Jozef Metelka - mám jednu nohu dlouhou

Jožo Metelka je jeden z tých ľudí, ktorý dokáže z čohokoľvek čo na neho život hodí vytažiť maximum. Aj keď na neho život hodí nehodu na motorke s následnou amputáciou ľavej nohy pod kolenom. Namiesto lamentovania Jožo sadol o pár mesiacov na bike a na lyže a v tejto sezóne dominuje v Elite na ceste - nielen medzi para-cyklistami, ale aj medzi "zdravými". Prečítajte si náš rozhovor pre MTBiker.sk.

Ahoj Jožo. Aj keď ťa poznám už asi 12 rokov, skús sa nám v skratke predstaviť.

Lyžiar, cyklista a MTBiker, volám sa Jožo Metelka s rokom výroby 1986, absolútne bez záruky. Na MTBiker.sk mám nick skywalker594. Nadovšetko milujem šport, mojich dvojkolesových tátošov a lyže, na ktorých som zišiel už asi naozaj aj neskutočné veci. Ťažko porovnať, nevedel by som si vybrať jedno alebo druhé.

So športom si začínal už od malička. Aké športy si robil a na akej úrovni? Na strednej škole to bolo viac o tenise a lyžovaní, ako o bikingu, je tak?

Dá sa povedať že som športovec od kolísky. Tak ako veľa mojich kamarátov som miloval pohyb vonku na čerstvom vzduchu. Mama ma už od veľmi skorého veku viedla k športu a od 3 rokov ma učila lyžovať. Z toho čo si pamätám, to v začiatkoch bola riadna drina, kopec sĺz a časom prišli aj nadávky keď sa nedarilo. Na biku som sedel tiež od troch avšak najväčším a hlavným športom sa pre mňa stal tenis, ktorý som hrával od šiestich. Počas základnej školy sa pre mňa stal tenis vyslovene dominantným športom, ale lyžovať som nikdy neprestal. Takmer celú strednú som strávil hraním turnajov po Slovensku nakoľko sa mi celkom darilo. Počas štúdia na gymnáziu som samozrejme zapojil aj, pre mňa, rekreačné športy ako basketbal či biliard. Pred strednou ale aj počas štúdia na Piešťanskom gymnáziu som trávil veľa času na kurtoch TK Kúpele Piešťany. Postupne som trávil veľa času vo fitness a na biku na udržiavanie a rozvoj kondície.


Aký bol tvoj prvý poriadny mountain bike? Na začiatku ťa skôr lákali gravity disciplíny ako Cross Country alebo cesta, ak sa dobre pamätám...

Bude to asi znieť neuveriteľne, ale môj úplne prvý samostatne poskladaný bike bol cesťák, ktorého meno si ani nepamätám, pretože som ho sám poskladal a nie som si vedomí že by rám mal nejaké meno. Skoro som si však uvedomil že sa mi viac a viac páči DH a tak som predal cesťák a kúpil červeného Dudáka " title=" Prešiel som zopár DH bikami, či už Benest alebo Anceloty. Časom som však začal jazdiť viac hore dole ako len dole a tak DH biky dostávali riadne zabrať...tak ako aj ja na nich

Neskôr ťa začalo baviť šliapať aj do kopca, ale stále si mal aspoň dvakrát taký zdvih, ako typický XC bike. Na čom si hlavne jazdieval?

Šliapať do kopca ma bavilo pomerne skoro, vždy som najazdil na DH bikoch asi toľko, čo by žiadny rozumne zmýšľajúci človek nenajazdil " title=" Prerobil som Specialized Enduro, na niečo s čím sa dalo jazdiť všetko a celé to vyvrcholilo keď som poskladal Demo 8 a jazdil na ňom absolútne všetko XC, Enduro, DH...Myslím že som na ňom najazdil asi 10000 – 15000km ročne. Retrospektívne tomuto môjmu šialenstvu asi môžem ďakovať za silu a výdrž ktorú mám v nohách dnes.


Po strednej škole si z Piešťan odišiel študovať do Oxfordu. Čo si študoval?

V OX som študoval Sport and Coaching, bolo to naozaj fajn. Naučilo ma to pozerať sa na veci inými očami, alebo takpovediac očami " title=" Štúdium bolo vcelku náročné, vyučujúci boli však ohľaduplní a v prípade potreby boli ochotní vždy dobre poradiť a ukázať študentovi správny smer. Našťastie som potom vždy trafil tam, kam som mal.

Aké boli tvoje ďalšie ambície s trénerstvom?

