Kitzalp maratón 2013 – MS v maratóne na vlastnej koži

Kitzalp maratón 2013 – MS v maratóne na vlastnej koži

Každý, kto aspoň trochu viacej jazdí na biku a snaží sa pomaly zlepšovať určite niekde tam hlboko dúfa, že bude mať možnosť zmerať sily s tými najlepšími. Práve takáto príležitosť sa naskytla tento rok, keďže majstrovstvá sveta v maratóne sa konali v neďalekom Rakúsku. A to skutočne na kráľovskej trati. Veď parametre 94 km a 4400m sľubujú poriadnu dávku „uphillu“ ako sa patrí plus niečo navyše..

Tento maratón mi opäť do pozornosti predhodil Tomáš, alias Katko. Viac menej som ani na chvíľu neváhal a nakoniec sme si so sebou zobrali aj nejaký ten support ako sa na „majstrák“ patrí . Veď sa bude na čo pozerať. Beriem teda priateľku Lenku a Tomáš ešte kamarátov Sama a Mira. Jeden robil video a druhý fotodokumentáciu (ešte raz vďaka).



Samozrejme, že som sa nešiel zúčastniť ako“ repre“ ale ako nadšený amatér. Pre bežných ľudí boli na výber rôzne dĺžky tratí, tá naša niesla názov „Ultra“ a s limitom 200 jazdcov. Bola ale úplne rovnaká ako tá majstrovská, akurát sme mali štartovať s hodinovým odstupom od elity. Zázemie celého podujatia je v dedine Kirchberg. Mnohým ale viacej napovie asi 5 km vzdialené mesto Kitzb?hel. Znalcov zjazdového lyžovania určite teraz napadla jedna otázka. Odpoveď je áno, šli sme aj po slávnej zjazdovke Hahnenkamm .

Musím sa priznať, že parametre trati mi osobne zo začiatku prišli relatívne v pohode. Mám za sebou predsa tri ročníky Salzkammergut Trophy, kde nastúpame skoro 2 krát toľko. Čo ma tu teda má prekvapiť? Nuž, realita bola trochu inde a Kitzalp mi uštedril peknú lekciu...o tom ale trochu neskôr.



Keďže som si pred cestou nestiahol do mobilu aj mapu Nemecka, urobili sme si s frajerkou malú obchádzku cez Zell am See (o tej rýchlejšej verzii moja navigácia nemohla vedieť) . Potom už ale všetko bežalo ako hodinky, vrátane registrácie a ubytovania. Po ceste som bol trochu unavený, ale vždy je fajn pretočiť nohy. Chcem ísť kuknúť chalanov ktorí bývajú v neďalekom Brixene ale prichádzajúca búrka ma zahnala zase späť. No nič, otáčam a idem pozrieť na miesto registrácie, kde mali svoje stánky rozložené aj jednotlivé teamy. Trochu „poočumujem“ Albana Lakatu (favorit na víťazstvo) ako sa babre s kolesom a vraciam sa na hotel. Ešte kuknúť počko, samozrejme má zase pršať. Čo ma trochu utešuje je fakt, že až poobede.

Budíček o 6:00, raňajky a pri pohľade z okna si radšej ešte dávam dopredu nové platne. Neprší, ale tak istota je istota. Horšie ale, čo na seba. Kopce sú nekonečné ale predsa len hore majú byť cca 4 C. Ak sa do toho ešte aj zhorší počasie tak na krátke to asi nebude. Takže návleky, bufka, teplejšie rukavičky a na seba ešte ľahká „nefuk“ bunda. Rezervoár s vodou neberiem, ale maličký batoh radšej áno, kde si ešte dávam ďalšiu dušu a pod somariny na prežitie .



