Reportáž: Kráľovský MTB maratón 2014

Náročné traily, Spišský hrad a pekné počasie. To sú už pomaly tradičné atribúty Kráľovského maratónu ktorý písal svoj 7. ročník. Nenápadná obec Granč-Petrovce tak opäť po roku zažíva najväčší príval rôznych skupín bikerov, od tradičných maratóncov až po enduro nadšencov.

Keďže sa mi tento rok nechcelo riešiť ubytovanie, tak som sa rozhodol, že pôjdem ráno z chalupy, čo je cca 150 km. Takže budíček o 4:00, nahádzať veci do auta a môžem vyraziť. Cesta ubieha rýchlo a pri prechode okolo Vysokých Tatier sa už pomaly začínam tešiť na VHT, lezenie a skialp.


Cítim, že sezóna sa chýli ku koncu. Spišský hrad je ešte celý ponorený v rannej hmle, miestami presvitá slniečko a dotvára krásnu atmosféru rána. Takéto počasie je tu snáď každý rok. Parkujem na obrovskej lúke kde som po 2 krokoch v tráve úplne mokrý. Niektorí sa ešte len teraz zobúdzajú so spacákov a na ražni sa už točí aj obrovský vôl (ja som si vybral ale halušky čo s odstupom času hodnotím ako obrovskú chybu ).


Všetko sa teda prebúdza, finišujú posledné úpravy a lúka sa čoraz viacej zapĺňa. Keďže sa opäť ide aj enduro pretek vytvára sa zaujímavý mix chrtov a AMEN-ákov. Rozdiel v štýle oblečenia a rozhovorov je naozaj evidentný . O 8:30 sa teda pekne radíme na štart dlhej 90 km trasy s prevýšením 3200m. Keďže je všade mokro a počasie je – veď viete aké – ani na chvíľu neváham a nasadzujem ostrú verziu do blata (pravdu povediac už si ani nepamätám, kedy som použil suchý variant). Aspoň dnes sme to ale vychytali pretože asi len tu na Spiši svieti slniečko. Na štarte je veselo a nechýba tradičná partička z Čiech okolo Vénu Hornycha ktorú stretávam snáď na každom väčšom podniku. No a tiež traja Poliaci z profiteamu JBG-2...


Takže hneď po štarte a chvíľkovej pohodičke na asfalte sa ide už celkom svižné tempo na lúke. Miestami sú ako pasce rôzne hlboké kaluže a blato, kde sa vždy niekto zasekne takže dookola brzda – plyn. V prvej poriadne stojke sa to už začína pekne deliť a mne sa ide celkom fajn. Prvý poriadny zjazd naznačuje, že ten ostrejší vzor vpredu bol dobrý nápad. Na zvážniciach je dosť blata, v singloch už toľko nie ale aj tak sa šmýka pretože všade je mokro a slizko. V blate obieham Rasťa Balka, ktorý sa v ťažších úsekoch trochu trápi za to v kopcoch ide následne ako lokomotíva . Snažím sa ho držať a stúpame po širokej lesnej ceste ktorá nás vyvedie až do 1100 m. Nasleduje prvá poriadna terénna vsuvka kedy sa na vrchole odpájame od cesty a po singli plnom skál sa preplietame medzi stromami. Celkom veselá motanica aj keď miestami by bolo fajn mať to trochu najazdené pretože niektoré zákruty vedeli prekvapiť . Potom už sa zjazd narovnáva, ale stále sa jedná o pekný lesný trail. Ten preruší séria poriadne prudkých výšlapov a pokračujeme znovu z kopca v tradičnom koryte potoka . V Lačnove plním vodu a znovu sa driapem na najľahší. Skutočne tieto úvodné stúpania sú jedna stena za druhou. Medzitým vyšlo slniečko a príde mi, že je poriadne dusno. Na lúkach medzi pokosenou trávou lieta samá háveď, a tak sa snažím moc si nerozopínať dres . Ďalším veselým úsekom je tzv. kolmý pád. Proste chodník, ktorý vedie kolmo nadol. Minulý rok som nevedel, čo ma čaká, tak som šiel pešo ale teraz už so zadkom na zadnom kolese . Na veľkej lúke musím na chvíľu zastaviť a upravujem si sklon sedla. Neviem, či sa mi to len zdá, ale akosi sa stále mrvím v sedle a neviem si nájsť správnu polohu.


