Bike Tour Rychlebské stezky

Štvrtok, alebo o tom ako sme sa na Rychleby dostali. Rychlebské stezky, všetci sme o nich počuli, ale ako hovorí jedno bikerské príslovie „Radšej raz odjazdiť ako dva krát počuť“ na Kidakovu otázku po Cyclo campe „Nedáme Rychleby?„ dal som bez váhania odpoveď „Áno dáme“.

Kidak vybral termín, zabúúkoval ubytovanie, ja som namotal Ľuba a zahájil prípravu na Rychleby, ktorá spočívala v investícii do nového obutia na moje staré spoľahlivé Crosridy. V štvrtok sme sa s Matušom narýchlo pobalili, stihol som zameniť v banke peniaze a v miernej cestovnej horúčke čakal na Ľubov a Janov príchod. Po ich príchode sme namontovali nosič, polhodiny maturovali s upevnením bikov a vyrazili na rande s Košickou bandou ktorá si strihla niečo malé na rozjazdenie v Tatrách. Stretli sme sa na Dechtároch a spoločne pokračovali smer Rychleby. Cesta ubiehala v pohode aj vďaka čulej komunikácii s Dejvom cez vysielačky. Prvé prekvapenie nastalo keď auto nečakane stíchlo po prejazde Makova. Hmm takýto novučičký asfalt som zažil iba po otvorení dialničného úseku u nás. Čumel som jak puk na prázdnu bránku v akom stave majú cesty dokonca aj Kidak sa nechal strhnúť tou parádnou jazdou až do takej miery, že si nevšimol semafór pri opravovanom (oni opravovali tú novú cestu :o" title=":o ) úseku a vpálil to oproti idúcim autám " title=". Ubrzdil a my sme sa rehotali, keď mu tam zamestnanec v oranžovej veste niečo vysvetľoval. Po cca 100 km sme narazili na prvý utopený kanál v Krnove. Pfuu to čo majú za cesty? Hlavne, že na všetkých chodníkoch majú vyznačený pruh pre cyklistov, ale na ten jeden kanál už nenašli peniaze. Všade vykosená tráva, dokonca aj okolo ciest, lúky mimo obcí tiež. V Zlatých horách Dejvo hlási, že ideme cez nejakú lesnú skratku. Cesta široká na jedno auto sa kľukatí, prekonávame stúpanie, kopírujeme hranicu s Poľskom a po 15 minutách vchádzame do cieľa - obce Černá voda.


Na odbočke k chate šaškujú na zadnom dvaja bikeri Martin s Tomášom ktorí sú tu skôr. Odparkujeme autá ideme sa ubytovať. Chatár nám dáva rýchle inštrukcie ako a kde si máme načapovať pivo (miestne pivo „Kousek„ za 20 Czk) ako si napísať bloček :o" title=":o , kde sú chladničky, kuchyňa a izby. Okamžite využívame takúto samoobsluhu a s Kidakom čapujeme prvé pivko po dlhej cca 420 km ceste. Kým sme sa vybalili prišla tma a tak večerný program bol jasný. Niekoľko „Kouskov“ na terase spojený s plánovaním zajtrajšej jazdy, zoznamka s domácimi bikermi preložená pravou moravskou „meruňkou„. Spať odchádzame okolo polnoci a moja myseľ zaspáva skôr ako dopadajúce telo do postele.

Piatok a pokorenie rychlebských steziek

Vyspinkaný do ružova vstávame a na ôsmu vchádzame do jedálne na raňajky. Párky, šunka, maslo, výborný domáci lekvár, palacinky a kto chce tak aj praženica z hockoľko vajec, k tomu čaj a káva. Interhotel na konci sveta " title=" Preoblečený do bikerských krojov, plníme hydrovaky, skáčeme do sediel a vijóó smer základňa Rychlebských steziek. A kua niečo je zle. Moja nová reťaz si evidentne nerozumie s postaršou kazetou a veselo strieľa skoro na každom prevode. Som optimista a verím, že to sadne. Do toho všetkého si popiskuje predný kotúč, ale kašlem na to a nenechám si takýmito prkotinami kaziť radosť z jazdenia. V info centre očumujeme mapu, sortiment v minicyklo obchodíku kde majú víno, mapy, suveníry, oblečenie a aj nejaké náhradné diely.


