Haute Route Alps 2013

Čo si predstavíte keď sa povie Haute Route? Zopár ľudí si možno spomenie že sa takto volá náročná 180km trasa v Alpách medzi francúzskym Chamonix a švajčiarskym Zermattom na ktorú sa každý rok vydávajú odvážlivci či už po svojich,alebo na lyžiach. A čo si predstavíte keď sa povie Haute Route a bicykel?

Priznám sa bez mučenia, do minulého roku som o tom nevedel nič ani ja. Raz večer som na Youtube hľadal videa z preteku La Marmotte ktorý končí na pre cyklistov mýtickom Alpe d Huez a ktorého som sa s partiou zúčastnil už tretí rok po sebe a náhodou som narazil na dokument o cyklistickom Haute Route


Hneď v tú chvílu bolo rozhodnuté že sa tohto preteku musím zúčastniť. Pripravovaných cca 800km, 20 000 metrov prevýšenia v šiestich etapách a jednej časovke je presne podľa môjho gusta. Plus k francúzskym Alpám ma niečo neopísatelné priťahuje a ešte k tomu pre mňa cyklistika znamená presne práve tieto nekonečné kopce kde ti nikto nepôjde 100km v háku a potom začne 5km pred cieľom pretekať " title=" Tu musí isť každý za svoje, nikto nepomôže keď máš krízu, len tu si môžeš prejsť všetky tie známe alpské priesmyky z Tour de France, len tu sa dá zažiť čo je to isť etapák, len tu vyskúšať kde je hranica tvojich fyzických ale aj psychických síl. Pre niekoho by to však mohlo mať jeden háčik. Rovinu tu nájdete akurát na štarte pri Ženevskom jazere, alebo v cieli v Nice pri Stredozemnom mori. Všetko ostatné je ako na horskej dráhe, čiže hore, dole, hore, dole a aby toho nebolo málo, organizátor občas nachystá nejaký bonbónik na trati ktorý nie je vyznačený v oficialnej mape " title=" Po tom, čo sa mi podarilo na túto akciu v novembri prihlásiť som začal s poctivou zimnou prípravou. Trenažér zostal cez zimu zapadnutý prachom a rozhodol som sa že na tréning využijem naplno zimu a všetko čo nám dokáže ponúknuť. Takže na rad prišiel beh, bežky, turistika, skialpy, plávanie, bike ( pokiaľ sa teplota vyšplhala aspoň na -5C ), jednoducho každá pohybová aktivita ktorá by mi na zvyšok sezóny nedokázala znechutiť bicykel " title=" S príchodom jari samozrejme prišiel konečne čas na presedlanie na cestný bicykel. Treningový plán bol jasný od začiatku a to trénovanie kopcov a hlavne sily a vytrvalosti v nich. Zbytočné by mi bolo trénovať výbušnosť, rýchlosť a podobne, už od začiatku som nemal v pláne nikomu nastupovať v tých dlhých alpských kopcoch " title=" Medzitým mi každú chvíľu od organizátora prišiel mail s rôznymi novinkami ohľadom preteku, s radami ako trénovať, ako si nachystať bicykel a na čo všetko nezabudnúť. Vo všetkom som sa zameral práve na tento etapák a z bezpečnostných dôvodov som radšej vynechal účasť na naších mnohokrát dosť premotivovaných cestných pretekoch. Pred štartom Haute Route som chcel mať najazdených 9000km, avšak človek mieni, práca mení. Bolo jej toľko, že môj denný režim sa zmenil na spánok-práca-trochu tréningu ( stúpanie na sedlo Penhýbel už poznám naspamäť " title=" ) -práca-spánok. Niekedy som toho už mal plné zuby, ale ako sa hovorí, „keď musíš, tak musíš“. Mnohokrát bolo po práci ťažké obliecť sa do cyklistického, ale vždy tak po piatich kilometroch to už bolo v poriadku a naplno som sa mohol sústrediť na blížiaci sa kopec. Rovina bol môj nepriateľ, zato kopce smerom na Veľké Pole, Novú Baňu, Štiavnicu a Skýcov bol môj denno-denný chlebíček. Etapák sa blížil, ale kilometre nie a nie priblížiť sa plánovaným 9000km. Nakoniec prišiel dátum 15.8. a číslo sa zastavilo na 7600km. Nie veľa, ale ani nie až tak málo. Veď uvidíme v nedeľu po prvej etape. V stredu večer balím všetky potrebné veci, nahadzujem si nové Dura Ace brzdy ktoré určite budem v zjazdoch potrebovať, kontrolujem ešte maily a idem spať. Skoro ráno sadám do auta, naberám smer Levice pre svojho parťáka ktorý mi bude robiť servisáka a doprovod počas pretekov a vyrážame do Ženevy. Cesta uteká celkom rýchlo, teda až po švajčiarsku hranicu. Odtiaľ sa však človek môže kochať vycibreným šoférskym umením miestnych vodičov, ale to by bolo aj na ďalší samostatný článok " title=" ...


