Na bicykli okolo Slovenska 2013

Na bicykli okolo Slovenska 2013

Tomáš Kopřiva

13 dní, 1534 km, 77 hodín v sedle bicykla, desiatky prejdených obcí a miest, niekoľko chránených krajinných oblastí a národných parkov, ako napríklad Štiavnické vrchy, Slovenský Kras, Poloniny, či Tatry. Okrem toho návšteva mnohých kultúrnych pamiatok a zaujímavostí. To je bilancia jednej neobyčajnej cesty, cesty okolo Slovenska na bicykli.

Slovensko bez ohľadu na to, že je to naša vlasť, je prekrásna krajina. Na relatívne malej ploche skrýva toľko čarokrásnych zákútí, že keby ich chcel človek preskúmať všetky, potreboval by na to dlhé mesiace, ba aj roky. Napriek tomu nie je toto bohatsvo stále dostatočne docenené. Preto som sa rozhodol, že spoločne s občianskym združením Slovenské Hnutie Obrody zorganizujeme cyklovýlet, ktorého trasa povedie cez štyri najkrajnejšie obce Slovenska a pokúsi sa aspoň z časti prispieť ku zviditeľneniu a spropagovaniu zaujímavostí našej nádhernej vlasti.

Príprava

Dlhé roky som vášnivý cyklista. Preto som už koncom zimy a začiatkom jari začal rátať prvé tréningové kilometre. Prvých zhruba 1500 km som odjazdil na cestách, pričom najdlhšia tréningová dávka merala 233 km. Na jar, keď ustúpil sneh a blato, sa moje tréningy odohrávali takmer výlučne v teréne. Keďže som "hoby" cyklista, tak som prípravu z teoretického hľadiska nijako nedramatizoval, jednoducho som jazdil. Žiadne tabuľky ani špeciálna strava. Stav tachometra pred začiatkom akcie bol 2900 km. Teraz, po skončení akcie, musím skonštatovať, a to aj pre mojich prípadných nasledovníkov, že dobrá fyzická kondícia a minimálne 2000 najazdených kilometrov je na uskutočnenie podobnej akcie nevyhnutnosť.

Balíme

Nad cestou okolo Slovenska som rozmýšľal už niekoľko rokov, ale až tento rok som si jednoducho povedal, áno, idem do toho. Po avíze na internete sa prihlásil Poliak Lukasz, ktorý si zamiloval Slovensko a prejavil vážny záujem trasu absolvovať spolu so mnou. Slovo dalo slovo a štartovný deň sme určili na 17.7.2013.
Dva týždne pred samotným štartom sa všetko vybavovanie tak nakopilo, že pripravený na štart som bol až o 01:30 ráno v deň štartu. Médiá, sponzori, výbava, plánovanie trasy... Na budúce budem múdrejší a nechám si na prípravu dostatočnú časovú rezervu.
Čo sa týka výbavy, zabalil som len to najnevyhnutnejšie. Základná sada náradia, náhradná duša, reťaz, špice, svetlá, záložný dres, návleky, spodné prádlo, krátke nohavice, tričko, športová obuv, lekárnička a dokumentačná technika. Keďže v pláne bolo nocovanie v penziónoch, nebolo potrebné brať stany a rovnako zásoba oblečenia sa mohla minimalizovať, nakoľko sme si veci takmer každý deň prali. Bicykle sme použili horské, s plášťami určenými na hladký povrch.



Deň 1., deň D. Stráňavy – Trenčín. 106 km.