Niečo pred deviatou už stojíme s Tomášom na štarte, elita má práve hodinu náskok. Radíme sa skoro dopredu, predsa len tu je to bezpečnejšie. Čo nám hneď udrie do očí je absencia nejakej turistickejšej triedy. Všade samý „racer“ . Ešte zapózujeme do fotoaparátov a môžeme ísť na to. Úvodných pár kilometrov sa ide po rovine do dediny Brixen. Ako všade inde vo svete, každý sa snaží predrať dopredu a ide sa samozrejme naplno. Keď vidím tie krásne kopce okolo tak ma dosť desí predstava, že skončím kdesi v Kirchbergu na obrubníku. Neriskujem a preto sa postupne aj s Tomášom cedím peletónom dozadu. Konečne sa blížime pod prvý kopec do ktorého balík následne doslova narazí. Hneď trochu ľutujem, že som nebol viac priebojný pretože až tu je pravý začiatok. Na Tomášov popud, že čo tu ešte robím, vybočujem zo šotolinky na trávu a obieham poriadnu kopu ľudí. O chvíľu už sa to začína usadzovať a dostávam sa medzi podobnú výkonnostnú skupinu. Sme teda v prvom stúpaní na Choralp ktoré vedie do výšky cca 1800 metrov. Teraz som rád, že ma na štarte osvietilo a dal som si tam bundu do batoha. Ani závan vetríka a leje zo mňa ako z koňa. Postupne sa vnárame viacej do údolia a naberáme výšku. Pred nami sa otvára panoráma doliny a čo vám budem hovoriť...proste krajina ako z reklamy na Milku. Doteraz to šlo celkom fajne ale po 45 min stúpania zrazu prichádza zlom. Nemôžem si nájsť polohu na sedle, mrvím sa a reťaz mi behá po kazete ako splašená veverica v snahe nájsť si ten správny prevod. Ono tých prevodov zase toľko na výber ale nie je, keďže celý kopec má presne 1000m prevýšenie a priemerný sklon 11%. Jednoducho povedané mi nejde . Takže posúvanie vpred sa nekoná a skôr ma pomaličky začínajú zozadu dorážať. No nič, treba zabojovať. Už vidím pred sebou vrcholovú stanicu lanovky ale pred ňou nás čaká ešte poriadne strmá lúka. Sem tam vidím nejakého blázna ako ide na biku, ale drvivá väčšina tlačí. Menšia rovinka a posledný výšvih znovu po tráve. Hore je parádna atmosféra a kopec doslova kričiacich ľudí. Najmä vďaka nim to zopár borcov ešte stále skúša kľučkovaním nejako prebojovať. Ja radšej poslušne tlačím.



Konečne, prvá občerstvovačka. Ako sa patrí na podujatie takejto úrovne dostávam hneď do ruky plný bidon, tyčinky a gél. Trošku si ale „orazím“ a v pohode beriem čo potrebujem. Začína prvý, zatiaľ trochu kratší zjazd po šotoline. Zo začiatku idem trochu opatrne, predsa len si chcem na tento povrch trochu zvyknúť a zistiť kde je tá správna hranica medzi rýchlym prejdením a vyletením zo zákruty. Celkom pomáha vyjazdená stopa v ktorej je drobných kamienkov o dosť menej. Medzitým ale musím na brzdy a vyhnúť sa krave (samozrejme myslím zviera) . Tie sú všade okolo na voľno. Celkovo je to ale plachý tvor a tak žiadne vážne situácie nehrozia. Prechádzame okolo krásneho jazera a v pozadí sa týčia zasnežené vrcholy ešte vyšších hôr než na ktorých práve brúsime plášte . Ešte kúsok do kopca a cesta sa znovu láme, teraz už do poriadne dlhého zjazdu. Približne v polovici mierime na úzky a strmý singel takže „lightové“ zvezenie sa nekoná.
Sklon sa vyrovnáva a v peknom tempe prekonávame v skupinke technické pasáže po lesnom chodníčku. Je to také hore-dole ale len na chvíľu.