Deň 1., Prezentácia

Ráno vstávame v hotelovej izbe iba 5km od prezentácie/štartu takže máme dosť času na všetko. Ideme do blízkeho supermarketu na prvý vačší nákup všetkého potrebného a následne na raňajky. V pláne máme ísť na neďaleký 1307m vysoký Col de Saleve sa trochu rozjazdiť a následne ísť do Ženevy na prezentáciu. Prezentácia sa odohráva priamo v centre mesta neďaleko hlavného symbolu Ženevy, umelého gejzíru Jet d´Eau ktorý strieka vodu z jazera až do výšky 140 metrov. V Haute Route mestečku to už celkom žije, predsa len organizátori ktorí sú tu na každom kroku musia zaprezentovať 600 ľudí z celého sveta. Všetko tu ide rýchlo a presne ako povestné švajčiarske hodinky. Ako prvé musím ešte pred samotnou prezentáciou absolvovať povinnú bezpečnostnú prehliadku bicykla a prilby. Ako tak pozeram na bicykle súperov, na váhový limit 6,8kg sa tu moc nehrá, ale bicykel musí byť 100% v poriadku a funkčný. Akonáhle dostávam na rám zelenú nálepku „Check“, môžem si ísť pre všetko ostatné.


Takže to beriem rad za radom. Štartové čísla, obálka so všetkými informáciami ohladom preteku, samolepky na rám s profilmi etáp, Road Book s podrobnými informáciami o etapách, profiloch, presnom časovom harmonograme atď. No a ešte tu mám nachystaný veľký prepravný kufor, oficiálne oblečenie Haute Route od talianskej firmy LeMarq a malý batoh určený hlavne pre veci na prezlečenie po každej etape. Ak nemáte vlastnú prepravu, všetko Vám zabezpečí organizátor a potrebné veci Vám každý deň prevezie zo štartu do cieľa kde si ich môžete hneď po dojazde vyzdvihnúť. Jednoducho perfektne zvládnuté, veď 300 organizátorov na 600 jazdcov sa musí predsa nejako pozitívne prejaviť. Presúvame sa do hotela, doladíme posledné veci na bicykli a keďže na poslednú chvíľu zisťujem že mám vybitú baterku Di2 tak ju rýchlo dobíjame nech zajtra nemusím jazdiť tie kopce na jednom prevode " title=" V posteli ešte študujem itinerár a profil prvej etapy a až teraz mi pomaly dochádza na čo som sa to ja vlastne dal. Ale teším sa...


Deň 2., 1.etapa Ženeva-Megeve 154km/3300m

Ráno 5:00hod. Začína zvoniť budík nakoľko štart je už o štvrť na osem. Treba si veru zvyknúť, lepšie to už celý týždeň nebude. Sadám si za stôl a začínam si robiť raňajky. Snažím sa do seba natlačiť čo sa len dá, počas etapy už nebude na to moc času. Obliekam sa do krátkeho nakoľko vonku je už teraz 16C, plním vrecká gélmi a tyčinkami, prehadzujem cez seba vestu a idem pomaly na bicykli na štart ktorý je vzdialený asi 5km a je situovaný na brehu ženevského jazera. Na štart prichádzam tak pol hodinku vopred a mám pocit že sa tu snaď čaká iba na mňa, keďže to vyzerá že všetci sú už tu " title=" Necítiť tu z ľudí žiadnu nervozitu, všetci sú pozitívne naladení, asi každý jeden vie že etapák sa nebude rozhodovať v prvých kilometroch. Presne o 7:15 sa ozýva štartovný výstrel a celý balík 600 cyklistov z 35 štátov z celého sveta sa dáva pomaly do pohybu. Všetkých nás zaisťuje dokopy 60 áut a motocyklov organizátorov ako aj policajtov. Prvých 30km zo Ženevy pod prvý alpský kopec ide celý balík spolu rýchlosťou asi 30kmh za autami organizátora.