Nakoľko som bol ešte v nočných hodinách deň pred výpravou vyzdvihnúť spolujazdca Lukasza na vlakovej stanici v Žiline, takže ráno bolo ešte potrebné doladiť niektoré veci, tak sa prvé otočenie kolies posunulo z plánovaných 7:00 na 9:30. Hneď na začiatku poviem, že tieto oneskorené štarty sa nás držali takmer celú výpravu . Prvé kilometre sme si užívali v príjemnom, slnečnom počasí jazdou po brehu vodného diela Žilina. Po niekoľkých rozbehových kilometroch sme sa zastavili v malebnom mestečku Bytča, kde sa nachádza rodný dom prvého slovenského prezidenta, ThDr. Jozefa Tisu. Za povšimnutie stojí tiež kaštieľ pochádzajúci z druhej polovice 16. storočia, či sobášny palác, ktorý dal postaviť Juraj Thurzo pre svojich šesť dcér.
Vďaka rovinatému profilu cesty sme sa veľmi rýchlo dostali až k najstaršiemu pútnickému miestu na Slovensku, kláštoru Veľká Skalka pri obci Skalka nad Váhom. Odtiaľ bol už len krôčik do cieľa dnešnej etapy – Trenčína. Prišli sme vo večerných hodinách, takže sme sa stihli už len najesť a vypiť najdrahšiu kofolu výpravy - 0,5 litra za 2 eurá.



Deň 2., v rodisku M. R. Štefánika. Trenčín – Plavecký Štvrtok. 138 km.

Lukasz sa moc nevyspal, pretože ho do skorých ranných hodín rušili zvuky lásky ozývajúce sa z vedľajšej izby. Ja som vďaka môjmu tradične tvrdému spánku spal výborne. Ráno po prehliadke historického centra mesta a hradu (pozdravujem ochotný personál), sme vyrazili smer Beckov. Dominantou obce je hrad stojaci na vysokom brale, ktoré bolo opevnené už za čias Veľkej Moravy. Nasledovala návšteva Čachtického hradu, sídla nechválne známej krvavej čachtickej pani Alžbety Báthoryovej. Hrad je momentálne v rekonštrukcii, tak sme sa pokochali aspoň výhľadom na okolitú krajinu. Rovnako sme si s Lukaszom museli vstúpiť hlboko do svedomia, nakoľko nás skupina Cigánov upozornila, že sa len vozíme, ale robiť nebudeme. Po húpavom výjazde po južnej hranici Myjavskej pahorkatiny sme sa dostali až do rodiska slovenského velikána, M. R. Štefánika, Košarísk, kde je aj múzeum umiestnené priamo v jeho rodnom dome. Zjazdom do Brezovej pod Bradlom sme sa na dlho rozlúčili s kopcami a pred nami sa nachádzali dlhé roviny západného a južného Slovenska. Pri nočnej jazde z Rohožníka (tu sme si dali najlacnejšiu kofolu celej výpravy – 0,5 litra za 65centov) do Malaciek, sme si s Lukaszom striedavo spievali raz poľské a raz slovenské ľudové piesne. Po veľmi dlhom hľadaní sa nám podarilo nájsť ubytovanie v Plaveckom Štvrtku.



Deň 3., západná hranica zdolaná. Plavecký Štvrtok – Trstená na Ostrove. 114 km.

Hneď od začiatku tretej etapy bolo jasné, že krajina sa celkom zmenila. Rovina, borovice, prach a teplo. Napriek vysokým teplotám naskakovali kilometre rýchlo a preto sme v krátkom čase dosiahli najzápadnejšiu obec Slovenska, Záhorskú Ves. Tu sme sa odfotili so sympatickými pracovníčkami obecného úradu a pokračovali smer Devín. Tunajšia krajina má zaujímavú náturu. Človek zo severu si musí chvíľu zvykať, kým sa dokáže do prostredia vžiť. Predsa len krajina, v ktorej človek žije, formuje aj jeho vnímanie sveta, jeho osobnosť, dá sa povedať, že sa stáva jej súčasťou. Na druhej strane ma potešila hustá vegetácia v celom povodí Dunaja. Od Záhorskej Vsi až po dnešné ubytovanie v Trstenej na Ostrove sme išli po cyklotrase kopírujúcej tok Dunaja, takže cesta prebiehala hladko bez zbytočného dopravného ruchu. Po obhliadke jedného z našich najdôležitejších a najstarších hradov, Devína, ktorý sa týči nad sútokom riek Dunaj a Morava a jeho osídlenie siaha až do predhistorických dôb, sme spoznávaciu časť dnešného dňa ukončili obhliadkou románskeho kostola v Hamuliakove.



