Haute Route Alps 2013, II. časť

Pokračovanie reportáže z cestných etapových pretekov Haute Route Alps 2013. Prvú časť nájdete TU


Deň 5., 4.etapa Serre Chevalier-Praloup 119km/3000m

Tri etapy za nami a etapák sa pomaly prehupuju do svojej druhej polovice. Už mám ako taký prehľad o tom, o čom vlastne taký etapový pretek je. Rovnako tak začínam mať prehľad o svojich súperoch s ktorými sa stretávam počas pretekov a už viem komu to ako ide, teda viem za kým je zbytočné sa naháňať do kopca, ale viem aj to, koho hák využiť v miernych zjazdoch a prípadných rovinkách " title=" Mojim snom bolo skončiť celkovo do päťdesiateho miesta a keď pozerám na svoje aktuálne 52.miesto, nie som od toho až tak ďaleko. Ako sa tu hovorí, prvá dvadsiatka je pre profíkov, prvá päťdesiatka je superprestíž a prvá stovka prestíž. Avšak keď pozriem lepšie na výsledky, je mi jasné že každé malé zaváhanie ma bude stáť nejaké to miesto v priebežnom poradí. Dnes nás podľa čísel čaká jedna z tých ľahších etáp, v ceste nám však stojí legendárny Izoard, „nekonečný“ Vars a cieľový dojazd do lyžiarskeho strediska Praloup. Po včerajšku mi celkom stúplo sebavedomie žeby to už mohlo ísť podľa mojich predstáv, avšak ráno do seba nie a nie tie nešťastné raňajky natlačiť. Zaprisahávam sa že praženicu do konca Haute Route už nechcem ani cítiť a dotláčam sa sladkým pečivom s Nutellou. Otváram dvere na balkón a zisťujem že kombinácia oblečenia zo včerajšieho rána bude tá najlepšia voľba. Na štart to mám šesť kilometrov mierne dole kopcom, aspoň sa mám kde rozjazdiť. Keď však sadnem na bicykel, zapnem Polar tak zisťujem že žiadne normálne rozjazdenie sa dnes bohužiaľ konať nebude. Ono tachometer mi opäť ukazuje 4C a cesta na štart je boj o udržanie ako takého telesného tepla. Keď dorazím na štart, zisťujem že nie som úplne sám komu tie ranné „mrázíky“ nerobia dobre.


Všetci sa tu zohrievajú, poskakujú vedľa bicykla, jednoducho robia všetko preto, aby sa aspoň trošku zahriali a spoločne túžobne čakáme na štartový výstrel. Toho sa dnes zhosťuje miestny rodák, svetoznámy lyžiar a viacnásobný víťaz svetového pohára Luc Alphand. Po štarte nás čaká krátky mierny zjazd do mesta Briancon a odtiaľ už prvé 19km stúpanie na 2360m vysoký Col d´Izoard. Ihneď od začiatku stúpania ktoré sa nachádza ešte v meste sa ide neskutočné tempo. Tachometer mi ukazuje 8% stúpanie a 24km rýchlosť. Toto snáď nemyslia tí ľudia vážne? Horší je však fakt, že zisťujem že moje nohy sú dnes ako z dreva. Matne si začínam spomínať na včerajších posledných 30km bez vody a asi tu bude pes zakopaný. Telo by aj chcelo ísť, avšak nohy sa trápia už od rána. Daň za včerajší vydarený deň sa asi dostavila. A keď priebežne tretí David Polveroni preraďuje v tomto úseku stúpania na veľký prevodník a nastupuje štýlom Chrisa Frooma, rezignujem už úplne. Radím na kazete kde ma pustí radenie a snažím sa roztočiť nohy. Dnes však nič nepomáha. Mením svoju taktiku a snažím sa prvý kopec iba „prežiť“ a potom uvidíme. Precedím sa o dve skupinky dozadu a tu na jej chvoste potichu trpím. Za dedinkou Laus sa cesta dvíha do borovicového lesa a ja zisťujem že niečo nie je v poriadku s predným kolesom. Buď mám už tak „strelené“ že sa mi začala z toho točiť hlava, alebo mám...defekt. Ani jedno nie je žiadna výhra, ale zisťujem že B je správne. Pozriem za seba a bohužiaľ žiadne servisné auto Mavic práve teraz nikde nevidím. Nezostáva mi nič iné iba zosadnúť z bicykla a snažiť sa pomocou bombičky defekt opraviť.


