Epilóg Cyklomaratónskej MTB série v Brezne

Dňa 29.09.2012 sa skončila Cyklomaratónska MTB séria. Posledný 14. závod sa konal, ako minulý rok, v naozaj peknom meste Brezno. JAKI KELLYS biketour Brezno dáva bodku za slovenskými cyklomaratónmi v tomto roku. Teda, hor sa na úpätie Nízkych Tatier s noblesou a to tak, ako sa patrí. Tieto maratóny mi dávajú neopakovateľnú a jedinečnú šancu spoznať nové oblasti rodnej vlasti, však len vďaka cyklistike som spoznal pol Slovenska.

Do Brezna mi nejdú vyhovujúce spoje z Martina, tak volím o niečo drahšiu alternatívu a tou je auto. Konečne si doprajem trochu pohodlia, proste sadnem a idem kedy chcem. Po Kremnici som celý týždeň nesedel na bicykli. Doliečoval som sa, hoci, tak či tak sa mi von veľmi nechcelo. Aj moja príprava býva strohá a obmedzuje sa len na vyčistenie reťaze. Dokonca si ešte udržujem aj blato z Oravy a prach z východu, čo som na ňom pred mesiacom doviezol. Stáva sa zo mňa veľmi praktický človek, už ma dávno prešla leštičská fáza života. Ešte v piatok zhodnotím počasie, ktoré ma už neprekvapuje a je vždy na mňa nastavené veľmi negatívne. Skôr či neskôr poobede niečo zhora padne. Taktiež zhodnotím, pre mňa novú trať. Fajne, výstižný zdrobnený názov trate Obrík s dĺžkou 62 km, mi nahráva do kariet a očakávam veľmi rýchly a nenáročný priebeh. Dnes viem, že to bol asi môj najväčší omyl. S veľkými očakávaniami odchádzam ráno do Brezna. Cestou spoznávam neuveriteľný tankodrom idúci do Turčianskych Teplíc. Také strašné cesty by sa mali zakázať zákonom.


V hokejovom štadióne prebieha moja rýchla prezentácia, keďže prichádzam medzi prvými. Čo som sledoval, tak aj ďalej to bežalo svižne. Prihlásiť sa dalo na 3 organizátorom pripravené trate: Obrik 62 km, Klasik 42 km a Hobík 23 km. Samozrejme ako vždy beriem čo najviac kilometrov. Trate vedú cez úpätie Nízkych Tatier s výhľadmi na Ďumbier a Chopok. Aspoň predpokladám túto skutočnosť, keďže som síce videl nejaké kopčeky, ale čo to bolo, netuším. Akcie sa zúčastnilo 334 cyklistov, taký maratónsky priemer v našich končinách. Keď som si už vyzdvihol štartovné číslo, tak mi rozum káže, ísť sa pekne pripraviť. Hlavne poskladať bike a teplejšie sa obliecť. Na môj vkus bolo ráno stále moc chladno. Poobede malo by byť teplejšie, ale stále budem v horách a v zjazdoch nechcem, aby ma prefúklo, tak na tričko rozhodne dávam niečo neprefúkavé, aj za cenu väčšieho potenia. Podstatné je to, že budem v teple. Nakoniec sa presúvam na štart na opačnú stranu mesta. Štartovalo sa z breznianského námestia, asi kilometer od miesta prezentácie.