Myslím že to bola dobrá voľba, pretože sa ide po vedlajších cestách ktoré sú dosť úzke a kľukaté. Prichádzame na hlavnú cestu ktorá vedie pod Mt. Blanc a celá kolóna začína výrazne zrýchlovať. Vchádzame do mestečka Bonne kde nás čaká ostrý štart ala Tour de France. A to doslova. Ihneď po odmávaní šachovnicovou vlajkou sa naša rýchlosť pohybuje v rozpätí 50 až 55kmh a ešte aj z tejto rýchlosti si dokážu niektorí nastupovať do únikov. Ešteže pred mestom Taninges na nás čaká asi 6km tiahle stúpanie kde „zvolňujeme“ na kľudných 40kmh a pohlcujeme postupne všetkých uprchlíkov. Začínam sa pýtať sám seba či som si nepomýlil pretek a nie som medzi profíkmi. Míňame Taninges a práve tu začína to pravé Haute Route! Z hlavnej cesty ostro doľava pomedzi malebné domčeky a začína prvé pravé súpanie na 1433m vysoký Col de l"Encrenaz. Sklon cesty naberá na sile a zastavuje sa na čísle 8-9%, ale rýchlosť v prvej skupine nie a nie klesnúť pod 20kmh.


Snažím sa držať tejto skupiny koľko sa dá, ale rozum po asi polovici stúpania hlási že to nemá význam. Zvolňujem a snažím sa ísť svoje tempo. Problém však nastáva keď si ho nie a nie nájsť a množstvo súperov ide cezo mňa. „Ajaj, dnes to asi bude trápenie“ pomyslím si. Na vrchu stúpania nás čaká prvá občerstvovačka, tak zastavujem aby som si nabral vodu a zahryzol sa aspon do pomaranča. Na moje prekvapenie tu stojím iba ja a všetci okolo mňa pokračujú ďalej. Zjazd do Morzine je rýchly, ale musím povedať že aj dosť rozbitý. Nás zo Slovenska to však nijako nelimituje, my máme natrénované " title=" Z Morzine nás čaká prvé naozaj vážnejšie 11km stúpanie na 1700m vysoký Col de Joux Plane. Začiatok stúpania je dosť krutý, radím ľahší a ľahší prevod až kým nepočuť od prehadzovača bzukotavý zvuk. S akou kazetou som to ja chcel ísť? 11-25? Ešte že som vypočul rady starších a dal tam kazetu 11-28. Ozaj, 11-30 sa nerobi? " title="

Priemerné stúpanie na Joux Plane má 8,6%, ale cesta hore celkom ubieha hlavne kvôli peknej prírode a výhladom všade naokolo. Na vrchu Vás ešte za odmenu čaká krásny pohľad na neďaleký Mt.Blanc ktorý máte ako na dlani. Na občerstvovačke sa odohráva opäť o isté. No, nie úplne. Konečne so mnou zastavuje aspon jeden parťák a nezastavujem sám. Z vrchu je to opäť úžasny zjazd tak na jedno auto, asfalt je už rýchlejší, ale aj tak sa tam nájdu aspon dve kvalitné jamy. Pri mojom šťastí ich triafam všetky tri. Čo už keď sú tak dobre ukryté priamo na hranici slnka a tieňa " title=" Dolinou sa vraciame naspäť do Taninges, naša skupina sa ústáluje pri počte šesť kusov. Horšie však je že nám fúka silný protivietor, ešte horšie že zisťujem že miestni borci nevedia striedať ( ale do kopcov im to ide ). Tak ale netreba sa sťažovať, cesta predsa len rýchlejšie ubieha. Začíname stúpať do dedinky Araches. Podľa organízátorov netreba toto stúpanie v Road Book-u ani spomínať, veď je to „nudný“ kopec s parametrami typu Štrba-Štrbské pleso " title="