Darí sa mi to na prvý pokus, ale tlak v galuske nie je žiadna sláva. Sadám na bicykel a snažím sa dojsť si „svoju“ skupinu. Vzápätí však vidím ako za mnou ide vozidlo Mavic, dvíham ruku aby si ma všimli a počas jazdy im vysvetľujem že potrebujem dofúknuť predné koleso. Ukazujú mi že ma počkajú o dve serpentíny ďalej aby som sa mal kde normálne rozbehnúť a odchádzajú predo mňa. Prichádzam k nim na dohodnuté miesto a chlapík už drží v ruke malý kompresor. Dofúknutie bola otázka piatich sekúnd, ale už druhý krát musím zastaviť v kopci v ktorom mi to dnes vôbec nejde. Na Izoard to mám ešte päť kilometrov a „moja“ skupina je predo mnou tak 200 metrov. Mojim cieľom je do nej prísť skôr ako sa výjazd zmení na zjazd, inak sa s ňou môžem na dnes rozlúčiť. Darí sa mi to dva kilometre pred vrchom pri chate Refuge Napoleon a zubami nechtami sa ich držím. Bohužiaľ na mojich drevených nohách sa nič nemení a ak áno, tak len mierne k horšiemu. Konečne Izoard! Na občerstovačke beriem za jazdy iba kolu a energetický gél ( áno, na občerstvovačkách sú tak bohaté švédske stoly že sa tu nájdu aj gély ), zapínam pláštenku a rýchlo sa ženiem za skupinkou v ktorej vidím zopár dobrých zjazdárov s ktorými by sa dalo potiahnuť až dole do doliny. Asi po dvoch kilometroch a jednom škrtnutí pedálu o asfalt sa mi to aj konečne darí. Zjazdy sa tu jednoducho jazdia dosť na hrane, určite to nie je časť preteku kde sa dá oddýchnuť. Po ultrarýchlom 10km zjazde, a „leteckom úseku“ prekrásnym kaňonom sa opäť vraciame kúsok južne od Brianconu odkiaľ začína druhé stúpanie na 2109m vysoký Col de Vars.


Hneď na začiatku sa stúpanie dvíha na 9% a postupne ma opúšťajú všetci spolubojovníci. Tento krát s nimi nedokážem držať tempo ja, jednoducho s nohami sa dnes asi nedohodnem ani keby veľmi chcem. Snažím sa nájsť tempo ktoré mi bude ako tak vyhovovať a pri ktorom až tolko nestratím. Tak či tak ide cezo mňa postupne asi 20 jazdcov a každý jeden je na tom dnes lepšie ako ja. Jednoducho keď sa človek v takýchto stúpaniach trápi, nepomôže mu ani svätená voda a už vôbec nie ionťák " title=" Posledných 5km pred vrcholom za lyžiarskym strediskom Vars sa k tomu všetkému ešte pridáva dosť silný protivietor. Pozriem sa za seba a tam sa už rúti ďalšia asi 10 členná skupinka. Celý čas si hovorím že „tak títo ma už nesmú v stúpaní dojsť“ inak budem na tom dosť zle. Môj náskok sa mi darí po Col de Vars udržať, od Paťa si za jazdy beriem fľaše s ionťákmi, vyhadzujem pláštenku z pod dresu a začínam zjazdovať. V zjazde ma skupinka postupne dochádza a všetci spolu pokračujeme do Barcelonette odkiaľ nás čaká posledné dnešné stúpanie do cieľa. Po „takmer rovine“ je to 15 kilometrov a bohužiaľ už nedokážem ani plnohodnotne potiahnuť tempo na špici, tak sa ostatným ospravedlňujem že sa mi nedá striedať a nech ma aspoň potiahnu pod posledný kopec. Ale keďže aj 70.miesto v etape je pre niekoho prestíž, začínajú mi mexický cyklisti úmyselne vytvárať diery aby sa ma zbavili, čo sa im však pri všetkej ich ( ale aj mojej ) snahe nedarí. Hlavne že na dresoch majú guadalupskú panenku Máriu a veľmi krátku pamäť kto ich predvčerom ťahal do Val d´Isere " title="

Konečne prichádzame do Barcelonette a čaká nás posledných 7 kilometrov do 1598m vysoko položeného lyžiarskeho strediska Praloup. Samozrejme tak ako sa dalo čakať, ihneď na začiatku stúpania mi opäť všetci odchádzajú a ja ten záver musím dobojovať sám. Len tak pre predstavu ako sa tu jazdí...v podstate som hotový, tachometer mi ukazuje stúpanie 6%, rýchlosť stále okolo 20km/h, ale na 70.miesto to aj tak jednoducho nestačí. Sedem kilometrové stúpanie tu však ubieha celkom rýchlo nakoľko na francúzske pomery je to len taký krátky kopček a preto čoskoro nad sebou vidím hotely lyžiarskeho strediska. Do cieľa zostávajú 2 kilometre, cesta sa opäť dvíha na 9 až 10% a predo mnou sa mi postupne približujú dvaja jazdci. Tak vás ešte dám, hovorím si. Dvíham sa zo sedla, zaraďujem na ťažší prevod a postupne nedávam svojim dvom súperom šancu. Po celodennom trápení som konečne za 4:20:37 hodiny v cieli, tento krát až na 77.mieste. Ale keďže sa dnes trápilo mnoho ľudí z prvej päťdesiatky, tak si na moje počudovanie dokážem udržať po etape celkové 52.miesto. Za mnou je to však už slušne nahustené a zajtrajšia „etapa pravdy“ podľa všetkého ukáže ktorým smerom vo výsledkovej listine sa budem uberať.