S trénovaním som začal ešte pred školou v Londýne, založil som si firmu zaoberajúcu sa predajom tenisových potrieb a trénerstvom. Ďalšie ambície boli rozširovať klientelu a postupom času si založiť akadémiu s obchodom. Zo začiatku sa veľmi darilo, klientela tak ako aj základňa produktov sa rozširovala a všetko vyzeralo že sa mi začínajú plniť sny. Život sa stal hrou na kurtoch, i keď tvrdou hrou ale bola to pre mňa zábava.

Povedz nám, čo sa stalo v ten osudný marcový deň v roku 2009

Človek nikdy nevie ako zareaguje na situáciu, pokiaľ sa konkrétna situácia nestane skutočnosťou v jeho živote.
Ešte pred necelými piatimi rokmi by ma ani vo sne nenapadlo, že by sa mi mohol stať úraz, ktorý zmení môj život naveky. Ako jazdec motocykla, po mnou nezavinenej nešťastnej kolízii s autom, som v Anglicku utrpel zranenie ľavej spodnej končatiny. Na prvý pohľad nič veľmi zvláštne. Nakoľko som zjazdoval na lyžiach a biku, tak som bol na pády zvyknutý. Potom čo do mňa vrazilo auto som preletel cez motorku a dopadol na zem. Po veľmi krátkej chvíľke som si okamžite uvedomil, že to nebol len taký tradičný prelet.


Foto: Ric Mellis

Aká bola vtedy prognóza? Čím si prechádzal nasledujúce dni?

Na prognózu priamo z miesta nehody si nespomínam, ale rozhodne som vedel že to nebude nič dobré. Hneď v sanitke bolo jasné zranenie ľavej spodnej končatiny. Nasledujúce dni boli veľmi ťažké, či už psychicky alebo fyzicky, nakoľko som sa dozvedal viac a viac o zranení a šiel z operácie na operáciu. Najdlhšia mala myslím okolo 24 hodín. Celkový pobyt v nemocnici bol veľmi sureálny. Mal som dokonca prívod morfínu na zníženie bolesti, avšak to zaberie len do istej miery. Mal som veľmi reálne sny, času na čas som sa po prebudení čudoval kde som a chvíľku mi trvalo uvedomiť si, že to bol len sen. Retrospektívne mám taký pocit, že to bolo vďaka morfínu.

Čo si si pomyslel, keď ti bolo jasné, že nie je iné riešenie ako amputácia?

Veľa ľudí čo zažilo niečo podobné, opisuje amputáciu k strateniu veľmi blízkeho človeka. Spočiatku som nechápal že v takej vyspelej dobe v akej žijeme, sa nič nedá robiť. Mal som však veľké šťastie že jeden z doktorov, Dr. Handerson Slaghter, mi porozprával príbeh ako bežal maratón a človek s karbónovou nohou bol schopný bežať s ostatnými. Vtedy som si asi uvedomil, že pokiaľ môžem využívať technológiu tak sa môžem vrátiť k čomukoľvek čo som robil pred úrazom. Samozrejme som vedel že to bude veľmi ťažké ale povedal som si, že svet nekončí a budem v niečom minimálne tak dobrý ako som býval.


Foto: Huw Williams

Aké boli najbližšie mesiace? Ako prebiehala rehabilitácia? Pamätám si tvoj prvý status na Facebooku po amputácii - "mám jednu nohu dlohou". Humor ťa neopustil.

Najbližšie mesiace boli už len lepšie a lepšie, keďže som bol z najhoršieho preč. Hneď ako som mohol, bol som vo fitness. Zvolil som si ťažší tréning, makal som na sebe, myslím že som takmer túžil po tom, aby mi noha a svaly dorástli akýmsi zázračným cvikom. Chvíľku samozrejme trvalo, pokiaľ som mal prvú karbónovú nohu a tak som napríklad drepoval na jednej nohe. Počas prvého roku regenerácie mi bolo jasné, že to, čo chcem nebude zadarmo a treba o to bojovať, či už na snehu, vo fitness alebo na biku.

Už necelý rok po nehode sme spolu boli lyžovať v Alpách. Nebol si nikdy pomalý lyžiar a ani protéza ti na rýchlosti neubrala. Aký to bol pocit?

