Reportáž: Donovalský Drapák a 7. kolo Slovenského pohára v XCO

Po minulotýždňovom Horal Tour som mal v pláne dať si menší „oraz“ na chalupe, ktorú máme v krásnej doline pod Donovalmi. Viac menej náhodou sa ku mne dostali propozície na tento bikový víkend pozostávajúci zo sobotného polmaratónu a nedeľného 7. kola Slovenského pohára v XCO. Všetko sa malo odohrať na Donovaloch, doteraz známych skôr pre svoju tradíciu psích záprahov a tak bolo jasné, že na chalupe sedieť určíte nevydržím...

Donovalský Drapák

V sobotu ráno teda vyrážame z Horného Jelenca a o 7 km sme na mieste Hore už je všetko prichystané, panuje dobrá nálada a navyše sa po včerajšku aj krásne vyčasilo. Nič teda nebráni vychutnať si 40 km pretek na 2 kolá v skoro domácom prostredí. Aj keď sa jedná o prvý ročník (minulý rok sa konal nultý) tak prišlo dokopy cca 100 bikerov, niektorí sa rozhodli aj pre kratší 20 km variant.


Trať doznala poriadne zmeny a podľa organizátorov sa máme vraj na čo tešiť. O 10:30 sa všetci dávame do pohybu a po menšom zavádzacom okruhu medzi hotelmi na Donovaloch sa cez mostík ponad hlavnú cestu presúvame na protiľahlé lúky. Keď vidím, ako to chalanom pod zadkom skáče som veľmi rád za svoj tlmič, ktorý si tu len pekne odfukuje Po pár strmých „výšlapoch“ sme vpredu s Andrejom Kubišom a Róbertom Gombalom. Pred nami ešte driape jeden borec, ale ten je na polovičnej verzii. Prefrčíme okolo salaša a mierime do nepríjemného zjazdu s mazľavým blatom. Miestami to kĺže veru poriadne a skaly tomu tiež moc nepomáhajú. Ďalej už po zvážnici a asfalte zbiehame do osady Motyčky, odkiaľ začína dlhé stúpanie späť na hrebeň. Cítim, že sa mi ide čudne a  stehná mám v jednom ohni, ako po poriadnej sérii drepov Hneď som vedel v čom je problém. Slabo som zatiahol sedlovku a tá sa mi na lúkach o kúsok zasunula. Ešte že mám v ráme zabudovanú maličkú sadu „imbusov“, ale aj tak musím zastaviť a babrať sa s tým. Chalani mi tak prchnú a ešte ma aj ďalší obehnú. „No fajne, taká blbosť“, hovorím si. Stúpam teda ďalej po peknej šotolinovej ceste, ale o kus ďalej točíme prudko doprava na poriadne strmú lúku, ktorá nás vyvedie až na hrebeň. Sme na tradičnej cyklotrase, ktorá spája Donovaly a Šachtičky (rekreačná oblasť nad Banskou Bystricou). Tých dvoch vidím stále cca 300m pred sebou a aspoň viem, ako sa cítia psy na pretekoch, keď majú pred sebou návnadu, ktorú nie a nie dobehnúť Na druhej strane krásne prostredie a výhľady na Krížnu a hrebeň Veľkej Fatry tiež nie sú na zahodenie. Po ďalšom poriadnom lúčnom výjazde a následnom rýchlom zjazde si to prášim po rovine, keď ma prekvapí pani, ktorá kričí už z diaľky nech si zhodím na najľahší. Chvíľu rozmýšľam prečo, ale všetko mi je jasné, keď točím prudko doprava. Čaká ma prekvapenie v podobe poriadnej steny plnej koreňov a skál. Zobem do predstavca a nakoniec sa mi ju podarí vyšliapať, čím sa opäť posúvam na 3. flek. Navyše som viac menej stále celkom čistý na to aký charakter počasia vládne v poslednej dobe. Ibaže stačí jeden zjazd po zvážnici kade sa spratáva kalamitné drevo a už sa to o mne veru povedať nedá