Deň 4., dovolenka v Grécku. Trstená na Ostrove – Radvaň nad Dunajom. 107 km.

Ak som si pripadal včera kvôli prostrediu nezvykle, tak dnes si pripadám ako v úplne inej krajine. Vysoké teploty, všadeprítomná kukurica a slnečnica, prašná zem, vlhký vzduch od Dunaja, vôňa borovíc - dnes som si naozaj pripadal ako na dovolenke v niektorej z prímorských destinácií. Na klímu by sa dalo aj zvyknúť, jediné, čo by som nepreniesol cez srdce, sú tie roviny. Ale to je samozrejme môj subjektívny pocit. Dojem z inak pekného dňa mi pokazilo jedno smutné "zistenie". Na vlastnej koži som sa presvedčil o silných maďarizačných tlakoch na južnom Slovensku. Takmer všade počuť maďarčinu, v obchodoch, na uliciach. V Gabčíkove sa dokonca stalo, že v obecnom rozhlase odznelo hlásenie len v maďarskom jazyku. V obci Iža, kde sa nachádzajú pozostatky rímskeho vojenského tábora, som sa zasa od miestnej pani dozvedel, že "nemtudom". Smutná realita, byť "cudzincom" na vlastnom území.
V Komárne som si neodpustil pozrieť tzv. Nádvorie Európy, ktoré dokonale vystihuje kakofóniu nosnej myšlienky Európskej Únie. Totiž každý národ sám o sebe je jedinečný, ale po násilnom zliatí do jednej beztvarej, sivej hmoty svoju jedinečnosť a krásu automaticky stráca. Na sklonku dňa sme si náladu vylepšili dosiahnutím našej najjužnejšej obce, Patiniec.



Deň 5., stúpame. Radvaň nad Dunajom – Banská Štiavnica. 127 km.

Dnes konečne, od dediny Búč, začíname jemne stúpať. Väčšiu zastávku si robíme v Leviciach, kde absolvujeme prehliadku Levického hradu, v minulosti strážiaceho južný prístup ku stredoslovenským banským mestám. Po niekoľkých kilometroch sme sa preniesli do obdobia tureckých nájazdov, do Brhloviec, kde si miestni ľudia budovali unikátne príbytky vytesané do tufovej horniny údajne práve preto, aby boli pred týmito nájazdmi chránení.
Záver dňa preveril našu kondíciu a zároveň dal jasne najavo, že južným rovinám je nadobro koniec. Čakal nás totiž dlhý výšlap cez krásne Štiavnické vrchy. Odmenou bol zjazd do rozprávkovo osvetleného, nočného, historického centra Banskej Štiavnice. Nemohli sme sa dočkať rána.



Deň 6., rozprávková Štiavnica. Banská Štiavnica – Kokava nad Rimavicou. 111 km.

Ráno sme sa, celí nedočkaví, pustili do objavovania krás Banskej Štiavnice, mesta s bohatou baníckou históriou a tradíciou. Centrum mesta je plné zaujímavých pamiatok. Spomeniem napríklad Starý a Nový zámok, Trojičné námestie, či strážnu vežu Klopačka. Rovnako aj širšie okolie ponúka mnoho zaujímavostí, napríklad vodné nádrže používané pri ťažbe, takzvané tajchy. Toto mesto mi jednoducho učarovalo a verím, že sa tam v blízkej budúcnosti vrátim. Nie nadarmo je Banská Štiavnica mestom svetového dedičstva Unesco. Ďalej sme pokračovali cez Zvolen do obce Vígľaš, kde sme si chceli pozrieť tunajší hrad. Žiaľ, práve prebiehala rekonštrukcia, presnejšie prestavba na hotel, takže sme ostali stáť pred bránami. Na prvý pohľad nás zarazili necitlivé architektonické zásahy, ktoré zrejme pamiatkári "prehliadli". Sklenené strešné okná a celosklenený vestibul zrejme neboli v minulosti bežnou výbavou hradov a zámkov.
Od dediny Kriváň nasledoval náročný výšlap cez Veporské vrchy a obce položené v nadmorskej výške nad 800 mnm ako napríklad Detvianska Huta, do sedla Prašivá, z ktorého sme si vychutnali dlhočizný zjazd s nádhernými výhľadmi do okolitej krajiny až do obce Kokava nad Rimavicou, kde sme sa ubytovali u slovenského vlastenca, priamo v centre obce.