Treba si predstaviť, že každodenné veci ako sprcha, prechádzka z postele do kúpeľne alebo prevaľovanie sa v posteli po zazvonení budíka zrazu nie sú možné. Znie to pravdepodobne veľmi divne, ale takéto jednoduchosti dokážu človeku po mesiaci veľmi chýbať. Dostať sa na svah a nevynechať ani sezónu je v porovnaní s niečím takýmto ako zázrak. Naozaj neopísateľné. Skvelý pocit opäť byť na snehu. Považujem za veľké šťastie, že mám všetky možné technické výdobytky doby, ktoré mi umožnia robiť to, v čom som dobrý. Raz som počul že čím rýchlejšie sa lyžiar dostane z vrcholu do doliny, tým menej času strávi v nebezpečenstve. Dodnes sa toho držím a zdá sa mi, že je to pravda " title="

Viac na: https://www.youtube.com/user/Skywalker594

Kvôli amputácii si tenis a tenisové trénerstvo viac-menej zavesil na kliniec a začal sa viac venovať zjazdovému lyžovaniu a cyklistike. V zime si bol skoro celú sezónu na zjazdovke vo Verbier a cez leto trénoval MTB a cestu. Čo ťa motivuje k tréningu?

Trénerstvo na úrovni na ktorej som ho robil a chcel rozvíjať žiaľ nemalo kvôli nedostatku pohyblivosti karbónového členku budúcnosť. Po tom, čo mi to oznámil asi tucet doktorov som veľmi rýchlo pochopil, že je príliš neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Bolo mi jasné, že treba zdvihnúť hlavu a pozrieť sa za obzor, zhodnotiť situáciu a pohnúť sa ďalej. Zjazdové lyžovanie bola jasná voľba, začal som keď som mal 3 roky. Vo výbere som celkovo strávil dve sezóny. Momentálne mi chýbajú len dve skúšky do medzinárodného lyžiarskeho inštruktora ISIA a taktiež som pretekal v paraolympijskom lyžovaní. Myslím že ma motivuje byť lepším a lepším, zdolávať samého seba a zároveň byť maximálne vyvážený. To dá niekedy s jednou nohou zabrať " title="
Trénuješ aj pretekáš so "zdravými". Cítiš, že máš voči nim v niečom nevýhodu? Podľa výsledkov sa to ani nezdá...

Tréningom sa snažím akúkoľvek nevýhodu otočiť v môj prospech, no nie vždy to ide. Na bicykli či lyžiach trávim v princípe asi toľko času, ako ktorýkoľvek profesionál, avšak stále to nie je to isté ako mať dve normálne nohy. Povedzme si to tak, ak by som mal výhodu, tak by všetci svetoví profíci jazdili s jednou nohou " title="
V pretekoch sa snažím ísť naplno a veľakrát skúšam posúvať hranice kam až môžem siahnuť v rezervách, na to aby som šiel v posledných minútach či sekundách ešte rýchlejšie. Myslím že veľa tohto času v pred cieľovom boji je hlavne o psychike a zatiaľ sa mi celkom darí takpovediac zaradiť vyšší rýchlostný stupeň a koniec koncov sa dobre umiestniť.


Foto: Huw Williams

Máš aspoň poltucta špeciálnych "nôh" - protéz. Na čo všetko ich máš?

Naozaj na všetko, veľké poďakovanie patrí firme PACE rehabilitation a celému tímu, ktorý sa o mňa stará v Anglicku. Špecializované nohy treba na každý šport ktorý robím na vyššej úrovni. Napríklad na cyklistické preteky je veľmi špecializovaná noha, ktorá bola navrhnutá v aerodynamickom tuneli. Špeciálna noha na lyžovanie či snowboard, MTB, chodenie, fitness, do vody, na beh ale aj špeciálne kozmeticky upravovaná, ktorá vyzerá úplne ako normálna ľudská noha. Najväčšiu nevýhodu vidím v nutnosti vymieňať končatiny pri rôznych aktivitách. Toto nebolo potrebné s dvoma nohami pred úrazom.

Prednedávnom si bol v množstve novín a TV správach ako prvý príjemca bionickej protézy v Európe. Povedz nám o čo ide a čo je na nej také skvelé.

Je elektricky napájaná a umožňuje človeku kráčať oveľa vyváženejšie a tým šetriť energiu na iné aktivity. V tele „chodidla“ a členka sú zabudované elektromotory s aktivátormi a senzormi. Celá vecička musí byť naprogramovaná cez PDA, nakoľko chôdza každého jedinca je veľmi špecifická. Tak to bolo aj v mojom prípade. Celé zosynchronizovanie s používateľom je veľmi jednoduché a je to naozaj veľký pokrok v protetických pomôckach. Je to momentálne novinka a viem si predstaviť že v budúcnosti bude veľa ľudí kráčať s pomocou podobnej technológie.


Foto: Alex Fletcher

Za aký tím jazdíš? Akú podporu od nich dostávaš?