Deň 6., 5.etapa, časovka Jausiers-Cime de la Bonette 24km/1560m

Tak dnes nás čaká časovka, alebo ako sa občas hovorí, „etapa pravdy“. A ako inak na Haute Route ak nie dopca. No a tento rok padla voľba na ten najdlhší a zároveň najvyšší v celých francúzskych Alpách, teda na známy Cime de la Bonette. Priznám sa, časovky som nikdy nemal rád a táto ešte k tomu vzbudzuje rešpekt aj svojimi parametrami. Rovných 24km s prevýšením 1562 metrov a cieľom vo výške 2802 metrov nad morom. Priemerný sklon stúpania sa síce udáva „iba“ 6,7% avšak reálne stále bojujete so sklonom 8 až 10% a na záver až 14%, nakoľko prvých 7km je na rozohriatie iba s priemerom do 5%. Večer pred časovkou mi prichádza sms-ka s časom môjho štartu. 12:07:40hod. Paráda, konečne sa môžem vyspať! Štartujeme totiž v obrátenom poradí priebežného celkového poradia. Na intenete ešte pozerám celkové výsledky či mám možnosť posunúť sa po zajtrajšku vyššie. No, ak by to klaplo, mohol by som poraziť Ukrajinca Maxima Kriata na ktorého strácam 37 sekúnd a posunúť sa na 51.miesto. Celkovo päťdesiaty Kanaďan Roger Lee má už náskok takmer desať minút, takže s týmto nerátam " title=" Jedine sa dá vo výsledkoch iba prepadnúť, na 53.miesto mám náskok slabých 22 sekúnd. Ráno vstávam z postele až o 9:30 a konečne sa cítim vyspatý a oddýchnutý. Dokonca aj raňajky mi chutia, tentokrát do seba tlačím všetko sladké čo sme našli. Prvýkrát si na seba obliekam oficiálne oblečenie Haute Route ktoré sme mali v štartovacom balíčku nakoľko tímové sa nám nechcelo prať a pomaly vyrážam na štart. Ja idem z Barcelonette do Jausiers na bicykli aby som sa aspoň trošku rozjazdil a Paťo berie auto do ktorého si nakladá svoj bicykel.


Po ceste sa snažím čo najviac roztočiť nohy pretože dnes to budem určite potrebovať. Cestou ma všetci ostatní cyklisti obiehajú, asi mali štart už v Barcelonette " title=" Pred Jausiers ešte vybavujem posledné pracovné telefonáty, vypínam si zvonenie a idem si pozrieť miesto štartu. A veru vyzerá to tu docela vážne, dokonca je tu postavená aj štartovacia rampa akú môžete vidieť na všetkých väčších cyklistických podujatiach. Štartuje sa v 20 sekundových intervaloch a ako pozerám, všetci to berú celkom vážne. Mám ešte čas, tak si idem pomaly pozrieť prvých 5km stúpania. Cestou rozmýšľam akú taktiku zvoliť. Zatiaľ mám plán nasledovný. Kým bude stúpanie do 6%, tak idem 52 zubovú pílu, keď sa to zlomí nad 7%, preradím na 36 zubov. Prichádzam ešte k autu na parkovisko a s Paťom sa dohadujem že mi zoberie jednu fľašu ktorú mi podá niekde v polovici stúpania. Cestou na štart si ešte nastavujem aby mi tachometer zobrazoval čas, frekvenciu šliapania a sklon stúpania. Iné údaje ma nezaujímajú. Ozaj, už som spomenul že etapák idem bez hrudného pásu a teda nepoznám moje presné tepové hodnoty? Asi som tu síce jediný, ale mám za to, že preteky treba ísť podľa pocitov " title=" Časomiera sa blíži k hodnote 12:07:40 a ja už sedím na bicykli na štartovacej rampe. Ako je na časovkách dobrým zvykom, sú tu ľudia ktorí vás držia za sedlo aby ste už od začiatku boli nacvaknutý v pedáloch. Naozaj sa tu cítite ako na Tour, vedľa mňa stojí rozhodca ktorý mi odrátava čas, podo mnou sú fotografi ktorí čakajú len na to kým sa pohnem a za nimi stoja diváci, ktorí dokážu dodať pozitívnu energiu ihneď po štarte. A som na trati.