Deň 7., posledný deň s Lukaszom. Kokava nad Rimavicou – Košice. 170 km.

Dnešný deň sme poňali výkonostne. Cieľom boli Košice. Kvôli tomu sme upravili aj plán cesty, pôvodný smer na Hnúšťu sme odklonili na Rimavskú Sobotu a Tornaľu. Išlo sa dobre, prvých 20 – 30 kilometrov bolo takmer stále dole kopcom. V Tornali ma čakal menší šok. Zatiaľ jednoznačne najnesympatickejšie mesto, aké som navštívil (domáci mi snáď odpustia). Už kompletne cigánske obce, ako napríklad Figa ma síce pripravili na veci nadchádzajúce, ale taký chaotický a špinavý dojem, aký vo mne Tornaľa vzbudila, som nečakal. Všade Cigáni, žobrajúce deti, uši trhajúca maďarčina, slovenčinu som takmer nepočul. Naozaj som bol rád, keď sme pokračovali smer Slovenský Kras. Nádherná príroda mi dala zabudnúť na nepríjemné emócie. Deň spríjemnila taktiež prehliadka malebnej Gombaseckej jaskyne pri obci Slavec. Po prekonaní Jablonovského sedla nad obcou Lipovník nás čakal už len 50 kilometrový dojazd do Košíc. Dnes bol posledný deň, kedy mi partnera robil poľský priateľ Lukasz. Kvôli pracovným povinnostiam bol siedmy deň jeho posledným na ceste okolo Slovenska. V každom prípade 873 km je pekný výkon a verím tomu, že zážitky z cesty sa mu vryli hlboko do pamäti a na Slovensko sa bude vždy rád vracať. Ďakujem mu za jeho čas, spoločnosť, humor a niekoľko krátkych lekcií poľštiny. Ďakujem Lukasz.



Deň 8., v metropole východu. Oddychový deň v Košiciach.

Košice sú najväčším mestom východného Slovenska. Žije tu viac ako 240 000 obyvateľov. Mesto sa môže pochváliť najväčšou mestskou rezerváciou na Slovensku. V historickom centre som obdivoval stavby v gotickom, barokovom a klasicistickom slohu. Samozrejme som neobišiel ani najväčšiu gotickú katedrálu na Slovensku, Dóm svätej Alžbety. Zaujímavá bola aj Spievajúca fontána pred budovou košického štátneho divadla. Košice boli príjemným miestom na oddych a určite sa sem ešte niekedy rád vrátim.



Deň 9., osvieženie na Zemplínskej Šírave. Košice – Ubľa. 110 km.

Po včerajšej obnove síl som sa dal opäť na cestu. Deň začal polhodinovým vymotávaním sa z centra Košíc na výpadovku, smer Sečovce. Asi jediný náročný úsek tejto etapy prišiel už po dvadsiatich kilometroch, jednalo sa o stúpanie z obce Košický Klečenov do Dargovského priesmyku. Nachádza sa tu pamätník 22 000 ruských vojakov, ktorý padli v ťažkých bojoch s nemeckými obrannými líniami v roku 1944.
Po zjazde a pár rovných kilometroch som sa dostal do mestečka Sečovce, ktoré ma hneď z kraja privítalo cigánskou osadou. Nasledoval slalom medzi cigánskymi spoluobčanmi húfne sa potulujúcimi po krajnici. Nič ma však nemohlo zastaviť v ceste za zaslúženým osviežením v podobe kúpania na Zemplínskej Šírave. Jazdilo sa mi dobre, kilometre ubiehali rýchlo, takže som sa nemusel nikde ponáhľať a mohol som si v kľude vychutnať síce studený, ale napriek tomu príjemný kúpeľ. V Chonkovciach v krčme som si vypočul také miestne nárečie, že niektoré slová sa mi ani cez úpornú snahu nepodarilo dešifrovať. Nasledoval už len nenáročný dojazd do Uble, obce vzdialenej len tri kilometre od ukrajinskej hranice.



