Svet cyklokrosu očami maratónca – Cyklokros C2, Udiča

Je trochu zamračené sobotné ráno v Udiči. Na provizórnom parkovisku na veľkej lúke je už od piatka odstavených niekoľko karavanov, z jedného z nich s poznávacou značkou Belgicka vykukne pán v rokoch a zapáli si svoju rannú cigaretu. O chvíľu vyjde von aj jeho syn a spoločne pozorujú s veľkým záujmom práve prebiehajúce práce na dokončovaní vyznačenej trate. Takto cestujú takmer každý týždeň už od konca septembra aby syn získal čo najviac tak potrebných UCI bodov. Parkovisko sa zapĺňa čoraz viacej, nechýbajú Poliaci, Maďari, na trati sa už rozjazďuje chlapík v majstrovskom nemeckom drese ale národnostiam kraľujú Slováci a Česi. Ľudia prechádzajúci okolo, ktorí nevedia, čo sa tu bude diať nechápu. Človek, ktorý ešte nikdy nevidel „táborisko“ cyklokrosárov si musí myslieť, že sa vrátil do minulosti, je rok 1990, práve otvorili hranice a nachádza sa niekde v Rakúsku.

Mluví to tady česky, matky a manželky práve chystajú jedlo zo svojich zásob, mladšia časť posádky vykladá stoličky a pripravuje sa na kempovanie, otec rodiny sa pýta vedľajších kempovníkov ako sa darí a pomaly pripravuje stanovisko, kde bude o chvíľu chystať trochu zvláštne bicykle. Celé to pripomína také menšie mravenisko, kde každý trochu lenivým tempom vykonáva predom určené veci.


Práve kosím trávu, ktorá ešte zostala na trati a jedným očkom pozorujem toto zaujímavé divadlo. O pár hodín sa tu bude konať medzinárodný pretek v cyklokrose pod hlavičkou UCI a preto som v napätí, neviem, čo mám od týchto ľudí a týchto pretekov čakať. Keďže sem tam zablúdim na niektoré maratónske fórum a sem tam obetujem pár dní môjho voľného času na prípravu podujatí pre cyklistov tak už viem, čo môžem čakať od slovenských hobíkov – po absolvovaní jedného dvoch zvážnicových maratónov „okolo hnoja“ sa hlavne tí, ktorým rodičia hlboko vštepili „Slovenský komplex“, že všetko na Slovensku je zlé, majú akútny nutkavý pocit napísať všetkým ako by mal už organizátor konečne zabezpečiť, aby to rizoto už nebolo také rozvarené, ako musel stáť v rade na wapku, ako je obloha moc modrá a slnko horúce, ako zablúdil, takže značenie bolo celé úplne „nahovno“....Pri pomyslení, čo nám asi povie človek, ktorý za svoj život prešiel stovky pretekov a najazdil desaťtisíce kilometrov po celej cyklistickej Európe mi stisne zadnú časť tela a začínam preto rýchlo kosiť už trikrát pokosenú trávu a vyhadzujem kamene aj o veľkosti hrachu.


Celé to odštartujú hobíci, ktorí si chcú vyskúšať, o čom je vlastne cyklokros. Už po pár ostrých zatáčkach a rýchlych nástupoch mnohí pochopia, že niekedy je ľahšie absolvovať 80km maratón v pokľudnom tempe ako prejsť 5 km „na krv“. Nasledujú žiaci v počte až sedem kusov, to je ale už na inú debatu s inými ľuďmi. O chvíľu sú už na štarte nastúpené ženy, kadeti a veteráni. Terezka Medveďová sa ešte minútu pred štartom bezstarostne vlní v rytme práve hranej skladby ale už o päť minút prefrčí predo mnou s výrazom tváre, s ktorého sa dá poznať, ako veľmi trpí.


Medzi pretekmi sa presúvam do „party stanu“, kde v bufete obsluhuje nádherná blondína, ktorá u niektorých vyvoláva hriešne myšlienky, vedľa už visí prasa, koná sa totiž klasická zabíjačka na prilákanie miestnych divákov – žiaľ nepodarilo sa. Myslím, že problém je v tom, že elitní pretekári nevyzerajú ako Martinka z Turca. No nič, klobásy sú fakt skvelé, hlavný mäsiar si zrejme prečítal noviny a dozvedel sa o prohibícií, tak to trochu s alkoholom prehnal- už ho dvaja mocní chlapci vynášajú. Vedľa v sanitke ošetrujú zraneného veterána, pri štarte je plne naložený cykloturista, ktorý sa práve vrátil zo sedemmesačnej svadobnej cesty z Bolívie, nechápavo hľadí, čo sa deje, my hľadíme na neho ako na prízrak. Moderátor ho spovedá z jeho nezvyčajných zážitkov, mimochodom hlavne počas pretekov Elite si to speaker jednoznačne užíval, pripadal som si ako na juhoamerickom futbale. Dokázal tak, že momentálne na Slovensku asi nemá konkurenciu. Predsa len komentovať neustále sa meniaci dynamický cyklokros je niečo iné ako nudné dojazdy pretekárov na maratónoch.


Celé toto bola iba predohra pred samotným hlavným aktom – pretekom Elite. Najvzrušujúcejší je jednoznačne štart, obrovská masa sa valí šialenou rýchlosťou do terénu, po prvom kole je už každý výkonnostne tam kde v pelotóne patrí a tak sa trochu nachvíľu spomalí a potom opäť zrýchli, záverečné kolo sa už ide na krv. V tom je čaro cyklokrosu. Môžem porovnať – sledovať cyklokros naživo v takto kvalitnom obsadení je jednoznačne zaujímavejšie než stáť na kopci a povzbudzovať známe mená trebárs na Gire alebo sledovať časovku MSR, tak mi teda vysvetlite, prečo vás prišlo tak málo?

Je koniec, Roman ešte spovedá prvých pretekárov, gesto s palcom hore na trať a organizáciu hovorí za všetko. Tí, ktorí sa už v nedeľu nezúčastnia sa prídu rozlúčiť a poďakovať za podujatie. Stretávam ešte starých známych Belgičanov, nesmelo sa pýta či si môže nabrať vodu. Nechápem, ukazujem mu sprchy, miesto s wapkami....on iba pohľadom poďakuje a je mi jasné, že takéto u nás základné veci nie sú všade ani zďaleka bežné. Debata sa zvrtne na počasie, hovorím mu, že v noci čakáme výdatný dážď. Keďže som maratónec uvedomujem si svoju chybu, bojím sa, že sa okamžite rozbehne do karavanu aby išiel riešiť na sociálne siete obutie na zajtra. Našťastie sa tak nestalo, vidím ale na ňom, že ho informácia o daždi potešila, konečne to bude cyklokros. Ešte raz všetko pochváli a znova sa zapáli cigaretu.

Svet cyklokrosu môže byť pre niekoho čudný, muži a ženy jazdiaci v počasí, kam by ste nevyhnali ani psa a predsa sa nesťažujú, práve naopak. Naozaj čudné....Neurobte už tú chybu nevidieť to naživo, šanca je už budúci víkend. Výsledky môžete nájsť na internete napr. na http://www.cxsvk.sk , atmosféru musíte zažiť.