Hneď po štarte treba vyšliapať na most kde sa mi oficiálne spustí čas, za mostom odbáčam prudko doľava a 500 metrov popri rieke ma čaká jediná rovina dnešného dňa. Následne prichádzam k hlavnej ceste na ktorú vychádzam tento krát prudko doprava a už som v stúpaní na Cime de la Bonette. Hneď od začiatku sa snažím ísť slušné tempo pri otáčkach okolo hodnoty 85 a cítim že nohy mi dnes celkom dobre idú. Keď už pred koncom Jausiers predieham celkovo 53. v poradí a rýchlo sa mu vzďaľujem, dúfam že dnes by to konečne mohlo ísť podľa mojích predstáv. Stále si však opakujem že musím ísť hlavne s rozumom a strážim si hodnoty na tachometri. Hlavne mi nesmú padnúť otáčky pod 85 za minútu, stále sa snažím ísť čo najviac frekvenčne. Za chvíľu pred sebou vidím ďalšieho súpera a to mi dodáva ešte väčší pokoj že idem asi celkom dobre. Za prvých päť kilometrov ich obieham troch. Potom sa však stúpanie zahryzáva ešte viac do alpského hrebeňa a sklon ukazuje 8 až 10%. Využívam prevodník 36 a pastorky na kazete 25 a 28. Takmer stále sedím a nohy točia a točia. A točia tak ľahko ako ešte nikdy " title=" Rýchlo dochádzam ďalších pretekárov pred sebou a nedávam im šancu ani chytiť hák. Konečne tu mám z cyklistiky úžasný pocit, cítim akoby som do toho kopca letel. Asi na ôsmom kilometri dochádzam Paťa, za jazdy si od neho beriem fľašu a pokračujem ďalej. V polovici stúpania predbieham Davida Faltúsa ktorý štartoval štyri minúty predo mnou. On bol desiaty v poradí pred ktorého som sa v stúpaní dostal. Nohy mi stále idú a časovka mi ubieha veľmi rýchlo. Už som vo výške 2300 metrov a postupne zapínam rozopnutý dres. Predsa len tu už nie je 30C ako na štarte.


Ani neviete ako vám tu padne vhod počuť slovensko-české povzbudenie ktoré mi dodáva ďalšie sily. Asi 6km pred cieľom v serpentínach pozerám pod seba a neverím vlastným očiam. Za mnou je Ukrajinec Maxim! V duchu sa smejem že tá prvá päťdesiatka je vážne prestíž, tu už ide do tuhého " title=" Časovka tu dostáva svoj nový rozmer. Ja alebo Maxim! Kto z koho? Nespomaľujem, obieham ďalších jazdcov, avšak Maxim sa stále približuje. Asi 5km pred cieľom ma dobieha a ide cezo mňa. Aj napriek takému „ruskému“ silovému štýlu ide neskutočné tempo. Nevešiam sa za neho, ale celý zvyšok časovky idem tak 50 metrov za ním. Neustále sa obzerá za seba a kontroluje ma či som asi v poriadku " title=" Začínam si pripadať že je to dojazd etapy na kopci iba medzi nami dvoma pretože postupne obiehame ďalších cyklistov ktorí sa tu asi len vozia. Záverečný kilometer ma sklon 12 až 14% a obaja zo seba dávame všetko. Nakoniec som ho stiahol tak na 10 metrov, ale aj tak prišiel predo mnou. Tak či tak mám v cieli úžasný pocit zo svojho výkonu, výsledok je 19:1. Teda postupne som predbehol 19 ľudí ktorí štartovali predo mnou a mňa porazil iba Maxim štartujúci 20 sekúnd za mnou. Pozerám na úchvatnú panorámu Álp z tejto výšky, z občerstvovačky si beriem kolu a sladké pečivo a rýchlo idem dole oproti Paťovi ktorý mi so sebou vezie pláštenku. Stretávam ho asi dva kilometre od vrchu obliekam sa a idem pomaly dole. Konečne si vychutnávam všetky tie scenérie na ktoré smerom hore nebol čas. Dnešný pocit mi už nikdy nikto nevezme, cítim sa ako víťaz aj keď viem že tu na najlepších naozaj nemám. Cestou na ubytovanie mi prichádza blahoprajná sms od Rasťa ( druhého slovenského účastníka tohtoročného Haute Route ) k 24.miestu.


Paráda, s takým skvelým umiestnením som teda pred štartom nerátal. Ak som počas tých 15 rokoch občas na tréningoch trpel, tak už viem prečo to bolo. Ak by to bolo len kvôli tomuto jednému dňu, tak som za neho neskutočne vďačný. A čo čísla? Tak teda 24km, prevýšenie 1562 metrov, čas 1:24:32hod a priemerka 17,02km/h. No a na moje počudovanie sa posúvam na celkové 51.miesto, Kanaďan Roger Lee si dnešok naozaj odtrpel a odsúvam ho za seba o pre mňa neuveriteľnú minútu a pol. Ešte ma čaká s Paťom 30km vyjazdenia a pekný, vydarený deň je za nami.


Deň 7., 6.etapa, Praloup-Auron 143km/3780m

Etapa troch časoviek, veď prečo nie keď sme si už jednu vyskúšali? Aby som to vysvetlil. Organizátori sa z bezpečnostných dôvodov rozhodli zrušiť meranie časov z prvého a tretieho zjazdu a tak bol počas etapy aj čas na špekulovanie či si v nemeraných zjazdoch oddýchnuť, alebo ísť stále tempo aby „nevychladli“ nohy. Štart bol opäť o 7:00 a opäť v celkom slušnej zime. Človek si však časom zvykne na všetko, dokonca aj na tie dlhé alpské kopce a aj na tempo tých rýchlejších súperov a aj na tú zimu ktorú každé ráno zažíva. Dokonca som si zvykol aj na to, že akosi menej spím ako by bolo treba. Samozrejme viem že spánok je najdôležitejšia regenerácia, ale vysvetľujte to ráno o tretej, o štvrtej a o pol šiestej miestnemu pekárovi ktorý tie prázdne prepravky na pečivo nemôže nosiť na rukách, ale musí ich ťahať za sebou po úzkych uličkách mestečka Barcelonette. Dnes však mám kráľovské raňajky. Všetky zvyšky čo sme našli, ale hlavný chod je Bebe Dobré ráno s Nutellou. Tak to totiž dopadne keď zabudnete že francúzske supermarkety sú väčšinou otvorené iba do ôsmej večer. Ale aj napriek tomu cestou na štart zisťujem, že mi nohy aj po 570 kilometroch stále celkom dobre idú. Vždy som tušil že by som možno bol lepší etapový jazdec ako „jednodňový“ a tu sa mi to potvrdzuje. Necítim sa byť unavenejší a ani celkovo slabší ako v prvých etapák, ale skôr naopak. No a samozrejme ma pozitívne nakopla aj dobre zajazdená časovka. Dnes nás ihneď po štarte čaká takmer 26km dlhé stúpanie do 2326 metrov vysokého priesmyku Col de la Cayolle.