Nuž MTB...Pekne smradľavý stúpam späť na Donovaly a prechádzam okolo bufetu, kde ma mama „hecuje“ do ďalšieho kola Chalanov opäť vidím kúsok pred sebou a po pár rýchlych zjazdoch na lúkach už sú na dosah. V mazľavom blate zariskujem (a veru miestami som mal celkom namále) a obieham Roba, ktorý mal menší problém a ešte aj zasukoval reťaz do zadnej stavby. V dlhom stúpaní po šotoline z Motyčiek už vidím aj Andreja, ale myslím, že on asi videl aj mňa Ešte som skúsil zabrať, ale nakoniec ma obehol ešte Robo, ktorý medzitým vyrval reťaz a pokračoval v peknom tempe. Takto na dohľad od seba sme nakoniec dorazili aj do cieľa. Mne to trvalo 2:28 hod, čo vzhľadom na dĺžku 40 km znamenalo celkom slušnú porciu výškových metrov – cca 1600. Musím povedať, že trať sa mi naozaj páčila. Neboli tu síce žiadne single a náročné traily, ale vystriedali sme snáď všetky možné povrchy namixované do pekného a zaujímavého celku. Nehovoriac a panorámach a nádhernom prostredí. Navyše všetko klapalo, značenie bola podľa mňa na vysokej úrovni nehovoriac o celkom hojnom počte dobrovoľníkov a taktiež členov horskej služby. Navyše všade panovala príjemná atmosféra a po vyhlásením som sa pobral s naozaj dobrým pocitom späť na chalupu.

Slovenský pohár v XCO

V nedeľu bolo na programe ďalšie kolo Slovenského pohára v XCO. Samozrejme aj za účasti slovenskej elity a taktiež borcov zo zahraničia. Zázemie zostalo rovnaké ako včera akurát už bola trochu väčšia „plnka“. Takže registrácia a šup si omrknúť trať. Kedže ja licenciu nemám, tak som zaradený do kategórie „open“, ktorá nafasovala 4 kolá a štart máme už o 10:00. Trať je ešte pekne vlhká a na tráve je celkom klzko. Horšie sú ale neskutočne strmé lúky a najmä tá ktorá stúpa po zjazdovke vedúcej na Novú Hoľu je skutočný bonus .


Celkom sa ale teším kedže mimo Horal Tour som na XC nikde inde nebol. Štartujeme teda spolu aj s „masters“ a po tradičnom zavádzacom kole mierime do prvého. Po včerajšku sa mi nejde až tak zle ale je cítiť, že v tých najstrmších úsekoch už chýba v nohách sila. Čo ma ale najviac zaráža je fakt, koľko sa dá stratiť ak človek nevie rýchlo naskočiť na bike po nejakom pešom výbehu. Namiesto rýchleho naskočenia na to sadám ako babka idúca s nákupom . Lúka popod zjazdovku je naozaj strašná a vďaka rannej rose sa navyše aj trochu šmýka. Našťastie je ideálna teplota okolo 16°C, pretože si fakt neviem predstaviť mordovať sa na tejto trati v 30°C . Opäť si celkom užívam povzbudzovanie, ktoré v tých stojkách asi najvac pomáha, keď už nestačia prevody . Taktiež mama s Lenkou sa presúvajú popri trati a nakoniec je z toho aj celkom fajn zábava, aj keď pri pohľade na mňa ako cerím zuby to asi ani tak nevyzerá. Tradične sa mi ku koncu ide už ovela lepšie, ale nakoniec som rád keď idem do posledného kola a za 1:03 hod finishujem. Zvíťazil Andrej Kubiš v čase 1:01 hod ,ktorý si tak dal so včerajškom zlaté double .


Kedže ešte bolo kopec času do štartu hlavnej kategórie boli sme si s Lenkou prejsť časť včerajšieho maratóniku. No a potom som si pekne vybehol na vrchol tej najstrmšej lúky a pozeral, ako sa driapu borci z Elite kategórie. Bolo vidno, že ak niekto zvolil k XX1 sade príliš veľkú pílu, tak mal veru poriadne čo robiť a zopár ich na to aj doplatilo. Každopádne to bol pekný súboj Miša Lamiho a Martina Haringa, z ktorého napokon víťazne vyšiel Lami.


Vďaka bohatému a rozmanitému programu som nakoniec z Donovál odchádzal s pocitom akoby víkend trval viac než len 2 dni. Určite sa našli aj menšie nedostatky a trať pre XC mohla byť o čosi viac technická. Na druhej strane veľký vplyv na to mala nedávna kalamita a organizátor tak musel hľadať kompromisy. Predpokladám, že ďalší rok už to bude zase o inom a čo sa týka sobotného Drapáka niečo mi hovorí, že aj táto trať o čosi narastie .