Mechanici pripravujú testovacie GTčka, babenky otvárajú bufet, chlapík štartuje big gril. Fúú sú pripravený na všetko. Po krátkej bojovej porade stúpame asfaltkou k trailu dr. Wiessnera. Moja reťaz pri silovom zábere dáva neskutočné šupy a ja mám blbý pocit, že nesadne. Radím malú a 32,34. To sú jediné prevody ktoré nestrieľajú " title=" Pri potoku nasadzujem kameru a brodom sa púšťame do trialu. Úzky chodníček sa kľukatí ako had, míňame rozvaliny hradu Kalštejn a zrazu sa vynárajú prvé lavičky medzi obrovskými balvanmi. Kidak o poschodie vyššie číha s foťákom, ale ja som plne sústredený na to, aby som sa z tej meter širokej lavičky nevykotil dole. To by bolelo. Dávam to s prehľadom a zastavujem až pri kameni s menom dr. Wiessnera. Dávame spoločnú foto a makáme ďalej na vrchol kde nás čaká magický Wales. Ouuu, šak to je samý šuter od veľkého po ešte väčší " title=" Bojujem s Walesom ako život, ale prvú polovičku vyhral na body " title=" Oukej ideme ďalej a krátkou spojkou vchádzame na Biskupský trail, kde mi Chrikova pochvala „tak toto si dal ako pán„ dvíha sebavedomie a naskakujeme Veľrybe na chrbát. Otáčam kameru do zadu a s Tomášom za zadkom sa púšťam do Veľryby. Užastné niečo. Trailík ma vedie hore dole, sprava do ľava, na kameň a zase dole. Zabávam sa ako chlapček na piesočku " title=". Z ničoho nič príde zákruta vpravo, ja mám blbú stopu spojenú so zlou technikou, k tomu mierne premotivovaný a tak zákonite nechtiac vystupujem z biku.


Demoralizovaný schádzam Veľrybe po hlave a točím tých čo to dávajú. Ošetrím ľahko poznačeného Ľuba a vraciame sa naspäť na vrchol, kde vynechávame Wales a na jeho konci čakáme Kidaka s Martinom, ktorí si ho dali ešete raz. Opakujeme Veľrybu a na druhý pokus ju dávam až dole za čo som si od ostatných zaslúžil malý potlesk, nie som predsa žiadne béčko. Pokračujeme hravým trailom Tajemný, Mramorový a cez Sjezdy sa vraciame na základňu. Vegetíme dávame kulajdu, grilovaný hermelín a iné dobroty, zapíjame pivom a len tak zo srandy ideme blbnúť na „pumptrack“. Moja reťaz ale protestuje, tak idem do servisu s prosbou aby mi dali nejakú starú. Keďže mali iba desiatkove, mením reťaz s Matušom a voalá je vybavené " title=" bike ide bez problému dokonca aj prestavené prasiatko už drží hubu " title=" Odchádzeme späť na trail dr. Hausa (Matúš ho premenoval) a na vrchole sa delíme na dve partie. Tomáš, Ľubo, Jano a ja vchádzame na Super Flow a zbytok partie si dáva znovu Veľrybu a prídu cez Super Flow za nami. Malým mostíkom naskakujeme do trailu. Ouuuuuu tak toto je neskutočná paráda. Ľahký hravý trail s neskutočnými vlnami, klopenkami, prejazdy cez ale aj pomedzi kamene, kmitáme z prava do ľava. A nemá to konca kraja. Míňam šuter jak auto a kútikom oka registrujem, že cesta vedie aj priamo cez neho. Flekujem a samozrejme sa vraciam o kúsok vyššie. Ľubo vyberá zrkadlovku a fotí naše prejazdy. Užívam si upravené a žulovou drťou vysypané klopenky, sem tam si hopnem. Eufória, bikové nebo. Po 11 kilometroch schádzame na základňu. Tak to bola bomba.


Vyrehotaný jak lečo pomaly nemám slov. Bolia ma nohy ale aj ruky. Pomaličky točíme späť na chatu, kompjúter hlási 40 kilometer a ako prvé samozrejme dávame „Kousek“. Dochádza druhá časť partie a komentáre nemajú konca kraja. Nikomu sa nechce ani do sprchy komentujeme naše prejazdy, kto kde šiel na hrane, kto si to ako užíval. Endorfíny nie a nie popustiť. Baječný deň končíme večerou v Rybárskej bašte a samozrejme na terase s „Kouskom“ na stole.