Už od začiatku sa ide opäť veľmi rýchlo, dokonca mi v spodnej časti v 3% stúpaniach tachometer ukazuje hodnoty okolo 40km/h. Nohy mi po včerajšku idú na moje počudovania veľmi dobre a stále sa držím na úplnej špici celého balíka po boku tých najlepších v celkovom poradí. Už od začiatku stúpania sa striedajú pokusy o únik, ale úspešný je až na piatom kilometri jeden španielsky cyklista. Naše tempo však neklesá a neustále ho máme na dohľad. Mne sa dnes ide výborne a keď pri sebe vidím trošku trápiaceho sa tretieho v poradí Davida Polveroniho ( mimochodom aktuálne už prvého celkového víťaza Haute Route Pyrenees ), začínam uvažovať či sa nepokúsim o zrýchlenie celého balíka. Dochádzame však uprchlíka a môj plán sa mení. Prečo si neskúsiť ísť do úniku keď sa tak dobre cítim? Neváham, veď kto si môže povedať že v ťažkom a dlhom kopci v šiestej etape Haute Route bol v samostatnom úniku? Nastupujem ešte celkom početnému balíku v 6% stúpaní a moja rýchlosť sa vtedy pohybuje okolo 28-30kmh. Obzerám sa za seba a vidím že balík za mnou sa začína trhať ale aj napriek tomu sa im postupne vzďaľujem. Stále si dokážem držať pre mňa neuveriteľné tempo a môj náskok postupne narastá. Keď už pred sebou vidím iba dve sprievodné motorky a auto organizátora a za sebou ďalšiu motorku a sprievodné auto, dostávam sa akoby do tranzu a únava ide bokom. Keby sú po krajniciach diváci, cítil by som sa ako na Tour de France. Desať kilometrov pred vrchom ku mne prichádza sprievodná motorka a hlásia mi náskok minútu a desať sekúnd.


Neverím tomu a začínam úplne všetko sústrediť na zisk horskej prémie. Je mi jasné že zvyšok etapy už nebudú nohy také ľahké ako doteraz a budem musieť za moju opovážlivosť zaplatiť určitú daň, ale vidina zisku horskej prémie na takomto preteku je silnejšia. Idem čo to dá, avšak vo vyšších polohách mi začína fúkať dosť silný protivietor ktorý sa prevaľuje cez priesmyk na ktorý stúpame. Môj náskok sa scvrkáva, ale stále nie je nič stratené nakoľko skupinu vidím stále asi minútu za sebou. Avšak asi šesť kilometrov pred Col de la Cayolle výrazne zrýchľujú a necelé štyri kilometre pred vrchom ich už mám za zadným kolesom. Nevadí, vyskúšal som a môžem povedať že to bol pre mňa zážitok na celý život. Ihneď ako ma dôjdu nastupuje celkovo druhý Ariya Pounsavath a skupinu definitívne trhá na niekoľko častí. V tej chvíli nedokážem na nástup reagovať a zostávam spolu s celkovo dvadsiatym Nicolasom Raybaudom v dvojičke tesne za vedúcou asi dvadsaťčlennou skupinou. Tá sa nám pomaly vzďaľuje, ale na prvý 2326m vysoký kopec za ňou nakoniec prichádzame so stratou iba 50 sekúnd. Nasleduje dlhý celkom nebezpečný zjazd kde sa nám čas v hornej časti nemeria a ja osobne volím možnosť si trochu oddýchnuť a hlavne sa zohriať nakoľko v zjazde je veľmi chladno. Tak či tak všetci dobrí tempári sú stále za mnou, takže sa nemám kde ponáhľať. Po prejazde ťažkého zjazdu nás tabuľa informuje že o kilometer nás už čaká prejazd časomierou a meraný čas sa nám opäť spustí. Formujeme sa do asi desaťčlenného vláčika a naberáme rýchlosť na tu obľúbených 50kmh. Dolinou sa znova doslova letí , ale konečne som v skupine kde ľudí naučili striedať.