Mierime späť na Kirchberg, no odbočka nás posiela do druhého stúpania. Na začiatku je bufet, takže opäť dopĺňam. Úvod po asfalte mi celkom ide a dúfam, že kríza z prvého stúpania je preč. Ach ako som sa len zmýlil. Hlavne je aj skutočne teplo, dokonca svieti slniečko. Za jazdy dávam dolu bufku a potom ľutujem aj tie teplejšie rukavice. V polovici vybiehame na otvorenú planinu, kde sa otvára panoráma zjazdoviek. A hlavne hneď vidím kam až sa stúpa. Dokelu, to snáď nie je možné. Kríza je späť, ešte skôr a ešte väčšia. Teraz by som sa rád vrátil späť k tej Salzke. Samozrejme sú tam kopce a je ich veľa. Ale sú až na pár výnimiek o dosť kratšie a hlavne nie sú také strmé. Tu je všetko prevýšenie nasekané do 4 kopcov. A ono je dosť veľký rozdiel driapať sa 30 – 40 min ako driapať sa hodinu a viac. Ale to som si uvedomil až teraz v tejto ďalšej nekonečnej stojke. A ku všetkému ten pohľad hore. Teraz dávam do vrecka aj tie rukavice. Už, už mám chuť sa na to vykašlať a aspoň na chvíľu z toho zliezť. V tom začujem Sama ako na mňa z vrchu kričí a v momente ma tá myšlienka prechádza . Mierim ku nemu, potom so mnou chvíľu beží a riadne fandí. Za ďalším bufetom kúsok pred vrcholom je zase Lenka a Miro. Toto človeku fakt neskutočne pomôže a už aj prášim z kopca. Ďalších 900 výškových a 11,5 % je za mnou. Zjazd sa opäť v polovici mení na trail. A poriadne výživný. Mokré a slizké skaly po včerajšom daždi veru nedržia. Čo ma prekvapilo bol úsek, kde sme namiesto cez brod, prechádzali doslova korytom rieky v ktorej sa valila voda. Návleky teraz už neľutujem pretože v dlhých zjazdoch je naozaj chladno.



Opäť bufet a znovu do kopca. Začínam cítiť, že sa rozbieham. No konečne. Pomaly míňam ostatných, čo je hlavne dosť veľká motivácia . Prechádzam popod lanovku a o chvíľu sa dostávam na zjazdovku. Hneď ju poznávam, samozrejme je to Hahnenkamm. Najslávnejší a najťažší zjazd vo svetovom pohári, kde víťazstvo znamená niečo viac. Každý rok sa na to pozerám v televízii ale keby mi niekto povedal, že tadeto pôjdem namiesto na lyžiach na biku, a hlavne do kopca, asi by som neveril . O chvíľu už je sklon až príliš a všetci tlačíme po strmom a úzkom chodníčku.



Neskôr nasadám ale záver tvorí lahôdka v podobe slávneho úseku Mausefalle, kde je krásne vidieť ten neuveriteľný padák, ktorý sa v zime jazdí kolmo dole. Vidím aj búdku z ktorej sa štartuje. Fakt masaker. Znovu treba potlačiť ale počujem svoj support team, a tak o chvíľu už nasadám a bojujem do konca stúpania. Trochu som zabudol, že ešte nie je koniec a po malom presune po vrstevnici stúpanie pokračuje na Pengelstein (najvyšší bod trate), čo je ďalších 300 výškových metrov. Trochu som sa prerátal a došla voda. Na úplný vrchol teda už nasucho. V bufete pri vrcholovej stanici do seba lejem čo sa len dá. Nedá mi trochu čísel – prvý úsek stúpania po vrchol Hahnenkammu mal 700 výškových a priemer 12,5 %. V dlhom zjazde tentoraz chýbal nejaký výživný singel, za to sa ide chvíľu po vrstovnici a v závere doliny je aj dlhšia a rovnejšia pasáž (asi jediná rovina na celej trati).



Tak ešte posledný kopec. Znovu na Hanehkamm ale z tretej svetovej strany . Začína pršať, čo mi však do kopca vôbec nevadí. Skôr naopak a cítim, že to znovu ide. Predbieham dosť ľudí a stále sa na niekoho doťahujem. Posledné metre je už skutočne boj a keďže iný kopec už nebude tak do toho dávam všetko. Míňam svoj support team (ako vždy fandia) ale na vrcholovej stanici v bufete už nestojím, veď už len z kopca. Ale akého. Záver je kapitolou samou o sebe. V podstate je to 7 km dlhý singletrack s názvom Fleckalm trail patriaci do miestneho bikového parku. Keby som to vedel tak si tu hore vymením bike za zjazďák, nahodím integrálu a chrániče. Po výdatných dažďoch je všade navyše hlboké mazľavé blato a v kombinácii so 6 hodinami v kopcoch je toto už moc.