Tu pociťujem že dnes je to boj o prežitie. Nejako krútim pedálmi, ale stále sa trápim. Voda vo fľašiach dochádza, ešteže hore nás čaka občerstovaka. Tabuľa ju sľubuje o 1km, ale miestny organizátor podľa nášho tempa usudzuje že nám ju nie je treba a na vrchu nás posiela hneď doprava dole. Začíname zjazdovať, naša rýchlosť stúpa a ja zisťujem že je asi zle. V hlave si premietam obraz z vrchu kopca a mozog vyhodnocuje že ten hlúčik ľudí za križovatkou bola asi občerstvovačka. Nestačí mi že mi dnes nejdu nohy, to musím ísť ešte bez vody? No nič, užívam si zjazd do Salanches a chystám sa na záverečné stúpanie do Megeve. Veď máme nastúpať iba 500 metrov na 14-tich kilometroch. Pche, „Penhybel“ dám aj bez vody! Krutý omyl chlapče! Postupne zisťujem že tých 500 výškových nastúpam na prvých piatich kilometroch a zvyšných 10km do ciela bude pílka ako na záver Beskyd Tour. A ako bonus, kŕče su tu! Čo sa dá, snažím sa ísť v stoji a ulaviť nohám ktoré už aj tak vypovedali poslušnosť. Pozerám pred seba a neverím vlastným očiam. Cesta zarezaná v lúke a na nej podobný nešťastníci ako ja. Polar mi ukazuje 18%. Ešte chvílu a buď budem tlačiť alebo sa rozplačem. Ani neviem ako sa na bicykli dostávam na vrch a v agońii a 30 stupňovej horúčave prechádzam ešte podobné dva brdky kým sa dostávam konečne na hlavnú cestu do Megeve. Tabuľa oznamuje „Arrive 3km“ a cesta sa konečne vyrovnáva na sľúbených 4-5%. Nezrýchlujem, kŕče aj tak nedovolia viac. Vchádzam do Megeve a za podpory všetkých ľudí okolo cesty mierim do cieľa kde sa mi čas zastavuje na hodnote 4:56:43hod čo stačí dnes na 67.miesto. Idem rovno na obed nakoľko som smädný ako tri ťavy. Nakladám si na tanier všetko čo vidím, sadám za stôl a v duchu si hovorím „horšie to už nemôže byť“...


Deň 3., 2.etapa Megeve-Val d´Isere 111km/3500m

Ani neviem ako som včera zaspal, ale dnes budík zvonil „až“ o 6:00hod. Organizátori nám dopriali a štart je dnes naplánovaný na ôsmu hodinu, nakoľko nás čaká „iba“ 111km do Val d´Isere. S raňajkami už však celkom bojujem, predsa len nie som zvyknutý jesť tak skoro a tak veľa. Pozerám von oknom a kam dovidím vidieť iba oceľovo-šedé mračná. Aspon nás dnes nespáli horské slnko. Obliekam to isté ako včera doplnené o návleky na ruky, do vreciek tlačím rovnaké množstvo gélov a tyčiniek a cez seba prehadzujem ešte pláštenku proti dažďu. Môže sa ísť na štart! Ako tak stojím medzi ostatnými cyklistami na miestnom námestíčku a spoločne čakáme na ôsmu hodinu, uvedomujem si dosť príjemnú vec. Veď ja prvý krát v živote nemám ani najmenší náznak štarťáku, ani najmenší pocit nervozity " title=" Pod prvý kopec dnešného dňa opať zjazdujeme za organizátormi a pomaly nám začína mrholiť. Nevadí mi to, viem že sa čoskoro zahrejeme, čaká nás totiž prvé 13,5km stúpanie na 1650m vysoký Col des Saisies. Dnes už idem s rozumom a iný jazdci ma nezaujímajú. Snažím sa držať otáčky na hodnote 85-90 za minútu a celkom mi to ide.