Úsek až pod Col de Valdberg ubehol v tomto tempe veľmi rýchlo. Hneď od začiatku začíname ostro stúpať cestou zarezanou v skale na druhý kopec dnešného dňa a ja začínam pociťovať že kombinácia úniku a trhaného spánku sa na mne začína prejavovať. Nemôžem povedať žeby sa mi išlo zle, ale jednoducho na tempo prvej tridsiatky to dnes za daných okolností stačiť nebude. Vôbec mi to však nevadí, ja mám už dnes „splnené“. Volím si vlastné tempo a aspoň mám čas pokochať sa trošku aj krásou národného parku Mercantour ktorým dnes prechádzame. Kilometre na vrch celkom rýchlo odsýpajú a ani neviem ako a mám za sebou aj druhé takmer 13 kilometrové stúpanie dnešnej etapy do výšky 1672 metrov. Hore v mestečku Valdberg zastavujem na občerstvovačke, tlačím sa mojimi obľúbenými pomarančmi, dám si doplniť ionťák a vodu do fliaš a rýchlo pokračujem ďalej. Zjazd pod tretie stúpanie Col de la Couillole je úžasný, široká kvalitná asfaltová cesta s množstvom zákrut dáva možnosť pohrať sa s bicyklom a úplne zabudnúť na to že ste sem prišli pretekať a naháňať sa o každú sekundu. Nechal som sa uniesť aj kvôli tomu že nikde okolo seba nikoho nevidím, žiadny cyklista, žiadne auto, akoby sme to tu kúpili a bolo to celé naše " title=" Col de la Couillole je „krátke, iba“ sedem a pol kilometrové stúpanie do výšky 1678 metrov. Zo začiatku je ostrejšie kde radím aj na najľahší prevod ale postupne sa pomaly zrovnáva aby sa na konci cesta opäť pekne zdvihla. Uvedomujem si že dnes ma to strašne baví, užívam si každý meter ale aj prekrásnu prírodu ktorou prechádzame. Po necelých dvadsiatich minútach prichádzame na Col de la Couillole a čas sa nám opäť zastavuje.


A keďže je čas obeda, vycvakávam z pedálov, bicykel dávam do pripraveného stojana a vrhám sa na švédske stoly. Nemusíte sa báť, dnes túto občerstvovačku takto pojali všetci jazdci s ktorými sa tu stretávam. Zdola prichádza aj David Faltus, spoločne doplníme zásoby, oblečieme pláštenky a začíname zjazdovať do oveľa nižšie položeného mestečka St.Sauveur sur Tinee kde sa nám stopky opäť zapnú a čas nám budú prirátavať až do cieľového lyžiarskeho strediska Auron. Zjazd je neopísateľný! Úzka cesta ktorá sa neustále kľukatí ostro dole do doliny, tunely striedajú mosty a úseky zasekané do skál, jednoducho cyklistický raj na zemi. Kedže je však cesta na niektorých úsekoch „zaplátaná“ a veľmi veľmi kľukatá, bolo veľmi dobrým rozhodnutím tento úsek nemerať. Aspoň sme si ho mohli dokonale užiť. Prichádzame na hlavnú cestu kde nám smerová tabula hlási že doľava hore 52km na Cime de la Bonette, doprava dole 41km do Nice. Bohužiaľ odbáčame smer Cime de la Bonette, prechádzame časomierou a čaká nás posledných 28km do cieľa v Aurone, ako inak ako neustále do kopca. Po mestečko St.Etienne de Tinee je to nepríjemná dolina so sklonom 3-6%. Zo začiatku sa trápim pretože neviem poriadne roztočiť nohy a tempo niektorých, hlavne švajčiarskych a nórskych „drevorubačov“ je pre ne ako za trest. Časom sa však dostávam do tempa a konečne sa začínam objavovať tam kde sa mi páči najviac. Na špici skupiny kde si aspoň trošku môžete diktovať aké tempo vám vyhovuje.


Prechádzame okolo tabule „10km arivee“ a cesta začína neustále navyšovať svoj sklon. Snažím sa ísť stále v stoji na 52 zubovej píle aby som trošku „uľavil nohám“, ale keď mi tachometer ukáže 8%, radím na malý prevodník. „Endlich“ počujem zozadu povzdych jedného zo spolujazdcov " title=" Posledných päť kilometrov má stúpanie sklon okolo 8 až 10% a spolu so silným alpským slniečkom je to ešte celkom dobrá záverečná previerka. Pomaly dochádzam Paťa ktorý nás autom predbehol skratkou cez Bonette a už sa tu preháňa na bicykli. Potešuje ma správou že do cieľa je to už iba kúsok. A veru mal pravdu. Po 140km v nohách už iba tri kilometre do 7 až 10% stúpania " title=" V Alpách je to však naozaj už iba kúsok. Dve – tri – štyri serpentínky a už vidím hotely lyžiarskeho strediska v Aurone. Prechádzam okolo banneru „1km arivee“ a keďže sa na mňa zozadu doťahuje ešte jeden cyklista a cesta má sklon už iba 7%, radím na veľkú pílu, staviam sa do pedálov a ešte pred cieľom výrazne zrýchľujem. Tento krát však spoza seba nepočujem nemčinu, ale obľúbené anglické slovíčko na F " title=" Cieľom prechádzam na 41.mieste v čase 4:06:32hod. Bohužiaľ v celkovom poradí sa z môjho 51.miesta neposúvam, pretože môj najväčší doterajší súper Maxim dnes skončil na fantastickom 13.mieste a týmto sa posunul na celkové 44.miesto. Na vytúžené 50. miesto tak stále strácam vyše štyri a pol minúty, ale keďže cítim že sa rozbieham do pre mňa neuveriteľných výkonov tak pred poslednou etapou do Nice nie je ešte nič stratené.