Prvá polovica sa ešte ako tak dá ale v tej druhej čakajú rôzne koreňové dropy, lávky a pod veci, ktoré asi z nás jazdí málokto . Neustále nasadenie a zosadanie je hrozne unavujúce, navyše pri tom behaní cítim že mi berie do kŕča vnútornú stranu stehna. Nemá to konca kraja a neskutočne nadávam . Keď je konečne vidno šotolinovú cestu tak ju len križujeme do ďalšej technickej „lahôdky“. Jednoducho sa plácam a až posledná bikrosová pasáž na tvrdšom podklade mi vracia radosť z jazdy. Konečne vidím cieľ a za 6:48 hod finishujem. Pozerám na nánosy bahna na biku a len neveriacky krútim hlavou nad tým posledným zjazdom, ktorý mi trval skoro dlhšie ako cesta na kopec... Až o chvíľu sa ma zmocní ten fajný pocit, že som v cieli . Zvítam sa s Lenkou, medzitým už neprší ale leje. Umyjem bike a idem niečo zobnúť do cieľového bufetu. Najlepšie mi tu aj tak padla dobrá a horúca káva . S Lenkou ideme potom ešte povzbudiť Tomáša na posledných metroch. Ten tak isto nechápe kade sme to vlastne zišli z kopca .



Ako ste už asi čítali v inom článku tak v rámci MS vyhral Christoph Sauser v čase 4:30 hod. Najskôr som nechápal keď som videl ten čas, ale potom som si uvedomil, že v takýchto kopcoch to naskakuje neustále. A len v poslednom zjazde, ktorý Christoph určite už týždeň najazdieval (plus všetky ostatné) dal mne a ostatným normálnym ľudom cez 25 min . No a ešte raz by som chcel vyzdvihnúť výkon Miša Lamiho, ktorý skončil na parádnom 15. mieste so stratou iba 18 min. Chvíľu predtým zajazdil 10. miesto na ME v XC a teraz na takejto úrovni zajazdil MS v maratóne a na trati ktorú väčšina v cieli označila ako zatiaľ najťažšiu. Nuž, je to proste Pán.

O porovnaní s najlepšími na svete som už čosi teda napísal a v mojej kategórii „hobby“ som celkovo skončil na celkovom 51. mieste a Tomáš na 119. mieste. Čo ma potom zaujalo, tak v kategórii do 29 rokov nás štartovalo iba 28 a tam som bol na 6. mieste. Aj to svedčí o fakte, že takéto extrémne trasy vyhovujú starším a ostrieľaným borcom. Veď Sauser má 38. rokov, víťazka medzi ženami Gun-Rita Dahle Flesja dokonca 40. Je fajn vedieť, že ešte mám tak kopec času (prosím, nebrať vážne) .



Čo dodať na záver. Jednoducho Kitzalp maratón je výnimočná akcia v prekrásnom prostredí. Takéto stúpania a aj zjazdy naozaj hocikde nezažijete. Na tie kopce je treba sa pripraviť nielen fyzicky ale aj psychicky pretože ak chytíte krízu, na vrchol je to väčšinou ešte strašne ďaleko ? No a keďže sa ide 3 krát na ten istý vrchol tak odporúčam vziať so sebou aj rodinu a kamarátov ako podporu. Bude sa poriadne hodiť .

Fotogaléria od Miroslava Paura.
report_problem Našiel si v texte chybu?

KitzAlpBike - Festival

calendar_today 26.06.2013 - 07.07.2013
label Ostatné
place Kirchberg (Rakúsko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up1thumb_down comments 4 komentáre report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

To fakt je majstrák sveta v bike maratóne „starých chrenov“? A kde to bude? Tieto otázky som položil Tomášovi Hauserovi na maratóne v Raji, keď sa ma pýtal, či sa chcem zúčastniť.
Maratona dles Dolomites 2021 - to najkrajšie, čo Taliansko ponúka

Maratona dles Dolomites 2021 - to najkrajšie, čo Taliansko ponúka

Prvá júlová nedeľa v Dolomitoch po dvoch rokoch opäť patrila cyklistom a mne sa podarilo byť pri tom.
Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Reportáž: Kaktus Bike Bratislavský MTB Maratón - soľ nad zlato

Perfektné počasie, kvalitná konkurencia a najmä ja, Moravák a Janka Keseg Števková, taký bol môj záver sezóny v Bratislave.
keyboard_arrow_up