Slovensko-Česká hranica pokorená

Prekročil som slovensko - českú hranicu v Bielych Karpatoch plný sily a moje plány sú ďalej prejsť 200 km denne. Na tomto preteku sa ale nič podobné plánovať neoplatí. Po moravských brdkách to vyšlo len 130 km za deň a ďalší deň som mal takú krízu, že po stovke som si o siedmej večer ľahol spať. O jedenástej som bol hore a pustil som sa na nočnú jazdu. Hodinu s Jardom z Mladej Boleslavi, potom do rána sám.

Je možno hodina po polnoci. Občas vidím svietiť nejaké oči. Idem vysokou trávou s čelovkou pod prilbou až dovtedy, kým mi natiahnutý drót zachytí tretru a spravím kotrmelec. Neskoršie zídem asfaltkou k akejsi priehrade, o hodinu už som v čiernom lese.


Prvýkrát šľapem sám nocou v neznámom lese. Je to čudný pocit. Nevidím skoro nič, občas počujem divné zvuky. Viem, že poľovník bez pušky u nás v Tatrách nevojde tak hlboko do divočiny ani cez deň. Adrenalín potláča pocit strachu, ale som ako na ihlách. Rád by som zaľahol, no neviem kde. Pôjdem kým budem vládať, alebo kým niečo nenájdem Staré mikrotužky v čelovke pomaly odchádzajú, čoskoro ich budem meniť. Zrazu v diaľke vpravo vidím akoby odraz svetla, ktoré sa pohybuje rovnakým smerom ako ja. Hneď mi napadli Honzove slová o tom, ako ho na Aliaške v noci sledovali vlci. Akoby som dostal elektrický šok, nedýcham. Už i tak vysoký tep sa mi zdvojnásobil. Človek si nemusí sadnúť do rozpálenej panvice, aby zistil, ako sa tam asi cíti smažený rezeň. Pozrem vľavo, a ďalší des. V diaľke medzi stromami vidím niečo podobné, dokonca dva za sebou. Celý bez seba zastanem. Ten zadný spomalil, predný beží ďalej. Určite ma chcú obkľúčiť, napadlo mi. Zachovávam paniku, siaham do kapsy poslednej pomoci. V pravej ruke držím sprej na beštie, nôž, petardy megatresk a la bomba, v ľavej ruke stískam toaletný papier a z úst vypľúvam píšťalku, do ktorej nedokážem fúknuť. Tak poďte! –kričím ako zmyslov zbavený rozkročený v podrepe s roztiahnutými rukami a obzerám sa na všetky strany. Nikde nič, ticho ako v hrobe ma mučí ešte viac. Otočím sa a v tom jeden jednooký beží rovno na mňa. Cúvam až narazím zadkom do stromu, keď zisťujem, že to svetielko nie je oko hladnej vlčice, ale len svätojánska muška. Utrem z čela studený pot a vravím si: Janko, zvládol si to na jedničku, odvahu máš, papier odlož. Nasadnem a pokračujem asi hodinu k otvorenému seníku. Tam zakotvím, no napriek únave, neviem prečo, dlho nedokážem zaspať. Myšlienky sú stále pri svätojánskej muške, ktorú som tak strašne vyľakal. Podopreté dvere mi dávajú chabý pocit bezpečia. Vo dvojici to musí byť oveľa ľahšie, na toto si asi nikdy nezvyknem.


Nemám možnosť z trasy písať, preto sa vám prihlásim asi až po preteku.

Všetky informácie vrátane priebežného poradia sú na http://www.1000miles.cz.