Obrik štartoval o 9:00, ostatný polhodinku po nás. Na úvodných asi 3 kilometroch nás sprevádzal policajný dozor a previedol nás za mestskú časť Zadné Halany, kde sme odbočovali doľava do lesa. Nastala paradoxná situácia. Kto má prednosť? Auta zastavujúci policajti a odbočujúci cyklisti rozťahaný na celú cestu alebo sanitka? Najradšej by som zastal a pustil ju, lenže v balíku sa takéto veci nerobia a idem s davom. Sanitka, možno aj s pacientom, musela chvíľku počkať. Týmto sa ospravedlňujem za vzniknutú nepríjemnú situáciu, hádam sa na nás veľmi nehnevali. Preteky začínajú tu a začína sa dlhým úvodným stúpaním. Zo začiatku asfalt, potom už klasické lesné zvážnice. Ako len ťažko sa mi šlo hore. Na asi 10. kilometri sa to na chvíľu pustilo dole a potom zas stúpanie, kým sa nedosiahol najvyšší bod trate, cirka 1200 mn.m. Nasledoval dlhší zjazd, kde v jeho polke bola umiestnená prvá občerstvovačka. Zisťujem, že horúci čaj mi nejde dolu krkom, tak šupnem do seba len ionťák a pokračujem dolu. Asi celý tento zjazd bol šotolinovej povahy a v niektorých zákrutách a náklonoch som mal stiahnuté oba análne zvierače. V podobnom duchu prebiehali aj ostatné zjazdy po takomto šotolinovom a štrkovom podklade. Našťastie myšiaky podržali aj po ustrelení predného kolesa.


Po zjazde pokračujem hore. Po pár metroch mi nejako divne pláva predok. Super, tento rok mám na maratónoch a výletoch šťastie na seknuté duše. A to na maratóny aj prifukujem viac ako zvyčajne. V poslednej dobe si to vždy odnieslo predné koleso. Pri tlaku 2 atm na odpruženom predku a s mojou mušou váhou, nechápem prečo. Doteraz si to vždy odnieslo zadné koleso, však preto som nedávno menil dosť dolepenú zadnú dušu. Smola alebo zlá technika? No nič, vymením dušu a pokračujem ďalej. Stratím podľa prepočtov asi 10 min a pár miest, ale nie je to nič hrozné, aspoň mám chuť stíhať pomalších jazdcov so zeleným číslom. Tento úsek je miernejšie stúpanie, kde sa dá ísť aj rýchlejšie a s výhľadom na Nízke Tatry. Vychutnal som si tento výhľad, hoci som netušil, čo za kopčeky vidím. Ako som na začiatku spomínal, asi tam na odkrytom priestranstve bolo v rámci možnosti oblačnosti vidieť napríklad Chopok a Ďumbier, lenže nedám za to ruku do ohňa. Ďalší zjazd bol zakončený najrýchlejšou lúčnou časťou, kde som pravdepodobne dosiahol moju maximálku. Po križovaní cesty II. triedy zase stúpam lúkami hore. Stúpanie končí na vysielači, kde je druhá občerstvovačka. Konečne niečo zajem, ale nie, že by som dovtedy hladoval.


Dostávam sa z môjho pohľadu na najkrajšiu a najťažšiu časť trate. Na začiatku lúčny, miestami nebezpečný zjazd, nasledovaný opačným extrémom: pekné a strmé stojky. Tie vytrápili hádam každého. Klasici a hobíci to prežijú, lenže nás obrikov na rázcestí posielajú do ďalšieho kola. Tak stále stúpam hore až nevydupem na zvážnicu, ktorou sa pustím dole. Ako každý zjazd zvážnicou na tejto trati so sypkým povrchom, je môj najväčší nepriateľ odstredivá sila, keď zákruty vyberám veľmi zoširoka. A zas dlhšie stúpanie na vysielač. Z lesa vyjdem kúsok pod vysielačom na už známu lúku. Celý tento okruh vysielač-vysielač má asi tak 10 km a zopakujem si ho znova, presne dvakrát. Čiže na vysielač vyšliapem celkom trikrát. Páčia sa mi dlhé trate bez okruhov, ale rád si zopakujem aj 40 km okruh, ak stojí za to. Podobne aj tento maličký stál za to. Ako som sa staval k trati bez úcty a pohŕdaním, tak tento úsek trate s opakovaním mi zobral veľa síl. A to som si myslel, že to bude taký rekreačný závod. Náročný zjazd a strmé stúpanie som pred štartom podcenil. Keď už po tretí raz prichádzam na rázcestník, tak sa pre istotu opýtam, či už dolu do mesta alebo ešte hore. Našťastie už idem z kopca do cieľa. Keby ma poslali hore ešte raz, tak by som si možno pekne zanadával. Mal som pochybnosti, pretože na štarte organizátor vyhlásil, že tento malý okruh sa pôjde celkovo tri krát, čo mi do hlavy podľa propozícii a mapy nejako nešlo.


