Tatry, II. časť - ďalšie 300 kilometrové cyklistické potulky

Presne 323 kilometrov pomedzi naše hory a popod naše národné symboly (tak to) Chopok, Ďumbier, Gerlach či Kriváň... A Kráľová Hoľa? - Konečne zdolaná! - Do tretice všetko dobré. Ďalší zo série dlhých cyklovýletov.

Po dvojtýždňovej odmlke, počas ktorej som okrem iného absolvoval aj amatérske cyklistické preteky okolo sopky Poľany (Tour de Volcano) so slušným priemerom 35 km/h a so spokojnosťou z 82. miesta vyrážam opäť v ranných hodinách na bicykel s hlavným cieľom - pokoriť Kráľovu Hoľu. Tradičný vtáčí koncert v čvirik-mol, východ slnka, a ako to už po jasnej noci býva, chladné ráno, sú súčasťou prvých okamihov stredajšieho rána. Vonku je obrovská zima, zima, a ešte raz zima, a tak mám prvé kilometre spestrené klepotaním zubov. Tuším však, že celý deň budem mať presne opačný problém - teplo! Človek je večne nespokojný tvor O šiestej hodine ráno míňam Banskú Bystricu. Okolo pol siedmej prechádzam popod hrad v Slovenskej Ľupči.


V obci Lopej odbočujem na Krpáčovo a Tále, pomaly sa pripravujem na prvý zo štyroch náročných stúpaní dňa - Srdiečko pod Chopkom. Lyžiari zaiste poznajú tento kopec, lyžiarske stredisko Chopok-Juh. Počasie je nádherné, teploty podľa tamojšej tabule stúpajú k 24°C.



Zjazd je však studený, ani si ho poriadne nestihnem užiť a znova stúpam, tentoraz z Mýta pod Ďumbierom na druhé stúpanie dňa - horský prechod Čertovica.



Na samotné sedlo Čertovica prichádzam presne o pol jedenástej a teším sa na cestu dolu. V zjazde do Nižnej Boce sa ponúka aj výhľad na Kriváň, pre tieto momenty predsa bicyklujeme.



Podtatranským dedinkám Hybe a Východná veru závidím každodenný pohľad z okna na Kriváň (sám ho vídavam len sporadicky, najčastejšie asi na 1 centovej minci). Ktorá obec, ak nie Východná mi má hrať typickú folklórnu hudbu z obecného rozhlasu.




Važec a Tatranská Štrba, hlava otočená naľavo, kochám sa výhľadom na Vysoké Tatry - neustále, asi mám nejaký panelákový komplex zo sídliska, keď tak milujem tie naše hory.




V Poprade sa zastavím na obed a približne o pol tretej vyrážam pod tretí kopec - Vernár. Vernár šliapem po prvý raz zo strany od Popradu, zdá sa mi oveľa ťažší.


Kryte sa!

Popri prameni Hrona prechádzam popri Chramošskom viadukte (v pozadí Kráľová Hoľa), a aj keď som tu bol ešte nedávno, akoby mi kričal: "Odfoť ma!" Niektoré miesta sa mi nezunujú snáď nikdy, a presne z Horehronia mám tento pocit.



Horí ohník horí...! A sme tu, rázcestie Červená skala, začínam stúpať na Kráľovú Hoľu.


Drevené domčeky, horehronský folklór, makovníky, múzeum zvoncov, aj to je Šumiac, no ja mám žiaľ iný problém - za obcou začína štrkový úsek, o ktorom som síce vedel, no svojou dĺžkou mi spravil škrt cez rozpočet. Z plánovaných troch kilometrov (tak som sa dočítal na internete) sa vykľulo šesť neuveriteľne dlhých kilometrov, frustrácia je obrovská, už nikdy viac. Odporúčanie: zabudnite na to sem ísť na cestnom bicykli. Akoby šibnutím prútika sa všetko moje znechutenie vytratí, kedy? Predsa keď vychádzam na holú pláň, po ľavej strane vidím vysielač, napravo Vysoké Tatry, tak to je nádhera!



Úplne na všetko zabudnem, mením svoje odporúčanie: Príďte sem, je jedno na čom, aj na cestnom, je tu krásne! Žiaľ, mám časový sklz, a tak stihnem hore spraviť zopár fotiek, najesť sa, obliecť sa a hurá dolu s prísľubom - tak sem sa musím vrátiť.



Som prekvapený, nakoľko mi stúpanie zabralo viac ako hodinu a štvrť času, s týmto som fakt nerátal. Zjazd mi trvá viac ako polhodinu, štrkovým úsekom idem pomaličky, ruky na brzdách. Celý špás vyšplhať sa do výšky 1948 m.n.m. mi teda trval viac ako dve hodiny, vôbec mi to nevadí, som vysmiaty od ucha k uchu, toto stúpanie je hneď na prvý raz určite jedno z mojich najobľúbenejších, keby bol asfaltový povrch až hore, bolo by to asi pre môj bicykel najideálnejšie, ale popravde, malo by to svoje čaro?

Až neskôr doma zisťujem, že samotné stúpanie má presne 14 kilometrov z Červenej Skaly, rozdelených na tri časti: zhruba 2,5 kilometrový úsek z rázcestia až po koniec Šumiaca, 6 kilometrový úsek po štrku na Predné sedlo a záverečný 5,5 kilometrový asfaltový úsek až k samotnému vysielaču.

Domov sa snažím ponáhľať, nech to stihnem do tmy, no som bezmocný, po prechode Heľpou, Polomkou, či Breznom ma zastihne čoskoro šero a neskôr tma. Z Bystrice ma privezie brat, a tak mi to skráti o dvadsať kilometrov, vôbec mi to však nevadí, hlavný cieľ splnený!