Deň 10., východná hranica zdolaná. Ubľa – Domaša. 145 km.

Z Uble to bolo už len na skok do najvýchodnejšej obce Nová Sedlica, ktorá je obklopená národným parkom Poloniny. Pred tým som sa však ešte zastavil v Uličskom Krivom, kde sa nachádza veľmi pekný pravoslávny drevený kostolík s bohatou vnútornou výzdobou. V samotnej Novej Sedlici sa mi dostalo veľmi priateľského prijatia. Hneď na začiatku dediny som strávil pol hodiny v družnom rozhovore s dvoma bratmi. Porozprávali mi o miestnych zaujímavostiach, ale podelili sa aj o svoje názory na našich južných susedov... Veľmi priateľská bola aj krčmárka, ktorú moja cesta veľmi zaujala. Rozlúčil som sa s ňou s tým, že ju určite ešte niekedy navštívim. Z obce sa dá dosiahnuť aj turisticky veľmi zaujímavý bod, vrch Kremenec, na ktorom sa nachádza hraničný stĺp medzi Slovenskom, Poľskom a Ukrajinou. Pri ceste ku vodnej nádrži Starina som prechádzal obcou Príslop, ktorá vo mne vzbudila melancholickú náladu. Zrejme sa jedná o vymierajúcu obec. Opustené a schátrané domy, zavreté potraviny, minimum obyvateľstva, zaujímavý pohľad. Zo Stariny som toho veľa nemal, keďže bola celá obrastená hustou vegetáciou. A to sa výjazd ku nej zaradil medzi tie náročnejšie. Po dlhom zjazde som si dal v Snine zrejme tú najhoršiu pizzu za posledných pár rokov. Deň som zakončil dojazdom ku vodnej nádrži Domaša, kde som prenocoval v najdrahšom a paradoxne najtragickejšom ubytovacom zariadení.



Deň 11., žarty stranou. Domaša – Levoča. 105 km.

Dnešný deň bol veľmi ťažký. Už od rána, pri stúpaní od Domaše do obce Detrík som cítil, že dnes to bude náročné. A bolo. V podstate celý deň som sa trápil. Zlatým klincom dňa však bola návšteva Prešova. Mesto mi učarovalo svojou pohodovou atmosférou. Sily som načerpal v tieni konkatedrály svätého Mikuláša. Načerpané sily sa však veľmi rýchlo minuli a preto som bol nútený zastaviť vo Fričovciach, kde som mal v pláne vypiť jednu kofolu a pokračovať v ceste. To som však nepočítal s družnosťou miestnych obyvateľov Pavla a Filipa. S týmito veselými mládencami som strávil dve hodiny v družnom rozhovore a neustálom napájaní kofolou, ktorú platili moji hostitelia. Preberali sme hlavne politiku a po krátkej dažďovej prehánke som odchádzal spokojný, oboznámený s názorovým a politickým smerovaním miestneho obyvateľstva. Cez náročný priesmyk Branisko a následný zjazd som sa dostal až do Spišského podhradia, kde sa nachádza jeden z najrozsiahlejších hradov v Európe, Spišský hrad. Poslednou zastávkou dňa bolo mesto so zachovaným stredovekým charakterom, Levoča. V meste sa nachádza množstvo pamiatok. Z tých najznámejších spomeniem napríklad renesančnú radnicu, alebo Chrám svätého Jakuba.



Deň 12., prvá búrka. Levoča – Liptovská Sielnica. 140 km.