A čo ma teší ešte viac je fakt že sa stále posúvam dopredu zo skupinky do skupinky. Cestou hore míňam Davida Faltúsa s ktorým chvíľu pokecáme ako sa nám ide a následne mu pomaly odchádzam. Asi šesť kilometrov pod vrchom dorážam skupinku asi 15 ľudí ktorí idú tempo ktoré mi vyhovuje a pridávam sa k nim. Ani neviem ako, ale zachvíľu sme hore. Tento krát na občerstvovačke nestojím , beriem si za jazdy iba dva deci koly, zapínam vestu a hurá do zjazdu. Začína nám pršať a celá naša skupina sa naťahuje. Bohužial pre mňa mám pred sebou dvoch závoďákov ktorí až moc často využívaju služby brzdových pák. Viem že sa to tu bude deliť, ale akurát v tomto úseku nemám kde bezpečne obehnúť. Idem teda na istotu a snažím sa počas zjazdu zjesť jednu tyčinku a energetický gél čo sa mi na počudovanie mojich spolujazdcov aj úspešne darí " title=" Zjazd je za nami a ihneď z doliny začíname stúpať na druhý kopec dnešného dňa a to na 1967m vysoký Cormet de Roselend. Pre povzbudenie ducha míňame hneď na začiatku pätník s údajom že to hore mame slabých 20km. Prestáva pršať ( čo aj poteší keďže stúpame do výšky takmer dva kilometre ), všetci schovávame pláštenky pod dresy a ideme na to.


Stúpanie je rovnomerné so sklonom 7-9% čo mi celkom vyhovuje a snažím sa ísť celý kopec rovnake tempo. Celá naša skupina sa postupne trhá a zostávam vpredu so švajčiarom ktorému neskutočne puká od zadného kolesa a tvári sa že to vôbec nepočuje. Prichádzame k priehrade Roseland kde je občerstvovačka a tu už zastavujem. Treba nabrať energiu, doplniť potrebné tekutiny a oddýchnuť si od toho pukajúceho pazvuku " title=" Okolo priehrady cesta aj mierne klesá, tak využívam väčší prevodník a rútim sa okolo priehrady 50km rýchlosťou. Za priehradou sa však cesta opäť zarezáva do alpských svahov a čaká nás posledná časť stúpania na Roseland. Posledných päť kilometrov má priemerný sklon okolo 8% a za pišťania svišťov celkom príjemne ubiehajú. Na zjazd som sa celkom tešil pretože cestu do Bourg St Maurice už poznám z predošlých pojazdov vo francúzskych Alpách. V hornej časti sa bicykel slušne rozbieha a na tachometri sa mi objavuje číslo 92,7kmh. Dolná časť je zase tak dokrútená že ešte chviľu a budem sa musieť staviť v lekárni pre kinedril " title=" Na konci v zjazde sa z nás formuje asi osemčlenná skupina a takto za spolupráce dvoch policajných motoriek svižne prechádzame celkom preplneným mestom.


No a teraz nás čaká už len posledné takmer 30km stúpanie do cieľového Val d´Isere. Na moje prekvapenie nás organizítori odkláňaju hneď na začiatku z hlavnej cesty na vedlajšiu ktorá však naozaj stojí za to. Opäť stúpame, stúpame, stúpame, aby sme ešte mohli klesať, klesať, klesať " title=" No a keďže Val d´Isere sa nachádza vo výške 1840 metrov nad morom, čaká nás opäť nastúpať to čo sme naklesali. 17 kilometrov pred cieľom sa napájame na hlavnú cestu a prechádzame dedinkou La Thuile kde sa sklon zdvíha na 13%. Vtedy sa dvíham zo sedla aj ja a odchádzam skupinke v ktorej som dovtedy išiel. Za dedinkou sa sklon cesty zmierňuje na 5-6%, radím na veľký prevodník a stále si nesadám. Ide sa mi výborne k čomu mi možno pomáha aj jemné poprchanie ktoré nás sprevádza až do cieľa. Dobieham a následne míňam dosť ľudí, ale postupne si za sebou vytváram vláčik asi 10 ľudí ktorým sa ale asi tak dobre ako mne nejde. Držia sa ma zubami nechtami a na moju výzvu prestriedať sa len rezignovane pousmejú " title=" Snažím sa ísť teda stále na špici tempo aby som si vyhovel hlavne sám a aby sa čo najviac ľudí za mnou udržalo čo najdlhšie. Nechcem byť na nich až taký zlý, dobre viem čo je to trpieť v kopci keď Vám nikto nepomôže.


Prichádzame však pod priehradu v Tignes a cesta začína stúpať prudšie a prudšie. Sklon 12% už spolubojovníkom nevyhovuje a tak pokračujem k priehrade sám. Cestou hore ešte obieham dvoch jazdcov a následne prechádzam po piehradnom múre naspäť na hlavnú cestu. Odtialto je to do ciela takmer „po rovine“, rýchlosť mi neklesá pod 35kmh a v čase 4:08:50hod prichádzam do Val d´Isere na 61.mieste. Počas etapy som síce ešte cítil v nohách to včerajšie trápenie, ale napriek tomu som si dnešok užil ako sa len dalo.