Sobota o hrebeňovke, morale, dobrých a zlých rozhodnutiach

Začíname klasicky raňajkami, ochutnávam palacinku s kyslou smotanou, lekvárom a zaváranými čučoriedkami mňam (dobré rozhodnutie). Plán na dnes je jasný. Silva poslala Kidakovi track záznam z hrebeňovky po Poľsko - Českej hranici, ktory si Kidak vytlačil v black and white farbach, takže som trasu veľmi neriešil, ale pre istotu som si kúpil mapu (dobre rozhodnutie) a pribalil ju do vaku. S jedným rožkom pre dvoch som predpokladal, že hrebeň dáme za dve hoďky a vrátime sa naspäť do civilzácie na vepřo – knedlo bolo zlé rozhodnutie. Vyrazili sme smer Žulová – Skorošice kombinovane terénom a asfaltkami. Za Žulovou to Dejvo odpískal kvôli „rozmarovanej riti“ (dobré rozhodnutie) a vrátil sa späť aj so svojím 15 kg endurom, ktoré je úplne vhodné na hrebeňovky " title="

Za Vojtovicami z nepozornosti míňame dôležitú odbočku, na ktorej nás nikto nečakal a vydupeme cca 1 km hore kopcom. Na téčku pri nejakej chate je nám jasné, že partia je niekde úplne inde a pokusy o mobilné spojenie zlyhávajú. Po krátkej porade s domácim bikerom a nazretí do mapy sa vraciame späť, aby sme sa náhodou neminuli ešte raz (dobré rozhodnutie). Dávame malé občerstvenie, rožok je nenávratne preč a po pár minútach jazdy dobiehame našich. Pokračujeme už spolu priamo k štátnej hranici a veselo sa púšťame pomalým stúpaním na hrebeň. Zábavný, hravý singel pomedzi čučoriedky a černice pretkávaný chuťovkami v podobe koreňov a kameňov dávame jeden za druhým. Urvem si Chrinikovu pochvalu za prekonanie komplikovaného kamenistého rigolu, ktorý som dal ako jediný a točíme ďalej. Nasleduje krátky zjazd a následný výšľap, ktorý končíme tlačením v duchu „keď sa nedá, tak sa nedá“. Chodník stúpa kamsi do neznáma a z nás sa stávajú vysokohorský nosiči. Sme hore, nasadáme a po 200 metroch zjazdu je to tu znovu. No bóže tak zase potlačíme. Lenže toto sa opakuje pravidelne, 150 – 200 dole a 400m tlačenka hore. Ak sa toto Silve páči tak má divný bikerský vkus. Tajne dúfam, že sa tento profil zmení. Márne. Začínam pindať, pindanie prechádza miestami v nadávky, ale iná cesta ako vpred neexistuje. Moje krédo, že mi vek a hrdosť nedovoľuje bike tlačiť dostáva riadne na frak. Do tohto zúfalého stavu sa hlási hlad, lebo dve hodiny sú už dávno preč a môj žalúdok si na pol rožka už ani nespomína. Cmúľam hašlerky ale tie môj hlad asi ťažko zaženú. Jedine, že by som ich jedol aj s papierom.


Snažím sa na tomto hľadať niečo pozitívne, ale veľmi sa mi nedarí. Nakoniec si poviem, že toto má byť test psychickej odolnosti a stúpanie predo mnou dávam v sedle, míňam jedného za druhým, kútikom oka registrujem zúfalý Domikov pohľad, ale nezosadám a dobieham aj tlačiaceho Chrinika. Ani sa už nesnažím myslieť koľko krát sa toto ešte zopakuje. Na Čertovom vŕšku stretávame turistov a ja sa teším, že už to pôjde iba dole. Chybáááááá. Scenár sa opakuje, dole hore a zase a zase. Túžobne očakávam nejakú zvažnicu naľavo rozhodnutý, že po nej zhučím do doliny a vykašlem sa na celú hrebeňovku. Morál už nemám žiadny, dokonca už ani nenadávam. Vrcholom všetkého bolo keď sme tlačili aj dole. Snáď už to horšie ani nemôže byť. Schádzame do sedla Peklo a v ňom nádherný smerovník, ktorý nás posiela do Žulovej. V očiach sa mi už premieta jedálny lístok a je mi jedno ak na ňom bude trebárz iba „buřt s cibulíí“. Hlad je veľký nepriateľ. Kidak ma presviedča, aby som aplikoval Dejvov makovník, ktorý nám ostal. Makovník zajedám keksami, do toho dávam hroznový cukor a môj hlaďák povoľuje. Nechávam sa presvedčiť, že dáme ešte 6 kilometrov na Smrk a potom už len nekonečný zjazd do Žulovej (zlé rozhodnutie). Profil trate je samozrejme rovnaký. Na Klínovom vrchu dávame foto a trošku rozptýlenia nám poskytnú nájdené funčné bežky (sakra, kde je ale bežkár) ja sa snažím pripnúť ich na tretry a nacvičujem na skale skok na bežkách. Humor rozptýli moju ufrflanú náladu. Na kompjutru si meriam kilometre a výsledok je viac ako deprimujúci.