Z Levoče som ráno vyštartoval smer Levočské vrchy, cez ktoré som sa dostal do Kežmarku. Ďalšieho mesta so zachovaným historickým námestím a početnými zaujímavosťami. Po prehliadke Kežmarského hradu som si pri oddychovaní na lavičke vypočul srdcervúci príbeh jedného spoluobčana o tom, ako mu pomrelo pol rodiny, opustila ho žena, vyhodili ho z roboty, pričom pri mojom odchode, keďže som to už nemohol počúvať, začal ako inak pýtať peniaze, na vlak... Samozrejme nič nedostal, tak išiel čakať na ďalšiu obeť.
Len tesne sa mi podarilo dostať do Popradu a skryť sa tak pred jedinou búrkou, ktorá ma počas cesty stretla. O to bola však silnejšia. Ako to však býva, búrka prešla a po nej ostal krásne prečistený a svieži vzduch. Z Popradu som vyrazil smer Vysoké Tatry, pričom dlhé, rovné stúpanie bolo vážne nekonečné. Z Vysokých Tatier sa mi už išlo dobre. Povinná zastávka na notoricky známom, stále však rovnako pôsobivom Štrbskom plese. A postupné „doplachtenie“ až do Liptovského Mikuláša. Odtiaľ, okolo Liptovskej Mary, do Liptovskej Sielnice, kde mi poskytla ubytovanie na vysokej úrovni veľmi milá a ochotná pani.



Deň 13., konečne doma. Liptovská Sielnica – Stráňavy. 161 km.

Posledný deň expedície bol jednoznačne najnáročnejší, ale zároveň aj najkrajší zo všetkých.
Od Liptovskej Mary ma čakalo dlhé stúpanie do sedla v nadmorskej výške 1054 m a následný zjazd do Zuberca. Napriek tomu, že dostal môj organizmus zabrať, jednalo sa o nádherný úsek cesty s prekrásnymi výhľadmi na Liptov, Západné Tatry a Oravu. Nachádza sa tu aj Múzeum oravskej dediny v Brestovej. Oblasť Zuberca som si vytipoval ako jedno z miest, kde určite strávim dovolenku.
Pekným prejazdom okolo Oravskej priehrady som sa dostal až do Námestova, odkiaľ to bolo už len na skok do najsevernejšej obce Slovenska – Oravskej Polhory. Ako ma celý deň prenasledovalo teplo, tak od tejto chvíle prišiel skutočný extrém. Moja trasa smerovala po odkrytých kopcoch Hornej Oravy do ďalšej zastávky, Oravskej Lesnej. Podmienky boli také vyčerpávajúce, že organizmus nestíhal dopĺňať tekutiny, aj napriek tomu, že som pil v podstate neustále, pretože som nemohol zahnať smäd. Ani môj kritický stav mi však nezabránil vychutnávať si čaro, pre mňa skoro až magickej Hornej Oravy. V Oravskej Lesnej som si doprial kvalitný obed v podobe zemiakových placiek plnených bryndzou. Po doplnení energie, prijateľnom výjazde do sedla, ma čakal výživný zjazd do Zázrivej, za ktorý som však musel zaplatiť poslednými zvyškami síl a pre mňa, v danej situácii, najnáročnejším kilometrom posledných dvoch týždňov, výjazdom nad obec Terchová. No a v tomto bode som si mohol povedať, že už som doma. Až do Varína ide totiž cesta skoro stále dolu kopcom. Z Varína do Stráňav, keďže tou cestou chodím neustále, by som trafil domov aj poslepiačky. Zapískali brzdy, zaštekal pes, bol som naozaj doma.