Deň 4., 3.etapa Val d´Isere-Serre Chevalier 164km/3400m

A je tu etapa ktorej sa bojím odkedy som sa na Huate Route prihlásil. 164 km v Alpách s mojím chabým vytrvalostným tréningom je pre mňa skutočná výzva. Budík si nedá pokoj a opäť zvoní o piatej hodine rannej. Ako tak počúvam, takto skoro ráno spí aj ten preslávený francúzsky kohút. Dnes do seba natlačiť raňajky je pre mňa ťažšie ako ísť 50km do kopca, ale po hodine je tento boj ako tak úspešne ukončený. Potom následujú už pomaly vžité rituály ako pobalenie vecí ktoré budem mať nachystané hneď po dojazde do cieľa, oblečenie sa do sviatočného ( rozumej cyklistického ), naplnenie vreciek na drese a odchod na štart. Ráno pred siedmou je vo Val d´Isere sviežo, Polar mi ukazuje 4C a speaker na štarte nám s radosťou oznamuje že na Iserane ktorý nás čaká už o 16km je aktuálne rovná nula. Jediné čo ma dnes ráno teší je fakt že prvých 75 jazdcov celkového poradia sa už nemusí predierať k čo najlepšej pozícii na štarte, ale máme pred všetkými ostatnými oddelené miesto na začiatku pelotónu. Tajne dúfam že prvé stúpanie v tejto zime ktoré nás čaká ihneď po štarte na 2770m vysoký Col de Iseran sa pôjde v pohodovom tempe aby sa každý ako tak stihol rozohriať.


O siedmej hodine a pätnástej sekunde viem že to bolo iba zbožné prianie " title=" Začalo sa od štartu štýlom akoby sme dnes išli iba časovku na prvý kopec. Už za Val d´Isere sa to začína trhať a z balíka odchádzajú prví uprchlíci. Ale keďže už teraz sa preteká naplno, odvážlivcov naša prvá skupina s ľahkosťou dochádza. V polovici stúpania sa o nás začínaju opierať prvé slnečné lúče a človek sa aspon necíti akoby bicykloval v mrazničke. A ja si popri tom uvedomujem že ideme akosi veľmi rýchlo na to, čo všetko nás ešte do cieľa čaká. Obzriem sa za seba a zisťujem že vlastne idem v prvej asi 25 člennej skupine. Trošku už idem silovo, tak sa rozhodujem mierne spomaliť, preradiť si na ľahší prevod a z prvej skupiny si dobrovolne vycúvať. Predsa len všetci títo ľudia maju už teraz najazdených tak 20 tisíc kilometrov a jazda s nimi by sa mi asi nepekne vypomstila. Na vrch kopca aj tak dorážam za necelú hodinu a som celkom svieži. Teplomer mi ukazuje 2C, takže iba za jazdy zapínam zips na veste ako aj pláštenke a ihneď začínam zjazdovať.


Hore kde na nás svieti slniečko je to ešte v pohode, avšak cesta predou mnou sa stráca do oblačnosti čo neveští nič dobré. A veru realita je ešte krutejšia ako som očakával. Nastáva pre mňa Mordor na bicykli. Teplota klesá na 0C, začína mi mrznúť pot na nohách, prsty na rukách si necítim a celý sa od tej zimy trasiem. V takto úbohom stave má prebieha mnoho miestnych borcov ktorí sú na takéto niečo asi trošku lepšie zvyknutí ako ja. Za dedinkou Bonneval si už necítim ani chodidlá v tretrách a prosím nech čím skôr príde nejaký kopec smerom nahor aby som sa aspon trošku rozohrial. Medzitým ma dochádza asi už tretia skupinka a hovorím si že týchto sa už musím chytiť za každú cenu čo sa mi aj darí. Dolinou začíname točiť kolotoč, tak aj moje telo sa pomaly dostáva do prevádzkovej teploty. Prichádza mierny protikus smerom hore, tak sa rýchlo snažím najesť pretože o malú chvíľu sme v mestečku Lanslebourg odkiaľ nás už čaká druhé dnešné stúpanie na 2083m vysoký Mont Cenis. Po prvom kilometri stúpania vačšina ľudí vyzlieka pláštenky a dokonca rozopíname aj vesty.