Dva kilometre v sedle a štyri ako turista. V sedle U Smrku hádžem prilbu do kríkov a ak by mi nebolo ľúto biku, tak tam skončí tiež a ja si vyrežem dve liesky a po vzore udivených turistov idem dole peši. Do vrcholovej knihy píšem škaredý odkaz Silve v duchu, „Že prečo?“ Kidakov návrh potiahnuť to ešte kilometer na Smrk odmietam, a s Ľubom, Janom a Tomášom sa púšťame po zelenej do civilizácie. Na križovatke so zvážnicou vyťahujem mapu, lebo ani turisti nám nevedia poradiť kudy kam a o chvíľku z ničoho nič dohučí zbytok partie. Kilometer to asi nebol, ale mne je to už aj tak jedno. Pokračujeme zelenou a po pár metroch hádžem supermana cez riaditká " title=". V hlave sa mi rozsvieti výstražná žiarovka, že ten bike guru hore mi poslal poslednú výstrahu. Na zvažnici dobiehame Kidaka a spol a na jeho otázku „Ako?“ odpovedám „Dobre j....l som iba raz“ zaznie rehot, ale ja už hádžem blinker vpravo a kašlem na celú zelenú (dobré rozhodnutie). Zvážnicu si užívam na bomby a bojím sa aj mrknúť na tachometer. Na otvorenej vyhliadke brzdím a dávam foto. Z lesa sa ozýva známy hukot hrubých plášťov a dobieha ma Jano na svojej dvadsať deviatke. Super. Prášime dole vo dvojke a je mi jasné, že Ameňáci na nás nemajú " title=" V Žulovej vchádzame do prvej krčmy plnej bikerov, u usmiatej peknej čašníčky objednávam pivo. Kým ho priniesla došiel k nám aj Ľubo s Matúšom ktorí sa pustili za nami.


Sedíme na slniečku, popíjame pivo a svet je čoraz krajší. Ľubo zahlási maximálku cez 70 km/hod " title=" Tak tomuto sa hovorí fakt na bomby. Dopíjame pivo a už sa ohlasuje Kidak, aby sme ich počkali. Pokračujeme už pekne všetci spolu, ale keďže môj hlad je preč, chytám druhý dych a tak v kopcoch nastupujem a provokujem malé preteky. Rozbitý na kašu dochádzame na chatu. Pri pive sa od domácich dozvedáme, že túto hrebeňovku sme mali ísť opačne " title=" Silva sorry. Po výbornej večery konštatujem, že máme prvenstvo v prejazde hrebeňovky opačným smerom a pomer dobré verzus zlé rozhodnutia je 5 : 2 čo je viac ako výborný výsledok. Bol to pekný výjazd aj keď zo začiatku to tak nevyzeralo, ale skončilo to ako v rozprávke. Dobro zvíťazilo nad zlom. Akurát mi vŕta v hlave „Kde je ten bežkár„ " title="
Nedeľa a trail okolo Černé potoka

Nedeľa začala ranným čiastočným balením a raňajkami. Po palacinke som si dal ešte praženicu. Z kuchyne vykukla blondínka, že chce toho čo si dal pred výjazdom praženicu za manžela. Do prčic veď ja už som manžel " title=" Tak som ju aspoň vystískal, pretože takýto návrh človek nedostane len tak každý deň. Delíme sa znovu na dve partie. Kidak s ameňákmi sa presúvaju na stezky a mi xcčkári na čele s Dejvom a jeho endurom ideme na pohodový trail „Podél Černého potoka“. Trail nesklamal a po včerajšom martýriu poskytol výborný relax a zábavu. Dávame foto a video, v tábore Čierny potok občerstvenie a pomaly sa sunieme naspäť na chatu. Posledné foto pri rybníku nám dáva na javo, že tento báječný výlet je na svojom konci. Balíme, vyrovnáme účet na chate a hajde domov. Pred nami je 420 kilometrov jazdy. Matúš o druhej odchádza do Bratislavy, takže doma sa veľmi neohreje, ale snáď obrázky v hlave z posledných dní mu pomôžu prežiť aj cestu do školy.


Ďakovačka:

Kidak dik, že si to zorganizoval – kľudne aj na budúce.
Ľubo dík za bezpečnú jazdu.
Dejvo dík za makovník zachránil si ma pred škaredou smrťou hladom.
Matúš, Jano, Dominik, Martin, Tomáš, Chrinik dík za spoločnosť, bolo mi s vami dobre. Čo dobre výborne.

PS: Rychlebské stezky je jeden nádherný a úspešný projekt, ktorý do tejto lokality ročne priláka 30 000 bikerov. Zásluhu na takejto návštevnosti má aj nespočetné množstvo značených cyklotrás k tomu všade milí a ochotní ľudia, výborné cesty, krásna príroda. Určite sa tam vrátim kľudne na celý týždeň a ak hľadáte bikerský raj, tak tento môžem iba odporučiť.