Záver

Ako zhrnúť litre potu, tisícky nastúpaných výškových metrov, sebazaprenie, ale aj kopec veselých a povznášajúcich zážitkov? Ako zhrnúť cestu dlhú 1534 kilometrov, keď každý jeden kilometer bol unikátny? Jednoducho, stálo to za to.
Naozaj, ten pocit voľnosti, slobody, prežívania okamihu celou bytosťou, ten je jednoducho na nezaplatenie. Emócie, ktoré človek zažíva, sa nedajú opísať slovami, treba ich prežiť a každý ich prežije podľa seba, podľa svojej povahy, pre každého to bude unikátny a nezameniteľný zážitok.
Na ceste okolo Slovenska som toho veľa videl a veľa počul. Videl som pamätníky našej pradávnej minulosti, hrady, ktoré strážili našu domovinu, krásne mestá, úrodné nížiny a široký, pokojný Dunaj, ale aj mocné pohoria a zurčiace, divoké potoky.
Tiež som sa aspoň na chvíľu vžil do života ľudí v rôznych kútoch Slovenska. Dozvedel som sa o každodenných radostiach, ale aj o ich trápení s Cigánmi, na vlastnej koži som sa presvedčil o silnom maďarizačnom tlaku na južnom Slovensku. Počas celej cesty som sa presviedčal o silnom rozčarovaní z politickej scény a celkového smerovania krajiny. Na druhej strane ma potešilo silné národné cítenie Slovákov a viera v obnovu silného, suverénneho Slovenska. Rovnako som sa takmer všade stretol s ústretovosťou a pohostinnosťou miestneho obyvateľstva.
Chcem povzbudiť každého, kto o podobnej ceste uvažuje. Ak ste pripravení fyzicky, treba ísť do toho. Zážitky, ktoré nadobudnete, totiž nezapadnú prachom, ale budete sa k nim vracať celý život, ako by ste sa z cesty vrátili len včera.
Už teraz viem, že o rok si podobnú cestu zopakujem. Slovensko, Česko, Slovinsko... toľko možností, stačí si len vybrať.

Poďakovanie

Poďakovanie patrí všetkým ľuďom, ktorý neváhali priložiť ruku k dielu a podporiť dobrú vec.
Predovšetkým OZ Slovenské Hnutie Obrody, ktoré bolo spoluorganizátorom akcie a denne vám na stránke Sho.sk prinášalo čerstvé správy z výpravy.
Veľká vďaka patrí Matúšovi Príbelovi a najväčšiemu internetovému cykloobchodu Suncycle.sk, za masívnu materiálnu podporu.
Ceny do súťaže venoval obchod Vlastenec.sk.
Mediálnymi partnermi projektu sú MTBiker.sk – najväčší cyklistický server na Slovensku, TV Severka, SlovMediaGroup, noviny Právo Národa, MY – Žilinské noviny.
Rovnako musím spomenúť ústretový prístup pána Pavlanského, ktorý sa venuje koučovaniu a osobnému rozvoju a zabezpečil ubytovanie v historickom centre mesta Levoča.
Nesmiem zabudnúť ani na ochotný personál Trenčianskeho hradu, hradu Beckov, hradnej pani Starého Zámku v B. Štiavnici, Ivke L.
Špeciálne poďakovanie patrí mojej manželke Kataríne za vytrvalé zabezpečovanie ubytovania.
Na koniec patrí vďaka aj všetkých neznámym ľuďom, ktorí s nami neváhali prehodiť pár obyčajných ľudských slov.

Mapu trasy nájdete na http://www.bikemap.net/en/route/2221161-ikarus/
Trasa je v podstate totožná, hodnoty sú však orientačné. Tiež sa mi nepodarilo celkom presne naklikať trasu zo Záhorskej Vsi po Devín.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up4thumb_down comments 29 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

500 km výlet, ktorý nič negarantuje

500 km výlet, ktorý nič negarantuje

Keď sme ako partia študentov počas jedného jarného večera sedeli už pri treťom pive, jeden kamarát zahlásil: „Poďme cez prázdniny k Liptovskej Mare na babete.“ Ja som smelo odvetil: „Síce babetu nemám, ale pôjdem s vami na bicykli.“
Reportáž: Bahenný kúpeľ pre Kráľa Šumavy

Reportáž: Bahenný kúpeľ pre Kráľa Šumavy

Príbeh o kúpaní na konci leta, pleťovej maske, sirupe zo žabieho slizu, výbere lepšej stopy a iných zaujímavostiach :D.
Reportáž: Neslušským chotárom alebo ako sa cykloturista pretekov zúčastnil

Reportáž: Neslušským chotárom alebo ako sa cykloturista pretekov zúčastnil

Písal sa 14. august 2021 a na slovenskej MTB scéne mal premiéru 0. ročník cyklomaratónu Neslušským chotárom.
keyboard_arrow_up