Jazdiť som začal v Oxforde a tam som sa rozhodoval medzi dvoma tímami, Zappis a Beeline bicycles racing team. Spočiatku sa zdalo že by bolo veľmi dobré jazdiť za Zappis avšak situácia sa vykreslila výhodnejšie v tíme Beeline bicycles racing team. Celkovo sú veľmi nápomocný, vždy sa snažia vybaviť servis, komponenty či rámy prednostne pre mňa a tak mám stále k dispozícii bike pripravený na preteky.

Na akých strojoch momentálne jazdíš?

Otestoval som pomerne veľké množstvo bikov, niektoré recenzie je verím stále možné nájsť na MTBikerovi. Na teraz som sa usadil na Cervelo S5 pre cestné preteky, Cervelo P5 na časovky, predpokladám že od novej sezóny pribudne Cervelo T4 na traťové preteky. Tréning na horách v teréne väčšinou zvládam na Specialized S-works Epic 29, ale zjazdujem na Demo 8. Nejako sa mi nedá zbaviť mojej závislosti na DH biku, sú to nádherné mašiny, ktoré dávajú človeku krídla.

Aké sú tvoje najväčšie úspechy na ceste? Čo si najviac ceníš?

Najviac si cením možnosť pretekať s anglickou elitou, je úžasné byť na ceste s takými borcami a udržať sa s nimi v pretekoch. Z času na čas sa mi to aj darí. Najväčším úspechom bola výhra 155km elitného preteku vo Veľkej Británii, kde som posledných 30km išiel sám v úniku. Bol to veľmi náročný pretek, práve na moje narodeniny a tak ma to víťazstvo veľmi potešilo. Krásny darček " title=" Teším sa však z každých pretekov keď prídem do cieľa celý aj s bikom. Myslím že radosť prichádza z pretekania a jazdenia, všetko ostané nasleduje za tým.


Aké máš ambície na najbližšie roky? Olympiáda v Sochi sa blíži, Rio je za rohom...

Myslím že Sochi rozhodne nie, je to zimná olympiáda a paraolympiáda. Nie je už dostatok času riadne natrénovať a osobne neverím na to staré známe, podstatné je zúčastniť sa... Momentálne tréning sústreďujem hlavne na Rio, keďže verím že tam by som sa mohol mať šancu sa umiestniť. Okrem toho budem ďalšiu sezónu pretekať vo svetovom a európskom pohári, premier calendar v Anglicku ale i iné preteky vo Veľkej Británii. Verím že s odhodlanosťou a dobrým tréningom sa dá dosiahnuť všetko a tak už teraz začínam pridávať míle do pedálov na ďalšiu sezónu.

Spolupracuješ aj so SZC, prípadne s paraolympijským výborom? Dostávaš od nich nejakú podporu?

Myslím že si ma už všimli, mal som tú česť stretnúť sa s reprezentačným trénerom, avšak momentálne jedinú podporu, ktorú si veľmi vážim som dostal s klubu Kinex Bytča. Tí ma podporili už v mojej snahe pretekať na lyžiach a tak som neváhal za nich pretekať aj na bicykli. Predsa len, treba si vážiť ľudí, ktorí sa snažia pomôcť. Nie je to dnes samozrejmosťou.


Foto: Braňo Režnák

Výkonovo stále rastieš, vídiš sa v budúcnosti v UCI profi tíme?

Snažím sa spraviť všetko preto, aby som sa do takého tímu dostal. Myslím že šanca je veľmi veľká a tak treba len veľa bicyklovať, zdravo jesť a rozumne odpočívať. Všetko ostatné príde samo. Vo Veľkej Británii je veľa UCI registrovaných tímov a tak pevne verím, že ak budem napredovať ako doposiaľ tak sa skôr či neskôr naskytne šanca jazdiť za profi tím. Ktorý a kedy je len otázkou času.

Pre veľa ľudí, ktorí prešli amputáciou, si určite vzorom. Čo by si im odkázal?

V dnešnom svete technologických pokrokov nie je nič nemožné. Vo väčšine prípadov ide o skôr o psychickú ako o fyzickú stránku neschopnosti. Sám som nevedel čo ma čaká počas prevozu a pobytu v nemocnici. Veril som však, že so správnym prístupom dokážem všetko čo chcem a tak to aj nakoniec je. Strata kúska končatiny naozaj nie je koniec sveta. Ak spadneš, postav sa a kráčaj ďalej.

A na záver, čo by si odkázal čitateľom MTBiker.sk?

Kto točí pedálmi a vozí sa na kolesách robí veľa pre seba, svoje zdravie a povedal by som, že aj pre celú spoločnosť. Cyklistika je úžasný šport a dúfam že nás MTBikerov bude len viac a viac. Na kolesách je život krajší " title="