Deň 8., 7.etapa, Auron-Nice 129km/1800m

Týždeň v Alpách ubehol ako voda a dnes nás čaká už iba posledná etapa na azúrové pobrežie do Nice. Keďže meteorológovia celý týždeň hlásia na víkend príchod studeného frontu spojeného so silnými búrkami a do Nice má doraziť niekedy poobede, organizátori pristupujú k vynechaniu dosť náročného stúpania na 1500 metrový Col Saint Martin a etapu tým skracujú z pôvodnej dĺžky 169km na príjemnejších 129km. Reálne však pôjdeme necelých 100km a stopky sa zastavia na poslednom kopci pred Stredozemným morom a to na 962 metrov vysokom Col de Vence. Večer mi ešte prichádza sms-ka že štart sa pre každý prípad posúva zo 7:00 na 6:45 a máme si pre istotu so sebou zobrať kvalitnú pláštenku. Keďže ubytovanie máme v lyžiarskom stredisku Isola 2000, je možné počkať na pelotón dole v údolí v dedinke Isola nakoľko všetci ešte pôjdu tento úsek dole kopcom za autami organizátorov. Ráno si od Paťa požičiavam teda tú veľmi kvalitnú pláštenku, rýchlo balíme do auta všetky veci a čaká nás na ňom 15km zjazd ostrými serpentínami do Isoli. Neviem či ide Paťo tak rýchlo, mne nesadli raňajky, alebo rýchlo strácame nadmorskú výšku, ale cestou dole mi začína byť akosi nevoľno. Dole pri hlavnej ceste vysadám z auta, z kufra vyberám bicykel, sadám si na pätník a minimálne päť minút predychávam. Musí byť na mňa smutný pohľad, ale Paťo mi stále opakuje, že keď najviac „mrnčím“, vtedy idem najlepšie. Takže podľa tohto tvrdenia budem musieť dnes minimálne vyhrať " title=" O malú chvíľu prichádzajú sprievodné autá a motorky, sadám na bicykel a pridávam sa do početného balíka cyklistov v ktorom všetci dúfame že budeme rýchlejší ako búrka. Zatiaľ to vyzerá v tomto smere veľmi dobre, nad hlavami máme modrú oblohu a slnečné lúče sa pomaly predierajú ponad alpské kopce do doliny.


Stále klesáme z Álp k moru, teplota stúpa a postupne vyzliekame pláštenky ktoré nás dobre chránili pred ranným chladom. Dá sa povedať že sa prvýkrát za etapák nič nedeje, nikto nenastupuje a dokonca je možné odskočiť si aj na cikpauzu. Všetci šetria sily na posledný takmer 30km dlhý kopec kde sa bude dať ešte niečo určite získať alebo stratiť. Po hodine a pol prichádzame k mestečku Plan du Var a tu už sa začína vážne pretekať. Rýchlosť balíka stúpa k päťdesiatke a začína to tu byť dosť nervózne. Každý sa snaží vytvoriť si pred nájazdom do posledného kopca čo najlepšiu pozíciu z čoho vyplynie na širokej dvojprúdovej ceste rovno predo mnou pád. Tesne sa mu vyhýbam, ale následne si musím doskočiť asi stočlenný balík ktorý je už vyše 50 metrov predo mnou a veru ani trochu nespomaľuje. Dochádzam na jeho chvost tesne pred začiatkom stúpania a mám asi iba kilometer na to aby som si trochu oddýchol a posunul sa aspoň do jeho dvoch tretín. Začiatok stúpania sa ide po veľmi úzkej ceste a balík sa tu naťahuje do nekonečného hada. Hneď na začiatku predbieham starého známeho Maxima ktorý sa už tu dosť slušne trápi. Celé stúpanie má takmer 30 kilometrov a sklon okolo 4 až 6%, takže mi parametrami pripomína môj tréningový Penhýbel. Len je to o kúsok dlhšie " title=" Doslova sa na tento kopec letí, veď nakoniec naša priemerná rýchlosť len na tomto stúpaní bola vyše 30kmh! Ide sa mi parádne a nakoniec sa dostávam až do druhej skupinky kde dokonca s dvoma domácimi jazdcami spoločne diktujeme tempo.