Dobieha ma veľká partia Čechov a takto spolu zdolávame ďalšie skutočne pekné technické úseky, ktoré nás dovedú k bufetu vo Vyšnom Slavkove. A po ňom hurá do poriadneho stúpania na najvyšší bod - Smrekovicu (cca 1186 m.n.m) s prevýšením 600m. Väčšina z neho vedie po štrkovej ceste. Už v úvode sa cítim trochu čudne, tak trochu spomalím a pre istotu dávam jeden gél. Približne v polovici na mňa ale prišla skutočná kríza a s odstupom času môžem povedať, že asi najväčšia za tento rok . Už prvým signálom pre mňa bol pohľad na moje nohavice. Po 2,5 hodine jazdy som úplne vysolený a to nie je ani tak horúco (na Horalovi bolo ďaleko teplejšie a nič). Telu proste niečo chýba a o chvíľu ma, ako sa hovorí, vyplo. Nevedel som v tom kopci ani poriadne otáčať nohami. Strmšie pasáže už iba tlačím a aj to mám čo robiť. No a do toho prišla tradičná VHT vsuvka po skalách na vrchol Smrekovice. Idem opatrne a keď mi to už nejde tak si aspoň nechcem ničiť tretry. Na vrchole zastavujem u partie chlapov ktorí tam niečo opravujú (alebo také niečo). Dávajú mi vodu a majú zo mňa celkom dobrú zábavu . Najviac ma potešila veta: „Nič si z toho nerob veď ani Sagan každý deň nevyhráva“ . Aj tak im musím poďakovať, že mi pomohli aspoň trochu zahnať myšlienky na vzdávanie. Potom si už poviem, že o nič nejde a mojím cieľom je v pohodičke dôjsť do cieľa. Do toho ma začalo pichať v kolene, a tak so Smrekovice idem tradičný „hard core“ zjazd pekne pešo a opatrne. Keď sa terén trochu „znormalizuje“ tak naskakujem a dlhý zjazd končím pri bufete u motorestu Branisko.


Beriem zásoby, premažem reťaz a pomaly začínam ďalšie dlhé stúpanie na Sľubicu. Sem tam ma obehne niekto z dlhej ale ja si idem pekne pomaly svoje tempíčko. Vyššie už dobieham partie enduristov tlačiacich svoje mašiny na vrchol. Do toho sa ešte pridávajú pomalší jazdci na kratšej trase a je teda miestami celkom plnka. Hlavne na vrchole. Začína ďalší ostrý zjazd ktorý má enduro ako svoju RZ. Vidím, ako sa práve jeden „šteluje“, a tak chvíľu počkám a púšťam ho pred seba. Opäť mi príde, že na to aby som si tento úsek užil chcelo by to aspoň jeden cvičný prejazd pretože niektoré zmeny smeru so zaradenou veľkou pílou ma prinútili zosadnúť a potlačiť. No a ešte by to chcelo jednu vec - teleskop. Hlavne v tom ďalšom kolmom páde ktorý nasledoval . Paradoxne ma koleno bolí ďaleko viacej pri jazde z kopca ako opačne ale už to chcem pokojne dobojovať do konca. Trochu nepríjemný je ale fakt, že na úzkom singli sa stretávajú pomalší jazdci z kratšej, my na dlhej a borci z endura. Pri rýchlosti akou niektorý valia dole je to fakt nebezpečné a len sa čudujem, že sa nikomu nič nestalo. V závere sa už ocitám na širokánskych lúkach a v tradičných záverečných „hupíkoch“ si aspoň trochu prišliapnem. Najmä prejazd popod obrovský Spišský hrad je naozaj fajnový aj s divákmi v podobe turistov.


Nakoniec som za 6:24 hod v cieli na 32. mieste. Svoj ciel som v priebehu modifikoval na poradie do 41. miesta, aby mi ostala pamiatka v podobe pekného finisherského dresu (pôjde do kolekcie k veste z minulého roka ). Na dlhej trati sa z prvých 3 miest radovali Poliaci (víťaz Mariusz Kowal – 5:04 hod) aj keď si údajne pri zjazde so Sľubice skrátili trať. To už sú ale len dohady ktoré by som nerád ďalej rozoberal. Medzi ženami zvíťazila Lenka Fridrichová v čase 6:51 hod.


Kráľovský maratón má určite predpoklady zaradiť sa medzi TOP Slovenské podujatia (viac menej sa už aj zaradil). Je super vidieť to nadšenie ľudí okolo v snahe ponúknuť čo najviac MTB jazdenia. Na druhej strane niektoré veci, najmä to VHT po skalách na Smrekovicu a následný úvod zjazdu je podľa mňa už trochu moc na maratónske jazdenie a zbytočne narúša plynulosť jazdy. To je ale len môj osobný názor. Ostatné „veselé“ úseky už beriem ako inventár tohto podujatia, s ktorými je treba sa popasovať . Keďže som trať poznal z minulého roka nebol problém, ale ostatní mali menšie problémy najmä v tých úvodných pasážach na lúkach pred Vyšným Slavkovom. Nakoniec sme aj tak boli všetci spokojní za čo posielam organizátorom a všetkým okolo jedno veľké ĎAKUJEM. No a ja sa teraz musím dať hlavne dokopy, keďže ďalšiu sobotu sa ide opäť poriadny maratón – Dubničák. Vidíme sa tam...