keď štartujú len 10 minút po nás, tak ma dajú dole už na začiatku. Očividne som až tak pomalý nebol. Na Skalke bola ďalšia, druhá, občerstvovačka. Na môj vkus až blízko prvej, ani nie 10 kilometrov od seba. Možno keby pieklo slnko a bolo teplo, tak by som inak vravel. Ale asi by som ju predsa len dal na koniec nasledujúceho zjazdu.


Nasleduje dlhší zjazd. Nie je vôbec pekný, vedie po lesnej drnkavej kamenistej zvážnici, či ako by som ju nazval. Nič, čo by sa mi páčilo, bolo to treba len pretrpieť a nie si to vychutnávať. Po zjazde do Mokrej doliny otočka a zas späť hore. Stále lesnými cestami. Asi je rýchlejšie a ľahšie vybaviť povolenie na cesty ako na chodníčky lesom, ak by v okolí boli nejaké zjazdné. Viem, že maratón vznikol ako rýchla náhrada za Šarišský, ktorý sa mal v tento deň pôvodne konať. Ale aspoň prišla ďalšia časť ktorá ma baví, keď už bol zjazd zabitý. Idem sa napiť a fľaška nikde. No super, niekde tam som ju vytriasol, hádam ju v druhom kole nájdem. Teraz nasleduje pekné stúpanie na Skalku. Nie je to vytrvalé stúpanie, cestou sú aj dlhšie úseky dolu kopcom. Hore sa tak, či tak musím nejako dostať, preto postupne naberám výškove metre, hlavne posledné kilometre. Na asi 35 kilometrovníku ma konečne dobehne Maťo z krátkej, ktorého som čakal oveľa skôr. Popýtam si od neho fľašku a nechám sa vyhecovať jeho tempom. Stačím maximálne tak kilometer, dva, potom už nevládzem a nechám ho vpredu.


Ja už posledné kilometre stúpania dôjdem svojím pomalším tempom. Zastavím až na treťom a poslednom občerstvení v kole. Pomaly vchádzam do druhého kola. Nó, tento zjazd bol o niečo lepší, nemal som pocit, že psychicky trpím. Po nájazde na asfalt valím dolu voľným pádom aspoň 70-kou (viac sa mi nechcelo šliapať) a na 50. kilometri otáčam doľava a zopakujem si celý predošlý úsek. Druhé kolo sa mi šlo celkom dobre, hlavne na úplne poslednom stúpaní na Skalku po dlhom zjazde som chytil druhý dych. Ešte predtým ma potešilo, že svoju fľašku som našiel uprostred cesty a nič sa jej nestalo. Ako mi len odľahlo. Všetko bolo pekné, len keby zapálené hrdlo sa neprenieslo do nosa. Obrovské starosti s tým neustálym smrkaním počas celého závodu. A doma ma už hrdlo našťastie nebolí, len ten nos a dutiny. Ako sa vraví, z kaluže do blata. Hlavne pozdravujem tých, čo šli len v kraťasoch a tričku. Prajem skoré uzdravenie. Aj keby som nebol chorý, tak by som to oblečený na letno určite nevydržal. Hore bola strašná kosa a o zjazdoch radšej ani nevravím.


Tu v Kremnici som uhral najlepšie skóre, len 1 hod a 32 min strata na vedúceho Lamiho. Pomaly sa zlepšujem a preto som so sebou veľmo spokojný. Som zvedavý, ako sa mi pôjde o týždeň v Brezne. Po dojazde idem do teplučkej telocvične, kde sa stretávam s kolegami. Maťo uhral vynikajúce 7. miesto a ticho mu závidím, čoskoro bude hádam aj bedňa. Idem sa rýchlo sprchnúť. Našťastie sprchy boli hneď za rohom v budove. Sakra, ale kde sa najem? Po blúdení a hlavne mrznutí vonku sa konečne dostávam do reštaurácie, kde na moje prekvapenie došlo jedlo. Teta mala málo nahlásených porcií a ľudia so stravnými lístočkami stále prichádzali. Musím počkať, ale vôbec to neľutujem. Vynikajúce cestoviny s talianskou paradajkovou omáčkou. Presne niečo také si musím niekedy navariť. Z chuti sa najem a naspäť prídem na koniec vyhodnotenia, tak počkám len na tombolu. Už to býva u mňa zvykom, že záverečný program až tak neregistrujem. Proste keď dojazdím potrebujem si vydýchnuť a často sa to kryje s programom. Po tombole ma hore už nič nedrží, tak ideme dole do Kremnice. Ani spomínaný a sľubovaný wellness som neskúsil. Nemal som s kým a samému sa mi nechcelo. Radšej som s kamarátmi hodinku oddýchol dolu v meste a potom utekal na vlak. Určite to ale muselo byť super a je to parádny bonus, ktorý po závode padne veľmi vhod.


Celkovo na mňa preteky pôsobili dobrým dojmom. Maximálne mi chýbala tá atmosféra, ktorú som zažil na minulých maratónoch. Ale to bolo spôsobene aj mojou „vinou“, keďže som sa nesprával tak, ako chcel organizátor. Vlastne ani nemám čo vytknúť. Ochotný ľudia by sa postarali o všetko, čo by mi videli na očiach. Možno až na trať. Tá bola síce veľmi jazdivá, rýchla a nenáročná, ale nie už až tak zaujímavá. Maximálne tak stojka na prvý bufet a stúpanie na Skalku pred dokončením kola. Zjazd nič moc. Ako jedinú zmenu by som možno uvítal menšiu zmenu trate. Už by to nebolo narýchlo, tak pri dostatku času sa dá určite vybaviť na aj krajšia trať. Alebo nie? Zvyšné veci, ako základňa mimo štartu na nedostupnom mieste sa dali pretrpieť, keďže vývoz vecí bol zabezpečený a ani s registráciou na mieste štartu by nebol problém pre naozaj veľmi ochotného usporiadateľa.

No a konečne cestujem večer späť domov. Náročný deň to bol, ale neľutujem, veľmi dobre som si zajazdil. Škoda, že som bol celú nasledujúcu nedeľu nepoužiteľný a v pondelok v nemocnici tiež. Nie pre vyčerpanosť, ale choroba ma celého znefunkčnila. Síce postupne začínala dva dni pred maratónom, ale v sobotu som to dorazil. Plus celkové vyčerpanie z martatónu a bol som jasný. Nič to, hádam sa dám do nasledujúcej soboty dokopy, kde by som chcel zavŕšiť maratónsku sezónu poslednými pretekmi Cyklomaratónskej série.

Fotogaleria http://www.ivancillik.eu/21919-mtb-tour-kremnica-skalka