Obríka vyhral Jaroslav Buchtík s časom 03:06:53, senior dal nám mladým 3 min stratu. Zo žien bola najrýchlejšia Janka Konopinská s pekným časom 04:20:01. Najlepší klasik bol Dušan Kozel s časom 01:59:19 a Zuzka Juhásová bola najlepšia žena na tejto kratšej trati s časom 02:21:31. Mne chýbali len 4 minúty na to, aby som mal čas pod 4 hodiny. Škoda defektu, mohol som byť o kúsok lepší. Ale zas nie o toľko miest, aby som teraz preklínal všetkých svätých. V momente dojazdu bola veľká fronta na wapku, tak hodím bike do auta taký, aký je. Zase nebolo nejaké veľké blato na trati. Horúca sprcha v štadióne padla veľmi dobre. Len to jedlo, hmm. Malým aziatom by pár rezancov stačilo, ale Slovákom po ťažkom maratóne sa týmto určite nezavďačíš. A ten rad, až na parkovisko, ako keby dávali aj duple, či triple. Už mi neostáva nič iné len počkať na vyhodnotenie výsledkov. Kým som si vystál rad a najedol sa, tak to už aj pomaly začínalo.


Okrem víťazov na tomto maratóne sa vyhodnotili aj najlepší celej Cyklomaratónskej MTB série. Séria pozostávala zo 14. závodov, na ktorých sa zbierali body do rebríčka. Ja som sa zúčastnil len štyroch, tak som v rebríčku veľa vody nenamútil. Aspoň v krátkosti pripomeniem konečné poradie v jednotlivých kategóriach na tejto stránke. Gratulujem víťazom a česť porazeným. Som zvedavý na zásadne novinky v sérii v ďalšom ročníku, ktoré boli na konci sľúbené. Novinky zvyšujúce kvalitu a úroveň podujatí? Možno, keďže práve tá kvalita bola podrobená kritikou v poslednom príhovore na ukončenie maratónskej sezóny.


Celé podujatie dopadlo výborne. Pekné prostredie a slušné zázemie, kde nič nechýbalo. Však v priestoroch dvoch štadiónov nájde športovec hádam všetko čo potrebuje. Trať s peknými výhľadmi, s rýchlymi zjazdmi, technicky nenáročné a ku koncu aj slušné stojky. Profilovo buď hore, alebo dole, vlastne žiadna rovinatá fáza plató, ako napríklad pred týždňom v Kremnici. Bufety boli na správnych miestach a nebolo treba čerpať rezervy vo vačku. Kritike môžem podrobiť asi len jedlo, hlavne nie najbohatšiu porciu. Nič viac, len táto kozmetická chyba. Som rád, že som sa mohol zúčastniť posledného tohtoročného maratónu. Mám šťastie, vždy si vytipujem podujatia, ktoré sú vydarené a sú celkom na vysokej úrovni. Alebo len nemám s čím porovnať?

Plány naplnené. Už mi ostáva dokončiť len cyklopozitívny trojboj a tak sa teším najbližšie do Strečna na Šprint Polom. Už teraz spomínam na tento a minulé cyklomaratóny a pripomínam si pekné zážitky a smejem sa nad svojimi pádmi. Tento rok bol celkom bohatý na takéto akcie. Na budúci rok by som mohol vyskúšať aj zahraničie, už dlhšie má lákajú bratia Poliaci a niečo v blízkosti Oravy. Nejaké tipy blízko hraníc by som už mal. Uvidím, čo z toho vznikne.

Prajem skoré uzdravenie dievčine, ktorá sa na maratóne vážnejšie zranila.

[Foto v článku: Marian Veverka a Roman Suja]