Na počudovanie sa mi aj toto stúpanie ide dobre, našiel som si svoj rytmus a pomaly sa vzdialujem ľuďom zo skupinky. V polovici stúpania dochádzam starého známeho švajčiara ktorý stále nemal čas premazať si zadné koleso a pokračujeme spolu až na vrchol Mont Cenis kde ma už čaká Paťo s fľašami ionákov ktoré si za jazdy vymieňam. Akosi sa mi zdalo toto stúpanie krátke, asi tým že malo iba 10,5km " title=" Vrch Mont Cenis je hranica medzi Francúzskom a Talianskom a musím povedať že tú nádhernú krajinu si veru spravodlivo podelili. Od prekrásnej priehrady ktorá sa nachádza vo výške dvoch kilometrov nás čaká najdlhší 30km zjazd celého etapáku. Treba tu však dávať pozor pretože veľmi fúka a moje vyššie karbónové ráfky si so mnou robia čo chcú. Nižšie vchádzame do lesa a tam už s vetrom nie je taký problém, ale zato tu máme nových súperov. Autá. Idú akosi pomaly, tak pri každej príležitosti kde sa dá obiehame. Na konci zjazdu vchádzame do talianskej Susi kde miestny carabinieri istia každú aj tú najmenšiu križovatku, takže tento krát si pripadám ako na Gire. V Suse sme preklučkovali cez typické úzke talianske uličky a pomaly začíname stúpať dolinou do Bardonechie.


Táto časť etapy je nekonečna, takmer 40km dolina počas ktorej nastúpame 800 výškových metrov. Najhoršie na tom je že tu zostávam sám a malá päťčlenná skupina je predo mnou asi 500 metrov. Nech robím čo robím, pomaly mi odchádzajú. Zo zadu ma dochádza na aute Paťo a aspon vyzliekam všetko nepotrebné oblečenie čo znamená že si nechávam iba kraťasy a krátky dres, beriem si nové fľaše a 20km mám spoločnosť v podobe môjho „mechaničáku“. Pred Oulxom ma konečne zozadu dochádza asi 12 členná skupina a cesta opäť začína rýchlejšie ubiehať. Až do Bardoncchie točíme pekný kolotoč, tak aj priemerná rýchlosť pomaly narastá. Pred posledným stúpaním na Col de l´Echelle mám v nohách 130km a zatial necítim žiadnu vačšiu únavu. Pod kopcom na občerstvovačke beriem iba dva deci koly do ruky s tým že budem stáť hore na poslednej občerstvovačke. Col de l´Echelle je veľmi pekné stúpanie ktorým sa opäť dostávame naspäť do Francúzska. Pred vrcholom sa formujeme do štvorčlennej skupinky a rýchlosť začína slušne narastať.


Pozriem na fľaše a zostáva mi v nich tak 2dcl vody. No nič, musím to risknúť, pretože vystúpiť si z tejto skupinky by nebol najlepší nápad. A veru dole dolinou smerom do Brianconu sa mi to potvrdilo. Naša rýchlosť sa stále pohybuje medzi 50-60kmh a zbierame jedného cyklistu za druhým až nás je pred Brianconom asi 20 kusov. Medzitým už dávno nemám vodu, ale dnes mi to akosi nevadí. Letíme cez Briancon a do cieľa to máme necelých 10km smerom na Col du Lautaret. Ľudia tu začínaju špekulovať, prestáva sa striedať a všetci sa chystajú akoby sme išli špurtovať o prvé miesto " title=" Mňa to netrápi, cyklistika ma dnes náramne baví a tak ťahám ešte s jedným juhoafričanom a nórom špicu. Prichádzame do Serre Chevalier a po 164km nás čaká ešte taký malý minišpurt do cieľa. Moc sa do neho nezapájam a do cieľa dnes dorážam na 53.mieste v čase 5:45:52hodiny. Dnes to bolo ťažké, ale nádherné. Ale o tom práve cyklistika je. Prvý krát mám na etapáku zo svojho výkonu dobrý pocit, ale naozaj som nečakal že to bude práve v tento deň " title="