Keď ani za polovicou kopca v 11% úseku asi jediný nezhadzujem z veľkej píly, viem že dnes to bude môj deň. Možno poznáte ten pocit keď sa vám na pretekoch ide s úplnou ľahkosťou a okolo sa trápia aj tí najlepší súperi. Prechádzame banerom „5km arivee“ a všetci sa začínajú chystať na záverečnú časť stúpania. Cesta sa tu zrovnáva a opäť mám na tachometri číslo 50. Nerobí mi to však žiadne problémy a aby súperi vedeli ako sa cítim, doťahujem si pred nimi v tejto rýchlosti ešte klipsne na tretrách " title=" V duchu si hovorím že také malé víťazstvo v tejto asi tridsať člennej skupinke musí byť moje. Prechádzame banerom „1km arivee“, cesta sa dvíha asi na 7-8% a začína boj o posledné sekundy tohtoročnej Haute Route Alps. Samozrejme veľká píla je samozrejmosťou. Začínajú prvé nástupy, ale ani jeden nemá dlhé trvanie tak si to zatiaľ iba kontrolujem. Asi 400 metrov pred nami sa však objavuje horizont a už musím reagovať na nástup jedného zo súperov ktorý už vyzerá nádejne. Dochádzam ho a následne mu nastupujem pretože horizont je už blízko. Vo veľkej rýchlosti vychádzam prvý na horizont a zisťujem že predo mnou je ešte jeden taký istý ktorý ma ďalších 200 metrov " title=" Nohy v tej rýchlosti a kopci trošku potrebujú oraziť a vtedy ma dochádza a ide cezo mňa jeden jazdec z najlepšieho tímu Life and Living Bike Net. Idem mu do háku a takto spolu prichádzame do cieľa na Col de Vence 13. a 14. v poradí. Super! Dokázal som to! Som v cieli!


Človekom prechádzajú len tie najpríjemnejšie emócie. Keď za mnou ešte prichádza celkový víťaz Peter Pouly a podáva mi ruku so slovami „great race today“, cítim zadosťučinenie za všetky tie hodiny na bicykli ktoré som na ňom počas tréningov ale aj turistických výjazdov za všetky tie roky strávil. Postupne do cieľa prichádzajú ďalší a ďalší jazdci, ale my už pomaly ideme dole do mestečka Vence kde na nás čakajú organizátori s pamätnými medailami a tričkami Haute Route Finisher. O jednej poobede z miestneho námestíčka odchádzame všetci jazdci ktorí sme dokončili Haute Route spolu s celou kolónou sprievodných áut a motoriek a manifestačnou jazdou mierime do „slávnostného“ cieľa na svetoznámu Promenade Anglais v Nice, kde každoročne končia a známe preteky Paríž-Nice. Cestou nám ťapkajú všetci ľudia popri ceste, ale až keď odbočíme pri mori na 10km dlhú, pre nás úplne uzavretú promenádu tak si začnem uvedomovať že sme vlastne na bicykloch prešli celé francúzske Alpy zo severu na juh. Dokonca aj tú búrku sme dnes predbehli a do cieľa prichádzame spolu so slniečkom nad hlavami a azúrovo modrou oblohou. V cieli ešte volám s bratom ktorý mi oznamuje že som sa nakoniec predsa len dokázal dostať na vytúžené celkové 50.miesto. Paráda, nič lepšie som si nemohol ani priať!

A čo dodať na záver? Ani po troch týždňoch od konca Haute Route to neviem poriadne opísať slovami. Skutočne platí že radšej niečo takéto jeden krát zažiť ako o tom stokrát počuť, alebo to vidieť. Jeden týždeň na bicykli tu mi dal viac, ako všetkých pätnásť rokov na bicykli doteraz. Príroda, cesty, stúpania, zjazdy, nasadenie, organizácia, spôsob jazdenia je tu akoby v inom „level“ na aký sme doma zvyknutí. Jednoducho slová na to nestačia, každému kto ma rád cyklistiku, peknú prírodu a kopce by som takýto zážitok doprial a dúfam že na takýchto podujatiach bude postupne čoraz viac a viac Slovákov... A úplný záver patrí číslam:
6 etáp + 1 časovka
853km / 20317m prevýšenie
18 horských priesmykov vrátane cieľových stúpaní
celkovy cas 26:04:03hod
priemerná rýchlosť na meraných úsekoch 28,17kmh
maximálna rýchlosť 92,7kmh
Celkové umiestnenie : 50. (z cekovo 449 jazdcov klasifikovaných v cieli)
report_problem Našiel si v texte chybu?
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Stupava Winter maratón MTB&RUN – mrazivý úvod do sveta maratónov

Reportáž: Stupava Winter maratón MTB&RUN – mrazivý úvod do sveta maratónov

Poďte sa so mnou pozrieť na trať známeho zimného podujatia, ktoré napísalo už svoju štrnástu kapitolu.
Reportáž: Blinduro Podzim 2023 – back to the roots

Reportáž: Blinduro Podzim 2023 – back to the roots

Enduro je pre mňa v porovnaní s inými MTB disciplínami oveľa viac o komunite a užívaní si prírody a života s partiou na bikoch.
Reportáž: UCI Gran Fondo Tre Valli Varesine 2023 - hranica medzi úspechom a neúspechom

Reportáž: UCI Gran Fondo Tre Valli Varesine 2023 - hranica medzi úspechom a neúspechom

Podarí sa mi splniť môj cieľ a kvalifikovať sa na majstrovstvá sveta 2024 v kategórii Masters?
keyboard_arrow_up